Začalo to v Šuranoch. Tam mal bicykel každý. Niekto aj dva. Cez letné prázdniny, po tretej triede, ma mama naučila bicyklovať. Na malom bicykli. Myslím, že sa volal Pionier. Delili sme sa oň traja. Pre mňa bol preto zväčša obsadený. Ale väčší bol voľný. Bol ťažší, dámsky. Naučil som sa aj na ňom. Po návrate z prázdnin som objavil bicykel aj doma. Starý, čierny, nemecký a ešte ťažší, „Germán“. Tak som si ho nazval. Párkrát som bol na ňom s otcom na černiciach. Ale na to, že ho máme, som zabudol. S námahou som ho dostal z pivnice von a začal skúšať na ňom jazdiť. Prekážkou bola „váza“, tyč medzi sedlom a riadidlami. Čiže pánsky. Samozrejme i jeho veľkosť. Začal som ho používať ako kolobežku. Neskôr som sa naučil bicyklovať aj pod vázou. V šiestej triede už aj v stoji nad vázou. Tým sa začala éra môjho bicyklovania. Dostupnosť okolia môjho bydliska sa zväčšila na 20 km.

Používanie bicykla bolo spojené s ďalšou prekážkou. Dvadsaťpäť rokov staré zariadenie potrebovalo údržbu. Otec až tak zručný nebol. Musel som si pomôcť sám. V niečom dokázala pomôcť mama. Tá mala s bicyklami skúsenosti. A tak som sa dostal aj k technickým zručnostiam a vnímaniu, ako veci fungujú. Chvíľu som bol hviezda. Mal som bicykel. Možno som nechtiac prispel k oživeniu cyklistiky na Krtíši. Možno je to len želaný pocit, ale zrazu sa začalo objavovať bicyklov viac. Pionier, Eska, Favorit, Ukrajina. Práve trojštvrťová Eska s baranmi, za 750 korún, sa stala mojím nedostupným snom.

Po bicykli som túžil od okamžiku môjho prvého zárobku na družstve. Dôvodom bolo určite to, že som sa naučil bicyklovať. Tiež túžba zbaviť sa ponižovania, ak som sa chcel dostať k bicyklu, aby som sa mohol povoziť. Dôvod motivácie nebol stabilný. Menil sa s mojím vekom a potrebou používať ho. Ale určite najdôležitejšími kritériami boli moja ctižiadostivosť a tvrdohlavosť. Skutočnosť, že prostredníctvom bicykla som mohol dokazovať moju jedinečnosť. Vyvolať zdravú súťaživosť. Dokázať, že som aspoň o „milimeter“ lepší, hoci mám len „Germána.“ Otcov starý bicykel s vázou z roku 1925.

Odchodom na priemyslovku sa životné priority aj kvalitatívne hodnoty mojich potrieb zmenili. Plávanie, beh, lyžovanie a ostatné moje športové aktivity mi plne postačovali k dokazovaniu mojej jedinečnosti. Túžba vlastniť bicykel vyprchala kúpou motorky, Jawy šport 250.

Po skončení vysokej školy som mal túžbu ísť robiť trénera džuda k výsadkárom do Žiliny. Bola to len túžba. Výrazne som na nej nepracoval. Taký bol aj výsledok. Nesplnila sa. Nesníval som o nej každý deň. A tak som skončil so športom. Zo dňa na deň. Vytratil sa každodenný cieľ. Skončili pravidelné tréningy. S nimi aj moja psychická i fyzická pohoda. Po výstražných slovách môjho športového lekára, ktorý na adresu mnou opísaných ťažkostí len konštatoval: „Nemôžeš so športom praštiť len tak. Výkonnosť si nadobúdal postupne, postupne ju musíš aj utlmovať. Nájdi si nejakú aktivitu. Daj jej rozumný cieľ“, bola jeho rada, pri poslednej návšteve uňho. A tak som sa rozhodol pre bicyklovanie. Z poslednej mojej mládeneckej výplaty, som si v Trenčíne kúpil môj prvý vytúžený favorit. To už som bol rozhodnutý založiť si svoju rodinu a miesto môjho pôsobenia premiestniť z Oravy na Považie.

