Nepátraj! Je to zavádzajúca správa. Hoax. Návnada, ktorá ťa má prilákať. Záleží na tvojej múdrosti, skúsenostiach a praxe či návnadu zhltneš. Či dokážeš obsah rozdeliť na užitočný, nepotrebný, alebo škodlivý. Výsledkom je rozhodnutie ponúkané prijať, neprijať, alebo odignorovať! Pred takýmto rozhodovaním stojím denne. Veľakrát je rozhodnutie osudové. Niekto hovorí o šťastnej, alebo nešťastnej náhode. Ja o obmedzenom množstve poznania a životných skúseností. O strate odvahy plne uplatniť to, čo je vo mne skryté a driemajúce. Pritom to môžu byť hodnoty, ktoré sú užitočné pre nás  všetkých. Preto som sa rozhodol môj príbeh zverejniť a priblížiť ti ho. Ak si mladší, tak vo viere, že podporí tvoju túžbu a odvahu byť lepší, dokonalejší, pripravený vždy o niečo skôr prekonať tú prekážku, ktorú už som ja prekonal. Ak si mi rovesníkom, chcem v tebe zapáliť túžbu byť pre svet a spoločné ciele ešte čímsi užitočný. Chcieť ako včely odovzdať pre spoločné dielo všetko to, čo je v tebe dobré a pre bytie prospešné.

Vďaka za to vo mne cenné a užitočné patrí okrem ľudí, ktorých som spomenul, aj športu. Jeho prostredníctvom som našiel priateľov a filozofiu, ktorej základom je čestnosť. Kde pre všetkých, čo chcú dosiahnuť cieľ, platia rovnaké pravidlá. Platí princíp férovosti. Potreba neustále trénovať a zdokonaľovať sa. Len potom svetový rekord, poradie v cieli, či účasť na olympiáde, môžu znieť ako zvon. Tak som sa snažil vnímať aj život. V ňom mi mnohí ponúkali vlastné pravidlá, ktorými sa má život riadiť. Ponúkali mi len to najlepšie. Ja som však tvrdohlavý. Nechcel som sa stať hlupákom, ktorý šíri bludy, zavádzajúce správy len preto, aby som si uľahčil cestu k dosiahnutiu mojich cieľov. Niekedy sa pritrafilo. Nechtiac som uhol aj na takúto stranu. Ale vždy s vedomím neublížiť a požičané vrátiť aj s primeraným zadosťučinením. S vedomím niesť zodpovednosť za neúspech, alebo ujmu, ktorú som spôsobil.

Hoaxy, zavádzajúce správy, ma sprevádzali v detstve rovnako ako je tomu  i dnes. Spory som riešil s rodičmi, vedúcimi krúžkov, s rovesníkmi pri hrách na lúčke za našimi činžiakmi. Bol som manipulovaný, ale vlastný názor som si tvoril z mne známych zdrojov. Formovali ho rodičia, kňaz, učitelia, kamaráti a spoločenstvo ľudí, s ktorými som žil na našom sídlisku. Môj príbeh začínal na juhu Slovenska. Naštartoval a poznačil ho guláš rokov 1949 až 1952. Odvtedy som prešiel svet, spoznal zaujímavých ľudí, rozšíril svoje poznanie. Nestal som sa premiérom, majstrom sveta, ani vrahom. Pritom ľudia z mojej blízkosti sa takými stali. Čo to ovplyvnilo?

Jednoznačne prostredie, v ktorom som dostal základy môjho poznania. Základy správnych túžob a spôsobov ako ich dosiahnuť. Základy hodnotenia toho všetkého, čo bolo možné získať len prácou ocenenou čestnosťou a aj peniazmi. Peniazmi, ktoré neboli tým, čo bolo potrebné vnímať ako najdôležitejšiu hodnotu bytia.

