Život je ale komplikovaný. Nič v ňom netrvá večne. Aj radosť z testamentu v okamžiku, keď obal zahodíš a spoznáš jeho obsah. Ten priateľom veľkú radosť neprinesie. Preto mi je ťažko hovoriť s nimi na túto tému. S tebou to bude zrejme ľahšie. Hlavne vtedy, ak ťa zaujal život včiel. Žiadna včela neurobí niečo, čo by mohlo včelej rodine uškodiť. Dokonca aj vtedy, keď už cíti, že pre rodinu nemôže byť užitočná. Vtedy úľ opustí a uhynie mimo neho. Ja zatiaľ ešte nejdem uhynúť. Ale ako včela cítim, že ten čas je už blízko. Ešte cítim, že som, že môžem byť užitočný. To mi dáva silu zobudiť sa a žiť. Ale stále častejšie uvažujem o momente rozhodnutia, kedy už tomu tak nebude. Kedy ráno sa nezobudím mŕtvy a mal by som. Rozmýšľal si  už o tom?

Odkedy mám ReMe, nezdá sa mi to tak komplikované. Mám cieľ. Dostať sa za  hranicu „>72“. K nej mi už veľa nechýba. Stačí mi, ak u teba, ale aj u tých všetkých mojich blízkych a priateľov, dosiahnem stav všeobecnej, subjektívnej spokojnosti a túžbu pridať sa k tým, čo chcú moju poslednú vôľu naplniť aspoň z časti tak, ako som ju Ja naplnil Konnimu.

Zo smrti by si nemal mať strach. Mal by si mať istotu, dobrý pocit z toho, že hranicu večnosti neprekročíš nevládnym čakaním na smrť a v utrpení. Alebo, že ju prekročíš rukou niekoho, kto si to želá proti Tvojej vôli. Že ju prekročíš ako dôsledok nezodpovedného konania, chamtivosti, zloby, a nenávisti niekoho iného. Zomrieť musíš, ale na základe tvojej dobrej vôle a nie povinnosti. Nie na základe rozhodnutia boha, ktorí ťa na ňu pošle, alebo ti prikáže vykonať jeho úmysel, ktorý k tomu smeruje!

To moje rozhodnutie, tá moja dobrá vôľa sa určite dostaví, keď radosť byť, žiť a tvoriť vo mne pominie. Kedy sa zobudím a neviem čo urobiť pre to, aby som priniesol radosť. Aby som urobil čokoľvek pre to, aby Zem, a život na nej, mohli žiť! V tom je moja hodnota, s ktorou už dnes sa môžeš začať deliť. Aby pri delení tej mnou nadobudnutej hodnoty bolo čo najmenej nedorozumení, rozdelil som ju. Už dnes si môžeš vybrať, o ktorú časť máš záujem. Vyber si, s čím začneš: rodina, správanie, zdravie, múdrosť, láska, práca, priestor, stabilita, bezpečnosť, pomoc, tvoje dobré meno, moje statky, a radosť. Žiadne utrpenie ale iba radosť z toho všetkého ako som žil, tvoril a nezneužíval dobro iných v prospech seba. Všetko to, čo mi patrí, patrí aj tebe. Môžeš to používať a využívať za podmienky, že tu zanechaný odkaz nebudeš deformovať hlúposťami, ktoré zatratia môjho ducha a filozofiu tvojich predkov!

