Peter Jahn

Pred pár rokmi by ma táto správa nadchla a motivovala k nevídanej aktivite. Teraz len otvorila zahojené spomienky z neúspechu môjho sna nazvaného INTERBIVEX. Na chvíľu ma oviali spomienky zlosti. Tie ale zmizli, keď ma spolurekreanti z Mikulova ponúkli pohárikom dobrého moravského vínka. To poslalo spomienky do zabudnutia. Nie však na dlho.

Koncom februára ma prišli navštíviť Maja s Janom. Vracali sa z lyžovačky. Len tak, medzi rečou, padla poznámka: „Vieš, že v tomto roku sa chystá medzinárodná cyklistickí jazda  z Moskvy do New Yorku?“

„Viem, videl som na nástenke v Jeseníkoch. Ak ma chceš na niečo nahovoriť, tak zabudni! Už mám skúsenosť do čoho má zmysel púšťať sa a do čoho nie“, bola moja reakcia na informáciu od Maji. Viac sme o tom nehovorili. Poznali ma. Vedeli, že ak niečo rázne odmietnem, téma nie je pre mňa zaujímavá. Prešli sme na inú oblasť našich aktivít v cykloturistike, športe a rodinnom zázemí.

Priatelia dopili čaj, zjedli koláčik. Ešte sme prehodili niekoľko formálnych viet a vyprevadil som ich na cestu domov, do Bratislavy. Keď už sa mali stratiť za rohom nášho bloku zamávali sme si, a len tak, spontánne, familiárne, som zavolal: „Keď budete v New Yorku, tak pošlite aspoň pohľadnicu“. Reakcia Maji ma prekvapila. Poznal som ju. Poznal som jej cholerické prejavy, ale reakciu na slová vyslovené len tak do vetra na rozlúčku som nečakal. Prudko sa otočila, zrýchlila krok. S množstvom nevýznamných slov a hnevom v očiach sa vrátila ku mne.

„Čo si to Ty o nás myslíš. Snáď nechceš povedať, že my o tom niečo vieme!“

„Maja, nerozčuľuj sa. Žartoval som“, snažil som sa upokojiť ju, vziať späť vyslovenú „nemiestnu“ vetu na rozlúčku. Nemal som dobrý pocit. Scéna tohto lúčenia sa mi neustále vracala. Majina reakcia mi nedávala zmysel. Celú noc som nad tým všetkým premýšľal. Presne tak, ako keď sme spolu pripravovali INTERBIVEX a bolo treba rýchlo prekonať prekážku, ktorá vznikla. Keďže mám v povahe zakódovanú túžbu dopátrať sa príčiny nedorozumenia, aby v budúcnosti som sa vyhol podobnej reakcii, nedalo mi spať uvažovanie o tom, kto sú tí štyria zástupcovia Slovenska na tomto podujatí, a prečo Maja tak vzťahovačne reagovala na moju hypotetickú predstavu o tom, že do cieľa tohto podujatia by sa mohla dostať i ona.

Hneď ráno som sa pustil do pátrania. Vytočil som ministerstvo zahraničných vecí v Prahe.

„Čo si želáte?“ bola otázka spojovateľky.

„Som organizátor svetových cyklistických podujatí. Momentálne žijem v Banskej Bystrici. Mierová cyklojazda Moskva – New York bude prechádzať Stredoslovenským krajom. Mám záujem usporiadať hviezdicovú jazdu cyklistov nášho kraja, ktorí by poslov mieru privítali v niektorom mieste prechodu. Potrebujem sa s niekým spojiť, kto to má na starosti.“ Pohotovo som zareagoval príbehom, ktorý paralelne s rozhovorom som dotváral. Asi na štvrtýkrát, kedy moja rozprávka už mala dokonalú podobu, kedy už sám som bol rozhodnutý realizovať presne to, o čom som hovoril, sa na druhej strane ozvala otázka.

„Odkiaľ to ste?“

„Z Banskej Bystrice“.

„Ale tam práve dnes zasadá na Krajskom výbore národnej fronty organizačný štáb podujatia.“

„Na koho by som sa tam mohol obrátiť?“, samého seba ma prekvapila moja pohotová reakcia. Ako by už som bol v hladine „alfa“. V stave, kedy s úplnou samozrejmosťou túžbu nepodloženú skutočnosťami vnímam ako realitu v takej podobe, v akej o nej hovorím.

„Počkajte. Poznamenajte si: Michal Filip, tajomník Stredoslovenského krajského výboru národného frontu.“, ešte som si vypýtal telefónne číslo, a už som nestrácal ani sekundu. Okamžite som zobral podpornú dokumentáciu akcie: Za mier, život a boj proti jadrovej vojne 1983; na ktorej som vlažne spolupracoval, a založený fascikel s označením INTERBIWEX. Výbor národného frontu bol vzdialený necelý  kilometer od môjho bydliska. Bolo niečo po desiatej, keď som sa so „súdruhom Filipom“ stretol. Bol to sympatický päťdesiatnik. Keď som mu vysvetlil čo chcem, a aké skúsenosti mám s cyklistikou, šokoval ma.