Spomenul som už, že prvým skutočným zárobkom bolo  päťdesiat korún, ktoré ako desaťročný som dostal za brigádu na družstve. Začal som sporiť na bicykel. To ma inšpirovalo chodiť na brigádu každé prázdniny. Ale aj premýšľať, ako dosiahnuť cieľ čo najskôr, a s čo najmenšou námahou. Ako pri tom využiť, alebo zneužiť, niekoho iného. Práve takto vznikajú križovatky pravdy a klamstva!

Od osemnástich som brigádoval v bani. Nechýbali tu takí, ktorí na úkor iných chceli získať podvodom, zavádzajúcou správou, vlastný prospech. Takú situáciu zvyčajne vyriešil Jano. Autorovi hoaxu, zavádzajúcej správy, položil jednoznačnú otázku. Všetci jej okamžite porozumeli. Aj autor hoaxu. Ten však mal snahu zavádzanie obhájiť v duchu svojho uspokojenia a potreby. Ak Jano nedostal uspokojivú odpoveď, nestrácal čas počúvaním nezmyslov. Autorovi jednu tresol, a prekážka bola prekonaná. Bol to taký náš generálny prokurátor i vykonávateľ trestu. Dva v jednom. Mal prirodzenú autoritu. Vďaka nemu sa všetko vyriešilo hneď, jednoznačne a nahlas.

Život je samá križovatka. Sám si v ňom vyberám, aký chcem byť. Na križovatke je treba reagovať rýchlo a správne. K rozhodnutiu potrebujem istotu, dobrý príklad,  skúsenosti. V porovnaní s rovesníkmi som mal veľa kvalitných vzorov, ktorým  som sa snažil vyrovnať. Pozoroval som, v čom som lepší a dokonalejší ako tí v mojej blízkosti. V čom sa musím zlepšiť. Ako ich prekonať. Bál som sa chváliť. Skôr som priznával chyby, ktoré som spôsobil. Dominovala vo mne túžba byť pre spoločné ciele užitočný. Vedel som priznať porážku, prehrať, ospravedlniť sa a nahradiť škody. To som pokladal za cnosť hodnú prezidenta i majstra sveta. Pomohlo mi to otvárať dvere do bane, do New Yorku, do domácností jednoduchých ľudí i „bohov“. Možno práve preto som len jeden obyčajný človekom z Krtíša, ktorého ľudia majú radi.

Sú ale aj takí, ktorí ma radi nemajú. Vždy ustúpim múdremu. Takému tolerujem jeho prešľapy a tiež mieru určitej nečestnosti. Horšie je to s hlúposťou. So samoľúbosťou, klamstvom a podvádzaním. Takých ľudí som začal stretávať tým viac, čím viac som sa na spoločenskom rebríčku dostával vyššie. Čím viac som bol nútený spolupracovať s osobami, ktorých múdrosť nezodpovedala hodnotám, o ktorých rozhodovali. Ktorí bez poznania súvislostí zneužili všetko, čo im prinieslo materiálny prospech. Čo prinieslo uspokojenie ich osobných potrieb. Čo moju aktivitu zneužili v prospech seba, a tú moju označili za plagiát. Aj to je moderné slovo, rovnako ako hoax. Obe majú niečo spoločné. Ubrániť svoju neschopnosť, chamtivosť, lakomosť. A to ma rozčuľuje. Trochu odbočím, ale len preto, aby som sa dostal k podstate.

