Rád spomínam na Berlín. Bolo už po desiatej večer, keď sme sa po skončení súťaží, a s nimi súvisiacich formálností, dostali do mesta. Bolo potrebné rozlúčiť sa s mestom, a zároveň osláviť po našom, ukončenie medziuniverzitných súťaží. Skončili sme v reštaurácii Slávia. Poloprázdna sála, štyri ženy a náš desaťčlenný mužský tím. „Eine flasche noch einmal.“ Bola veta v nemčine, ktorú som perfektne ovládal. Dobrá nálada od nášho stola prešla na ostatných. Tanečný parket v sále sa zaplnil pármi. Všimol som si, že pri ženskom stole jedna dáma netancuje. Ďalšie kolo som sa pustil túto chybu odstrániť. Hneď ako začali hrať, vyzval som netančiacu dámu do tanca. Odmietla. Až vtedy som si všimol, že je postihnutá deformáciou chrbtice. Mixom všetkých medzinárodne zaužívaných  slov, s využitím mojich znalostí ruštiny a angličtiny, a s výdatnou pomocou jej priateliek, sme dosiahli prekonanie ňou vytvoreného bloku. Hoci v nemčine patrím medzi negramotných, dokázali sme jej naočkovať myšlienku, že svojím odmietnutím pokazí večer nie len mne, ale hlavne sebe a okoliu.

„Byť postihnutý neznamená povinne si odopierať radosť a potešenie tam, kde ho môžeš získať a mať!“ Boli moje posledné slová na povzbudenie, podporované aj slovami jej priateliek. Prijala ponúknuté rameno a vyšli sme na parket.

Potom už som tancoval len s ňou. S nami celá sála. Odrazu sme všetci boli jedna spoločnosť. Jeden tím. Takmer do polnoci. Vtedy sa moja partnerka stratila. Tesne pred polnocou vstúpila do sály s obrovskou kyticou ruží a za burácania celej sály mi ju odovzdala. Bol to ďalší z mojich nezabudnuteľných okamžikov na mojej ceste životom. Pred očami sa mi objaví vždy, keď vidím niekoho utiahnutého. Niekoho zatvoreného do svojej ulity, v ktorej nehľadá možnosť ako sa dostať z nej von. Skôr hľadá vinníka zodpovedného za to, že sa on vlastnou vinou zabarikádoval a teraz nevie ako z úkrytu von. Naháňa v nej svoj chvost ako mača. Niekto sa na tom zabáva, ale ja mám nutkanie, potrebu, pomôcť mu.

Džudo je o sebaobrane. Odkedy som dostal štvrté kyu, stratil som plachosť pred krčmovými silákmi. „Ďakujem bohom“, že s duchom džuda ma zoznamovali postupne. Od mlada. Že spoznať techniku umenia džuda mi bohovia dopriali až oveľa neskôr a to prostredníctvom môjho trénera Mirca. Inak by sa stal zo mňa bitkár. Nestal sa. Preklopil som sa na druhú stranu. Aj preto pri jednom krčmovom posedení po tréningu, som s napitým provokatérom dohodol bitku nie v krčme, ale vonku. Tam som ho presvedčil o odklade na druhý deň, keď budeme obaja v triezvom stave. Kamaráti z oddielu ma sledovali, ale pobrali sa na zastávku električky a nechali ma sním len tak. Našťastie rypák prijal môj návrh a kamarátov som ešte stihol na zastávke.

„To som od vás nečakal. Tam ma ide mlátiť nejaká väzba a vy zdrhnete!“

„Ako zdrhneme? Chvíľku sme počkali. Videli, že máš dobrý úchop, tak sme išli ďalej. Vedeli sme, že sa budeš ponáhľať. Že to nebudeš zbytočne naťahovať.“

Nemali pravdu. Na druhý deň som prišiel na dohovorené miesto v dohodnutom čase. Ivo tiež. Ospravedlnil sa. Zaplatil pivo. Ja druhé. Potom ešte frťana. Ja tiež. Možno by sme zostali vo filozofovaní o ničom do polnoci, ale mal som tréning.

