Výchovná demokracia

Už je to dávno, keď  mi syn poslal správu, v ktorej napísal: „Oci, ďakujem Ti, ako si ma vychoval. Bol by som rád, keby aj mne sa to podarilo u mojich detí.“ Potešilo ma to. O to viac, že oznámenie takéhoto znenia som adresoval i Ja mojim rodičom s odstupom tridsiatich rokov. Ten okamžik si pamätám. Na jednej z mojich osudových križovatiek som zostal dlhšie bezradne stáť. Vtedy som sa vrátil v čase späť. V pamäti hľadal situácie, ktoré priamo, alebo nepriamo, mali podobnosť s tou mojou. Vyťahoval som ich. Oprašoval na nich nánosy času, aby som si mohol dať odpoveď na otázku: „Prečo moji rodičia vtedy konali tak ako konali?“ To už som vedel o nezmyselnej výchovnej dohode otca s mamou. Za takú som ju vtedy pokladal. Zrejme tiež oprášili minulosť, aby mohli naštartovať nové pokračovanie budúcnosti každý po svojom. Bol to experiment s nejasným výsledkom. Príklad realizovania niečoho, čo sa mi páči bez znalostí súvislostí. Pokus neodborníka zasiahnuť do zložitého procesu, ktorého podstate nerozumie. Kedy Ja, objekt múdrosti a dokonalosti, prevalcujem všetko subjektívne vôkol mňa.

Otec presadzoval výchovu postavenú na moderných pedagogických skúsenostiach Makarenka. On sa rád uchyľoval k experimentovaniu a používaniu moderných metód. Veril tomu, čo bolo zverejnené. Hlbším analýzam sa nevenoval. Veril ľuďom. Nepochyboval o pravdivosti, čestnosti a spravodlivosti všetkého zverejneného. Považoval to za základ, na ktorom je možné stavať. Veril, že iní sú tiež takí, akým bol on: čestný, ľahko manipulovateľný, presvedčený o nesprávnom výchovnom prístupe mamy, k nám deťom“.

Rozdielny pohľad rodičov na výchovu vyvolával časté spory a hádky. Vyústilo to do dohody, ktorej výsledkom bolo rešpektovanie pravidla, podľa ktorého otec bude vychovávať brata podľa Makarenka. Mňa zas naša „mamička“ podľa tradičných zvyklostí. O tejto dohode som sa dozvedel až v dospelosti. Po jej premlčaní! Už som mal svoje deti. To, čo mi nedávalo zmysel sa potvrdilo. Aj to, aký chaos v hlavách detí a v ich vzájomných vzťahoch vyvolávajú rozhodnutia, ktoré nerešpektujú zákonitosti sociálneho správania a jedinečnosti každej živej bytosti. Moje poznanie a generáciami zdedený odkaz, upravili môj pohľad na výchovno-vzdelávací proces. Oficiálne, na základe doplňujúceho pedagogického štúdia, som doňho vstúpil v roku 1977 ako učiteľ odborných predmetov na strednom odbornom učilišti v Bratislave. Mojim uvádzajúcim učiteľom sa stal 60 ročný učiteľ židovského pôvodu Juraj Marle.

Pohľad ambiciózneho mladého inžiniera na výchovu stredoškolákov, a pohľad životom ostrieľaného dôchodcu s vytetovaným číslom na ruke z koncentračného tábora, boli v ostrom kontraste. Možno v podobnom, ako tomu bolo zhruba pred tridsiatimi rokmi pri rozhodovaní sa o výchove svojich detí u mojej mamy a otca. Bol plný rozporov a protirečení. Skúsenosti ostrieľaného pedagóga, nemohli zabrániť mne, mladému nadšencovi, búrať bariéry postavené na prežitých skúsenostiach a poznatkoch starých učiteľov. Experimentovaním a inovovaním som bol posadnutý. Samozrejme presvedčený, že moje rozhodnutia sú správne. Určite som tento objektívny prístup zdedil po otcovi. On si výchovu podľa Makarenka odskúšal na svojom synovi. Ja som pokročil ďalej. Ale tiež som mal šťastie. Experimentovať som sa rozhodol len v jednej triede prvého ročníka stredného odborného učilišťa. Mojím cieľom bolo vytvoriť si so študentmi priateľský vzťah a dokázať, že taký vzťah, aký má rodič s dieťaťom, je možné vytvoriť v každom sociálnom prostredí. Jurkovi sa nepodarilo presvedčiť ma o mojej naivite. Mne zas jemu dokázať, že stredoškolák je dospelý človek, ktorý dokáže byť zodpovedný. Ktorý dokáže racionálne uvažovať o dobrom, prospešnom a užitočnom.

