Piate putovanie

Návrat do večnosti

Bilancovanie

Je tu začiatok poslednej časti mojej rozprávky. Začal som ju písať ako obyčajný človek. Možno aj ty si ju začal čítať s týmto pocitom. Tieto riadky už majú inú príchuť. Nie sú obyčajné. Sú poznačené láskou k múdrosti. Filozofiou jedného cestovateľa Zeme, ktorý svoje lokálne myslenie zaostril globálne do subjektívneho priestoru Zeme i vesmíru. Možno i toto je pre tvoje pochopeniu komplikované. Ale nemalo by byť. Žiješ v dvadsiatom prvom storočí, ktoré vymoženosti dvadsiateho storočia zdokonalí tak, že každý kto chce, môže všetko to objavené v predošlom období ďalej zdokonaľovať. Ty nemusíš. Lebo Človek došiel tak ďaleko, že o mnohom sa mu už ani nechce rozmýšľať. Preto radšej reaguje stručne:

„Nerozumiem tomu!“

„Je to zložité!“

„Nemám čas!“

V tvojom prípade ide o výnimočnosť. Vieš čítať, pravdepodobne i písať, a dokonca i logicky myslieť. Inak by si v čítaní nedošiel až sem! Fenoménmi tvojho šťastia sú: rodičia, učitelia, priestor, doba, ty a tento okamžik. To všetko ti dalo možnosť dostať sa k tejto časti mojej rozprávky. K možnosti získať ju a prečítať si ju. Dostať sa na ďalší kruhový objazd tvojho putovania životom, na ktorom sa rozhodneš, ako na svojej ceste k smrti budeš pokračovať ďalej. Potešilo by ma, keby tvoje rozhodnutie poznačila filozofia poznania túžby byť užitočný na prospech existencie bytia Zeme. Na prospech môj a ostatných spolucestovateľov. Na prospech budúcnosti poznačenej zrnkom múdrosti tvojho poznania v záhradke, ktorú Ja nazývam „duchovným dedičstvom nás obyčajných ľudí“. Ale nemusíš. V takom prípade určite dokážeš odlíšiť všetko to, čo na prospech existencie bytia užitočné je od toho, čo je zabalené v lákavom obale a ponúkané ti tak, aby si bez námahy a rozmýšľania dospel k želanému rozhodnutiu  podľa úsudku niekoho iného. Aby si návnadu zhltol aj s navijakom. Ešte stále sa ti to zdá komplikované? Nevadí. Nie si sám. Obyčajnému človeku múdrosť a myslenie nepristane. Nie je potrebné ho k nej nútiť. Obyčajnému človeku treba všetko servírovať tak, aby nemyslel. Aby bol spokojný. Aby svoj uhol pohľadu mal zaostrený na ružovú budúcnosť a objekt, ktorý je zdrojom nesprávnej farby. Tomuto už určite rozumieš. A to je dobre. Začínaš rozumieť múdrosti. Začínaš byť skutočným „Človekom“. Členom skupiny tých obyčajných ľudí, ktorí tak ako Ja hľadajú svoju cestu k múdrosti o subjektívnom chápaní života,  Zeme, vesmíru a smrti.

