Cesta vesmírom

„Každá žena vie, že kde končia nohy, začína vesmír…“ Neber to ako dogmu, ale ako múdrosť, ktorú mi odovzdala žena na míľniku, v ktorom som pri plnom vedomí začal tvoriť svoju svetlú budúcnosť. Múdrosť sa dá ohýbať a prispôsobovať rôznym podobenstvám, ktoré cesta nekonečným vesmírom prináša. Preto, aj začiatok tej mojej cesty „vesmírom“ pripadá na deň zoznámenia sa s mojou bývalou manželkou. Mohol som podľahnúť príťažlivosti slnka a zostať pripútaný k nemu. Vďaka bohom sa tak nestalo. Oni určili, že mi bolo umožnené nahliadnuť do hlbín tajomného nekonečna a nepodľahnúť poznanému pokušeniu. Oni mi dopriali rodičov, ktorí v mojej duši dokázali správne nastaviť semafory prvých životných križovatiek. Vďaka nim  môžem moju cestu životom prirovnať k Odyseovmu návratu domov z Tróje cez prieliv s príšerami Skyllou a Charybdis. Stal som sa kométou. Nie satelitom pokušení, ktoré ma sprevádzali. Všetky nespomeniem, ale niektoré mi nedá ti nepriblížiť.

Trenčín, mesto módy. Tak som mal mesto zafixované vo chvíli štartu klonu mojej DNA vesmírom. Bol som mladý idealista, ktorý veril v dobro, čestnosť a úprimnosť. Tieto cnosti boli silnejšie ako vydláždená cesta do stredu galaxie, v ktorej jedna hviezda netušila, že zanikne, a tá druhá že vznikne. Richard, najkrajší lekárnik, mal všetko pod kontrolou. Bol niečo ako Jánošík a Krstný otec MariaPuza. Nehromadil peniaze ale kontakty. Ich prostredníctvom  si v teritóriu svojich záujmov zabezpečoval vážnosť, sympatie a prirodzenú úctu. V mnohom som si bral z neho príklad. Vďaka nemu som sa stal súčasťou manažmentu sklárskeho podniku. Vďaka nemu ako mladý, neskúsený inžinier, som poskočil na spoločenskom rebríčku. Tak nejako sa to deje i dnes. Mnohí ma v okolí rešpektovali. Mali zo mňa dokonca strach bez toho, aby vnímali podstatu môjho Ja. Bol to dôsledok objektívneho pohľadu na vplyv neviditeľných chápadiel „chobotnice“, ktorého jedným z nich som sa nechcel stať. Bránil mi v tom hlavne pocit, že niekto má mať strach zo mňa. Mojou prednosťou, na ktorej som si zakladal, bolo mať vôkol seba ľudí, s ktorými sa dobre cítim. Ktorí sa dobre cítila so mnou pre moju otvorenosť, pre prirodzený prejav založený na princípoch kritického myslenia, múdrosti, odbornosti, na rešpektovaní poznania múdrosti iného jedinca. Takými sa mi javili i kolegovia od vedľa. Dohliadali nad právom a bezpečnosťou podniku. Bolo nás päť, čo sme našli vzájomnú zhodu i sympatie. Ani mi len nenapadlo, že aj niečo iné môže byť hlavným spojivom nášho zväzku, ktorý sme každý piatok upevňovali litrovkou stolového vína. Po roku som diaľnicu mojej istej rodinnej budúcnosti opustil. Odbočil som na inú, podobne zabezpečenú, do Bratislavy. V pamäti mi ale zostalo Vladovo želanie pri poslednom spoločnom litri vína. Právnická rada k môjmu vstupu do manželstva. „Ak si myslíš, že je to cesta do neba, prajem Ti šťastnú cestu.“

„Zariekaného chleba sa človek najviac naje“,  hovorí ľudová múdrosť. Bratislava je niečo podobné. Narodili sa tu moje deti i môj otec. Mnohých veľkomesto priťahuje, mňa nie. A predsa som v Bratislave pobudol takmer päť rokov. Malo to svoje pozitívne stránky. Bol som nezávislý, slobodne som si tvoril svoje „dobré vzťahy a kontakty“. Vlastne som len po svojom rozvíjal to pozitívne, čo Richo vo mne zanechal. Budoval som svoje zázemie. Svoju chobotnicu s filozofiou založenou na ideáloch dobra a múdrosti. V nej dominovali kontakty na vládu, na umelecké hviezdy, k osobnostiam vrcholového športu. Bol som posadnutý rešpektom ku každému, kto bol na vrchole spoločenskej prestíže. Nemal som túžbu sa niekým takým stať, ale túžil som byť súčasťou ich tieňa.

