Možno si ŠTB

Na našej pobočke detašovaného pracoviska SAV sme mali bar. Taká malá zasadačka v podzemí. Tu sme sa denne stretávali na káve, čaji, na oficiálnych a neoficiálnych posedeniach. Každý zamestnanec navštívil bar aspoň raz za deň. „Pichacie hodiny“, ktorých prostredníctvom bola kontrolovaná naša dochádzka, mali byť umiestnené v tomto priestore. Mimochodom neboli vôbec potrebné. Nadčasov sme mali toľko, že odchody sme radšej zaznamenávali predčasne.

V roku 1989 témou číslo jedna bola politika. Najväčším politológom bol priateľ, tiež Peter. Typickým znakom môjho dialógu sním bola „systémová nezhoda“. Stav, kedy prekážku sme obaja pomenovali správne, ale v spôsobe, ako ju prekonať, sme nedokázali nájsť zhodu. Táto naša vzájomná schizofrénia skončila veľakrát nezmyselnou hádkou len kvôli tomu, že sme sa nevedeli dohodnúť na správnom umiestnení čiarky, vo vzájomne odsúhlasenej myšlienke, ktorej konečnú podobu sme sa rozhodli zverejniť písomne. Tak tomu bolo i v jeden júnový štvrtok. Nešlo o vetu, ale o list, ktorým sme chceli vyjadriť náš spoločný protest voči kampani „tisíc slov“. Išlo o odozvu na udalosť, ktorej príčinou bolo vystúpenie Alexandra Dubčeka v Maďarskej televízii. Aby predsavzatie neskončilo hádkou, urobili sme dohodu: každý napíše svoj list, ten si dáme vzájomne prečítať, obálky zalepíme, a na druhý deň ráno spoločne hodíme do poštovej schránky. Do môjho listu okrem protestu voči odsúdeniu niečoho, o čom som nemal žiadnu informáciu, som ešte pridal aj nesúhlas s požiadavkou odsúdiť znenie obsahu listu Vlasty Chramostovej a Libuše Šilhánovej. Ako sme sa dohodli, tak sme aj učinili. Listy zalepili a hodili v piatok ráno o 8:00 hod. na hlavnej pošte v Banskej Bystrici do schránky.

Naše odlúčené pracovisko bolo od môjho bydliska vzdialené päť minút chôdze. Preto som chodieval na obed domov. Tak tomu bolo aj v spomenutý piatok. Zmenu obedného zvyku narušila obálka, list z Ústredného výboru národnej fronty v Prahe, ktorý ma čakal na stole. V tom čase som korešpondoval s kdekým. Bol som stálym členom Slovenskej mierovej rady, ktorá bola súčasťou Národného frontu. Otvoril som ho, a popri jedení čítal: „…Anton Tkáč ochorel a nemôže sa zúčastniť Cyklistickej štafety  mieru Paríž – Moskva. Ak môžete prijať účasť na tomto podujatí, pošlite nám obratom Váš pas, aby sme mohli vybaviť potrebné náležitosti“.

Prestal som jesť. Pred sebou som mal ponuku, ktorá prišla sama od seba. „Pečené kura na tanieri, ktoré bolo treba iba zjesť.“ Ale ako, keď je vo výkladnej skrini za nerozbitným sklom? Za sklom, ktorým bola poštová schránka a v nej list, ktorý sme spoločne s Petrom  ráno o 8:00 odoslali denníku Pravda.

K účasti na BFP v roku 1986 som sa dostal kľukatou a tŕnistou cestou. Pri tomto podujatí stačí poslať len pas. Ale ten je už dva roky neplatný. O vybavenie nového som sa ani nepokúšal. Načo. Nepredpokladal som, že v mojich cestovateľských túžbach by sa v systéme, ktorý vládol, mohlo niečo zmeniť. Po hodine uvažovania a kombinovania prišlo osvietenie. Rozhodnutie zneužiť ponuku spred troch rokov.

„Idem navštíviť majora Plechu.“

Major Plecho bol pracovník štátnej bezpečnosti. Jeho úlohou bolo preveriť spoľahlivosť každého z našej pobočky SAV, kto išiel služobne do kapitalistickej cudziny. Kým ma nenavštívil prvýkrát, o tejto aktivite som iba tušil. Potom mi už bolo všetko jasné. Celkove sme sa stretli v súvislosti s mojim vycestovaním, a pôsobením v reprezentácii Československa, trikrát. Ako ma informoval, všetci moji kolegovia z našej pobočky, ktorí boli predo mnou v kapitalistickej cudzine, sa o mne vyjadrili kladne. Vymenoval mi ich, a hneď sa opýtal, či voči niektorému z nich by som nechcel niečo spresniť. Nemal som čo. Nechcel som.

