Bol to idealizmus. Objektívny pohľad na proces, ktorý nevnímal kvalitatívnu zmenu systému spojenú s príbuzenstvom a duchovným dedičstvo sním previazaným. Bol to rovnaký pohľad, ktorý ani môjmu svokrovi nepriniesol uspokojenie. Nepriniesol mu naplnenie túžby po tom, aby rodina bola a žila spolu v tesnom spojení. Systém, v ktorom to platilo, sa zmenil. Nepostrehol ho. Zostala len túžba po naplnení duchovného odkazu odtrhnutá od procesov prebiehajúcich v reálnom prostredí. Byť v neustálom tesnom fyzickom spojení s príbuzenstvom, objektom jeho túžby, nebolo riešením. U mňa určite nie. Preto trvalo niekoľko rokov, kým sme so svokrom našli spoločnú reč.

Mnoho životných situácií sa dá preklenúť vtipnou poznámkou s vedomím, že takto to fungovať nemôže. Dobre osadený, a zabetónovaný míľnik, má práve túto funkciu. Tie moje ma nútili a nútia byť v neustálom strehu. Sú výstrahou na mojej ceste. Sú upozornením: „Tadiaľto cesta nevedie! Nedostaň sa do kolízie sním!“. Platí to na každej  ceste. Keď hranicu krajnice nerešpektuješ, dôjde k vážnemu narušeniu dobre pripravenej budúcnosti. Prvý mesiac manželstva to potvrdil.

„Presvedč Petra, aby ste sa presťahovali do Bratislavy. Už som vám zabezpečil jednoizbový byt.“ Začal svokor nevinným útokom nahlodávať krehkosť vzťahu, ktorý s jeho dcérou som, za jednoznačných podmienok, naplnený úprimnou láskou k nej, uzatvoril. Vedel som, že žena, ktorú som si pre zvyšok života vybral, je silne naviazaná na rodinné prostredie a vzťahy v ňom. Je citlivá, citovo krehká, s ideálnou predstavou o osamostatnení sa spod rodičovskej ochrany. To vedeli i moji svokrovci. Prečo ale zvolili takúto zákernosť? Prečo moju manželku dohnali do stavu, kedy v slzách bojovala sama so sebou proti manželovi, rodičom i súrodencom?

V hre nebolo len manželstvo, ale aj zhoršenie jej zdravotného stavu. Psychická nepohoda a problémy s počatím potomstva. Mal som rovnaký pocit nepohody. Tlak v žalúdku po pokazenom jedle. Vedel som, že zo žalúdka ho musím dostať von. Po mesačnom nátlaku, a pretrvávajúcom psychickom bombardovaní, som sa rozhodol konať! Odcestoval som navštíviť svokrovcov. Trojhodinový rozhovor so svokrom o podmienkach môjho ultimáta, spečatil moje rozhodnutie. „Presťahujeme sa do Bratislavy s tým, že ak dozrie čas, v ktorom pominú dôvody, pre ktoré sme boli k presťahovaniu donútení, opustíme Bratislavu. Odsťahujeme sa do stokilometrovej vzdialenosti od vás, i od mojej rodiny!“

Trvalo šesť rokov, kým sa rodinné vzťahy upokojili. Naše manželstvo sme stabilizovali. Splodili vytúžené potomstvo. Jednoizbový byt začal byť tesný. Svokor znovu skúšal naplniť svoju túžbu po rodinnom košiari v hlavnom meste. Ale moje stokilometrové rozhodnutie zostalo nemenné. Bolo skalou. Pevným míľnikom pripraveným na zabetónovanie v mieste, na ktorom si postavil svokor svoj semafor. Ten ma nútil na mojej životnej ceste hľadať a budovať obchádzky. Svokor bol presvedčený, že tak ako on, podľahnem veľkomestu a zaparkujem v ňom. Vydržal som. Čakal na manželkin súhlas a svokrovo rozhodnutie prijať ho, a súhlasiť sním.