Nástrahám „malomesta“ som nepodľahol. Svojím smerom som letel ďalej. Už skúsenejší, o trochu realistickejší, ale stále veľký idealista. Už som bol otcom dvoch detí s poznaním rozšíreným o povolenie učiť na stredných školách. Ešte stále som sa nepriblížil k potrebe vnímať prítomnú realitu. Stále bol nado mnou ochranný dáždnik bohov, ktorí môj uhol pohľadu nemali záujem nasmerovať na ideál múdrosti, spravodlivosti a subjektívneho chápania sveta. Skôr ma tlačili k spoluúčasti na pochopení ich objektívneho pohľadu na aktuálnu existenciu bytia. Takto, ešte nevyprofilovaný, som dorazil na stredné Slovensko. Do Banskej Bystrice. Vnímal som to ako medzihviezdny priestor, v ktorom sa moja kométa stratí. Lebo u komét je to tak. Stratia sa a zanechajú spomienku. Chcel som, aby tá moja bola podfarbená múdrosťou. Nie strachom živeným vlastnou nevedomosťou. Práve toto chcenie mi umožnilo nahliadnuť do sveta veľkých. Spoznať ich veľkosť i obyčajnosť. Spoznať nebezpečenstvo, ktoré prináša „sláva“.

Už som nabral dostatočnú rýchlosť, skúsenosti a objem poznania. Získal to všetko potrebné na prekonanie príťažlivosti veľkých velikánov mne dostupnej časti pozemskej sústavy. Zrazu som dostal chuť nahliadnuť za jej hranice. Nahliadnuť do priestoru, z ktorého je jasnejší pohľad na stred galaxie. Nie vesmíru! Ten stále prenechávam bohom. Preto som zbieral poznanie, energiu potrebnú na bezpečné putovanie priestorom, v ktorom príťažlivosť slnka až tak dôležitá nie je.

Jano s Majou nasmerovali moje túžby spoznávať svet. Obohatili ich aj o túžbu spoznávať svet veľkých. Úplne malý podnet postačoval k tomu, aby sa mi otvorili dvere za ostnatý drôt, do OSN, k olympijským víťazom, majstrom sveta a k skutočnému prezidentovi. Vyrástol som. Začali sa otvárať ďalšie dvere. Prichádzali nové podnety. Cestu mi skrížil Emil.

Stretli sa dvaja jedineční. O tej mojej som nepochyboval. Dokonca ani o mojej dokonalosti. Moja a Emilova samoľúbosť sa stretli v správnom čase. V okamžiku, kedy mi bolo umožnené vnímať jeho dokonalosť len z jedného uhla pohľadu. Nemal som šancu. Doslova ma prevalcoval vo všetkom, čo sa týkalo úseku životnej diaľnice, na ktorú som sa nečakane dostal bez poplatkov a diaľničnej známky. Naše spoločné záujmy a blízka filozofia neustále rozširovali obzor môjho poznania. Tým aj uhol pohľadu na spôsob prekonávania vzniknutých prekážok. Našli sme spoločný pohľad na dúhu, ktorý obrúsil hrany našej dokonalosti. Otvoril naše okná otvorenosti a utajovanej objektívnosti dokorán. Práve tento nový pohľad, v ktorom sa objavila i miera našej vzájomnej nedokonalosti, ma doviedol k poznaniu, že existujú medzi nami mimoriadne schopní jedinci, ktorí majú pre Existenciu bytia mimoriadny význam. Ale na druhej strane majú aj množstvo negatívnych prejavov. Tie si takíto jedinci nepripustia. Bránia sa zaradiť ich do zoznamu svojich zlých vlastností, lebo oni také nemajú. To ich síce posúva dopredu k stredu galaxie, ale súčasne zanecháva ich nezmazateľnú stopu. Tá priťahuje kde koho, kto sa nachádza v medzihviezdnom priestore. Aj Emil patrí do tejto skupiny. Do skupiny, v ktorej len jeden zo stotisíc má takýto dar. Dar, ktorý môže z nich urobiť bohov rovnako ako diablov, ktorí môžu pohltiť všetko tak ako vesmírna čierna diera. Keďže títo jedinci si svoj omyl a obmedzenosť nepripustia, nie sú ani schopní postrehnúť skutočnosť, že slnko, ktorým sa stali, začína chladnúť…

Stretol som mnoho sĺnc, i niekoľkých diablov. Nebol medzi nimi veľký rozdiel. Všetci majú nadmernú dávku samoľúbosti a plne uspokojenú túžbu po poznaní. Ich múdrosť im dovoľuje prestať vnímať Boha a obmedzenosť existencie. Majú pocit jazdca po diaľnici, ktorá je bez obmedzení. Nevnímajú možnosť náhlej zmeny a z nej plynúcich dôsledkov. Napriek tomu ich potrebujeme. Oni posúvajú našu existenciu bytia dopredu rovnako ako k záhube. Preto sme tu my, nedokonalí, ktorých na jedného diabla musí byť minimálne stotisíc. Takým som vždy chcel byť. Byť rozhodcom, ktorý dohliada nad dodržiavaním pravidiel čistej hry! Ale o tom musím najskôr presvedčiť teba a zostávajúcich deväťdesiatdeväťtisíc pripravených na takúto mimoriadne zodpovednú aktivitu…