Posledné naše stretnutia sa uskutočnili po mojom návrate. Znovu sa objavila otázka, či som nepostrehol počas pobytu v USA a Kanade niečo, čo by pre ochranu socialistickej spoločnosti mohlo byť užitočné. „Nič také, čo by nezdokumentoval kameraman a spravodajca našej televízie.“, odpovedal som bez zaváhania, lebo takáto dvojica nás sprevádzala.

„Ale Vy ste si písal aj denník“, chcel ma major prekvapiť. Ale neprekvapil. Od okamžiku, keď som doňho urobil prvú poznámku som vedel, že ho musím písať tak, aby som mu rozumel iba ja. Jednoducho túto otázku som očakával a bol som na ňu pripravený.

„Nič dôležité v ňom nie je. Ak chcete, požičiam Vám ho. Ale mi ho prosím vráťte, lebo sú to poznámky pre vydanie  mojich spomienok na toto podujatie.“

Po troch dňoch mi ho vrátil. Doniesol mi ho na pobočku spoločne s ponukou: „Pokiaľ by ste mal záujem, radi Vás prijmeme medzi seba s dobrým platom a možnosťou cestovania po celom svete. Ak budete s niečím potreboval pomôcť, kedykoľvek sa u mňa zastavte.“ Ten čas práve prišiel.

Zobral som pozvanie, pas a kópiu listu ráno odoslaného do Pravdy. O pätnásť minút som bol na vrátnici Pentagonu. Tak sme u nás volali centrum krajského oddelenia štátnej bezpečnosti.

„Dobrý deň. Potrebujem hovoriť s majorom Plechom“, bola moja požiadavka na dozor konajúceho zamestnanca.

„Počkajte!“ Bola rázna reakcia policajta, ktorý ukázal smerom k rade stoličiek pri vstupe do vestibulu budovy. O malú chvíľu prišli dvaja civili. Boli približne v mojom veku.

„Vy hľadáte majora Plechu?“, opýtal sa starší z nich.

„Áno.“

„Tak poďte s nami.“

Sledoval som civilov k výťahu. Nastúpili sme. Bez slova ma vyviezli na najvyššie poschodie. Tam do kancelárie jedného z nich.

„Sadnite si! Prečo chcete hovoriť s majorom Plechom?“ Bola otázka položená s podtónom príkazu, ktorému nebolo možné klásť odpor.

„Major Plecho bol poverený dohľadom nad mojou osobou, keď som mal ísť na medzinárodné podujatie Kyjev – New York. Po mojom návrate ma ešte niekoľkokrát kontaktoval. Rozišli sme sa s tým, že ak niečo budem vedieť, alebo budem potrebovať, mám sa uňho ohlásiť. Tak som tu.“

“O čo ide?“ Tento krát už bol tón vety miernejší.

„Dostal som pozvanie na medzinárodné podujatie Paríž – Moskva. A mám neplatný pas, ktorý musím v pondelok odoslať. Tu je pozvanie.“, a podal som im list z ÚV NF.

„To nie je problém. Dajte sem pas.“, zobral ho a podal kolegovi s gestom, ktoré jednoznačne naznačovalo: „Tu máš, vybav to!“, a obrátil sa ku mne so slovami, „Major Plecho už u nás nepracuje. Bolo zistené, že svoje povinnosti si plnil povrchne. Mnohé aktivity vykazoval len formálne, vrátane výkazov. Vôbec na nich nebol prítomný. Celú jeho agendu som prevzal Ja.“

„V takom prípade Vám musím odovzdať ešte jeden list,  ktorý som dnes ráno hodil do poštovej schránky na hlavnej pošte“, a dal som mu kópiu obsahu ráno hodenej obálky. „Musím aj priznať, že za obsahom napísaného si stojím.“

List zobral a začal ho pozorne čítať. Medzitým prišiel kolega s pasom, ktorý mi odovzdal so slovami „máte to vybavené“. Jeho nadriadený dočítal, vrátil mi oba listy a s priateľským úsmevom dodal, „pokojne choďte a o tom, čo ste napísali, sa porozprávame keď sa vrátite. Ja si Vás vyhľadám. Ukážem Vám dokumentáciu a materiály, ktoré rozptýlia Vaše pochybnosti a pohľad na Vami odsúdené skutočnosti.“ Rozlúčili sme sa, a viac sa už nestretli. Udalosti nasledujúcich mesiacov nabrali tak rýchly spád, že na „zbytočnosti“, ani u štátnej bezpečnosti, nebol čas. Nežná revolúcia už búšila na dvere našej inej budúcnosti.