Príhod, kde som uspel so svojimi schopnosťami, a výchovnými praktikami v duchu džuda, bolo viac. Uvediem už len jednu. Tiež z Brna. Boli ma navštíviť moji bratranci. Montážnici. Chlapi o hlavu vyšší ako ja. Išiel som ich vyprevadiť na hlavné nádražie k nočnému vlaku. Vyšli sme z pivárne pri Zelnom trhu. Milan, mladší z bratrancov, pridal do kroku. Odrazu sa k nemu pridali traja mladíci. Zo začiatku sa mi zdalo, že sú to jeho známi z montáže. Nedalo mi a skupinu som dobehol.

„Milan poznáš ich? Zoznám nás!“, prehodil som žoviálne.

„Nepoznám!“, odpovedal Milan.

„Chlapci nechajte ho na pokoji a choďte po svojom.“, reagoval som na Milanovu odpoveď.

Reakcia bola okamžitá. Bratranca si prestali všímať a skupinka sa sústredila na mňa. Traja je priveľa. Musím použiť ten najlepší chvat, ktorý nám tréner často opakoval: „Obhliadni terén a zutekaj“. Nuž obhliadol som. Pritlačil som sa k výkladnej skrini, zistil pozíciu bratrancov, prvého z útočníkov zložil a rozbehol som sa do uličky oproti. Po chvíli ma dobehol jeden najrýchlejší. Toho som tiež spomalil. Okľukou, teraz už na plné obrátky, som dobehol na Sloboďák. Odtiaľ bez prenasledovateľov pokojnou chôdzou na nástupište električiek pri hlavnom nádraží. Bolo tam čulo. Viacerí čakali na nočný spoj. Trochu divne po mne pozerali. Po bitke som mal roztrhnutú a zašpinenú vetrovku. Stratil som čiapku, a keď som chcel nastúpiť do električky, chýbala mi aj „šalinkarta“. Mesačný predplatný lístok na mestskú hromadnú dopravu. Nezostalo mi nič iné, len ísť pešo dva kilometre na internát. Cestou som analyzoval všelijaké možnosti vývoja „rozlúčenia“ s mojimi bratrancami. Ani jedna verzia nepočítala s tým, že pred vchodom na internát nájdem čakať uzimeného Milana.

„Priniesol som Ti električenku a čiapku. Keď si odbehol našiel som ich na zemi.“

„Vďaka, ale kde ste sa stratili? Čakal som, že aspoň jedného si vezmete do parády.“

„Vedeli sme, že to zvládneš.“

Toto stretnutie malo svoje pokračovanie a dozvuky. Pre mňa potvrdenie skúsenosti, že spravodlivosť má mnoho podôb. „Ak chcem aby zvíťazila predstava o tej mojej, musím ju zobrať do vlastných rúk. V plnom rozsahu. Vrátane zodpovednosti za dôsledky, ktoré mojím konaním som vyvolal. Očakávať, že niekto ma v tom podporí v duchu mojich predstáv je naivné. Zutekať sa vždy dá. Horšie je vrátiť sa späť.“

Po tejto udalosti som už „nemachroval“. Sám sebe som si veril a spory iných ponechal na nich. Ak bolo potrebné pomôcť, neodmietol som. Ale v duchu džuda. „Jemnou cestou a spoločným úsilím donútiť útočníka, aby sa vzdal. Aby priznal svoju porážku a spolu s nami hľadal správnu cestu k láske a dobru.“ Zutekať, doniesť čiapku a šalinkartu, nepokladám za fér…