Včely a kradnutie

Pravidelne v júni som dostával od brata v starej mliekarenskej kanve, 35 kg medu. Zásoba mi vystačila na celý rok. Dokonca pár kilogramov som mohol podarovať i kamarátom. V jeden rok s kanvou medu prišli i dva úle s oznámením: „Bráško, tu máš odo mňa poslednú kanvu medu, a dve včelie rodiny. Ak sa o ne budeš dobre starať, donesú Ti minimálne dve takéto kanvy ročne. Dodávky medu týmto dňom odo mňa končia!“

Medu, ako daru od brata, som sa už nedočkal. Pochopil som, že nešlo o vyhrážku. Išlo o cieľavedomý výchovný procese. Duchovný odkaz skutočných včelárov: „získať za seba aspoň dvoch ďalších náhradníkov. Vychovať ich s láskou pre včelárenie. Nie s láskou pre podvod a kradnutie!“. Takto ma brat donútil včeláriť síce bez motivácie a záujmu, ale s upozornením: „bez práce nie sú koláče“.

Našťastie ma nenechal napospas osudu. Pre začiatok mi pomohol s potrebným materiálnym vybavením. Stal sa mojím učiteľom a príkladom včelára, ktorého už nemám šancu prekonať. Vďaka bratovi nepovažujem včelu len za hmyz. Za  nepríjemného živočícha, ktorý pichá. Za zdroj lahodného produktu, na ktorom sa dá dobre zarobiť. Brat má zásluhu na úprave mojej osobnej filozofie. Tá, vďaka včelám, prijala potrebu neustálej zmeny uhla pohľadu na tú istú vec. Na toho istého živočícha. Na človeka. Na Existenciu bytia. Musel som prijať skutočnosť, že zmeniť názor je prirodzené. Je to dobrá vlastnosť. Lebo zmena názoru signalizuje zmenu rozsahu môjho poznania. Signalizuje vystúpenie z doliny nevedomosti na blízku vyvýšeninu. Signalizuje mi objavenie nového horizontu poznania.

Za úplnú samozrejmosť som pokladal prijať všetko to, čo je príjemné, bez ďalšieho zvažovania. Tak isto aj to, čo je zadarmo. Neuvažovať o tom, ako sa to príjemné ku mne dostalo, alebo prečo je zadarmo niečo, čo mohlo vzniknúť len pričinením niekoho. Obzor mojej nevedomosti o včelách mi vtedy ešte nedovolil ani len tušiť o kvalitatívnej zmene môjho pohľadu na „kradnutie dobra“. Ale v dvoch úľoch pred sebou som už mal náznak cesty k zodpovedaniu otázok, na ktoré ešte stále hľadám správnu odpoveď: „Čo bráni ľuďom žiť život v harmónii. V stave, kedy si dokážeme vzájomne prejavovať úctu. Zodpovedne pristupovať k plneniu zverených povinností, a ku všetkému tomu čo je vôkol nás?“.

Brat začal včeláriť krátko po tom, ako sa oženil. Mal svokra, ktorý ho zaučil do tajov včelárenia. Párkrát som mu pomáhal, a vtedy aj naznačil, že do tejto aktivity by som sa tiež chcel pustiť. Bol to taký výkrik do tmy. Bez udania času, miesta i ostatných súvislostí. Preto bratov aktívny prístup, k mnou vyslovenej zabudnutej myšlienke, ma zaskočil. Ale ďakujem mu. Včelárenie mi predstavil ako systém existencie bytia. Nie ako aktivitu podnikania založenú na predávaní medu a včelích produktov.

Pre včely je základom rodina a práca. Jedna rodina má viac ako dvadsať tisíc včiel. Do tisíc trúdov a jednu kráľovnú. Tá má jedinú funkciu. Klásť vajíčka. Keď sa kráľovná vyliahne, vyletí z úľa. Spári sa s niekoľkými trúdmi, ktorých semenníky vsaje do seba.  Potom sa vráti späť do úľa, aby celý život kládla vajíčka. Sama rozhoduje o tom, či vajíčka budú oplodnené, alebo nie. Z tých neoplodnených vajíčok sa vyliahnu trúdy. Z oplodnených včely, alebo nová kráľovná. Ale tá iba vtedy, ak včely zistia, že novú kráľovnú potrebujú.

