MBA

Skratka MBA zmenila môj pohľad na dianie vôkol mňa, ale hlavne, zmenila od základu moje myslenie. Vkradla sa do mňa ako chlad pod vetrovku, keď v sychravom počasí čakám na autobus a ten mešká. Chlad mi až tak nevadí. Otec ma k odolnosti voči nemu trénoval hádam od narodenia. Tak ako aj ja moje deti. Ak však od neho začnú drkotať zuby, je najvyšší čas začať hľadať nejaské teplo. Aspoň deku, ak nie je poruke teplejšie oblečenie. Chlad ma donúti uvedomiť si, že moje oblečenie a spôsob obliekania potrebujú zmenu. Že čas sa zmenil, a k dôsledkom tejto zmeny je potrebné zaujať jednoznačný postoj.

Blížil sa čas ukončenia môjho pôsobenie na akademickej pôde. Po tretíkrát som sa pustil do pokračovania doktorandského štúdia. To som nechcel dokončiť. Mal som dosť iných aktivít, ktoré sa mi zdali byť užitočnejšie za predpokladu istého, stabilného príjmu. Zmluva s fakultou ho istila. Tá však obsahovala jednoznačnú podmienku pre zotrvanie na univerzite: do troch rokov úspešne ukončiť doktorandského štúdium. Veľa do jeho ukončenia mi už nechýbalo. V každej etape, a u každého školiteľa, som nejaký ten krôčik pre naplnenie zmluvnej podmienky učinil. Ale tento krát už vážne, som prijal posledné ultimátum, a chcel štúdium dokončiť. Vtedy to začalo.

„Dostaneme sem jedinečný program pre špičkových manažérov, „MBA“. Bude sa dať dobre privyrobiť. Bude to dvojjazyčné vyučovanie.“

„Je to pekné, ale mňa sa to nedotkne“, bolo moje vnútorné konštatovanie, keď som túto informáciu zachytil pri nejakom rozhovore kolegov v  našej kancelárii. Potom vždy, keď som začul MBA, zovrelo mi hrdlo. Bola to prirodzená odozva na prienik všetkých mne známych negatívnych súvislostí s osobami naviazanými na tento projekt, ale aj túžba pričuchnúť k tejto veľkej neznámej. Obzvlášť som sa o podstatu nezaujímal. Veď načo. Viem, ako všetky takéto veľké a zaujímavé aktivity končia. A nemám ani dostatočné jazykové znalosti. Jednoducho prevládol vo mne pesimizmus a negatívny prístup k nepoznanému.

Doktorandské štúdium som nedokončil. Samoľúbosť pána profesora narazila na moju. Dohodli sme sa, že niekto z nás musí fakultu opustiť. Nemusíš hádať. Univerzitu som po štvorročnom pôsobení opustil a začal znovu podnikať v mojej prerušenej živnosti. V poskytovaní služieb cestovnej a informačnej agentúry SPEDIk. Jedným z jej nosných produktov bolo splavovanie Hrona. Na jednom zo splavov sa objavil aj Angličan so svojím synom. Ako sa ukázalo, Angličan je Slovák žijúci v Británii. Dokonca človek, ktorý na našu univerzitu Britský program MBA dotlačil, ktorý je jeho koordinátorom. V Hronskom Beňadiku sme splav ukončili a rozlúčili sa. On so synom pokračoval po Hrone ďalej.

Leto skončilo. Angličan zo splavu sa stal prorektorom. Mne sa podarilo uzatvoriť obchodné zmluvy s desiatimi najlepšími hotelmi v okolí. Moje podnikanie sa začalo celkom sľubne rozbiehať. Sústredil som sa na hľadanie klientov a potenciálnych partnerov, ktorí by mali záujem využívať služby agentúry SPEDIk k uspokojeniu svojich potrieb. Napriek tomu som neustále hľadal možnosť niekde sa zamestnať. Osud chcel, aby sme sa koncom apríla 2005 s koordinátorom MBA, prorektorom pre zahraničné vzťahy, s Emilom, znovu stretli.