Boj za mier a bicyklovanie

Stretol som ich náhodou na jednom z mojich individuálnych cyklotréningov v okolí Bratislavy. Boli tiež na podobnej vychádzke, ale so skupinou bicyklistov, cykloturistov. Pustili sa do mňa s jasným cieľom: pridať sa k nim. Nemali to ľahké. K združovaniu som mal od augusta 1968vypestovanú prirodzenú zábranu. Šport a kultúra mali oranžovú. Aj vzdelávanie. Pri nich som vedel potlačiť svoju zásadovosť. Hlavne vtedy, ak som stretol dobrú partiu. Tak tomu bolo na priemyslovke, v Brne, v Nemšovej. Tak tomu bolo aj tu. Maja s Janom mali dar, prostredníctvom ktorého dokázali nadchnúť pre cykloturistiku každého, do koho sa pustili. Aj mňa. Zarytého odporcu združovania. Individualistu, ktorý v každom kolektíve cítil podraz, neúprimnosť, potenciálnu hrozbu zneužitia kolektívu v prospech uspokojovania svojich potrieb a záujmov.

Maja s Janom si ma získali rozsahom svojich znalostí o cyklistike, cykloturistike a organizačnej štruktúre cyklistiky u nás aj vo svete. Získali si u mňa prirodzenú autoritu svojimi skúsenosťami s bicyklovaním v zahraničí, vybavením bicykla pre cykloturistiku, organizačnými schopnosťami a užitočnými radami pre mňa, bicyklového idealistu. Poznali cyklotrasy v Európe, služby poskytované cyklistom v rôznych krajinách sveta, podmienky pre bicyklovanie vo svete, vrátane prepravy bicyklov do miesta určenia. Mali toľko presvedčivých argumentov a skúseností, že moja naivná predstava o mojom bicyklovaní po všetkých štátoch sveta bola porovnateľná s kvapkou túžby, ktorá na pijavom papieri chce vytvoriť rieku. Racionálne mi vysvetlili, prečo je potrebné združovať sa. Pochopil som, že bez spoločenského zázemia a dobrého „politicko-výchovného cieľa“, svet na bicykli neobídem. Proste to boli ľudia, od ktorých som sa mal čo učiť. Presvedčili ma, že ak sa chcem na bicykli pustiť do sveta, individuálne nič nedosiahnem. Stali sa mi vzorom, motiváciou pre dosiahnutie túžby, ktorú som mal. Prerobili ma. Dokázali zo mňa urobiť pijavý papier. Začal som od nich do seba nasávať všetko, čo sa týkalo cyklistiky, cykloturistiky, a toho čo som chcel, ale nevedel, že sa to volá „Expedičná cyklistika“. Pridal som sa k nim. Stal som sa členom cykloturistického oddielu Bratislavských automobilových závodov.

Postupne som sa v TJ BAZ udomácnil. Stal som sa aktívnym členom tejto rodiny. Maja a Jano, vedúce osobnosti oddielu cykloturistiky, sa stali mojimi priateľmi. Vyvolávali vo mne úctu a obdiv svojim nadšením, s ktorým zabezpečovali široký okruh aktivít smerujúcich k propagácii cykloturistiky na Slovensku. Len vďaka nim sa cykloturistika na Slovensku rozbehla. Vďaka nim som vnikol do tajov cyklistiky, cykloturistiky a organizačnej prípravy medzinárodných športových aktivít.

Môj otec bol tiež organizátorom najrôznejších podujatí. Športových, kultúrnych i vzdelávacích. Od neho som sa čo to podučil. Hlavne pokiaľ išlo o sprevádzanie významných osobností, umelcov a spôsobu komunikácie s nimi. Ale vždy šlo len o podujatia v rámci Československa. Maja a Jano rozšírili moje poznanie na svet. Dali mi školenie, na základe ktorého som sa naučil pozerať za dvere bohov, veľkých osobností, ktoré rozhodujú o našom bytí a existencii.