Každý za sebou zanechávame stopy dobra, zla, užitočnosti, utrpenia… Aj pán Cibuľka sa rozhodol, predpokladám s dobrým úmyslom, vyjadriť svoj postoj k minulému obdobiu. Zaštrngať kľúčmi silnejšie, ako my, obyčajní ľudia. Vyhľadal všetkých eštebákov a ich spolupracovníkov. Dobrý zoznam. Dobrá práca. Našiel som sa tam. Škoda, že pán Cibuľka ďalej nepokračoval. Asi dostal strach, aby mu niekto neprestrelil kolená. Preto som si vo svojom blogu „Patrím k ŠTB“ dovolil napísať to, čo si on nedovolil:

Kto všetko k ŠTB patrí nájdeš na stránke http://www.upn.gov.sk/regpro. Zaujímavé čítanie. Stačí zadať meno, priezvisko a je to jasné! Nájdeš tam kamaráta, suseda, mňa a možno aj seba. A to je dobre. Vieš na čom si a po chvíli rozčúlenia sa upokojíš. Je to výborná psychoterapia šokom, ktorej vysvetlenie veľmi jednoducho poskytuje film, Krokodíl Dundee. 

„Problém sa zverí šamanovi, ten ho roztrúbi po celom pralese, a je po probléme.“ 

Ja som už vyliečený. Problému som sa zbavil hneď po vytrúbení Cibuľkových zoznamov. Jeden z mojich bývalých spolupracovníkov, a dokonca bývalý dôverný kamarát, s ktorým som písal list Pravde, je na tom horšie. On v zozname nie je. Ani by ma to nezaujímalo, ale nie je tomu ani tak dávno, čo na stretnutí kolegov SAV nás všetkých uvedených v zozname znovu prelustroval. A tu je dôvod, prečo s takým odstupom otváram problém, ktorý už vlastne problémom nie je.

Do zoznamu som sa dostal podobne, ako mnohí z vás. Mal som vycestovať do „kapitalistickej“ cudziny. Dôvodom bola reprezentácia Československa. S tým zákonite bolo spojené preverovanie príslušníkom ŠTB v mieste bydliska, v zamestnaní, doma. Sledovali vás kamaráti, kolegovia, ľudia z vášho okolia a hlavne tí, ktorí už raz sledovaní boli. Usudzujem podľa toho, že mne pridelený príslušník ŠTB, major Plecho, ma informoval, ako pochvalne sa o mne vyjadril Jozef, Števo, Peter, Karol, Milan, Julo … Len tak mimochodom, i mňa sa pýtal, čo si o nich myslím Ja.  No čo …?

„Sme dobrá partia, dobrí kamaráti a hlavne nemáme žiadne problémy okrem tých pracovných, ktoré spolu riešime. A úspešne.“

Nemal som nepriateľov. S každým som vychádzal a dodnes vychádzam dobre. Cesty do zahraničia boli súčasťou našej práce. U niektorých rovnakou samozrejmosťou i do „kapitalistickej cudziny“ tak, ako je to bežné pre nás všetkých dnes. Major Plecho ma navštevoval pravidelne a zázrakom vždy vtedy, keď niekto cestoval „von“. Dával mi rôzne návrhy a niekedy celkom zaujímavé. Po asi jeden a pol roku sa však odmlčal. Potom prišla revolúcia, revolucionári, odhaľovanie dôverníkov i spolupracovníkov, a prišlo dnes …

Na internete bez problémov si môžem pozrieť registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti, a vyhľadať si v nich Jozefa, Števa, Petra, Karola, Milana, Jula… A tu je zrada. Polovica ich tam nie je. Jozef, Julo a Milan áno. Je tam aj mnoho ďalších rovesníkov, kamarátov i terajších spolupracovníkov. Bez ohľadu na znenie záznamu, mám na každého z nich svoj názor. Ten som si vytvoril na základe ich správania sa za obdobie, v ktorom ich poznám. Viem, koho kam zaradiť. Operatívne záznamy k tomu nepotrebujem. V mojich očiach sú jasne vyprofilovaní. Tých sa obávať nemusím. Viem, či sa na nich spoľahnúť dá, či sú čestní, či za posledné roky svoje správanie zmenili, a tiež ktorým smerom. Strach mi naháňa tá druhá skupina. Ktorá tam nie je a mala by tam byť.