Čo sa nepodarilo Jurkovi, podarilo sa študentom v mojej experimentálnej triede. Presvedčili ma, a veľmi rýchlo, že demokracia do školy nepatrí. Do školy patrí úcta a rešpekt k učiteľovi, ktorý rozumie tomu, čo chce, a čo musí odovzdať žiakom, ktorí mu boli zverení. Je to umenie, pedagogické majstrovstvo. Jeho výsledný efekt sa dostaví až po rokoch pedagogickej praxe. Samozrejme nie u každého. Veľkosť „majstra učiteľa“, v podobe Marienky Bunčákovej, mojej kolegyne z učilišťa, som dodnes nedosiahol. Že to už nikdy nedosiahnem som pochopil, keď som sa na UMB rozlúčil s mojou pedagogickou praxou. Keď študenti univerzity dospeli k názoru, že znižujem ich sebavedomie!

S mojím neúspešným výchovným experimentom som sa zdôveril kolegovi telocvikárovi. K telocvikárom som mal veľmi blízko. Stále som bol výkonnostne aktívny, trénovaný, a posadnutý myšlienkou na bicykli obísť celý svet. „Jano, poraď mi. V triede, kde som začal  experimentovať s možnosťou zavedenia  systému rodinnej komunikácie, mám problém. Učni  sa správajú až veľmi rodinne. Uvoľnene. Dnes polovicu vyučovania sme hľadali moje kľúče od kabinetu. Jeden učeň ich schoval a ostatní sa k schovávaniu pridali. Po štvrť hodine ich jeden z odvážnych „slušákov“ hodil ku mne.“

„Hovoril som Ti. Demokracia na učňovku nepatrí. Ukážem Ti, ako takéto situácie riešim ja.“

Práve bola veľká prestávka. Čas, kedy všetci študenti  mali povinnosť opustiť triedu a prechádzať sa na školskej chodbe. Služba v triede mala povinnosť počas prestávky triedu vyvetrať. Jano otvoril dvere na zborovni, zamával na jedného z učňov. Pokynom ruky mu naznačil aby vošiel dnu. Zavrel dvere do zborovne, pozrel chlapcovi do učí, a dal mu poriadnu facku. Znovu otvoril dvere na zborovni a vyprevadil ho so slovami: „A nech sa to viackrát neopakuje!“

„Áno pán učiteľ,“ pokorne odpovedal skoro o hlavu vyšší učeň cestou von. Bol som zaskočený. Vedel som, že dochádza i k takýmto výchovným praktikám, ale okrem jedného prípadu na ZDŠ-ke som sa nikdy osobne sním nestretol.

„Čo vlastne urobil?“ položil som Janovi otázku.

„Ani neviem. To je taký grázel, ktorému môžeš vyťať jednu hocikedy a vždy vie kvôli čomu si to zaslúžil! Ak tak neurobíš, bude sa správať ako odtrhnutý vagón. Ako pes, ktorý nekontrolovane opustí koterec.“

Jano ma naočkoval niečím, s čím som nesúhlasil. Ale stupňovanie prejavov nezdvorilosti, a vzájomnej agresivity na hodinách môjho predmetu v experimentálnej triede, umožnili chrobákovi v hlave vŕtať intenzívnejšie. Až nastala situácia, kedy sa prevŕtal k cieľu. Kedy som učňa vykázal z vyučovania, a nariadil mu zotrvať na lavičke pri dverách triedy.

