Cesta k hranici

„To čo chcel už tu povedal som…“

No nepovedal som nič nové. Všetko to predo mnou už povedali iní. Povedali to inými slovami. A určite lepšie, a dokonalejšie, ako Ja. A v tom to je. Uvedomiť si, že to, čo chcem urobiť, a dať svetu, nemá pôvod vo mne. Uvedomiť si, že objavovaním objaveného môžem mnoho dokonalého a objaveného len pokaziť a zneužiť.

Pred pár dňami som bol na oslave sedemdesiatpäťročného jubilanta. Pomaly by som sa mal tiež na takúto udalosť pripraviť. Patrilo by sa uchovať myšlienku, ktorú vo svojej pozvánke, i úvodnej reči, jubilant zdôraznil. „Už nebudeme mať veľa príležitostí vzájomne sa stretnúť. Pripomenúť si, že v živote sú aj pekné chvíle. Napríklad ako táto. Aspoň ja to tak cítim…“

Rozišli sme sa v dobrej nálade. S pocitom radosti a spokojnosti z vydarenej oslavy. Aspoň tak som to cítil Ja. Určite tak to cítili aj všetci ostatní, keď opúšťali miesto oslavy v skupinkách, ktoré v okamžiku lúčenia zväzovali už iné túžby a dôvody. Práve tie túžby, a dôvody každého jednotlivca v čase lúčenia, rozbili súdržnosť celku. Rozbili myšlienku, ktorá nafúkla bublinu dobrých vzťahov a túžby stretávať sa. Len pár minút po oslave skupinka, ktorej som bol súčasťou, aj mojím pričinením, pocit spokojnosti a radosti stratila. Rozbila ho!

Všetko so všetkým súvisí. Aj múdrosť a hlúposť nás štyroch, ktorí sme rozporuplne, v alkoholickom opojení, ukončili peknú oslavu na bytovke. Za seba môžem s určitosťou povedať: „nezdvorilo, vzťahovačne a urážlivo“. Aspoň takýto pocit som mal po rannom prebudení. Cítil som potrebu ospravedlniť sa, ale necítil som rozpor v podstate toho, čo tento môj netolerantný prejav vyvolal. Možno myšlienku nepopíšem zreteľne, ale v židovskom náboženstve existuje prikázanie, podľa ktorého má žid povinnosť začať nové obdobie, nový židovský rok, očistený od sporov a nedorozumení, ktorých bol účastný. To platí i vtedy, keď má pocit, že on nie je príčinou konfliktu, ktorého sa nedorozumenie týka. Neviem posúdiť vplyv židovskej filozofie na mojej výchove, ale pocit účasti na neuspokojivom rozchode našej skupinky mi v tomto duchu prikazoval ospravedlniť sa.

„Hráš sa na múdreho, spoločensky významnejšieho, ktorý chce neustále niekoho poučovať. Tvoja dokonalosť nikoho nezaujíma! Ospravedlňuje Ťa len to, že si bol opitý!“ Bola výčitka mojej partnerky, vo vzťahu k tejto udalosti o deň neskôr, pri vzájomnom rozhovore, ktorého základ sa vôbec netýkal oslavy. Týkal sa niečoho úplne iného. Ale dozvuky udalosti, ktorá hlodala moje vnútro, ktorá ma nútila hľadať vhodnú cestu k urovnaniu vzniknutého nedorozumenia, znovu naštartovala stav, ktorého príčinou nebolo alkoholické opojenie. Bola skutočnosť, že neustále ustupovanie nevedomosti vyvoláva konflikty, v ktorých hlúpy z múdreho urobí hlupáka. Urobí konfliktnú osobu neschopnú vnímať realitu a prispôsobiť sa jej.

