Založ si blog

Moja cesta – 26

Už je čas

„Pravde žil som, krivdu bil som…“ má Samo Chalupka vtesané na svojom náhrobku v Hornej Lehote. Moja životná cesta prechádza i touto obcou. Míľnik s označením 1977 je tu pevne osadený. Občas sa k nemu vraciam. Stojí presne poniže evanjelickej fary, kde Samo Chalupka pôsobil. Kúsok vpravo je jeho pamätník s veršom z „Branka“. Je zhodný s epitafom vtesanom na jeho náhrobku. Neviem koľko rokov mal Samo Chalupka, keď sa rozhodoval o epitafe, ktorý má na svojom náhrobku. Ja som mal tridsať, keď môj prechod hranicou zo života do večnosti som začal vnímať ako neodvrátiteľnú skutočnosť. Vtedy to bola iba kvapka rosy na steble trávy. Dôsledok skutočnosti, že v čistom vzduchu je vlaha, ktorú prináša ochladenie. Nechcem mať náhrobok. Nechcem mať hrobku. Ale čo s mojou bezduchou schránkou?

 

V tridsiatke, keď som bol plný sily, naplnený množstvom túžob, sa myšlienka stratila rovnako ako kvapka rosy, zo stebla trávy, so svitom letného rána. Presunula sa na vedľajšiu koľaj. Ale otázka života a smrti sa začala objavovať častejšie aj preto, že pohreby v rodine, ale aj ľudí z môjho okolia, s ktorými som sa stýkal, boli častejšie. Častejšie som bol prítomný pri bezduchom tele, ktoré bolo, ale bolo už „nefunkčné“. Aj moja prítomnosť, bola ešte stále podobná. Podložená suchým konštatovaním, „každého tento odchod čaká“.

Zmenil to odchod mojej „mamičky“ do večnosti. Mal som päťdesiatdva. Stál som pri bezduchom tele, ktoré ešte deň pred odchodom do večnosti bolo schopné so mnou komunikovať. V tej chvíli som si uvedomil svoju bezmocnosť, nevedomosť, neschopnosť použiť algoritmus, ktorého prostredníctvom dokážem zreparovať pokazené. Oživiť „softvér“, ktorý v tele predo mnou prestal fungovať. Súbežne aj iný záblesk preletel mysľou. „Dokázal by som učiniť správne rozhodnutie o tom tak, ako Boh, že práve tento človek je hodný na pokračovania jeho bytia? Že práve on je hodný takéhoto zázraku?“ Čím viac som sa nad takým činom zamýšľal, a hľadal úvahy o uvedenom u iných, múdrejších, i už neživých, pochopil som. „Vade satanas! Do stredu vesmíru mám ešte dlhú cestu!“

 

Boh mi doprial ku dnešnému dňu dožiť sa 26645 dní. V podobe tejto knižky mi umožnil vyspovedať sa a zanechať odkaz o mojej múdrosti i hlúposti, o množstve mnou vykonaného dobra i zla, o užitočnosti a neužitočnosti toho všetkého, čo som na prospech budúcnosti urobil, ale tiež urobiť mohol a neurobil. Je na tebe posúdiť, či tebou dosiahnuté poznanie, vykonané dobro, svetu odovzdaná múdrosť pre  budúcnosť bytia na Zemi je porovnateľná s tou mojou. Tiež, koľko času ti k tomu bolo potrebného. Tu niekde skončilo aj moje uvažovanie o tom, koho je zmysluplné oživiť, transplantovať mu orgány, vymeniť nefunkčné časti za implantáty, venovať mu mimoriadnu starostlivosť, vyhodnotiť jeho spoločenskú významnosť a prínos pre bytie …

„Som ja vôbec toho hodný? Prečo vlastne som žil? Čo prospešné pre budúcnosť bytia som zanechal?“