Vstup do tohto procesu som nazval bilancovaním, hoci duch čísiel a ekonomiky bude od témy hodne vzdialený. Je to taká spomienka na moje detstvo. V ňom úradnícky duch zasahoval do všetkého, čo súviselo so životom a existenciou rodiny. Jeho nositeľom a reprezentantom bol hlavne môj otec. Na bani viedol účtovné oddelenie. Tam bolo potrebné raz do mesiaca „bilancovať“. Vyčísliť účtovnú hodnotu majetku za určité obdobie. Párkrát do roka sa stalo, že bilancovanie nesadlo. V kontrolnom zúčtovaní bol rozdiel. Niekedy aj sto korún. Niekedy len jeden jediný bezvýznamný halier. Nezáležalo aká bola hodnota rozdielu. Jednoznačne to bola chyba. Bilancovanie muselo sadnúť! Vtedy otec prišiel domov s kufrom papierov. Rozložil ich po kuchyni, a spolu s mamou hľadali chybu. Niekedy ju našli hneď. Niekedy aj po dvoch dňoch. Zlepšilo sa to, keď ceruzku a papier vystriedala mechanická kalkulačka. Zmizlo to, keď ocko začal s kufrom predierkovaných štítkov chodiť na služobnú cestu do výpočtového centra generálneho riaditeľstva. Ak som sa dnes Ja rozhodol bilancovať tak preto, aby som moju životnú cestu porovnal s cestou bilancovania. S cestou od ceruzky a papiera k umelej inteligencii. Aj tu vedecký pokrok a nové digitálne technológie vylepšovali proces bilancovania. Dávali možnosť využiť neproduktívny čas v prospech inej užitočnosti. V prospech lepšieho využitia každého zablúdeného haliera na prospech zdokonaľovania poznania nepoznaného. Na prospech zdokonalenia toho všetkého, čo je obsiahnutého v duchovnom odkaze predošlých generácií a našej DNA. Vždy existuje aj iná cesta. Možnosť využiť každý zablúdený halier na prospech neužitočnosti. Zneužiť poznané v tvoj prospech i neprospech. Dať ti možnosť zdokonaliť tvoju múdrosť, ale rovnako aj možnosť donútiť ťa prestať myslieť.

„Robil som to, čo som robiť mohol, čo som nemohol som neurobil, a to čo sa malo urobiť a neurobil som, sa urobiť nedalo!“ Tvrdil môj spolužiak z univerzity, ktorý nie je obyčajný človek. Je určite spoločensky významnejší ako Ja. Jeho životná stopa je oveľa hlbšia ako tá moja. Vážim si ho, a čerpám z jeho múdrosti, i keď neviem posúdiť pomer v nej nahromadeného dobra a zla. Pomer toho dobre urobeného pre to,  aby život mohol žiť, a toho záporného, urobeného pre to, aby žiť nemohol. Tu je začiatok poznania o tom, prečo je bilancovanie také ťažké. Prečo je potrebné zastaviť sa, prísť domov s kufrom poznania a hľadať chybu vždy, keď zistím, že niečo nesedí. Nezáleží na tom, či je chyba malá, alebo aká. Záleží na tom, aby bola zistená a odstránená. Aby som mal pri sebe niekoho, kto mi chce pomôcť ju odstrániť. Kto bude mať radosť i uspokojenie z toho, že sa nám to podarilo. Nie radosť z toho, že svojou šikovnosťou a poctivou prácou dokázal zo stratených halierov vytvoriť pre seba milióny…

Výročná správa, celkové zhodnotenie, bilancovanie. To všetko sú aktivity, ktorých prostredníctvom je ukončený proces. Skončená cesta, na začiatku ktorej bola túžba dosiahnuť stanovený cieľ. Na jej konci je konštatovanie: „a to čo sa malo urobiť a neurobilo sa, sa urobiť nedalo“! Hovorí sa tomu aj spätná väzba. My, technici, ku ktorým tiež patrím, veľmi citlivo vnímame jej kladné a záporné nastavenie. V sociálnych procesoch je to zložitý a časovo náročný proces. Komplikáciu vyvoláva aj spôsob prístupu k jeho nastaveniu a vyhodnoteniu. Málokedy dôjde k zhode subjektívneho a objektívneho pohľadu na ten istý proces. Moje bilancovanie týmito dvomi slovami chcem aj ukončiť. Vďaka nim som si uvedomil, ako ľahko sa dá padnúť do priepasti nevedomosti. Padnúť do nej bez možnosti dostať sa späť na horizont poznania s ponaučením, že smer môjho uhla pohľadu a jeho ostrosti je potrebné zmeniť. Je potrebné si zvoliť inú cestu životom. Iný výjazd na kruhovom objazde, ktorý môže mať vždy aj výjazd smerujúci do záhuby.