Uvedomujem si, že celý svet vôkol mňa je postavený na protikladoch. Či chcem, alebo nie, musím ich rešpektovať. Pekný a škaredý, vysoký a nízky, domáci a cudzí, čierny a biely, starý a mladý, múdry a hlúpy. Ale k tomu, aby som mohol povedať čo je pekné a čo škaredé, musím mať skúsenosť, ktorá pocit škaredosti vie vyhodnotiť a porovnať s tým, čo pokladám za pekné. A tak je to i s múdrosťou a hlúposťou. S potrebou rešpektovať mladých a ignorovať starých! S potrebou mať dostatok sebareflexie k tomu, aby som vedel porovnať zmysluplnosť hmotného a nehmotného. Života a smrti. Aby som dokázal určiť môj podiel viny na všetkom tom zlom a nepríjemnom, čo ma stretáva a obklopuje. Aby som sa zamyslel, či už neprišiel čas, aby som odišiel!

V našej rodine nebolo zvykom púšťať sa do debaty o smrti. Život mal prednosť pred smrťou. Radovať sme sa mali len zo všetkého živého a nie z mŕtveho. Lenže smrť sa nedá odstrániť z nášho života aj keby sme to akokoľvek chceli. Téma smrti nebola teda tabu, ale odsúvala sa na vedľajšiu koľaj. Tak ako ospravedlnenie sa za pokazenú oslavu. Neuvedomenie si podstaty nedorozumenia vyvolá mnoho konfliktov. Analyzujeme ich a hľadáme vinníka. Je bežné, že prstom ukazujeme na kde koho, ale na seba nie. Je taktné neukázať prstom na nikoho prítomného. Ani na zosnulého, ak sme na jeho pohrebnom obrade. Ale ja som výnimočný. O tom všetkom som už aj tu povedal. Nehrám sa na múdreho, spoločensky významnejšieho, na schopného neustále niekoho poučovať. Hrám sa na niekoho, kto ťa chce prinútiť porozmýšľať o tvojej dokonalosti práve v okamžiku tvojho vytriezvenia. V okamžiku, kedy konflikt, ktorého si bol súčasťou, neskončil spokojnosťou všetkých zúčastnených strán. Nechci počuť k tejto téme odo mňa niečo iné než už napísal som. Lebo to, čo chcel som, je už i tu povedané. Aj napísané. Ak chceš o tom vedieť viac, nájdeš to v myšlienkach tých, ktorých filozofia ťa osloví. V ľuďoch, ktorí  filozofovaniu venovali viac času ako ja. Ktorí čerpali múdrosť z dedičstva našich predkov. Ktorí múdrosť uprednostnili pred svojou samoľúbosťou. Ktorí nepodľahli pokušenie využívať poznanie, vedu a nové technológie prednostne vo svoj prospech. Ktorí dali možnosť práve mne zamyslieť sa nad zmyslom môjho života a tiež na čase, v ktorom z neho je už potrebné odísť…

Indiáni vo svojich mýtoch hovoria: „Ľudia začali umierať vtedy, keď ich Bohovia opustili. A vtedy prišlo zlo!“. Jedno bez druhého nemôže existovať. Dobro nemôže existovať bez zla a život bez smrti. Indiáni veria, že nesmrteľná duša obýva smrteľné telo. Preto u nich už v detstve začína príprava k životu a k smrti. Obe hodnoty sú si rovnocenné. V tom je začiatok ich slobody. Šaman v tom čase, v čase detského pučenia, v čase trvania niekoľkoročnej detskej uzavretosti, deťom vštepuje jednotu sveta, mysle, duše, a tela.

Šaman u Kofánov uvádza deti od piatich rokov do iných svetov prostredníctvom ilúzií farebných obrazcov, obrov, desivých tvorov a zvierat. Vysvetľuje im, kde je dobro, zlo, nebezpečenstvo, domov. Ten iný, pre deti neznámy svet, formuje ich podvedomie. Formuje ich druhé ja, ktorého prostredníctvom spoznávajú sami seba. Stretávajú sa so svojou vlastnou smrťou, do ktorej upadajú, aby ich šaman zase privolal späť. Tak získavajú najvyššiu hodnotu. Vieru a poznanie. Vďaka nim sa z dieťaťa stáva jedinec pripravený žiť s vedomím, v ktorom život a smrť tvorí neoddeliteľný celok. Vzniká plne hodnotný „Človek“ pripravený žiť život a zvládnuť svoju smrť. Pretože život je jej súčasťou.