Ak to všetko naplníš a neprestaneš veriť v správnosť svojej cesty po ktorej kráčaš s múdrosťou tých, čo pochopili, aká ďaleká je cesta do stredu vesmíru, svetlo uzrieš.  A potom ten pohľad s radosťou odovzdáš ďalej tak, ako si to želám a cítim Ja. Je možné, že s chvíľkou utrpenia, ale s uspokojením, že chvíľka bolesti sa vydržať dá…

Závet

„To, čo chcel, tu povedal som! Nie vždy zreteľne a jasne. Niekde hmlisto, niekde ticho, niekde bezfarebne. Ak chceš vedieť prečo, rozfúkaj hmlu! Vyfarbi otázky! Povedz zreteľne a nahlas čo cítim ja, a čo cítiš ty! Myšlienky moje poznáš, ja tvoje ešte nie. Sú len dúhou, ktorá mizne. S ktorou ihrať smú sa slnko a dažde. Možno si slnko, možno vietor, možno dážď, ale môj pohľad na dúhu ti nedovolím vziať!“

Mal som desať, pätnásť, dvadsať, tridsať, päťdesiat i sedemdesiat. V každom tom období pršal na mňa iný dážď, ale stále svietilo to isté slnko, ktoré  aj na teba.  Pohľad na dúhu a pocity s ňou spojené sú, a budú, u každého z nás iné. Rovnako ako pohľad a pocity na to isté dianie vôkol mňa i teba. Tie moje pocity a pohľady, na to isté dianie, sa menili tak, ako sa menil obzor môjho poznania s vekom a skúsenosťami. Toto moje dielo som napísal preto, aby práve ty si mohol porovnať kvalitu svojho konania s kvalitou toho môjho v čase, keď ty si mal desať, pätnásť, dvadsať…

Ak vo svojom veku si pre existenciu bytia neurobil toho aspoň toľko, koľko som toho urobil ja v tvojom veku, nesnaž sa ma poučovať. A už vôbec nie o procesoch, ktoré som Ja s mojimi vrstovníkmi úspešne naštartoval, a ty pokazil. Ak máš viac ako sedemdesiat, a pocit, že tvoja obyčajnosť prekonala tú moju, napíš nejakú podobnú rozprávku rovnajúcu sa tejto mojej. Nie pre mňa. Pre tých, ktorých IQ im dovoľuje si myslieť, že Boh už je zbytočný. Že sa mu dokážu vyrovnať. Že bez zaváhania si dokážu poradiť s čímkoľvek, a čokoľvek zrealizovať!  Napíš svoju rozprávku pre tých „Veľkých bezvýznamných ľudí“, čo sedia v parlamentných laviciach. Čo majú veľa a chcú mať ešte viac. Čo nechápu, že čas, stať sa Bohom, je pre mňa, teba, i pre všetkých ostatných ešte veľmi vzdialený. Lebo vyrovnať sa mu môže len ten, kto pochopí systém, na akom fungujú: stromy, včely, vtáci, zvieratá, indiáni, vesmír a Boh. Systém, ktorému Ja ešte nerozumiem, ale chcem, aby aj s tvojou pomocou sa k jeho pochopeniu priblížili naši potomkovia. Systém, ktorý Ja, len tak pre seba, som si nazval Existencia bytia.

Ak v tejto mojej rozprávke si našiel aj svoj pramienok vnímaj ho ako púčik, z ktoré vzíde vetvička. Z nej konárik. Možno aj silná haluz. Preto neváhaj! Niečo napíš. Niečo také, aby pohľad z vesmíru na náš rozkonárený strom Existencie a bytia Zeme potešil Boha…