Subjektívny a objektívny. Dve obyčajné slová. Do okamžiku môjho pôsobenia na univerzite som ich používal intuitívne. Neuvažoval som nad ich významom. Rovnako tak som vnímal aj pojmy objekt a subjekt. Musím priznať, že objekt mi bol bližší. Donútil ma všímať si ho môj priateľ akvarelista a rezbár Jožko Štric. Objektom bolo všetko to, čo som mohol vidieť. Čo on dokázal stvárniť a ja odfotografovať. S týmto bezmyšlienkovitým opakovaním návodov ako cvakať fotoaparátom, s týmto objektívnym prístupom, som vystačil až donedávna. Nerozmýšľal som o tom, čo všetko ešte musím poznať pre to, aby som objektívom fotoaparátu zachytil aj atmosféru toho všetkého, čo v danom okamžiku s objektom môjho záujmu, ktorý som zvečnil, súviselo. Čo Jožko dokázal, ale ja v tom okamžiku ešte nie. Ale všetko sa môže zmeniť ak naruším zaužívané zvyklosti. Ak pri fotení, ak pri akejkoľvek práci, začnem o práci, o tom čo sa vôkol mňa deje, myslieť. Keď papagájovanie ma začne otravovať, keď začne nahlodávať moje myslenie. Keď ma začne zaujímať ako to urobiť tak, aby okamžik prítomnej chvíle som neskreslene zvečnil so všetkým tým prítomným. Keď chcem, aby tebe, i komukoľvek, som mohol pohľad na dúhu poskytnúť taký, aký je. Nie taký, aký by som chcel, aby si ho mal! Vtedy sa otvorí priestor pre mnoho ďalších otázok a ciest k hľadaniu odpovedí na ne. Otvorí sa priestor pre hľadanie súvislostí s mojou prácou, neznalosťou a poznaním nepoznaného. Priestor pre využitie a zneužitie toho objektívneho, týkajúceho sa len mňa a mojej potreby, s tým všetkým subjektívnym. Tu je ten okamžik pravdy súvisiaci s mojím bilancovaním. Moment, ktorý rozhoduje o tom, ktorý výjazd je správny.

Úsek mojej životnej cesty, po ktorej ešte budem musieť ísť,  je o hodne kratší ako ten, ktorý som už prešiel. To, čo ma čaká, už výrazne ovplyvniť nemôžem. Čo ovplyvniť môžem, je poznanie užitočnosti subjektívneho vnímania procesov vôkol mňa. K takémuto procesu vnímania som Ja dorazil len nedávno. Ty môžeš oveľa skôr. Možno vďaka týmto riadkom môžeš na kruhovom objazde tvojho života zablokovať výjazd, ktorý vedie tiež ku koncu života, ale po inakšej ceste. Preto už teraz si urob bilanciu, analýzu toho ako ďalej žiť, tvoriť a dožiť tých niekoľko dní, ktoré ti ešte zostávajú pred odchodom do večnosti. Odozva určite nenechá na seba dlho čakať. Lebo tak ako na mne, i na tebe závisí, akou filozofiou sa existencia  budúcnosti bude riadiť…

Konni

„Milý Peter, na niečo som zabudol. Žiadam Ťa o vianočný darček. Zober prosím niekoľko semien z lipy vedľa Tvojho domu, a zasaď ich do kvetináča. Vo svojom závete ustanovím, že na mojom hrobe bude vysadený jeden, alebo dva stromy. Ak vyrastú, každý v Kaiserslauterne bude vedieť, že toto je strom priateľstva, strom pokoja Petra a Konniho. To bude dlhodobou turistickou atrakciou. Isto to neuvidím, ale teraz je to pre mňa skvelá vízia. Na Banskú Bystricu a Králiky, a na všetko to prežité za tie roky, mám pekné spomienky. Ďakujem a prajem všetko dobré. Konni.“