„Keď nechcete zostať v Bratislave, súhlasím s tým, aby ste si byt v Bratislave vymenili za byt vo Zvolene alebo v Banskej Bystrici.“ A tak sme sa presťahovali. Opustili bezpečné parkovisko. Deti rástli, a my sme si budovali svoju vlastnú cestu do našej šťastnej budúcnosti. Tak nejako som to Ja vnímal ešte aj v roku 1986. Vtedy, na mojej životnej ceste vyhradenej úseku manželstva sa objavil míľnik s nápisom BFP. To už moje Ja bolo previazané s množstvom najrôznejších ľudí, ktorí mi dávali nádej naplniť môj nejasný cestovateľský cieľ. Ponúkali bezpečnú diaľnicu bez míľnikov, s plným servisom, so zvodidlami i oplotením. S perspektívou toho najlepšieho pre mňa i pre našu štvorčlennú rodinu. Títo bohovia presne vedeli, že cesta, po ktorej chcem ísť, je nie tá správna! Opäť ponúkali odbočenie, poznanie, že život môže fungovať, a funguje, aj trochu inak. Nevedel som sa stotožniť s tou dobrotou. S neustálym upozorňovaním na moju neznalosť, naivitu a idealizmus vždy, keď som moje myslenie a pohľad uprel na druhú stranu „mince“. Celkom som tej dobrote nerozumel. Bránil som sa jej. Cítil som tie hrozivé zuby krokodíla, ktorý ma láka čistiť mu jeho zuby po každom výdatnom obede. Dokonca tých krokodílov bolo niekoľko. Dalo sa vyberať.

Nezaváhal som. Rozhodol som sa rýchlo. Presne tak, ako ma to učil môj tréner. „Musíš vždy zhodnotiť situáciu. Rozhodnúť sa, či sa chceš biť a či zutekať.“ Zutekal som. Nepustil som sa do bitky, v ktorej som mohol byť kráľom. Vždy som sa rozhodol tak, ako veľakrát predtým. „Zostal som verný svojim zásadám. Tvrdohlavý, s chybami, za ktoré som si sám niesol zodpovednosť.“ A urobil som dobre. Neopustil som cestu, ktorej smer určovali a určujú moje míľniky. Dnes nemusím obhajovať chyby tých, čo chceli dať mne a svetu to svoje úžasné dobro.

Vlastne všetci stále hráme tú istú hru. Sme rybičky v jazere plnom krokodílov. Premávame sa medzi ich otvorenými papuľami a chválime sa kúskom jedla, ktoré sa nám podarilo im uchmatnúť. Občas sa niektorá tá papuľa zavrie spoločne s nenažraným nešťastníkom. A život ide ďalej. Ako moje manželstvo. Boli sme harmonická rodina. Príkladom tolerancie a obety hmotného pre formovanie duchovného odkazu toho najcennejšieho pre uchovanie existencie bytia. Rodiny a rodinného zázemia. Neskoro som pochopil, že to, čo som chcel a cítil, druhá strana nie celkom chcela.

Moja predstava o jednote ducha, myslení a uspokojovaní potrieb v rodine, nebola vôbec v jednote s tým, čo sme žili. Mal som iba pocit, že pre nás všetkých chcem len to najlepšie. Že obeta z mojej strany pre rodinu je oveľa výraznejšia ako očakávania, ktoré členovia rodiny bez mojej spoluúčasti môžu chcieť a mať. Rozpor mojich pocitov s pocitmi nenaplnených túžob a očakávaní partnerky, a ostatných rodinných príslušníkov, dosiahol vrchol pri míľniku s označením 1989.

„Dobre si nás reprezentoval . Ale my Slováci nie sme takí. Ty si nás reprezentoval takých, aký chceš aby sme boli!“ Charakterizoval moje prejavy a správanie bývalý priateľ, ktorému míľnik s označením 1989 umožnil odbočiť na diaľnicu. Umožnil mu zmeniť smer, uspokojiť jeho osobné potreby, umožnil mu naplno prejaviť potreby svojho vnútra a nadobudnutého poznania v prospech svojho objektívneho prejavovania sa.