Nakoľko v TJ BAZ som bol nováčik, neodvážil som sa „mazákom“ hovoriť do ich skúseností a zabehnutého systému. Len tak z úzadia som sledoval dianie a počúval skúsenejších. Zbieral čriepky, a vkladal ich do mozaiky môjho, zatiaľ utajovaného veľkého projektu. Moja prítomnosť v oddiele trvala viac než rok, keď som len tak, mimochodom, nadhodil tému, „Obísť na bicykli svet“. Reakcia nebola braná ako nezmysel. To ma naštartovalo. Rozhorela sa vatra, ktorú sme s Janom a Majou nazvali INTERBIWEX, Internationale Bike World Expedition. Bol to základ nášho niekoľkoročného priateľstva. Základ našej budúcej niekoľkoročnej spolupráce.

Začiatky boli neisté. Stretávali sme sa traja, len tak, ako sa vraví „pri pive“. Postupne sme nastavili systém, aj oficiálnu formu prípravy. Náš tím sa rozrástol na šesť ľudí. Svet sme rozdelili na svetadiely. V nich orientačne kilometre, ktoré bude potrebné odjazdiť, aby sme naplnili sen, túžbu, predpokladaný cieľ. Pomaly sa na sen začala nabaľovať realita. Všetko to, čo cestovateľ do neznáma potrebuje, a určite potrebovať bude. Z myšlienky sa stala malá snehová guľôčka, na ktorú sa nabaľovalo stále viac  a viac „snehu“, potrieb a súvislostí, o ktorých pred rokom som nemal ani len tušenia. Celú expedíciu sme rozdelili na niekoľko celkov. Prvým, pilotným projektom, bolo prebicyklovanie všetkých štátov Európy.

Z priebehu našich stretnutí som robil zápisnice. Každý úspešný malý krôčik na ceste k cieľu, ma napĺňal radosťou. Za každým neúspešným záznamom nasledovala bezsenná noc naplnená hľadaním riešenia, ktoré by vzniknutú prekážku prekonalo. To už s naším projektom žili blízki, aj vzdialenejší nadšenci z nášho okolia. Vďaka nim sa podarilo stanoviť to najdôležitejšie. Politicko-výchovný cieľ a garanta jeho zabezpečenia.

„Je veľa krásnych slov, do ktorých zabalíš slzy, bôľ, aj chamtivosť.“ Aj slovo Mier je také!“ Určite aj mnohé iné, ale „boj za mier“ sa stal tým cieľom, ktorý som ohýbal všakovak, len aby sme presvedčili nášho garanta, pána Zibolena na UV KSS, o čistote našich myšlienok.

Neviem aké myšlienky mali ostatní členovia nášho zoskupenia, ale v mojom prípade „boj za mier“ bol obal, do ktorého som zabalil zdedenú túžbu túlať sa. Spoznávať čaro diaľav, tajomných krajín, života ľudí a miest, do ktorých Československá noha na bicykli ešte nevkročila. Slovo „Mier“ sa stalo obalom, ktorý doslova zabalil túžby a sny vyrozprávané mojím otcom.  Príhody zo života rybárov od Čiernej vody v podaní mojej mamy. Sny snívané pri čítaní cestopisov polárnikov, dobyvateľov najvyšších vrchov, pólov našej zeme, archeológov, objaviteľov atómu, vynálezcov…

Zdalo sa, že k finálnemu kroku už nič nestojí v ceste. Jedenkrát mesačne som podával správu o príprave na Ústredný výbor komunistickej strany Slovenska. Získali sme podporu BAZ. Určili sme si termín štartu. Bombardovali sekretariát SÚV ČSZTV aby podporil náš projekt a prevzal garanciu nad jeho realizáciou. SÚV ČSZTV bolo jediné miesto, z ktorého sme nemali žiadnu oficiálnu odpoveď. Termín štartu sa blížil a reakcia rovnaká, ako keď hádžeš kamienky do vetra. Konečne po viac ako roku naliehania, som sa od predsedu olympijského výboru dočkal suchej odpovede.