Hodina skončila, učeň na lavičke nebol. Zbadal som ho ako sebavedomým krokom mi išiel oproti z druhého konca školskej chodby. Stretli sme sa priamo pri dverách môjho kabinetu. Vtedy som sa rozhodol. Otvoril som dvere kabinetu, chlapca vtiahol dnu, dal mu výchovnú facku a vystrčil na chodbu. Vo mne zúril uragán. Nebol to stav zúrivosti. Nebol to stav človeka, ktorý prestal ovládať svoje emócie. Bol to stav  človeka, ktorý budoval niečo, ktorému sa to vybudované niečo zrútilo. Ktorý v tom momente nevedel, ako s tým všetkým pokračovať ďalej.

V kabinete so mnou sedel kolega, ktorý s úsmevom celý proces sledoval. Z tváre bolo možné bez akéhokoľvek ďalšieho komentáru vyčítať prirodzený záujem o dôvod mnou predvedeného vystúpenia. Bez akejkoľvek otázky som mu popísal situáciu i dôvod mojej reakcie. Súbežne s rozprávkou o demokratickej triede a neposlušnom študentovi v nej, som hľadal spôsob, ako vzniknutú problémovú situáciu doviesť dokonca. Potreboval som nájsť riešenie, ktoré nerozhodný stav otočí v môj prospech.

„Musím nájsť kontakt na rodičov a navštíviť ich. Informovať ich o situácii, ktorej si bol svedkom.“ Úplne prirodzene vyšlo zo mňa rozhodnutie, ktorým som ukončil rozprávku, ktorej koniec videl kolega naživo. Čakalo ma prekvapenie.

Chlapec bol reprezentant. Majster Slovenska vo svojej kategórii v karate. Keď som navštívil rodičov, bol na tréningu. Osamote s nimi som prebral vzniknutú situáciu a tri úrovne mojej výchovnej stupnice. Neboli nadšení. Hlavne jeho mama nie. Otec mi dal povolenie k pokračovaniu v prípade podobného správania. S chlapcom som si na druhý deň pohovoril aj o tom, čo je duch džuda, ktorého som zas ja bol vyznávačom i trénerom. Odvtedy sme viac konfliktov spolu nemali. Dokonca trieda akceptovala disciplínu, ktorú som požadoval. Prešli sme na vykanie. K sebe sme sa správali úctivo. Tak, ako by to medzi dospelými ľuďmi malo byť. Napriek tomu dozvuky z neúspešne ukončeného experimentu ma ešte dlho sprevádzali. Prejavovali sa ako nepríjemné napätie. Ako už spomenutý tlak vyvolaný v žalúdku po konzumácia pokazeného jedla. Kým sa ono z tela nedostane von, nie som schopný robiť akúkoľvek činnosť poriadne. Do normálu som sa vrátil až okamžikom odchodu posledného učňa tejto triedy z našej školy.

Do druhého roku môjho pedagogického účinkovania som vstúpil s novými predsavzatiami a nadšením zaviesť do praxe algoritmické vyučovanie. Súčasne som musel začať rozširovať moje poznanie o doplňujúce pedagogické štúdium. Dostal som tri nadpočetné hodiny a jedno triednictvo. To všetko boli nové výzvy k tomu, aby svoje pedagogické majstrovstvo som si zdokonalil. Hneď na prvom rodičovskom združení, poučený o potrebe získať u žiakov prirodzený rešpekt, som rodičov zoznámil s mojou predstavou o spolupráci učiteľa, rodiča a školy. S rodičmi som si dohodol podmienky vzájomnej spolupráce, ktoré som uzavrel vyhlásením: „Vaše deti budem vychovávať ako svoje vlastné. Podľa mojej výchovnej stupnice. Mojím osobným príkladom im budem vzorom. Na odklon od tohto prejavu ich upozorním. Ak to nepomôže, rázne im dám najavo svoju nespokojnosť aj s odôvodnením odklonu od zaužívanej etikety. V takom prípade určite zvýšim aj hlas. Ak ani takéto upozornenie nebude postačujúce, použijem primeraný fyzický trest. Je niekto z prítomných proti takémuto postupu?“