Prvé kilometre na mojom stroji snov viedli z predajne pod hradom do Nemšovej na slobodáreň. Postupne som spoznával širšie okolie a kopce Bielych Karpát. Ako som sa zdokonaľoval v technike jazdenia, ozvalo sa vo mne  vrodené „harašenie“. Zažiarila iskrička túžby. Dostal som krídla, zrodil sa sen: obísť na bicykli celý svet. Sny sú však len sny. Po zobudení zmiznú a nastáva realita. Ale u mňa každá vychádzka na bicykli rozdúchala zhasínajúcu iskričku, ktorá preskočila na uhlík. Ten už v podvedomí žiaril. Z mojich občasných cyklovychádzok a bicyklovania, sa stal každodenný tréning. Presťahovaním z Nemšovej do Bratislavy vznikol z iskričiek ohník. Tu moja túžba po prekonávaní diaľok na bicykli dostala konkrétnu podobu. Prispela k nej sesternica a Martišovci. K bicyklovaniu sa pridala i moja manželka. Odrazu sa bicykel a bicykle stali súčasťou rodiny, aj každého môjho dňa. Až prišiel moment zlomu. Jún 1986, Nespeky u Prahy.

Moje snenie, Germán a túžba vlastniť Favorit, vyformovali s Tintítka súpera hodného reprezentácie Československa. S mojím cestným favoritom som dorazil na sústredenie, ktoré malo za cieľ doladiť všetko tak, aby reprezentácia Československa neurobila vo svete hanbu. Hneď po príchode boli naše bicykle kontrolované štátnym mechanikom cyklistického zväzu. Ten určil, kde treba vymeniť prevodník, reťaz, brzdy, rám. Zastavenie pri mojom bicykli bolo veľmi dlhé. Nakoniec bol vyslovený ortieľ.

„Vyhodiť.“

Najskôr som nevedel čo sa bude diať. V duchu som začal prehodnocovať môj rozpočet a schopnosť, zabezpečiť si niečo zodpovedajúce požiadavkám reprezentácie. Chvíľka dohadovania mechanika s pomocníkom bola nekonečná. Lietali nejaké čísla, až pomocník prišiel so striebornou reprezentačnou F-jednotkou.

„Tu máš. Na tomto budeš jazdiť.“

Pocit tejto chvíle zažil jedine ten, komu zošrotovali Trabanta a darovali Mercedes. Bol to môj tretí naj životný zážitok. Jazda na mojom novom poklade mi dávala krídla. Odrazu som nevedel kedy idem do kopca, a kedy z neho dole.

Potom prišli ďalšie super bicykle. Niektoré som predal, niektoré daroval. Dnes mám v pivnici dva skvosty. Môj prvý galuskáč. Reprezentačnú F1 s výrobným číslom 85Ɵ077737. Sním som absolvoval, okrem iných ciest, aj cestu z Kyjeva cez Prahu a Montreal do New Yorku. Ten druhý, Slovenský, so značkou Laurin&Clement, bez výrobného čísla, bol jedným z prvých výrobných prototypov. Mal som na ňom prekonať plánovanú trasu z Washingtonu do Hirošimy, z ktorej sa uskutočnila iba jej prvá časť. Z Washingtonu cez Otavu, Montreal a Paríž do Banskej Bystrice. Neviem sa s nimi rozlúčiť. Chcel som si ich zavesiť nad svoju posteľ. Chcel som ich už aj predať, aj darovať. Ale nikto ma zatiaľ nepresvedčil, že cíti v nich ukrytú hodnotu takú, akú ju v nich cítim Ja. Zatiaľ stále zapadajú v mojej dielni prachom. Možno čakajú iba na teba…

Džudo

Hoci otcova minulosť bola zahalená tajomstvom, stopy, ktoré po sebe zanechal, sa nedali úplne odstrániť. Miesta, kde som sa s otcovou minulosťou stretával, boli priamo v našom dvojizbovom byte. V kredenci, sekretári, šatníkovej skrini, vo vstavanej chodbovej skrini, v pivnici. Aj iné priestory a predmety v domácnosti o niečom „bonzovali“. Sekretár bol najvýznamnejším udavačom. Hlavne jeho jedna časť: knižnica.