Tak to bolo i s mojím manželstvom. Nebolo postavené na rovnakých základoch. Vzniklo z dvoch rozdielnych materiálov spojených tmelom s obmedzenou dobou životnosti. Muselo sa rozpadnúť. Nežná revolúcia tomu tvrdo dopomohla. Pre mňa to bola najväčšia rana môjho života. Dostal som sa na začiatok mojej cesty. Do obdobia, kedy Joseph Luft a Harry Ingham uviedli do života svoje okno. Začal som hľadať zmysluplnosť existencie života a bytia, nedeliteľnosti ducha a tela, pravdy o živote a smrti. Dostal som sa na cestu, ktorej pevne osadený a zabetónovaný míľnik mal označenie „Filozofia a láska k múdrosti“.

Srdce dokorán

„Nežná revolúcia, rozvod, blížiaca sa päťdesiatka, krtinec nesplnených túžob pod hlavou a v srdci otvorené dvierka“, to všetko na mňa nepôsobilo nežne. Nežnosť revolúcie 1989, a to, čo prostredie, ľudia, a čas priniesli, to vytvorilo vo mne podhubie. Základ hľadania pravdy vo mne o tom: kto som, čo chcem, a ako žijem. Vo vnútri som bol iný ako som to navonok prezentoval. Mal som potrebu túto dvojtvárnosť dobra a pravdy vyjadriť tak, aby kedykoľvek bolo zlo sprevádzajúce tieto túžby prijaté. Bolo mojimi spolupútnikmi akceptovateľné s prípustnou dávkou tolerancie. Možno sa pousmeješ, ale ruku na srdce. „Myslíš si, že práve ty si taký jedinec, ktorý je bez viny?“ Ja takého nepoznám. A tých, ktorých poznám, ktorí si myslia, že práve „oni“ takí sú, je potrebné vyviesť z omylu. Preto som začal písať. Tvoriť myšlienky, ktorých prostredníctvom som túžil svoje okolie doviesť k diskusii o obhajovaní správnosti svojho konania, ako aj správnosti konania okolia, v ktorom sa nachádzam. K diskusii o omyloch, a dôsledkov plynúcich z rozhodnutí, na ktorých som sa spolu s nimi už či priamo, alebo so zamlčaným nesúhlasom zúčastnil. Bol som si vedomý dôsledkov, ale hlavne zodpovednosti za to, čo som chcel zverejniť. Nebolo to jednoduché. Predchádzala tomu príprava. Akási vnútorná spoveď seba samého, vrátane trestu i odpustenia. Prijatie rozhrešenia a prísľubu, že budúce konanie bude pozbavené toho nepekného, i zla mnou vykonaného v minulosti.

„Čo je napísané, je dané! Mnou napísaná myšlienka je neodvolateľná. Je to niečo ako odkaz naveky vtesaný do kameňa!“ Bola moja nová zásada. Rozhodnutie, s ktorým som začal písať moje prvé blogy a zbierku „Srdce dokorán“. Nechcel som, a nesmel som už „piť víno a kázať vodu“!

Mal som toho rozpísaného viac. Ale na životnom míľniku 1999/2000 sa objavila žena. Tá urýchlila moje rozhodnutie navariť zo všetkého toho, rokmi pripravovaného, guláš mojej dvojtvárnosti. Balík myšlienok, túžob a filozofie. Balík, v ktorom každý kto chce so mnou aspoň chvíľku tráviť spoločné chvíle musí vedieť, že chuť tohto mnou navareného guláša sa nedá meniť. Musí mu chutiť. Musí ho zjesť taký aký je!