„To rokovanie, kvôli ktorému si prišiel skončilo pred pol hodinou. Škoda, že som o Tebe nevedel. Ale niečo vymyslíme. Určite by som Ťa navrhol ako zástupcu nášho kraja na toto podujatie.“, prekvapilo ma, že mi tykal akoby sme sa poznali roky.

„To mi chcete povedať, že ešte neviete, kto bude reprezentovať Československo?“

„Výber cyklistov sa ešte len pripravuje. Pre Slovensko to vyberajú nejakí manželia v Bratislave.“

„Klamári, tri mesiace pred štartom ma niekto chce presvedčiť, že sa môžem prihlásiť?“, prebehla mi hlavou myšlienky, z ktorej som vyslovil len jej poslednú časť.

„Môžeš. Hneď Ti dám tlačivo a tu ho aj vyplň.“

A tak sa stalo. Dal mi nejaký formulár, ktorý vzbudzoval dojem, že skutočne to, čo hovorí je čisté a úprimné. Ale neveril som tomu. Veď predošlé tri roky mi ukázali, ako jednoducho sa dá manipulovať s nadšením, a zneužiť ho. Moje nadšenie a viera v kolektívnu spoluprácu prešli do roviny pochybností, nedôvery a upodozrievania. Stal som sa doslova tým biblickým neveriacim Tomášom. Dokonca aj oficiálne pozvanie na sústredenie do Mladej Boleslavy som vnímal ako kulisu, ktorá má navodiť dojem zodpovedného a korektného výberu. Preto po jeho prečítaní som ho založil s pocitom podvodu a klamstva, ale naplnený rozhodnutím prijať hodenú rukavicu: „Prijmem vašu hru a ukážem vám, že ste klamári!“, burácal vo mne vnútorný hlas revolucionára. Ako to urobiť, a ukázať, som ešte nevedel.

K oficiálnemu pozvaniu som sa vrátil dva dni pred vycestovaním do Mladej Boleslavy. Ešte raz, a pozorne, som si prečítal podmienky výberu, i účasti na ňom. Zdúpnel som. Trasa dlhá okolo 120 km mala byť absolvovaná v časovom limite niečo cez tri hodiny. „Ak to chcem zvládnuť, musím si niekde zohnať „galuskáč“, poriadny pretekársky bicykel!“ Obvolal som kamarátov, ktorí ho mali. Všetko sa však otočilo proti mne. Kto chcel nemohol, a kto mohol, nepožičal. Zostala posledná možnosť. Z môjho turistického „tátoša“ som odstránil všetko nepotrebné. Dynamo, nosič, blatníky. Bežne dostupný turistický „dvoj tanier“ som vymenil za ťažší dvoj prevod, ktorý sa vtedy dal „pod pultom“ zohnať. A vycestoval som na skusy do Boleslavy. Prekvapení bolo neúrekom.

To prvé, na ktoré som bol pripravený, bolo stretnutie s mojimi priateľmi. Pri ich návšteve u mňa v Banskej Bystrici zahrali perfektné divadlo. Ako som sa pri mojich pátracích aktivitách dozvedel, oni boli poverení výberom zástupcov Slovenska na tomto podujatí. Ich cieľom bolo nikomu nič nepovedať, aby mali istotu, že určite medzi štyrmi zástupcami budú oni dvaja. Neboli, boli sme len traja. Lebo dvoch ďalších náhradníkov, pre krátkosť času a nedostatočný záujem zo Slovenska, narýchlo doplnil Slovenský cyklistický zväz. Čechov, z tristo prihlásených, pozvali do výberu tridsať. Neviem aké boli kritériá tohto výberu. Ale polovica z nich sa do výberu prihlásila na základe oznamu, v novinách, alebo sa sprostredkovane o ňom dozvedela od priateľov.

Druhým prekvapením bola atmosféra, ktorá na tomto dvojdňovom sústredení vládla. Zdalo sa, že sa všetci poznáme. Nemal som pocit, že sme rivali, ktorí za každú cenu chcú toho druhého prevalcovať. Cítil som sa ako na štarte Krkonošskej sedemdesiatky, ktorú som tiež párkrát absolvoval. Tým môj negatívny pocit z výberu účastníkov do tohto podujatia začal miznúť. Skôr sa objavila obava, či v prípade, že sa stanem členom desaťčlennej reprezentácie Československa na tomto podujatí, dokážem túto zodpovednú úlohu naplniť. S týmto pocitom som absolvoval prijímací pohovor pred prítomnou komisiou. S týmto pocitom som aj na výberovom sústredení zaspával.