Od okamžiku, kedy som bol schopný samostatne čítať, ma knihy priťahovali. Zo začiatku to boli len rozprávky, príhody zo života v prírode, cestopisy o objavovaní tajov Zeme. Neskôr fantastické príbehy z vesmíru a výletov do budúcnosti. Ako sa rozširoval obzor môjho poznania menili sa aj tituly kníh, ktoré som si vyberal. Skôr ako som sa pustil do čítania vybraného diela, overil som si jeho obsah a kritiku k nemu u mamy. Mama bola tiež vášnivá čitateľka, ale iného druhu ako otec. Jej autormi boli všetci slovenskí národovci a spisovatelia, čo patrili do fondu zlatej svetovej beletrie. U otca to boli skôr slovníky, cestopisy, literatúra faktu a vedeckého poznania. Knihy, ktoré z otcovej zbierky som často vyťahoval a listoval v nich, boli: Joga;  Experimentálna psychológia; Afrika; Džiu-džicu. S obsahom týchto titulov som sa zoznamoval prostredníctvom obrázkov, ilustrácií a fotografií, ktoré text diela názorne dopĺňali. Občas som poprosil i otca o komentár, ale ten bol stručný a niekedy uhýbavý.

„Džiu-džicu je forma sebaobrany, ktorá Ti pomôže ubrániť sa v prípade nebezpečenstva, alebo potreby pomôcť k  presadeniu dobra…“

Bol komentár k titulu, ktorý ma vtedy prioritne zaujímal. S mojimi rovesníkmi som prehrával stále viac „bitiek“, za ktoré som utŕžil ešte aj doma, lebo vraj som sa nemal začínať! Pocit nespravodlivosti vo mne rástol a sním aj potreba zneškodniť protivníka. Tomu zodpovedalo aj listovanie v Džiu-džicu a obzeranie postupov na jeho zneškodnenie. Na našej lúčke za činžiakmi som tajne trénoval techniky zobrazené na fotografiách. Tie som občas predvádzal aj kamarátom. Nespravodlivé bitky akoby prestali. Moju sebaobranu som ani nestihol použiť. Dokonca upadol aj záujem o moje predvádzanie zložitejších techník. Hitom sa stalo šantenie v telocvični. Do tej sme mali po vyučovaní voľný vstup. Pretekali sme sa v preskakovaní gymnastického koňa. V jeho preskoku na dĺžku kotúľom vpred bez mostíka sme na našej ZDŠ-ke boli len dvaja. Že aj „Tintítko“, to som musel neustále dokazovať. Ale prišiel čas aj na „džiu-džicu“.

Najmenší, najľahší, najslabší, ale vyšportovaný som dorazil do Liptovského Hrádku na internát strednej priemyselnej školy. Telocvičňu sme mali hneď vedľa. Veľa voľného času som trávil v nej a blízkom okolí. Aby som nepatril medzi odpad, hodne som individuálne trénoval a zaskakoval všade tam, kde niekto chýbal. Neustále sa striedali futbal, basketbal, volejbal, gymnastika, beh. Nebol som špička, ale vždy dobre pripravený a spoľahlivý náhradník. A výmyselník. Mal som svoje tvrdé zásady. Základom bolo trénovať, obhajovať pravdu a nesklamať.