Preto dnes robím ten  rozhodný krok. Uzatváram  moju rozprávku. Môj príbeh, ktorý som nasmeroval presne sem. Presne do tohto bodu. Do okamžiku kedy viem, že zvyšok mojej životnej cesty musím dožiť aktívne. S cieľom urobiť všetko pre to, aby môj odchod do večnosti sa zlomil v mieste, v ktorom bielu časť života od čiernej bude oddeľovať hodnota s označením „>72“. Za takú hodnotu pokladám stav, kedy pre vás, súkmeňovci moji, plnenie spoločne nastavených cieľov osciluje nad hladi­nou prijatých štandardov. Takých pravidiel, ktoré na našej spoločnej ceste do večnosti zabezpečia stav všeobecnej spokojnosti. Ak sa chceš opýtať, aký cieľ, aký štandard, ako som dospel k tejto múdrosti, odpoviem: zasial ich do mňa Stewe Woodbery v roku 1986 v Nashua. Vtedy, v príhovore k tým, čo prišli podporiť ciele našej BFP, povedal: „Naša Zem je len obyčajná kozmická loď, ktorej pasažiermi sme my všetci. Máme len obmedzené množstvo vody, vzduchu, potravín, pohonných hmôt a priestoru. Je na nás, či sa budeme správať tak, aby sme dorazili do nášho cieľa“. Odvtedy mám svoj cieľ!

„Snažím sa správať tak, aby Zem bola tým najlepším miestom pre nás všetkých. Nie iba pre mňa. Je na mne, aby o Zem som sa staral rovnako ako o svoju záhradku. Aby som ju zbavoval buriny. Sadil do nej len také semená, ktoré prinášajú užitočné plody, kvety, radosť. Dennodenne sa staral o to, aby v nej zasiaty Život žil“.

Nechcem hrobku! Mám svoj svätý stromček a včely. Pri nich chcem, aby bol môj popol rozsypaný. Nechcem epitaf, nech ním je niektorá myšlienka tu zanechaná. Ak bude vtesaná len v tvojom srdci, stačí…

 

Kuvikanie

„Už sa začína rúbať v našom lese.“ Povedal o pár rokov starší kamarát pri pive  na jednom z našich posedení, a pokračoval: „Každé ráno pozerám vývesku s parte v pohrebnej službe, či tam už nie som“. Odvtedy ubehol nejaký čas. Pár rôčkov. Umreli niektorí ďalší z príbuzenstva, priatelia, spolupracovníci. Je ich stále viac. Z tých priateľov, ktorých vnímam ako moje blízke okolie, ktorých myslenie a filozofia je mi blízka, a má na mňa vplyv, zatiaľ umrel iba Konni. Ostatní, živí, s pravidelnou nepravidelnosťou sa v priebehu roka stále stretávame. Okrem posedení pri pive, aj pri iných udalostiach a aktivitách rôzneho druhu. Už nám zdravie neslúži tak ako pred dvadsiatimi, desiatimi ani piatimi rokmi. Preto aj témy rozhovorov sa točia oveľa častejšie okolo zdravia, a tým aj okolo našej možnej smrti. Tu naše myslenie aj filozofia sa rozchádzajú. Nesmerujú k potrebe hovoriť o čase prechodu touto hranicou, ani o potrebe pripraviť sa na tento prechod.

Rodičom vďačím za to, že som. Že ma pripravili žiť pre Život. Na cestu cestovať ním. Na smrť ma nepripravili. Zanechali mi len neurčitý odkaz v okamžiku, kedy rodinný úľ opustili. Mamička vo veku sedemdesiattri. Zdravá, vitálna, čulá. Od jesene mala ťažkosti s obliekaním. V polovici januára bola hospitalizovaná. Koncom marca nás opustila. Presnú diagnózu neviem. Vyjadrenie lekára bolo skeptické. Bol som s ňou minimálne hodinu takmer každý deň. Bola plná optimizmu a nádeje v návrat k predošlej aktivite. Týždeň jej stav osciloval na hranici života a smrti. Dva dni pred odchodom to vzdala. Nechala si zavolať kňaza. Keď som prišiel za ňou poslednýkrát, tak len nevládnou rukou mi naznačila znak kríža. Z očí som jej vyčítal: „Je koniec.“ Ešte som sa snažil komunikovať s ňou spôsobom, ktorý sme si dohodli v čase, kedy jej stav naznačoval zlepšenie. Jej pohľad ale jasne hovoril: „Je to zbytočné. Je koniec!“ Na druhý deň nás opustila.