„Je veľa krásnych slov, do ktorých zabalíš slzy, bôľ, aj chamtivosť.“ Toto poznanie, neustále platné upozornenie niekde v mojej zbierke, otvorilo vo mne zatvorenú Pandorinu skrinku každému. I tebe. A mne doživotne. Stalo sa štipľavou príchuťou mojej tvorby, ktorá pripomína, že každá myšlienka, vyslovené slovo a napísaná veta, nikdy nie je čistá. Nikdy nie je, a nebude rýdza ako kryštál. Že i keď chcem, a túžim byť bez viny, vždy moje konanie niekomu, niečím, nejako ubližuje. Neprináša mu radosť a uspokojenie.

Táto skutočnosť ma doviedla k nutnosti neustále zdokonaľovať svoje poznanie. Spoznávať nepoznané. Spoznávať mieru mojej nezodpovednosti z dôvodu mojej nevedomosti. Spoznávať kruh nekonečného priemeru, ktorý vnímam ako úsečku ohraničenú dvomi bodmi dobra a zla. Alebo ako palicu, ktorá má dva konce. Alebo ako dúhu, na ktorú si môj jedinečný pohľad nedám nikomu vziať. Už len preto nie, lebo Ja vnej vnímam vietor, slnko, aj dážď. Aj miesto, aj teplo, aj mnoho iných drobností, ktoré ju v danom čase robia krásnou. Pre mňa jedinečnou. Rovnako ako toho, kto ma chce pochopiť, kto chce v mojej blízkosti spolu so mnou tráviť spoločné chvíle. A to je možné len ak na život, na bytie, na existenciu a na dúhu, nájdeme taký uhol pohľadu, ktorý v nás vyvolá zhodný pocit radosti, spokojnosti a šťastia z mixu prítomného okamžiku, a  toho všetkého čo sním súvisí. Pocit, ktorý v nekonečnom priestore z teba a zo mňa vytvorí ten nekonečne malý bod, v ktorom ty, a Ja, sme my všetci na Zemi…

O recenziu tejto mojej prvotiny som poprosil pána profesora Zdenka Kasáča. Priateľa, síce o dvadsať päť rokov staršieho, ale človeka, s ktorým sme v Slovenskej únii pre mier a ľudské práva našli spoločnú reč. Urobil mi jazykovú korektúru, pomohol odstrániť nedostatky obyčajnému človeku, ktorý mal z jazyka slovenského vždy štvorku. Urazil som ho. Do tiráže zbierky som neuviedol jeho meno. Priamo mi to nepovedal. Ale z jeho pohľadu, pri odovzdaní mu jedného výtlačku, ako poďakovanie sa za pomoc a spoluprácu, mi hneď pri otvorení prvej stránky povedal, „Prečo si uviedol, že dielo neprešlo jazykovou úpravou? Veď si ju mal odo mňa!“ Kým odišiel za hranicu večnosti stihli sme spolu párkrát pri pohári koňaku porozprávať sa o mieri, ktorý prestal byť mierom. O kolegoch, ktorí pre univerzitu niečo priniesli, ktorí sú hodní úcty, i o tých, ktorí kolegami prestali byť. Aj vtedy mi vždy pripomenul. „Neuviedol si ma tam!“

„Zdenko, neuviedol. Nemal som odvahu použiť Tvoje meno v diele od štvorkára. V diele milého chlapca, ktorý deťom strieľa kamienky do nohavíc. Ale týmto to chcem napraviť. Sľubujem, že pri opakovanom vydaní túto skutočnosť uvediem.“

Ešte jedného staršieho priateľa, kolegu, i rovesníka Zdenka Kasáča, musím spomenúť. Ide o pána profesora Júliusa Albertyho. Slovo priateľ nie je celkom správne. Správnejšie je vyjadrenie: „chcený objekt potenciálneho priateľstva“.

Pán profesor sa stal súčasťou môjho života len tak mimovoľne. Rovnako ako všetci susedia vôkol mňa. Viac ako tridsať rokov sme o sebe vedeli, míňali sa a žili si každý svoj život. Boli sme dve rieky, ktoré tiekli každá svojím smerom do oceánu večnosti. Na chvíľu sa stalo, že voda z jeho koryta na chvíľu prenikla do toho môjho. Jeho život dotiekol, a v tom nekonečnom oceáne bytia zanechal hlbokú stopu. Kúsok z nej zanechal aj vo mne.