Internát mal svoj režim. Jeho súčasťou bolo aj využívanie mladších spolužiakov staršími. Dnes sa tomu hovorí šikanovanie. Ja to pokladám za „vnútornú rodinnú súrodeneckú výpomoc“. Veď vždy starší súrodenec mladšieho „zneužíva“ vo svoj prospech. Tak som to robil aj Ja. Prijateľný stav takejto aktivity udržiavajú rodičia. V našej rodine hlavným arbitrom bola mama. Na internáte úlohu rodiča zastupuje vychovávateľ. Ale vždy to nie je možné. Niekedy to prevezmú starší internatisti. Tak tomu bolo i v ten deň po Vianociach, v období blížiaceho sa konca prvého polroka. Z vedľajšej izby, na ktorej bývalo dvanásť tretiakov, prišiel jeden lomidrevo a rozkázal: „Okamžite mi vyčistíte topánky na mojich nohách!“, pohľad uprel na mňa. Bolo to ponižujúce a nezdvorilé. Vzoprel som sa.

„Vyčisti si ich sám. Nebudem Ti robiť sluhu.“

„Ty ma nechceš poslúchnuť?!“

Jedovato zvýšil hlas a chytil ma ľavou rukou pod krkom za košeľu. Pravú ruku natiahol a išiel mi dať facku. Vtedy sa mi premietli obrázky z knižky Džiu-džicu. Schmatol som ho za sveter na hrudi, nohu priložil na jeho brucho a kotúľom vzad prehodil za seba. Bolo to najperfektnejšie zrealizovanie chvatu „tomoe naga“ v mojej kariére. Sám som bol prekvapený zvratom, ktorý nastal. Sedel som rozkročmo na jeho hrudníku. Jeho hlavu s vystrašenými očami som mal medzi mojimi nohami. Ľavou rukou som ho stále držal na hrudi za jeho sveter a pravou rukou zovretou do päste nad mojou hlavou som sa chystal dať boxerský úder do jeho zubov. Boli to len desatinky sekundy. Stále ich mám živé pred sebou ako spomalený film. Vo dverách tretiackej izby boli natlačení všetci jej obyvatelia okrem lomidreva, ktorý bol  medzi mojimi nohami. Chceli byť svedkami rozuzlenia našej slovnej výmeny názorov, ktorú sprevádzal hrmot. Ten nebolo možné prepočuť. V uličke za mnou zas sledovalo vystúpenie osemnásť mojich spolubývajúcich. Moja ruka klesla. Pomaly som vstal a s opovržením vyslovil vetu, ktorú som určite musel čítať v knižke Winnetou, alebo počuť v nejakom westernovom filme.

„Chudák, nestojíš mi za to, aby som si Tvojou krvou zašpinil moju päsť.“

A akoby nič som pokračoval v mojej prerušenej práci pri nočnom stolíku susediacom s dverami naplnenými zostatkom tretiakov. Mnou ponížené lomidrevo sa ako pes so stiahnutým chvostom náhlivo pretlačilo medzi nimi a zabuchlo dvere. Ešte som stihol započuť: „Veď on si s Tebou mohol robiť čo chcel“.

Po tejto udalosti si už nespomínam na nikoho, kto by od nás niečo drzo chcel a nerešpektoval naše odmietnutie. Prvácka a tretiacka izba sa skamarátili a Tintítko sa stalo členom každej partie, ktorá „varila“ niečo zaujímavé.

Prešli sme do druhého ročníka a potom do tretieho. Z internátu v Hrádku nás presťahovali do Imky, Jánoškovho domu. Zámočku dva kilometre vzdialeného od školy. Tu s nami býval nejaký druhák, džudista. Dozvedel som sa, že dobrovoľne trénuje záujemcov o sebaobranu. Chcel som sa prihlásiť, ale odmietol ma. S duchom džuda mi ešte nebolo dopriate zoznámiť sa.

Po priemyslovke som išiel na univerzitu do Brna. Vstupný dotazník, okrem iného, obsahoval tiež výber športu, ktorému sa chcem počas štúdia venovať. Bolo potrebné zaškrtnúť tri športy pre prípad, že by som nebol zaradený do skupiny, ktorú som zvolil ako prioritnú. Samozrejme na prvom mieste bolo džudo, potom kanoistika a volejbal. Znovu som neuspel.