 

Ocko nás opustil ako deväťdesiatštyri ročný. Jeho odchod je veľavravný. Bol v lepšej zdravotnej kondícii, v akej sú dnešní sedemdesiatpäťroční muži. Určite by sa bol dožil veku hodne cez stovku. Nedožil sa. Koho za to viniť?

Po smrti mamy žil otec sám svoj zabehnutý život v bytovke. Občas ho chodil navštíviť niekto z príbuzenstva, ktorí žili v blízkosti. Mne sa to podarilo tak raz za dva mesiace. Pri jednej návšteve, kedy som ho našiel sedieť zanedbaného v exprese, a jeho obydlie v špine, som sa rozhodol. Zobral som si otca bývať k sebe. Moje rozhodnutie bolo jednoznačné. U otca to bol polročný proces rozhodovania sa. Nakoniec súhlasil. Všetko som prispôsobil jeho potrebám a želaniam. Mal všetko, o čom som si myslel, že potrebuje. Iba jedno nie. Moju prítomnosť v čase, keď som potreboval mať voľný čas pre seba. To sa mu stalo osudným. Neustále zdokonaľoval formy psychického nátlaku, ktorými chcel svoju potrebu naplniť. Ja som sa učil byť voči týmto prejavom odolný. Jeden z týchto súbojov mal za následok jeho prevoz do nemocnice.

Bola sobota. V nemocnici musel zostať na pozorovanie. V pondelok, po rade negatívnych vyšetrení, bol prepustený. Už nie ako chodiaci a sebestačný, ale ako ležiaci pacient. Na zdôvodnenie pani primárky som nedokázal reagovať, „To už máte tak, keď starý človek na pár dní zaľahne trvá to chvíľu, kým sa znovu rozchodí. Čo by ste chceli? Veď má viac ako deväťdesiat?“!

Nerozchodil sa. Naopak, stav pohyblivosti sa mu zo dňa na deň zhoršoval a bolesti tiež. V piatok som ho hneď ráno zobral na súkromné vyšetrenie s cieľom určiť presnú diagnózu jeho nevládnosti! Po tretej poobede boli moja neoblomnosť, a tlak na zdravotný personál, korunované úspechom. Otec bol prijatý na oddelenie traumatológie s diagnózou: staršia zlomenina bedrového kĺbu. Úraz bol spôsobený pádom z nemocničnej postele počas jeho pozorovania presne spred týždňa.

Vybavil som všetko potrebné, za výdatnej pomoci mladého prijímacieho lekára, ktorý stanovil potrebu okamžitej operácie na pondelok. Ešte v ten deň boli uskutočnené všetky predoperačné vyšetrenia. Opäť, ako mamu, aj otca som navštevoval každý deň. V pondelok som nemal prísť z dôvodu plánovanej operácie. Z traumatológie mi ale telefonicky oznámili: „Môžete otca prísť navštíviť. Dnes nebude operovaný, lebo jeho zdravotný stav sa mierne zhoršil.“ A tak som prišiel. Otec bol ubolený. Len tak medzi rečou mi povedal: „Petrík, na takéto zaobchádzanie som nie zvyknutý.“. Potom šeptom do ucha dodal: „Vieš, to nočné komando!“. Na druhý deň bol preložený na oddelenie JIS. Keď som prišiel bol v kóme. V stredu mi z nemocnice oznámili, že zomrel.