Iná skupina tvrdí, že tri veľké knihy ľudstva: talmud, biblia, a korán; pripravujú človeka skôr na smrť ako pre život. Z ich obsahu plynie, ako by smrť bola vstupom niekam inam. Do ďalšieho sveta. Niekam, kde jedinec môže smrťou získať potešenie. Smrť sa tak stáva cieľom života, a život spôsobom, ako tento cieľ dosiahnuť. Nech je filozofia bytia a existencie akákoľvek, skutočnosť je taká, že každým svojím krokom sa k smrti blížime. Z toho logicky vyplýva, prečo pohreby boli vo všetkých pôvodných populácií sveta najdôležitejším prechodovým rituálom. Prečo je tomu tak i dnes u nás.

Ale vrátim sa k indiánom. Oni tak, ako sa pripravujú pre život, pripravujú sa aj na svoju smrť. Život a smrť vnímajú v úplnej pohode. Slobodne, zodpovedne a s plnou vážnosťou ju berú do vlastných rúk. Indián s radosťou žije, a s radosťou tiež zomiera. Pritom ale nikdy nepremýšľa o samovražde, ako by sa mohlo naivne zdať. Premýšľa iba o poznaní svojej užitočnosti pre kmeň, ktorá v ňom určite začne zomierať. Indián nechce byť svojim blízkym na ťarchu. Svojou prítomnosťou nechce trápiť svoje okolie. Preto sa neustále snaží byť pre kmeňový život do konca svojho života niečím užitočný. Indiáni nemajú vo svojich génoch ukotvený zvyk sedieť doma a čakať, kým im ich blízki prinesú k jedlu ryby, urobia nutné služby, poskytnú zvýhodnenie na úkor iných. Môžu tak urobiť, a nikto im nič nepovie. Ale neurobia tak, lebo je to pre indiána ponižujúce. Pre kmeň neužitočné. V ich myslení je tiež ponižujúce vziať si život, zabiť sa! Indián slobodne dospeje k rozhodnutiu, že to čo mal, už vykonal!

„Postavil som dom, zasadil strom, urobil a vychoval hromadu detí, ulovil jaguára, holými rukami chytil živého orla. A tak odchádzam, aby som netrápil okolie, aby som nebol kmeňu na ťarchu…“

Indián citlivo vníma mieru svojej užitočnosti. Schopnosti plniť si povinnosti, ktoré kmeň od neho očakáva. Má silnú sebareflexiu vo vzťahu k povinnostiam, ktoré napĺňajú duchovný odkaz členov kmeňa. Nesmrteľné dedičstvo svojich predkov, vďaka ktorému indián presne vie, že už prichádza čas, kedy svoju úlohu bytia naplnil. Kedy je potrebné ísť za svojimi rodičmi, pridať sa k duchovnu svojich predkov. Iné správanie je neprípustné. Nezlučiteľné s existenciou budúcnosti!

Pohrebný rituál, prechod zo života do smrti, má mnoho podôb. Oslovila ma filozofia duálneho obradu. Pri ňom rozhodnutie opustiť živých je sprevádzané spoluúčasťou všetkých blízkych súkmeňovcov. Rituál lúčenia s ešte žijúcim členom kmeňa bezprostredne pred jeho skutočnou smrťou netrvá hodinu, alebo formálnu polhodinku v krematóriu. Trvá niekoľko dní. Obrat tak umocňuje ilúziu dokonalosti existencie bytia. Ilúziu, v ktorej nedokonalé ľudské telo opustí nezničiteľné duchovno prepožičané telu k naplneniu dokonalosti svojich predkov. Takýto obrad nemá dôvod k navodeniu smútku, žiaľu a ľútosti. Naopak, je to dôvod k slzám radosti. Je to prameň novej skúsenosti posilňujúcej budúcnosť dokonalého človeka.