Telocvik na univerzite nebol okrajovou záležitosťou. Bol z neho klasifikovaný zápočet. V mojom prípade som ho vnímal ako posúdenie mojej kvality pre zaradenie sa do výberu reprezentácie univerzity. Preto prvé hodiny kanoistiky som netrpezlivo očakával. Tréner neprišiel. Prišiel ale tréner džuda, ktorý kolegu ospravedlnil stým, že nás zoznámi so základmi tohto športu, ktorého je trénerom. Zaviedol nás do vedľajšej telocvične s rozloženými tatami, žinenkami pre tréning bojových umení. To bolo niečo, čo som vo svojom živote naživo uvidel prvýkrát.

„Nájde sa dobrovoľník čo mi bude robiť partnera, na ktorom by som vám ukázal niekoľko základných techník?“, zaznela mi v ušiach otázka, ktorá pretrhla moje snenie o džiu-džicu. Úplne reflexne som vyskočil, ako v druhej triede keď učiteľka chcela vedieť kto doma pije, a podišiel k trénerovi. Ten rozprával, ukazoval, hádzal ma na tatami. Ja som s z nich vyskakoval aby znovu so mnou trieskal ako s gumenou figurínou.

„Prečo si nie prihlásený na džudo?“, zaznela otázka od trénera pred ukončením prvej hodiny telocviku.

„Chcel som, ale zaradili ma na kanoistiku.“

„Z tej Ťa škrtám a dnes o 18:00 sa hlásiš tu.“

A tak sa stalo. Kanoistika si musela na mňa ešte trochu počkať. Moje formovanie prevzalo do rúk džudo. O 18:00 sa nás zišlo hádam tridsať. Bol to nábor záujemcov do oddielu džuda telovýchovnej jednoty VUT Brno. Čakal som hneď od prvej lekcie chvaty, premety a úskoky smerujúce k zneškodnenia protivníka.

„Džudo je filozofia. V preklade znamená „jemná cesta“. Má sa za to, že protivníkovi nesmieš ublížiť. Môžeš ho iba dostať do pozície, z ktorej nie je schopný pokračovať ďalej. Do stavu, v ktorom musí priznať svoju porážku.“, začal svoj príhovor k nám náš tréner. „A ešte niečo najdôležitejšie: džudista nesmie nikdy urobiť niečo, čo by bolo v rozpore s duchom džuda. Hlavne tomu sa budeme venovať v prvom polroku nášho trénovania!“

Mal som inú predstavu. Šesť mesiacov je dlhá doba. Ale vydržal som spolu s piatimi vytrvalcami z tridsaťčlenného základu. Padavky odpadli. My sme dokázali tlmiť pády. Padať zo skrine na tvrdú podložku. Dodržiavať hygienu, disciplínu, tlmiť svoje emócie a uctievať ducha džuda pri každom našom vstupe na tatami. Stal som sa členom družstva so zaradením: „kategória do 63 kg“. Po roku prišli prvé skúšky. Žltý pás, piate kyu. Začalo sa súťaženie a stupňovanie tréningov. Z dvoch tréningov týždenne sme prešli na tri. Individuálne som si pridal 10 km ranného behu denne za každého počasia. Boli sme partia, kolektív, kde skutočne ťahal jeden za všetkých a všetci za jedného. A to nielen v telocvični či na tatami. Stačila iskierka a rozhorel sa celý tím. Samozrejme za podmienky, že to nebolo v rozpore s duchom džuda. Berlín, Karl-Marx-Stadt, Varšava, Praha. Mestá, v ktorých sme ochutnali čaro medzinárodných súťaží, preverili naše schopnosti víťaziť, ale hlavne preniesť našu radosť a potešenie na okolie, v ktorom sme sa práve nachádzali.