Keď prezerám záznamy, ktoré sú tak pedantne zoradené a očíslované v tej magickej stránke http://www.upn.gov.sk/regpro, napadá ma kacírska myšlienka. Musí existovať ešte jeden zoznam, na ktorom tie chýbajúce mená sú. Mená tých skutočných „hrdinov“ ŠTB, ktorí rovnako ako major Plecho dokázali bez zábran vniknúť do vášho súkromia, rozvaliť sa u vás doma v kresle, hrabať sa v materiáloch na vašom pracovnom stole a dokonca nahliadnuť s úsmevom i do vašej vkladnej knižky, ktorá medzi nimi ležala. Prečo nikto z tých lustrátorov nepátra práve po tomto zozname? I môjho kamaráta – veľkého lustrátora som sa pýtal, či sa mu to nezdá divné? Bol oveľa vyššie ako Ja. Cestoval oveľa častejšie ako Ja. Ako sa mi priznal, pracovníci ŠTB ho dokonca vozili domov. A on tam nie je!? Nemôžem si pomôcť, ale stále mám pocit, že zlodeja treba hľadať medzi tými, čo kričia „chyťte zlodeja“.

Človek počas svojho života musí urobiť mnoho rozhodnutí, ktoré vedú k splneniu jeho túžob, želaní, predsavzatí. Niektoré sú správne, iné nie. Človek robí chyby a na nich sa učí. Preto musí za ne i pykať, i keď si nemyslím, že niekto by chcel vedome škodiť alebo ubližovať. Ľudia len zle prijímajú prehry alebo obmedzenia. Práve túžba uspokojiť svoje potreby, bez ohľadu na potreby iných, vedie k negatívnym prejavom. Vedie k porušenie „vyššieho princípu mravného“, ktorému sa treba učiť od narodenia a ďalej po celý život. Kto s duchom „vyššieho princípu mravného“ nežije, má sklony k nečestnosti, k arogancii, k potláčaniu osobnej slobody, k nerešpektovaniu názoru iného, k terorizmu, k porušeniu zaužívaných noriem spoločenskej etikety. Niekedy k tomu napomáhame sami našou nevšímavosťou, pochlebovaním, zanedbávaním svojich povinností, túžbou uchmatnúť si niečo pre seba. Tiež strachom, ktorý nám bráni postaviť sa do cesty tomu „sedemhlavému drakovi“, ktorý požiera tie naj panny z nášho kráľovstva.

Do zoznamu ŠTB som sa dostal vďaka tomu, že som túžil stať sa jedným z tých, čo budú reprezentovať v zahraničí Československo. Nie za cenu podrazenia kamarátov, spolupracovníkov, či kohokoľvek iného. Či dokonca „vyššieho princípu mravného“ alebo zásad „fair play“. Môj život, moje správanie, názory a konanie boli toho dôkazom pred mojím vycestovaním, i po ňom. Každý z nás zanecháva za sebou stopy. Podľa nich nás ľudia v našom okolí zaradia medzi tých, ktorých správanie je čestné, jasne čitateľné. Alebo medzi tých nečitateľných, chaotických, špekulatívnych. Tých, ktorí kvôli vlastným potrebám ma dokážu predať za cent. Ktorí dokážu svoju popularitu vybudovať na drzosti, klamstve a úlisnosti. Na tom, že väčšina sa bojí povedať to, čo si myslí, hanbí sa priznať svoje slabosti, úchylky, nevedomosť. Bojí sa ukázať prstom na toho, kto škodí, kto by ho mohol pripraviť o pokoj a výhody, ktoré dosiahol. Radšej prehliadne hrubosť, krivdu, bezprávie.

Neviem kam patríš ty. Ja určite do tej menšiny, ktorej  cieľom je hľadať riešenia, ktorých prostredníctvom nájdeme cestu, po ktorej všetci dokážeme ísť spoločne ďalej. Preto som si hľadal priateľov, ktorí moje dobré myšlienky podporia a pridajú sa k nim. Ktorí dokážu spytovať svoje svedomie. Vyhodnotiť množstvo zla, ktoré spôsobili svojimi rozhodnutiami a márnomyseľnosťou. Ktoré spôsobili tým, že na správnom mieste sa nenachádzajú tí, ktorí by tam mali byť, ale ktorí tam nie sú…

Hoax  a plagiát

„Mám bližšie ku koncu svojej životnej cesty, ako ktokoľvek z mojej blízkosti.“

Je to neoverené tvrdenie, ale je príkladom, ako možno manipulovať ľudí. Tebe môže byť ľahostajné, či som na konci, alebo začiatku svojej cesty. Rovnako i to, či je to vierohodné, alebo nie. Spozornieš, ak napíšem: v určitej časti nasledujúceho textu je ukryté telefónne číslo. Nájdi ho! Zavolaj mi naň! Do 48 hodín ti pošlem na tvoj účet 100,- €. Myslíš si, že je to pravda?