23. december 2021

Konni, Konnrád Schmidt (ӿ16.8.1948 – Ϯ6.4.2022) bol filantrop, mierový aktivista, môj priateľ, človek s veľkým „Č“. Človek, ktorý hrôzu druhej svetovej vojny niesol v sebe rovnako, ako mnoho iných Nemcov. Osobným príkladom robil všetko pre to, aby sme si vážili život, planétu Zem, a spolunažívanie v duchu UBUNTU. Prezentoval to organizovaním mnohých mierových podujatí, vďaka ktorým sme sa aj zoznámili v roku 1989 v Paríži. V roku 2020 získal Nemeckú cenu mieru. To už bol na vozíčku. Celý svoj život túžil odsťahovať americké základne z územia Nemecka. Chcel zabrániť ich rozširovaniu v Európe. Miesto toho chcel po celej Európe sadiť lipy z Králik. Nedarilo sa mu to, ale nevzdával sa. Tak ako sa nevzdával nepriateľovi, proti ktorému bojoval v nemocnici do apríla 2022. Ešte týždeň pred jeho odchodom sme spolu telefonovali. Dolaďovali podmienky, za akých by bol schopný absolvovať cestu z Nemecka na Králiky a späť. Možnosť prepraviť za jeho prítomnosti lipy, jeho želaný vianočný darček, z Králik do Kaiserslauternu, aby sa sám mohol o svoje lipy doma starať, kým „čas“ mi nedoručí správu o potrebe naplniť Konniho vianočné želanie. Vlastne žiadosť, ktorej zmysluplnosti som ešte ani po tejto SMS správe z 23. decembra 2021 plne nerozumel. Spomínam si len, že o lipách často hovoril, „Veď sú to Vaše stromy mieru, lásky a porozumenia“.

Čas mi správu nedoručil. Pozabudol. Dalo sa vyhovoriť, nevšímať si Konniho nenaplnenú túžbu. Konniho idealizmus namierený v neprospech nášho nového boha. Ale aj Nemci mali svojho boha a spoznali, že cesta sním ich do neba nepriviedla. Ani ich, a ani ich budúcnosť. Iba Konniho, idealistu, priviedla k myšlienke nepoužívať zbrane, ale bicykel. A prostredníctvom neho sadiť stromy lásky, mieru a priateľstva bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči, alebo nie, v priestore medzi Parížom a Moskvou. Priviedla ho k myšlienke bicyklom bojovať po celej Európe a sadiť lipy, a zbierať kamienky, a z nich postaviť pamätník. Holubicu vo Verdúne. V mieste, kde bohovia sa tiež snažili ukázať prstom na toho, kto je priateľ, a kto nepriateľ.

Konni odišiel a nedal vedieť, kde má svoj hrob, na ktorom chcel mať zasadené jeho lipy. „Idealista, špekulant jeden“, uvedomil si vôbec, že lipy na jeho hrobe budú o nejaký čas tak veľké, ako tie pri tom mojom dome? Dokonca nedal ani vedieť, že už zomrel!!!

Vytušil som to. Prestal dvíhať telefón. Našťastie internet nie. Na ňom sním priatelia komunikovali. Jeden z nich mu poprial šťastnú cestu v bicyklovom nebi. Podľa toho som usúdil, že je čas plniť dohodnuté sľuby. Treba odovzdať nedoručený vianočný darček!

To, čo sa mi zdalo jednoduché, sa začalo komplikovať. Mlčanie zahalilo pátranie po bezduchom tele, po mieste a dni jeho uloženia do zeme. Zdalo sa, že niet nikoho, kto by so mnou o tom chcel hovoriť. Pomáhať bolo treba Ukrajine. Bojovníkovi za mier určite nie. Ale všetko sa dá. „Treba len chcieť a myslieť na to každý deň. A nečakať, že to prinesie aj niečo iné, než to rýdzo čisté, po čom túžime“. Dielo Bernersa-Lee prinieslo svoje ovocie. Priateľov Klausa a Volkera, a komunikáciu s nimi. Konniho sen sa naplnil. Zasadili sme jeho lipy. Nie v mieste jeho pozostatkov, ale pri pamätníku, ktorý je spojený s jeho menom. Ktorý je turistickou atrakciou takou, akú si želal. Kým sme lipy zasadili, navštívilo toto miesto cez päťdesiat návštevníkov. Pri rozhovoroch s nimi ožili vo mne znovu slová piesne „We shall overcome“, ktorou Peter Seeger odkazuje: keď sa spojíme, všetko zvládneme. Mílnik 1986 a 1989 bol s ňou spojený. Aj Koniho dôvetok k nej: „používaj rozum a nie zbrane“. S týmto pocitom sme my, prítomní vo Verdúne, tie lipy zasadili. S týmto pocitom by som chcel ten odkaz odovzdať ďalej a poprosiť aj teba: „staraj sa o tie lipy ako včely o svoju rodinu. Ešte je čas. Ešte nie je dvanásť. Ešte v tej vetvičke, čo zdá sa suchá, prúdi sila“…