Pán profesor mal deväťdesiat, keď niekto na UMB sa rozhodol načrieť do minulosti tejto inštitúcie prostredníctvom projektu „Stretnutie s tými, čo dali univerzite viac, ako univerzita dala im“. Nevidel som zoznam osobností, ktoré mali byť súčasťou tohto projektu. Ani neviem, či projekt mal pokračovanie. Pán Alberty bol na tomto zozname prvý, lebo navrhovatelia odporučili poradie osobností zoradiť podľa abecedy. Nevýznamné rozhodnutie bolo zárodkom pre vznik križovatky našich ciest životom. Pozvánka, na toto významné stretnutie, zrejme od jeho rodiny, ktorá sa ušla aj mne, to potvrdzuje. Prijal som ju hlavne z dôvodu udržiavania dobrých susedských vzťahov. Čiastočne i zo zvedavosti spoznať, ako sa darí mojim bývalým kolegom.

Podujatie prostredníctvom predrečníkov začalo predstavením osoby pána profesora. Boli to ošúchané formálnosti prednesené priateľmi, kolegami a možno i nepriateľmi. Bol som znudený. Hladinu môjho vnímania narušili informácie, ktoré sa trochu stotožňovali s jadrom môjho príbehu hlavne po roku 1968. Spozornel som. To, čo som sa dozvedel o osobe oslávenca a ľuďoch, ktorí jeho dielo si dovolili spochybňovať, ma vrátilo do dnešných dní, kedy tiež niečo ničíme a chceme zlikvidovať. Preto ma prekvapil záver formálnych vystúpení ukončený osobným poďakovaním oslávenca všetkým, vrátane tých, ktorí mu jeho život a kariéru znepríjemnili.

Roky sme boli v tesnej blízkosti. Udržiavali štandardné susedské vzťahy. Pritom som vôbec nevnímal veľkosť a skromnosť človeka, ktorý žil len pár metrov odo mňa. Po ďakovnej reči oslávenca som bol vyliečený z mojej samoľúbosti. Trvalo chvíľu, kým po oficiálnej časti, keď už ustal ruch v okolí jeho osoby, som nabral odvahu k splneniu si susedskej povinnosti, týkajúcej sa môjho pozvania.

„Pán Alberty, dovoľte mi pripojiť sa k tým, čo žasnú nad Vašou veľkosťou ducha i človeka. Želám Vám dostatok energie a síl, aby Vami vytvorené dielo ste zdokonalil a nastavil možnosti jeho ďalšieho rozvoja. Musím Vám ešte poďakovať za niečo, čo sa do mňa dostalo dnes len vďaka Vám. Že ďakovať treba i neprajníkom, lebo ich prostredníctvom je užitočnosť vytvoreného diela znásobená rovnako ako skaza, ktorú spôsobili!“ Navrhol mi tykanie so slovami, „Peter neprajníci neublížili mne. Ublížili sebe, keď nedokázali využiť v prospech iných to, čo som chcel ponúknuť, ale nemohol odovzdať.“

Mal som v úmysle spolupracovať s ním. Nadviazať na jeho dielo. Poďakovať sa tým čo jemu i mne ublížili. Nepodarilo sa. Július zakrátko po tejto udalosti odišiel.

Zdenko a Július. Dve osobnosti, ktoré som mal možnosť vzhliadnuť podobne ako astronauti Apolla 13 mesiac. Mal som možnosť priblížiť sa do ich objektívnej blízkosti. Tej subjektívnej mi bolo umožnené dotknúť sa neskoro. Bránila mi v tom úcta k ich veľkosti. Keď som ju prekonal, stratili sa v hlbine nekonečna. Moje poznanie dovoľuje lem zanedbateľne zužitkovať duchovný odkaz, ktorý zanechali. Smer a ostrosť uhla môjho pohľadu, ktorý mám je obmedzením, ktoré ty nemusíš mať. Pouč sa z neho.