Tretím prekvapením bol test fyzickej výkonnosti. Môj bicykel nemal konkurenciu. Cez jeho stav vnímalo okolie i mňa. Niečo, ako keby na štart pretekov Formule 1, som sa postavil s ojazdenou Škodovkou. Takto orientovaných poznámok som si pred štartom vypočul niekoľko. O deviatej ráno sme sa postavili na štart. Dostali sme základné informácie o trase. Upozornili nás, že približne päťdesiat kilometrový úsek z Mladej Boleslavy do Neratovíc, musíme zvládnuť do 10:00, lebo tridsať minút po našom štarte, bude tento istý úsek absolvovať Československá cyklistické špička. Pre tú bol tento úsek kontrolným testom pripravenosti na preteky Varšava – Berlín – Praha. Štart tohto populárneho cyklistického preteku, sa mal uskutočniť 8. mája. To, že cyklisti budú tiež štartovať z Kyjeva, nikto z nich, ani z nás, netušil. Zmenu miesta nášho, aj ich štartu, ovplyvnil výbuch elektrárne Černobyľ. Že došlo k výbuchu v deň príchodu na naše sústredenie som sa dozvedel až po návrate domov. Ako katastrofu som to nevnímal. Hrôzu som si uvedomil až po vzhliadnutí filmu Černobyľ pred pár dňami. Len vtedy som si uvedomil, ako ľahko je možné manipulovať s našimi životmi. S tým mojím to až tak kritické nebolo. Ale tým, čo štartovali 9. mája, by sa niekto mal ospravedlniť. Neospravedlní sa. A neospravedlnia sa ani tí, čo rovnakým spôsobom s našimi životmi hazardujú i dnes?!

Hneď po štarte v Mladej Boleslave odpadlo zo desať záujemcov. Nemali skúsenosti s jazdou v peletóne, ani potrebnú výkonnosť a vhodný bicykel. Nasledujúcich dvadsať kilometrov sme sa držali spolu. Nasadené tempo dávalo tušiť, že všetci ho nedokážu ustáť. Priateľova manželka bola vytrénovaná, mala dobrý bicykel, ale tempo pre ňu bolo privysoké. Spolu s jej manželom sme sa snažili dotlačiť ju do „balíka“. Darilo sa nám to, ale odrazu som zostal na dotláčanie sám. Po asi treťom raze som usúdil, že po Prahu je ešte ďaleko, a sám mám problém dotiahnuť sa do skupinky s mojím exotickým strojom. „Ak manžel nemá záujem, treba to rešpektovať.“ Skončil som s mojou dobročinnosťou. S ťažkosťami som dohnal skupinu, v ktorej už vládla pravá cyklistická nálada. Môj bicykel bil do očí a bolo potrebné ho z tímu vytlačiť. Galuskáči, tak som si nazval každého s galuskovým bicyklom, vymýšľali kade čo, aby sa ma zbavili. To ale nevedeli, kto je Tintítko. Ustál som ich útoky. Dokonca aj hromadný pád predo mnou. Kto bol autorom si nespomínam, ale do Neratovíc som dorazili v desaťčlennom balíku pred stanoveným limitom.

Na druhé sústredenie, do Nespek u Prahy, sme boli pozvaní všetci desiati vrátane dvoch dodatočne nominovaných náhradníkov. Dosiahol som nemožné. Stal som sa členom reprezentácie Československa. Členom družstva, ktoré sa pätnásteho júla 1986 postavilo na štart druhej medzinárodnej cyklistickej jazdy mieru – BFP. Nie v Moskve, ale v Kyjeve! Bez účasti reprezentácie zo zámoria. Tí si na nás museli počkať v Prešove. Spôsobil to Černobyľ.

„A moji priatelia?“, správali sa tak, ako i dnes sa správajú im podobní. Nepriznali svoj podraz. Aby obhájili čistotu svojho štítu, nečestnosť namierili voči mne. Ale ďakujem im. Na osudovej križovatke mi ukázali cestu, po ktorej je možné dostať sa k cieľu. Boli mi vzorom a zostali vzorom. Na nimi postavenom základe som sa snažil začať budovať cykloturistickú infraštruktúru v mojom okolí a organizovať športové podujatia doma i v zahraničí. Urobili toho hodne užitočného. To čiastočne kompenzuje chyby, ktorých sa dopustili. Aby nerobili ďalšie, na tom mám i ja svoj podiel viny. Možno aj ty. Lebo s kým ísť, koho si vybrať ako vzor, aký život chcem žiť, a ako má znieť, si určujeme každý sám. Veľakrát tým aj život iným. Maja s Janom mi boli vzorom. Môj príbeh ovplyvnili. Ja tiež ich. Mrzí ma, že nie smerom, v ktorom to dobré v nich by sa znásobilo v prospech nás všetkých. Znásobila sa v nich len zloba a nenávisť.

Niekedy sa správam rovnako. Ťažko mi je priznať svoju vinu, či chybu. Hlavne vtedy rozhodne nie, ak použité argumenty vychádzajú z mojej neznalosti. Keď odporujú mojej logike. Keď nezmyselnosť môjho konania prináša úžitok, ale nie tomu, kto si želá, aby ho prinášal práve jenu. Aby z neho, práve jemu, sa dostalo o trochu viac, a v lepšej kvalite…