Nebezpečenstvom je odklon ľudskej nedokonalosti  od  ilúzie duchovného odkazu, ktorý tvorí základ budúcnosti dokonalého človeka. Okamžik, kedy inakosť jedinca vyvolá odklon v duchovnom odkaze predkov. Kedy jedinec začne nedeliteľnosť ducha a bytia vnímať ako dve samostatné entity. Začne uprednostňovať zmysluplnosť jednej voči tej druhej. Kedy seba prestane vnímať ako nedeliteľnú súčasť kmeňa. Kedy v ňom pocit osobnej dokonalosti preváži pestovanú potrebu uvedomenia si svojej globálnej bezvýznamnosti. Okamžik, v ktorom jedinec duchovný dualizmus zjednotí s dualizmom fyzikálnym. Kedy život a smrť začne vnímať rovnako oddelene ako hmotu a energiu. Indián si je vedomý tohto nebezpečenstva, preto slobodne rešpektuje mnoho tisícročné skúsenosti svojich predkov. Vie, že odklon od nich určite dovedie budúcnosť existencie bytia kmeňa do záhuby. Preto je potrebný šaman, ktorý vie, ako takúto inakosť vo formujúcom sa človeku potlačiť. Šaman tiež vie, ako ovládať seba, aby nepodľahol takejto inakosti. Ako rozvíjať ducha v svojom tele a odovzdať ho budúcnosti.

Všetko so všetkým súvisí. Aj moje poznanie s mojou nevedomosťou. Aj moja hlúposť s múdrosťou, ktorú produkujem na jej základe. Aj všetko to, čo pokladám za racionálne s tým, čo mi nedáva zmysel. Aj objektívne chápanie sveta s tým, čo vnímam vlastnými zmyslami subjektívne, hoci k mnohému z toho všetkého nemám bezprostredný osobný vzťah.

Neoddeliteľnou súčasťou mojej, i tvojej existencie, je určite príroda. Tak  je tomu i v prípade trpasličích černochov z tropickej džungle, Eskimákov za polárnym kruhom, či Kamayurov na hornom Xingu. Každé spoločenstvo je vo svojej podstate jedinečné voči všetkým ostatným na svete. Preto aj chápanie prírody a kozmu je v každom jednom z nás jedinečné. Jedinečné je i pochopenie toho, čo budem pokladať za objektívne a čo za subjektívne. Čo za lokálne, a čo za globálne.

Znovu sa uchýlim k perspektivizmu. V ňom objekty a udalosti existujú iba vo vzťahu, v ktorom sú zaradené, lokalizované, definované, splodené a ničené, za prítomnosti neustálej zmeny. Základy môžeme hľadať v mytológii. V prapôvodnej idei spoločného pôvodu ľudí a zvierat. Ako povedal šaman Ece´jov Yohahé „Sme subjektívni,“ a dodal: „Inak nič nepochopíme.“ Preto Indián chce určiť objekt poznaním ako subjekt. Indián poznáva prírodu okolo seba subjektívne. „Jedine tak môžeme prírodu pochopiť!“, povedal šaman Takuma.

„Mal určite pravdu. Časom som to pochopil. I mnoho iracionálností. Pretože som videl, že to funguje. Cesty do Amazónie ma naučili, že smrť je súčasťou života. Že by som mal vedieť sám, kedy jednoducho odísť na druhý breh.“ Uvádza vo svojom diele český etnológ Mnislav Zelený.

S mnohým tým čo popisuje sa stotožňujem. Sám som podobných, mnoho ním popísaných „iracionálností“, počas môjho života zažil. Tou naj bola udalosť, moja životná križovatka, na ktorej 25. júla 1994 o 9:30 v New Yorku, pred budovou OSN, sa so mnou stretli viacerí významní i bezvýznamní ľudia. Každý jeden z nás to vnímal po svojom. Niekto bez ideálov, bez vlastnej predstavivosti, bez možnosti otvoriť dvere do sveta svojej duše a fantázie dokorán. Proste s algoritmom naprogramovaným pre budúcnosť ako stroj. Ale o 9:30 to strojové riadenie tela u zúčastnených prestalo fungovať. Na krátky čas, od 9:30, ich ovládlo moje duchovno. Fantázia, ideály, vízia dokonalej budúcnosti Zeme a Človeka. To všetko mi o 10:00 otvorilo dvere na generálny sekretariát Butrusa Gáliho…