Na tvárach niektorých rodičov som spozoroval prekvapenie. Možno to bol i nesúhlas. Ale nikto z prítomných proti môjmu vyhláseniu nedal námietku. Koniec môjho prvého rodičovského združenia sa skončilo dokonca potleskom. Moju pedagogickú prax som úspešne odštartoval. S čistým svedomím môžem povedať, „som na ňu hrdý!“ Vďaka nej som dokázal neprispôsobivých prispôsobiť kolektívu, a kolektívu umožnil nájsť cestu, po ktorej sa dá ísť k spoločnému cieľu.

Zastupovanie chýbajúceho učiteľa učiteľom, ktorý má voľnú hodinu, je bežná prax. Dostalo sa mi zastupovať kolegu, ktorý vyučoval odborný predmet. O tomto predmete som nemal žiadne znalosti. Nakoľko to bolo náhle suplovanie, nemal som k dispozícii ani učebný plán a prípravu na vyučovaciu hodinu, ktorú som mal kolegovi odučiť. Hodinu som otvoril štandardne a žiakov vyzval, aby si každý pripravil samostatnú prácu podľa vlastnej potreby. „Ja mám svoju prácu, vy si tiež pripravte svoju pre zostávajúcu časť dňa. Budeme sa pri tom správať tak, aby sme sa vzájomne nevyrušovali!“, spresnil som.

Zdalo sa, že všetko prebieha v duchu môjho návrhu, až na jedného žiaka. Chvíľu som pozoroval jeho správanie. Pobehoval po triede z miesta na miesto. Pri jednom premiestňovaní sa naše pohľady stretli. Vstal som, podišiel pred katedru a poprosil ho, aby si našiel miesto, na ktorom bude sedieť do konca vyučovania. Poslúchol ma a usadil sa. Otočil som sa a išiel ku katedre. Určite ten pocit poznáš. Niečo sa za tebou deje a vnútorný hlas ti našepkáva „otoč sa.“ Tak som sa otočil. Mládenec už stál s rukou hore a posmešnou opičkou smerom ku mne chcel niečo naznačiť. Pomaly som k nemu podišiel a uštedril mu podľa mojej normy už štandardnú, výchovnú facku. V momente si sadol na miesto, pri ktorom stál. V tom istom momente sa v triede rozľahlo absolútne ticho. Hodina prebehla úplne vzorovo. Minútu pred jej ukončením som žiakom poskytol informáciu o mojom cykloturistickom krúžku, ktorý som na škole založil, ktorý mal už svoje druhé stretnutie.

„Dnes je streda. Pokiaľ niekto z vás by mal o cykloturistiku záujem, príďte na bicykli o 15:00 pred školu.“ Hneď sa prihlásil potrestaný nezbedník.

„Pán učiteľ a môžem prísť aj ja?“

„Áno, môžeš, a budem veľmi rád ak aj vydržíš čo najdlhšie.“ A vydržal. Bol to najaktívnejší bicyklista mojej mimoškolskej aktivity.

Zo suplovanej hodiny som išiel do zborovne odovzdať triednu knihu. Pri priehradkách bola aj triedna učiteľka triedy, kde som zastupoval neprítomného kolegu.