Nikdy som nemal rád tých, čo ma obmedzovali. Rozčuľovalo ma to. Bezprostrednou reakciou, spätnou väzbou, bola moja nevôľa, neochota pridať sa k nim! Ale život je už taký. Vždy je niekto, kto má právo obmedzovať ma. Mojím právom je povinnosť poslúchať a rešpektovať ho. Pochopil som to už v detstve. Postupne, s rozširovaním obzoru môjho poznania som pochopil, že obmedzovanie má dobrý aj zlý dopad. Začal som o tom uvažovať tým viac, čím viac dôvery mi bolo dané k tomu, aby som tiež niekoho obmedzoval. Moje rozčuľovanie sa postupne ustálilo len vo vzťahu k takým situáciám, ktorých cieľom bolo utlmiť dobro, pravdu a užitočnosť zakorenenú vo mne výchovou postavenou na logickom myslením, na skúsenostiach, na odkazoch predošlých generácií. Plagiát je niečo také. Útočí na mojou zvyklosť reagovať na myšlienku, ktorá nie je moja, ktorá sa mi páči, ktorú dokážem svojím poznaním obohatiť. Aj na takú, ktorá sa mi nepáči a je odozvou môjho Ja. Mojej inakosti a potreby rozvinúť ju. Prijať ju za svoju. Vytvoriť na jej základe svoje vlastné dielo. Niečo, čo chcem odovzdať svetu. Tak ako Berners-Lee internet. Bez nároku na licenčné poplatky vo viere, že i ostatní ma budú nasledovať. Budú svojimi omrvinkami prispievať k šíreniu dobrého ducha budúcnosti ďalej, a pri tom využívať bez nároku na odmenu a honorár i moje poznanie. Moje múdrosti. A nebudú moju obetu na prospech budúcnosti zneužívať vo svoj prospech. V prospech uspokojenia len tej svojej nenásytnosti.

„Preto plagiát vnímam ako poznanie neschopného dokázať schopnému jeho nevedomosť. Jeho túžbu nepustiť ho pred seba…“

TRETIE PUTOVANIE

Spoznávanie kvality prítomnosti

Míľniky

Veľa ich už niet. Ale pár zabudnutých niekde určite nájdeš. Práve kvôli tomu som si vybral toto slovo k pomenovaniu tejto časti. Nemusíš s tým súhlasiť, ale i tvoj život predstavuje cestu lemovanú míľnikmi. Pevne osadenými kamennými stĺpikmi, ktoré je možné len s ťažkosťami popri ceste vymeniť. Preto si ich mnohí dlho pamätáme. Hlavne tie, pri ktorých sa niečo udialo. Ku ktorým sa viažu nezabudnuteľné spomienky. Oni síce blednú, strácajú sa tak, ako tie kamenné míľniky, ktoré lemovali cesty. Pri každom z nich sa udialo niečo, čo zanecháva spomienku, neopakovateľný zážitok, ktorý odolala času, zmenám doby, i zásahom kde koho, vrátane vyššej moci. Ak na taký míľnik natrafíš zastavíš sa…

Jeden taký, takmer neviditeľný, zavadzajúci, ale nie natoľko, aby niekto z mojich spolucestujúcich ma dohnal k rozhodnutiu odstrániť ho, stojí na začiatku časti úseku mojej životnej cesty, ktorú nazývam „bývalé manželstvo“. Po takejto ceste ty určite nepôjdeš. Aj preto nie, že o tom, ako osadiť prvý míľnik na začiatok cesty manželstva, ti nikto radiť nebude. Nieže by nechcel, ale ty si určite dosť múdry a zrelý pre takýto projekt. Máš  inú predstavu  o tvojej ceste manželstvom, alebo manželstvami, a tým aj o míľnikoch, ktorými ju olemuješ. Na tej mojej som chcel mať mix všeličoho. Mať maturitu, deti, dom… Mať občiansky, vodičský a pas… Mať auto, vyhrať milión… Byť zdravý, bohatý a múdry… Neklamať, nepodvádzať, byť verný… Mať dobrých priateľov a len jednu celoživotnú partnerku! To bol základ mojej túžby. Potom prišla nadstavba. Na základy bolo potrebné položiť toho viac. Nielen to, čo som chcel ja, ale aj to, čo chceli ostatní. Nastal boj s časom o tom, čomu dať prednosť. Čomu a komu  prispôsobiť cestu môjho života tak, aby manželstvo, povinný úsek na nej, naplnilo moje túžby, sny a očakávania. Aby naplnilo duchovný odkaz minulých generácií, ktorý pred tým všetkým, podľa môjho myslenia, mal by mať prednosť. Preto aj týmto úsekom chcem svojou omrvinkou prispieť k naplneniu toho, o čom si myslím, že prispieva k formovaniu plnohodnotného človeka.