Jeho odchod do večnosti mal pokračovanie a dozvuky. Nočné komando som zažil osobne na tom istom oddelení o pár rokov neskôr. S podobným úrazom. Dokonca v tej istej izbe som bol tiež hospitalizovaný. Nezomrel som. Mal som dosť síl. Komandant mal šťastie, že neskončil na JIS-ke. Nestihol som dostatočne rýchlo vziať do rúk moju barlu, keď odkopol moje papuče, keď sa pustil upravovať nastavenie mojej postele a moju polohu…

Komandant sa stratil, viac ku mne neprišiel, ale zanechal otázku, „Ako sa dá, a ako všelijako je možné prekročiť hranicu večnosti?“. Položil som ju aj mojim priateľom. Aj so sugestívnou odpoveďou: „Určite nie cudzím zavinením, ani nevládnym čakaním na smrť, a v utrpení!“

„Nekuvikaj! Veď otec sa Ti dožili viac ako deväťdesiat!“

„Ešte nemáš takú chorobu, na ktorú sa zomiera!“

„Musíš myslieť pozitívne. Tešiť sa z každého prežitého dňa!“

„Nemysli na smrť! Mysli na život a priateľov. Potrebujeme Ťa!“

„Radšej si priprav testament, nech všetci vieme, čo nám chceš zanechať!“

Mnoho odpovedí, ktoré majú za cieľ odbočiť od nepríjemnej témy, ktorá ma čím ďalej, tým viac zaujíma. Tým viac, čím bližšie je môj fyzický vek číslom porovnateľným s číslom mojej štatistickej smrti v priestore, kde sa nachádzam.

Téma, o ktorej spolu hovoriť dokážeme bez zábran, a so smrťou súvisí, je testament. Posledná vôľa ešte živého jedinca. Jeho želanie, túžba, ako naložiť so všetkým tým, čo počas svojho života nazhromaždil. I tu sa s mojimi rovesníkmi neviem zhodnúť. Asi preto nie, že nemám vnúčence a oni majú. Môj život je tým zbavený jednej objektívnej skutočnosti. Nemám potrebu zaujímať sa o ich individuálne blaho, ani o ich cestu do budúcnosti. Mám len potrebu vnímať ich ako súčasť skupiny mojich blízkych spolucestovateľov Zeme. Subjektívne! S dôrazom kladeným na existenciu budúcnosti celej planéty.

Akú časť hodnoty im teda odovzdať z tej mojej? Z tej mnou nadobudnutej? A zrazu je tu iný uhol pohľadu na tú istú vec. Je to môj pohľad na „dúhu“, v ktorej oni vidia úplne iné farby, a aj iné odtiene!

 

Svoj život som nežil pre zber hmotných statkov. Ak som ich potreboval, tak len na podporu uspokojenia svojich potrieb, a potrieb mne blízkych, ktorí o to stáli. Ktorí k uspokojeniu svojej potreby, boli ochotní pomôcť mi uspokojiť aj tú moju. Ktorí dodnes vydržali chodiť so mnou na pivo a čakať, aký osoh im prinesie môj testament.

Tak ako nie každý môže mať šťastný začiatok, nie každý môže mať aj šťastný koniec. Horizont poznania, a uhol môjho pohľadu na ňom, rozhodovali o mojom správaní. Rozhodovali o tom, kam bude smerovať môj ďalší krok. Či môj život bude šťastný, či bude znieť ako zvon.