„Erika, v triede máš nejakého Džinsa. Musel som mu dať jednu výchovnú. Vyrušoval.“

„Čoó!? Ty si dal Džinsovi facku? Veď to je najväčší grázel Bratislavy.“

„No čo. Na tom už nič nezmením. Už som mu dal. Daj mi prosím Ťa adresu jeho rodičov.“

Erika mi dala. Tú adresu. Navštívil som matku. Žila so synom sama. Ako povedala, na ZDŠ-ke hral šach. Bol majstrom Bratislavy. Priznala, že si nevie sním dať rady. Rozlúčili sme sa s tým, že ak by som mohol, a bude to v mojich silách, rád jej pomôžem. Nepožiadala. Z Bratislavy som odišiel. Na pár rokov som prerušil aj moje účinkovanie v školstve. Ale do Bratislavy som sa stále vracal. Pri jednej z mojich služobných ciest som cestoval preplnenou električkou. Niekde v okolí centrálneho trhoviska sa medzi davom cestujúcich náhlivo pretláčal mladík s montážnou brašnou prehodenou cez plece. Keď došiel na moju úroveň zastal, sňal z hlavy svoju šiltovku, a s úklonom šľachtica predniesol pre mňa nezabudnuteľný pozdrav: „Dobrý deň, pán učiteľ.“ Vzápätí vystúpil. Aj toto je moja nezabudnuteľná spomienka na mojej ceste životom. Spomienka na  posledné stretnutie s Džinsom.

Len nedávno som stretol v susedstve muža, ktorý vekovo patril do skupiny mojich žiakov z učilišťa. Pomáhali sme kamarátovi a pri práci rozprávali o svojich zážitkoch z mladosti i o tom, kto čo v živote dosiahol. Rozhovoril sa i o škole. O tom, ako učitelia mali strach mu niečo prikázať. Ako dal učiteľovi facku. Očakával, že to ocením ako niečo výnimočné. Neocenil som.

„Mal si šťastie, možno nešťastie, že si sa v tom čase nestretol so mnou!“, a porozprával som mu historku, ktorá bola situačne blízka udalosti, kedy sa on rozhodol dať učiteľke facku!

Na stavebnom učilišti som mal polovičný pracovný úväzok a administratívne na starosti chemické laboratórium. Okrem základov elektrotechniky som vyučoval i základy technického kreslenia. Traja učni mali problém s motiváciou a zrejme mi chceli dokázať, že majú väčšiu trpezlivosť ako ja. Vyhrali. Aspoň na prvých dvoch hodinách tohto mnou vyučovaného predmetu. Na treťom stretnutí, po zadaní pracovnej úlohy, trojica odvážnych pokračovala v preukazovaní svojej dominancie zameranej na inú oblasť. Tá nesúvisela s obsahom predmetu. Navyše bola nezlučiteľná so štandardom mnou uznávaných zásad etikety. Chlapcov som požiadal, aby ma nasledovali do chemického laboratória. Cestou od triedy k laboratóriu mali plno vtipných poznámok. Reč stratili v okamžiku, keď dvere laboratória som znútra zamkol a prehovoril: „Tak, a teraz sme tu sami. Nemusíte sa predvádzať pred triedou, teraz máte možnosť dokázať svoje hrdinstvo sami pred sebou. Začnete vy, alebo mám začať Ja?“. Priamym pohľadom do očí som si premeral jedného po druhom. Ten posledný prehovoril s mierne pohŕdavým tónom:

„Vy ale máte odvahu, pán učiteľ.“

„Teraz nebudeme debatovať o odvahe. Reč je o tom, kto začne?“

Nastala dlhá pauza. Navzájom sme sa premeriavali, ale evidentne nikto nemal záujem situáciu dohnať do krajnosti. Ja určite nie.