Moje manželstvo trvalo presne dvadsať rokov. Od októbra roku 1976 do októbra 1996. Kolega z Nemšovej mi do svadobného oznámenia napísal, „ak si myslíš, že je to cesta do neba, prajem Ti šťastnú cestu“. Mal skúsenosti i pravdu. Nebola to šťastná cesta. Nebola ani do neba. Nebola však nevýznamná. Zrazu sme boli dvaja, traja, štyria a mnohí. Mal som šťastie v nešťastí. Šťastie v tom, že som sa oženil. Nešťastie v tom, že partnerka, s ktorou som chcel životom šťastne lietať, mala v oprávnení pre túto túžbu výstražné upozornenie: priebežne samostatná len s výpomocou rodičov! Preto sme nemohli náš zodpovedný a doživotný zväzok naplniť v dobrom i zlom. V duchu úradne požadovaného sľubu vyslovením slovíčka áno. Pár týždňov po svadbe, pri prekonávaní prvej prekážky, to partnerka potvrdila pre mňa nezabudnuteľnou vetou.

„Veď ja sa môžem aj rozviesť!“

Tu je ten nešťastný míľnik. Ten, ktorý na úseku našej spoločnej životnej cesty cestári zabudli pevne osadiť. Ktorý neodolal času.

Ten na mojej strane cesty neuhol. Odolal všetkým pokušeniam, ktoré chceli na mojej strane cesty manželstvom vyslovené áno deformovať. Nepodarilo sa. Príprava k rodičovstvu v rodine, v škole, v prostredí nášho sídliska prinieslo dobré ovocie. Moje manželstvo bolo dôsledkom systémovej tímovej práce, v ktorej svoj podiel na jeho vzniku mali všetci tí, čo sa so mnou stretli do vyslovenia môjho rozhodného áno. Moja zelená lúka, na ktorej som sa rozhodol stavať moju šťastnú budúcnosť, mala pevný a vyvážený materiálny i duchovný základ. Filozofiu, v ktorej k uzatvoreniu manželského vzťahu bola potrebná milujúcu žena, túžiaca porodiť dve, možno tri, možno i viac detí. Žena, ktorá k tomu, aby mala svoju rodinu, nepotrebuje úradné dokumenty, ani súhlas rôznych pridružených fenoménov. Potrebuje len jedno jediné. „Presvedčenie, že má zodpovedného a spoľahlivého partnera, s ktorým spoločne bude schopná prekonať všetko to, čo cesta životom môže priniesť.“ A ešte jednu maličkosť. „Presvedčenie, že ona sama je takouto osobou!“

Chcel som byť takým partnerom. Veril som, že nájdem partnerku, ktorá taká chce byť tiež. Hľadal som, vyberal, preberal, až jedinečnosť mojej predstavy začal ohrozovať čas. Na mojej strane mal ešte dostatočnú rezervu. Veď otec sa ženil skoro ako štyridsať ročný. Ale moja subjektívna predstava o ideálnom vekovom rozhraní mojej doživotnej partnerky bola iná. „Nesmie mať viac ako dvadsaťpäť a byť mladšia o viac ako osem rokov odo mňa. Staršia určite nie!“ Za týmto hrubým sitom môjho výberu bol hodnotový rebríček, ktorý uprednostňoval vzdelanie, lásku k športu, radosť zo života, vedieť sa prispôsobiť vozu i koču…

Bolo o päť minút dvanásť, keď som ju našiel. Pred treťou ráno. Skončila rozlúčková zábava. Ona vstala z kresla, v ktorom stočená do klbka driemala. Nepoznám príčinu, ale pustila sa upratovať jedáleň. Pridal som sa. Na upratovanie sme zostali len sami dvaja. Ja s túžbou čo najskôr skončiť, zaľahnúť a zotaviť sa pred ranným otvorením kúpaliska, na ktorom som plnil povinnosti plavčíka. Na ktorom som mal zodpovednosť za jeho správu i prevádzku. Len tak zo zdvorilosti som sa opýtal: „A čo ideš robiť teraz“?