My sme ale prepadli ilúzii darvinizmu. Aj v tomto sa pridávam k myšlienkam  Mnislava Zeleného: „Všetko ide cestou boja o prežitie. Násilie a agresia sú cestou evolúcie. Ospravedlňujeme nimi našu chamtivosť, vodcovstvo i agresiu. Právo prežiť majú len tí najagresívnejší, bohatí. Tí čo nerešpektujú zákony a duchovný odkaz predkov. Oni tomu hovoria: „právo džungle“. Lenže džungľa taká vôbec nie je. Nefunguje tak.  Nežijú v nej len samí predátori. Žijú v nej i tí, ktorí sú im potravou, ktorí žijú v pokoji a v pohode vedľa nich. Vidíme v nej, ako sa lev, či iný predátor nažerie, a potom pokojne, bez obáv o svoj život, s ním pije vodu aj pár antilop. V tej divokej krutej džungle neprežívajú len tí najsilnejší, ale aj tí najslabší, jednoducho všetky druhy. Každý z nich má svoje pevné miesto na Zemi a svoju úlohu v nej. Ale my, civilizovaní ľudia, likvidujeme všetko živé čo stojí v ceste spôsobom, ktorí pripomína nekonečne nenažraného predátora. Živočícha, ktorý pred sebou vidí iba objekt osobnej potreby. Živočícha, ktorý je zbavený poznania súvislostí uchovávajúcich existenciu života a bytia.

Človek, na svojej ceste k dokonalosti, zdeformoval subjektívny rozmer vedeckého poznania. Dal vede právo pokoriť prírodu, zneužívať ju pre svoj utilitárny prospech. Na základe vedou podporených pomôcok, zákonov a vynálezov generuje človek technológie, ktoré nevyužívame tak, aby sme Zem opatrovali a starali sa o ňu, aby nás prežila, aby bola nosičom duchovného odkazu na prospech budúcnosti. Ale naopak, prírodu ešte viac zneužívame a ničíme. Existenciu života a bytia na nej smerujeme k seba deštrukcii. V ktorom bode cesty bytia sa nachádza tvoje poznanie, tvoje presvedčenie o tvojej užitočnosti na prospech zmysluplnosti existencie budúcnosti? Čo všetko si pre ňu ochotný urobiť?

Ten môj sa nachádza na ceste za križovatkou, na ktorej s určitosťou viem, že šaman, ani iný spoločensky významný typ človeka zo mňa už nebude. Nemôžem ním byť. Neskoro som pochopil, kedy sa netreba báť smrti. Ako je potrebné sa na ňu slobodne pripraviť. Ignoroval som lásku k múdrosti mojich predkov. Dlho som bol pod vplyvom ilúzie príbuzenstva, priateľov a mne blízkeho sociálneho prostredia. Bol som pod vplyvom filozofie, ktorá rafinovane maskovala deštruktívny spôsob existencie. Filozofie, ktorej prostredníctvom je skutočná hodnota existencia budúcnosti ukrytá v hmotnom odkaze jednotlivca a jeho ďalšom hromadení. Filozofie, ktorá potláča múdrosť ukrytú v duchovnom odkaze zanechanom v prospech existencie bytia Zeme všetkým tým živým, čo odišlo do večnosti pred mojím odchodom do nej…

Stať sa šamanom, to chce začať žiť život z iného konca. Začať ho v biede, v nedostatku, v skromnosti, v odriekaní. Začať ho s túžbou chcieť spoznať všetko to, čo je spojené s láskou k múdrosti a s múdrosťou samotnou. Chcieť to všetko spoznať, a nezneužiť to vo svoj prospech. Chcieť to odovzdať v správnom čase niekomu skromnému, komu bieda a nedostatok neprekáža. Komu prekáža hlúposť, samoľúbosť a túžba všetko ovládať v priestore, v ktorom sa nachádzam Ja, ty a všetci ostatní. To všetko je možné, ak vo mne nastane zmena myslenia. Ak svoje Ja nahradím slovkom my. Ak moje myslenie bude rýdzo subjektívne. Alebo ak nenastane, lebo od samého začiatku prostredie, v ktorom vyrastám, mi umožňuje žiť, tvoriť a ovplyvňovať udalosti v duchu mnoho tisícročného dedičstva mojich predkov. Jednoducho povedané, chce to byť obyčajným Človekom…