„Zdá sa mi, že začať nechce nikto. Urobíme teda dohodu. Ja odomknem dvere, vy sa vrátite do triedy, a budete sa správať tak ako ostatní vaši spolužiaci. Ak nie, budem si vás sem vodiť po jednom. Platí?“

Neodpovedali, ale bolo vidno ako im odľahlo. Odomkol som dvere a spolu sme sa vrátili do triedy. Nikto nič nehovoril, ale aj tak sa informácia o tomto pohovore po učilišti rozšírila ako blesk. Po celý čas môjho pôsobenia na tejto škole som nemal so žiadnym žiakom konflikt, ktorý by nebolo možné vyriešiť bežným napomenutím. „Možno aj Tebe by stačilo mierne napomenutie k tomu, aby si hodnoty Tvojho hrdinstva meral iným metrom. Možno nie. Možno by si bol začal. Ale to by už bolo len o tom, kto z nás by utrpel väčšiu ujmu.“ Ukončil som rozprávanie o jednom z mojich stretnutí so študentmi, ktorí si plnenie pracovných povinností v škole vykladali po svojom.

Samozrejme nebola to bodka za rozhovorom, ktorý sme začali. Využil som prekvapenie z neuznania jeho školskej neprispôsobilosti. Moje vyznanie, poznačené profesijnou deformáciou, bolo doplnené o výchovný cieľ:

„Pre mňa bolo vždy zmysluplnejšie svoju dokonalosť, prednosti, alebo výnimočnosť prejavovať tak, aby prinášali úžitok. Za hrdinstvo som považoval, a stále považujem taký prejav, ktorý je vzdialený sebectvu. Ktorý vyvoláva obdiv nad schopnosťou dokázať využiť svoju jedinečnosť na prospech komunity. Nie na prospech posilnenia zla a samoľúbosti v nej. Vieš mi povedať v čom je Tebou spomenutý prejav z minulosti hodný úcty a nesledovania? Ten môj by Ti určite zanechal celoživotnú spomienku. Míľnik, pri ktorom by si sa mohol zastaviť vždy, keď v podobnej situácii by si chcel konať,  a nevedel sa rozhodnúť, či je to správne. Dať facku učiteľovi je nerozum. Platí to aj v opačnom smere. Je veľmi málo situácií, kedy je to ešte na strane učiteľa akceptovateľné. Správnosť rozhodnutia potvrdí len čas. Zrejme si nemal dobrých učiteľov. Inak dnes svoje hrdinstvo by si okomentoval inak. Ja stále rovnako. Aj dnes som ochotný s Tebou ísť do toho chemického laboratória…“

„Výchova je dlhodobý, zložitý, neustále sa meniaci a vyvíjajúci proces. Je to sústava nekonečného množstva vstupných premenných ovplyvňujúcich správanie konečného počtu objektov vo vzájomnej interakcii. Bez poznania dominantných vplyvov subjektívnej podstaty a účinnej spätnej väzby je nefunkčný.“ 

Možno pre teba je to zložitá definícia. Nemusíš ju chápať, ale nepúšťaj sa do výchovných experimentov, ak tomu, o čom hovorí jej obsah, si neporozumel.

V roku 1993 som bol druhýkrát v USA. Neprekvapilo ma pozitívne konštatovanie priateľov o systéme nášho „socialistického“ školstva. Hlavne nie po tom, keď po debate so študentkou druhého ročníka bostonskej univerzity, odboru elektronika, som musel konštatovať, že jej znalosti nestačili na zvládnutie maturity našej priemyslovky. Neprekvapilo ma rozhodnutie priateľa, ktorý sa vrátil v roku 2005 so svojimi dvomi deťmi z Anglicka  s odôvodnením, že nechce, aby jeho deti boli vychovávané systémom, ktorý je zaužívaný v Británii. Ani ja nemôžem súhlasiť s experimentovaním súčasných pedagogických odborníkov, ktorí majú možno aj 15 ročné pedagogické skúsenosti, na ktorých základe určite odsúdia tie moje. Tie socialistické, aj tie, ktoré uviedol do života J. A. Komenský. Oni sú presvedčení, že ich pedagogické majstrovstvo je tak dokonalé, že reformovanie školstva považujú za rovnako jednoduché, ako výmenu výrobného pásu v podniku, za automatizovanú linku novej generácie.