„Spať sa už neoplatí, hádam idem na hríby.“

Bola to osudová veta. Bola to výzva, pri ktorej sa nedalo zaváhať. Bola pri mne žena, ktorú už niekoľko rokov hľadám. Veď ráno o štvrtej, v neznámom prostredí, ísť do lesa sama… Vidina oddychu sa vytratila. Išli sme na hríby. A potom už všetko malo rýchly spád.

Stavbu manželského spolužitia, na zelenej lúke, som musel upravovať. Prispôsobovať požiadavkám druhej, i tretích strán. Manželstvo bez sobášneho listu partnerkina strana neodsúhlasila. Romantickú spomienku na zasnúbenie vo dvojici bez svedkov v obyčajnej vieche vymazal čas. Rovnako tak aj očakávanú podporou rodičovských strán pri budovaní rodinného zázemia. Nedošlo k zhode pochopenia môjho duchovna s duchovnom dotknutých strán. Bola to prvá prekážka, ktorú sme nedokázali prekonať v zhode, o akej som sníval. Zelenú lúku postupne rozorával kde kto. Na vysnívanom pozemku budúcnosti sa mi podarilo osadiť iba základný kameň. Míľnik, ktorý som preniesol zo vzdialenej divokej Oravy, do sto kilometrov vzdialeného Trenčína. Byť vzdialený minimálne 100 km od jedných, aj druhých rodičov, bolo torzo všetkého toho, čo malo podmieňovať vyslovenie môjho zodpovedného áno.

Vo svojom vnútri naplnenom bezhraničnou láskou, naivitou, idealizmom a vierou absolvovať cestu do neba bez prekážok som netušil, že moja budúca partnerka to všetko pociťuje a vníma úplne inak. Presne tak, ako to o pár týždňov po svadbe povedala pri vzniku prvého vzájomného nedorozumenia. Jedine moji rodičia vedeli, že moje predsavzatia v jednote s mojou tvrdohlavosťou sú skalou, ktorú je nemožné rozbiť. Druhá strana tomu chvíľku neverila. Ich cestu nelemovali tak pevne osadené míľniky duchovného odkazu minulosti ako tomu bolo u mňa.

Tým prvým, plytko usadeným, bol svokor. Bol neprehliadnuteľný od samého začiatku. Bol dominantný. Autoritou doma i v práci. Svokra ma na to taktne upozornila už pri prvej oficiálnej návšteve. „Vieš, jeho nesmieš brať vážne. Treba si ho vypočuť, a následne si veci urobiť po svojom.“ Túto dobre mienenú radu som za dobrú nepokladal. Nestotožňovala sa stou mojou predstavou o partnerskom spolužití. Podobne som vnímal aj svokrovo vtipné konštatovanie o jeho dobrom spolužití s jeho svokrou. To taktiež nenašlo u mňa pozitívnu odozvu.

„Ja s mojou svokrou vychádzam veľmi dobre. Ona prichádza a ja vychádzam…“

Jeho svokra žila sním v spoločnej domácnosti. Bola tieňovou autoritou, bielym koňom, veľkým bratom. Osobou, ktorá rešpektovala všetky príkazy, ale nitky chodu domácnosti, a správania sa jej členov, mala pevne v rukách. Bola veliteľ, ktorý sa správal presne tak, ako mi to odporučila moja budúca svokra. Všetko si vypočula, prehodnotila, a urobila po svojom. Takúto dvojtvárnosť a zahmlievanie skutočnej reality, som vnímal neustále na každom kroku. Bola to cesta, ktorej som si už v detstve užil dosť. Preto, v príprave na moju šťastnú budúcnosť, som túžil po dôvere a otvorenosti v rodine. Sníval som o subjektívnom správaní systému, ktorého my dvaja s partnerkou budeme súčasťou. Netúžil som po úskokoch a intrigách, ktorých prostredníctvom si jednotlivec zabezpečí na úkor iných v rodine svoje túžby. Svoje miesto pod slnkom vyhradené v rodine jedine jemu.