Kráľovná sa dožije viac ako štyri roky. Včely, na rozdiel od kráľovnej, žijú len štyridsať dní. Ale v tomto čase majú presne rozdelené úlohy. Kde, kedy, a čo bude ktorá robiť. Mladá včela začína ako čistička plástov a úľa. Potom je krmičkou, vychovávateľkou a ošetrovateľkou súčasne. V tridsiatom dni života sa stáva staviteľkou a strážkyňou na letáči. Ku koncu života prevezme funkciu lietavky, zberačky a prieskumníčky.

Aby rodina včiel prežila, musí mať zásoby, dostatok včiel a zdravé potomstvo. Iba tak je možné zabezpečiť odovzdanie generáciami overený systému práce v úle, i mimo neho ďalej. Pokračovať v odovzdávaní posolstva, štafetového kolíka včiel. Akúkoľvek nerovnováhu včely okamžite dokážu vyriešiť. A aj okamžite riešia. Tou najextrémnejšou je hrozba zániku rodiny. Ak je zvonku, tak sa bránia i za cenu ukončenia svojho života. Ak je chyba v rodine, môže za to kráľovná. Vymenia ju! Z oplodnených vajíčok si vychovajú novú kráľovnú. Starú donútia z úľa odísť, alebo sa sama rozhodne takto učiniť. To urobia aj s trúdmi, keď sa blíži jeseň. Je to jeden z nekonečného množstva príkladov pre zachovanie existencie života, v ktorom je potrebné sa zbaviť všetkého zbytočného a neschopného skôr, ako dôjde k zániku ich samotnej existencie.

Poznanie systému práce včiel, a s ňou spojená filozofia, ma prekvapili. „Buď to točíš s nami, alebo z kola von!“. Žiadna včela neurobí niečo, čo by mohlo včelej rodine uškodiť. Dokonca aj vtedy, keď už cíti, že pre rodinu nemôže byť užitočná. Úľ opustí, a uhynie mimo neho. Aj v tomto mi je včela príkladom.

Vďaka bratovmu rozhodnutiu som pochopil, že cieľom včelárenia nie je jedenie a predávanie medu. Cieľom je stať sa súčasťou rodiny, v ktorej „Existencia bytia“ je prvoradá. Dominuje nad všetkým ostatným. Žiadne privilégiá. Žiadne uprednostňovanie. Žiadne vymýšľanie nesystémových zmien. Žiadne ospravedlňovanie neschopnosti, lenivosti a hľadania výhovoriek. V prvom rade práca a rešpektovanie zakódovaného duchovného odkazu. Pravidlá, ktoré stoja na stabilnom systéme. Poriadku, ktorý včely, nám ľuďom, tisícročia prezentujú.

Nestability dané zákonitosťami vesmíru dokážu včely prekonať úpravou svojho cyklu. Včely vyliahnuté pred zimným obdobím vydržia viac ako 40 dní. Vydržia do jarného obdobia. Prípadnému ohrozeniu útočníkom zvonku zabránia osobnou zbraňou. Žihadlom s obsahom jedu. Jeho použitím uhynú. Použitá taktika je súčasťou genetickej výbavy spoločenstva. Preto včela bez zaváhania vie, či má útočiť individuálne, alebo sa bez zaváhania pridať k zoskupeniu, ktoré sa sformovalo v priebehu niekoľkých sekúnd. Nie vždy sa podarí každého útočníka zlikvidovať. Vtedy rodina uhynie. Ak ju nahradí iná rodina, život pokračuje. Ak nie, dozrel pre nás čas zastaviť sa!

Trvalo mi niekoľko rokov, kým som pochopil základné minimum z množstva súvislostí týkajúcich sa včiel. Zžil sa so systémom ich práce a genetickým odkazom. Je to úžas, že niečo môže fungovať tak jednoducho. Často pri svojom rozhodovaní hľadám radu, ponaučenie sa od včiel. Preto aj mnou spotrebovaný a ponúkaný med vnímam ako krádež časti medových zásob včiel. Už nepatrím k ľuďom, čo hľadajú spôsob ako sa dostať k príjemnému čo najrýchlejšie, bez námahy, a zadarmo. Som včelár, pre ktorého sú včely vzorom takého spoločenstva, v ktorom spoločné pôsobenie príjemného a nepríjemného dokáže po tisícročia zachovať ich existenciu. Spoločenstva, ktoré by nám ľuďom malo byť príkladom. Spoločenstva, ktoré môj uhol pohľadu nasmerovalo na cestu, po ktorej kráča včelár a nie zlodej. Po nej by mal kráčať aj každý spotrebiteľ medu. A nielen on. Každý spotrebiteľ. Aj ty ak pociťuješ, že si prijal niečo príjemné. Niečo zadarmo. Niečo, za čo si zostal dlžníkom mne, včelám, alebo niečomu úplne bezvýznamnému. Napríklad i muche…