„Len to sa ti splní, o čom snívaš každý deň.“ Je moja múdrosť, ôsma zásada, životom mnohonásobne potvrdenej skúsenosti. Ver jej! Určite sa splní. Podmienkou je dodržiavanie aj tých predošlých mojich siedmych zásad v duchu predpokladu, že na tom pracuješ sám, a nespoliehaš sa na to, ako ti iní budú pomáhať plniť tvoje túžby, sny, a želania. Ak to má platiť, musí to platiť aj o mojej smrti. „Mojej túžby ísť spať, a zobudiť sa mŕtvy!“

„To nie je tak jednoduché. Toho sa dožije len pár vyvolených.“

Konštatovala väčšina tých, ktorým som sa o svojej túžbe zdôveril čiastočne žartom, ale vnútorne s úprimným želaním takto uskutočniť prechod cez hranicu večnosti. Cez hranicu, o ktorej nechceme hovoriť. Ktorú sme obohnali ostnatým drôtom, za ktorú nie sme ochotní pustiť žiadneho migranta. Ešte že máme aspoň to pivo. Dieru v plote, cez ktorú občas prepašujem i to niečo nechcené. Tú moju otázku života a smrti v inej podobe.

„Si pripravený prekročiť hranicu života hneď teraz?“, začal som  znovu dobiedzať. A tu sme sa zhodli.

„Najskôr testament a potom smrť.“

Moja cesta – 28

13.04.2024

Dodatok k ukončeniu blogu a diela Moju rozprávku, moje „PUTOVANIE od prameňa k smrti“, rozdelenú na 28 častí, som začal zverejňovať ako blog vo viere, že nájdem niekoho, kto vydá jeho ucelenú časť knižne. Nenašiel sa. Vlastne áno. Našiel sa distribútor, ktorý bol ochotný sprostredkovať záujemcom predaj zverejneného diela. Vašou odmenou za to, že ste sa [...]

Moja cesta – 27

04.04.2024

Život je ale komplikovaný. Nič v ňom netrvá večne. Aj radosť z testamentu v okamžiku, keď obal zahodíš a spoznáš jeho obsah. Ten priateľom veľkú radosť neprinesie. Preto mi je ťažko hovoriť s nimi na túto tému. S tebou to bude zrejme ľahšie. Hlavne vtedy, ak ťa zaujal život včiel. Žiadna včela neurobí niečo, čo by mohlo včelej rodine uškodiť. Dokonca aj [...]

Moja cesta – 25

21.03.2024

Cesta k hranici „To čo chcel už tu povedal som…“ No nepovedal som nič nové. Všetko to predo mnou už povedali iní. Povedali to inými slovami. A určite lepšie, a dokonalejšie, ako Ja. A v tom to je. Uvedomiť si, že to, čo chcem urobiť, a dať svetu, nemá pôvod vo mne. Uvedomiť si, že objavovaním objaveného môžem mnoho dokonalého a objaveného len pokaziť [...]

Čaputová, Pellegrini, Fico, vyhlásenie, atentát

Politológovia týždeň po atentáte: Raj v politike nenastane, boj je prirodzený. Politici sú „advokátmi“ rôznych názorov

24.05.2024 06:00

Mnohí politici si ešte neuvedomili, že ide o zlomový bod našich novodobých dejín.

Russia Ukraine War Conscription Age

Z väzenia na front. Kyjev na rozdiel od Moskvy vrahov do armády nepustí

24.05.2024 06:00

Na Ukrajine sa nachádza vo väzení približne 27-tisíc ľudí. Odteraz ich môžu povolať do armády. Velitelia vítajú posily, čoho sa však obávajú?

vlak, Hronský Beňadik

Vlakovú trať okolo Žarnovice opravia za desiatky miliónov. Vyššia rýchlosť, nové mosty aj nástupištia si však vyžiadajú problémovú obchádzku

24.05.2024 06:00

Na úseku, kde pre zlý stav trate dochádza k častým obmedzeniam rýchlosti, vyrastú vďaka obnove dve nové nástupištia.

jahn

...o rodine, zdvorilosti, spoločenskej etikete, osobnom rozvoji a reflexnej komunikácii.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 48
Celková čítanosť: 73849x
Priemerná čítanosť článkov: 1539x

Autor blogu

Kategórie