Na takomto princípe tisíce rokov prežívajú včely. Na podobnom princípe žili a prežívali indiáni. Na podobnom princípe si Tibeťania hľadajú svojho dalajlámu. Na tomto princípe chcem i Ja, v plnej skromnosti, čímsi drobným prispieť k duchovnému odkazu mojich predkov Zeme. Len tak, bezodplatne. „Ako poďakovanie sa im za možnosť čerpať z neho. Za možnosť vystúpiť o trochu vyššie nad mne dostupný obzor poznania. Ako ospravedlnenie sa za chyby, ktoré som z nevedomosti urobil, a tým ich snahu na prospech dobra nás všetkých znehodnotil!“ Chcem prispieť k hľadaniu šamana, ktorý by dokázal naštartovať budúcnosť pre tretie tisícročie…

Zmena myslenia, v ktorom vyváženosť nesmrteľnosti ducha a smrteľnosti tela vo vzťahu k existencii bytia Zeme je porušená, je predzvesťou prekážok a komplikácií. Od nich je len kúsok k oddeleniu osobného, objektívneho duchovna, od toho subjektívneho. Od duchovna reprezentovaného nami ostatnými, v ktorom prevláda duchovné dedičstvo našich predkov a všetkého živého tejto Zeme. Je predzvesťou inakosti jedinca, ktorý tým skrýva: svoje nedostatky a neschopnosť; túžbu vyšplhať sa nad vrchol jeho predchodcami nahromadených statkov; túžbu stať sa Bohom a nahradiť ho!

Je prirodzené, že takáto inakosť nahradená objektom Veľkého brata, ktorý dokáže najaktuálnejšie vedecké poznatky zneužiť v prospech svojich túžob a myslenia, má túžbu formovať svoj vlastný ideál človeka. Kybersapiensa s programovým vybavením, ktoré podľa potreby môže „ON“, šaman, meniť tak, ako to považuje za správne. Lebo On verí, že tu bude žiť večne. Lebo On je presvedčený, že On je boh.

Ja nechcem a nemôžem žiť s pocitom, že moje myslenie chce ON, veľký brat, využiť a zneužiť. Moje poznanie mi to nedovoľuje. Ono je väčšie ako  majetky, zbrane, vojaci, ploty, bunkre, a všetko to ostatné čím ma chce ON zastaviť, aby ma pripravil o moju Zem. Ona je mojím veľkým bratom so všetkým tým čo obsahuje. Jedine tej sa musím podriadiť tak, ako to robia a cítia amazonskí indiáni, Tibeťania, Eskimáci a iné prírodné národy. „Bol som navrhnutý Prírodou, Kozmom, Bohom“. Nesmiem sa tomu brániť. Ani ty nie. Nechci pradávne zákony existencie prerobiť na svoj obraz. To nejde a ani nepôjde. Preto sa na každú inakosť už v zárodku snažím pozerať „subjektívne!“ Len vtedy môžem pochopiť, že všetko so všetkým súvisí. I smrť s mojím životom, ktorý som žil.

Preto už viem, že sa nemusím báť smrti. Tá je súčasťou mojej viery, mojej prírody, môjho kozmu, môjho Boha. Je súčasťou môjho i tvojho života. Preto chcem, aby si ho mal aspoň z časti taký pekný ako ho mám ja. Nie lepší. Ten už vedie k deštrukcii a k smrti, ktorú si neželám. Určite ani ty nie. Preto porozmýšľaj, či náhodou nie si človek pripravený pridať sa k duchovnu našich predkov, medzi ktorých určite patrí každý, kto sa cíti byť neoddelenou súčasťou tej časti prírody, v ktorej sa momentálne nachádza. Kto sa cíti byť pripravený pomôcť jej aj mne subjektívne. Pomôcť mi k rozhodnutiu opustiť tento svet slobodne a s radosťou.