„Vaša aktivita INTERBIVEX sa ruší. Zastavuje sa!“

Ten okamžik neviem opísať. Bola to zmes hnevu, zlosti, zneváženia a bezmocnosti. Vzápätí som hľadal príčinu toho, kde som spravil chybu. Nenašiel som. Nenašli ju ani moji spoločníci. Vnútorne som si našiel vlastné ospravedlnenie, „Veď i tak by sme to všetko do termínu štartu nestihli zabezpečiť.“ Vzdali sme to. Až neskôr som sa dozvedel, prečo podujatie, ktoré sme tri roky pripravovali, sa dalo tak jednoducho ukončiť. Všetko je už premlčané, ale slovo mier vtedy, v tej chvíli, v mojom vnútri, predstavovalo synonymum slovného spojenia „podvod a klamstvo“.

Interbiwex mal odštartovať 12. apríla 1983 z Bratislavy. Neodštartoval. Pán Černušák poslal prípis, ktorým prípravu a konanie podujatia zastavil. Ale v Prahe sa pripravovalo podujatie „Za mier a život  proti jadrovej vojne“. Maja navrhla, aby sme všetku energiu nasmerovali v duchu našej zastavenej akcie na toto podujatie. Spolu s Janom prevzali iniciatívu a pripravili expedičnú jazdu z Košíc do Prahy s tým, že cykloturisti Československa delegátom svetového fóra v Prahe odovzdajú posolstvo. V ňom vyjadria nesúhlas so zbrojením a podporovaním vojnových konfliktov vo svete. Nemohol som sa celého putovania zúčastniť. Mal som nové pracovné miesto, a už som býval v Banskej Bystrici. K účastníkom som sa pridal v Bratislave a absolvoval s nimi tri etapy do Českých Budějovíc. Tu som sa s nimi rozlúčil. Ako ma informoval Jano, dojazd do Prahy bol úspešný, ale prijatie „poslov mieru“ nedôstojné. Bolo to moje druhé sklamanie a úplné zastavenie môjho sna o realizácii celosvetovej bicyklovej mierovej misie.

Stal som sa zamestnancom SAV, ústavu Technickej kybernetiky na detašovanom pracovisku v Banskej Bystrici. Záujem o šport ma doviedol do telovýchovnej jednoty ZVT. Našiel som tu dobrú partiu kamarátov. Športové vyžitie bolo celoročné, a také, ktoré mi plne vyhovovalo. Beh, bežky, bicyklovanie. Už som netúžil prebicyklovať svet, ani lámať rekordy. Ale prišli Vianoce 1985 a po nich rok 1986. Začali sa diať podivné veci.

Od môjho zamestnávateľa mi bol pridelený rekreačný poukaz pre celú rodinu na Vianočný pobyt v rekreačnom zariadení Súľov v Javorníkoch. Stalo sa tak preto, že môj šéf si našiel niečo lepšie. Na poslednú chvíľu potreboval zohnať niekoho, kto by sa dal nahovoriť na pobyt cez Vianočné sviatky mimo svojho domu. Dal som sa. To rozhodlo, že z tejto križovatky môj život začal plynúť úplne iným smerom. Odštartoval ho krátky výstrižok z Rudého práva na informačnej nástenke strediska Súľov. Tento výstrižok sa stal najvýznamnejším míľnikom mojej cesty životom s označením 1986. Výstrižok na nástenke informoval: „V roku 1986 sa uskutoční Medzinárodná cyklistická jazda mieru, ktorej sa zúčastní 40 účastníkov zo Sovietskeho zväzu, z Československa, z Kanady a z USA. Trasa povedie z Moskvy do New Yorku. Z Československa pôjde 10 cyklistov, z ktorých budú štyria zo Slovenska a šiesti z Čiech. Záujemcovia z Českej republiky sa môžu prihlásiť na Českom mierovom výbore, ktorý uskutoční výber reprezentantov pre toto podujatie“.