Koniec

„Kde jedny končia, my začíname!“ Je tiež jedna múdrosť, ktorú si kde kto privlastní do takej miery, že ju pokladá za svoju. Ja, po dvoch rokoch, som dokončil svoje dielo. Moju perlu, môj diamant. Všetko, čo je v ňom uvedené, je moje. Obsahuje v kocke to, čo som žil a prežil. Vôbec ma netrápi, ak niekto príde na to, že niečo som len prevzal a skopíroval. Keď svoju múdrosť podloží schopnosťou dokázať mi, že je to plagiát. Pokojne môže, a nech len dokazuje. Nebránim sa tomu. Dokonca mu dám za pravdu. Lebo môj život nevznikol náhodou. Vznikol podľa systému, ktorým sa riadi vesmír, naša galaxia, naša slnečná sústava, planéta Zem. Či náhodou, alebo akým systémom došlo k tomu, že moje DNA a s ním súvisiace myslenie je plagiátom, posúdiť neviem. A ani nechcem. Nemám už na to čas! Toto moje dielo malo byť bodkou za mojou tvorbou, ale nebude. V priebehu môjho písania som bol nútený vystúpiť vyššie nad horizont môjho poznania. Spoznať rozsah mnou vykonaných hlúpostí, z dôvodu mojej nevedomosti. Spoznať prekážku, ktorá stojí v ceste môjho ďalšieho plagiátorstva. Pochopil som totiž, že i keď mám cez sedemdesiat, za celý ten život som nedokázal vytvoriť nič prevratné, čo by som mohol označiť za niečo tak úžasné, ako je internet. Dokonca ani len to nie, kto tie úžasné systémy a nápady má právo používať, a kto nie. Čím ďalej, tým viac ľudí z tej úžasnej, neustále rastúcej sedem a pol miliardovej populácie, má na to právo. A to nie je správne. Aj toto poznanie je plagiát. Ukradol som ho Mnislavovi Zelenému. Ale ani uňho to nebude celkom vlastné. V duchovnom dedičstve Zeme určite nájdeme iných, ktorí na túto skutočnosť už v dostatočnom predstihu upozornili. Škoda, že nemali internet. Oni už vtedy prišli na to, že múdrosť je nie možné zveriť hocikomu. Preto k múdrym knihám nemal prístup hocikto. Vedeli to i indiáni. Preto od mlada im šaman odovzdával múdrosť, ktorá prikazovala: „Nedovoľ, aby Ťa bohovia opustili! Potom už príde len zlo!“. Ja som na istej križovatke odbočil, na chvíľku dovolil, ale mal som šťastie. Prajem ho aj Tebe. Možno práve tu, v tomto diele, je odkaz na to, ako skorigovať tvoj kompas tak, aby ukazoval správne tam, kde skutočne je sever. Ja som to urobil včas. A možno práve vďaka tomu som neobjavil Ameriku. Objavil som poznanie, že jedným dielom nemôžem úplne presne povedať všetko to, „čo povedať som chcel“. Je potrebné pridať k tomu ďalší diel. Preto by som mal už skončiť a zdôvodniť to logicky známym slovným spojením „nemám čas“. Ale otvoril som ďalšie dvere na horizonte môjho poznania, na ktorých je napísané:

„Nikdy never ľuďom, ktorí tvrdia, že nemajú čas, lebo tí sa zaoberajú iba hlúposťami. Človek, ktorí koná rozumne, a tvorí skutočne niečo užitočné, je tak tým zaneprázdnený, že nemá čas rozmýšľať o tom, že čas nemá. Naopak, má vždy čas dozvedieť sa niečo nové. Má čas prijať múdrosti, ktoré ho zbavia hlúpostí, ktorých je zdrojom!“

A tak som sa rozhodol. Začnem písať pokračovanie. Druhý diel. Určite viem, že sa bude týkať múdrosti, hlúposti a demokracie. Je možné, že Boh mi nedovolí dokončiť ho. Ale čo bráni tebe, aby si mi pomohol, a dokončil ho ty. Čas ťa na to upozorní, ak náhodou by som ti nestihol poslať SMS. Lebo moji rodičia ma upozorňovali: „Život si dostal bez Tvojho súhlasu, vďaka Bohu. Vďaka Bohu, bez tvojho súhlasu, príde i Tvoje rozlúčenie.“

Tak by to malo byť, tak by som to chcel, tak to dokážem prijať s radosťou a pokorou i keď, i v tejto mojej rozprávke, je toho ešte veľa nedopovedaného. Ukončeného iba „…“.

Peter Jahn, v Bojniciach, 12. septembra 2023