„Nevieš o niekom šikovnom, kto by vedel robiť administratívne zabezpečenie programu MBA na UMB? Jeho riaditeľka k prvému máju končí a musíme ju nahradiť“, boli Emilove slová, ktoré vyslovil skôr ako poznámku na rozlúčenie, než ako predpoklad možného naplnenia potreby, ktorá ho v tom čase tlačila ako nová topánka pri prvej vychádzke.

„Takým šikovným som aj Ja. Čo sa od toho administrátora očakáva?“, zareagoval som pohotovo na položenú otázku.

„Ide len o administratívne práce v rozsahu štyroch hodín denne.  Nikto Ti nebude brániť, ak sa popri tejto činnosti budeš venovať i svojim aktivitám“,  ubezpečil ma Emil. To sa nedalo odmietnuť. Ponuku som prijal, i keď splniť podmienku nástupu hneď po prvom máji znamenalo vzdať sa, aspoň na jednu sezónu, mojej znovu rozbehnutej podnikateľskej aktivity.

Už v detstve som bol vedený k zásade, poradiť si s každou prekážkou. Preto aj rozšírenie mojej zmenenej pracovnej náplni tak, aby zapadla do môjho dvadsaťštyri hodinového cyklu, bola len bežná výzva pre prijatie niečoho nového. Mojou prioritou číslo jedna sa stala potreba nájsť okamžite človeka, ktorý by bol schopný zastúpiť ma v mojej agentúre. Podarilo sa mi to na prvýkrát. Pani Valiku som rýchlym školením zasvätil do tajov tvorby ponuky a komunikácie s klientom. Tiež do tajomnej vety: „Dajte mi vaše telefónne číslo a do 10 minút sa vám ozveme späť“. Tú pani Valika musela použiť vždy, ak si s niečím nevedela okamžite poradiť. Okamžite mi musela volať, aby som rozhodol, ako prekonať vzniknutú prekážku. Vždy bolo mojou zásadou poskytovať služby tak, aby očakávanie klienta boli plne uspokojené. Nie odmietnuté! Klient nesmel zapochybovať o tom, že na trhu môže byť niekto lepší ako my. Že niekto dokáže jeho požiadavku uspokojiť lepšie a efektívnejšie. Na tom bola postavená moja konkurenčná výhoda. Moja stratégia.

Ubehol prvý mesiac. Plánované tržby kancelárie klesli o 60%. V druhom mesiaci nestačili ani na zaplatenie telefónov. Začal som hľadať niekoho, kto by chcel pokračovať v poskytovaní služieb turistickej informačnej kancelárie. Za bonus som považoval  predaj zmluvne ošetrenej ubytovacej kapacity desiatich top hotelov v okolí Banskej Bystrice. Záujemcovi som ponúkol možnosť používať moje obchodné meno, priestory, zabehnutý produkt a kompletné vybavenie bez nároku na finančnú kompenzáciu. Podmienkou bolo prevziať všetku zodpovednosť za výkon aktivity na svoju osobu, vrátane prevádzkových nákladov. K tejto veľkorysej ponuke som sa rozhodol len preto, že som si chcel udržať verných klientov, dobré meno, ale hlavne mať zázemie v prípade, že znovu prídem o zamestnanie. Predstava sa nenaplnila. Záujemca o moju „veľkorysú ponuku“ sa nenašiel. V treťom mesiaci som s Valikou pracovný pomer ukončil, podnikateľskú aktivitu dočasne pozastavil, a neskôr aj tú ukončil. Administrácia programu MBA bola oveľa rozsiahlejšia, časovo náročnejšia a dynamickejšia, než to bolo prezentované Emilom pri úvodnom stretnutí. Plánované štyri pracovné hodiny sa ukázali ako výstrel do tmy. Neuskutočniteľný sen. Už po prvom týždni bolo zrejmé, že osem hodín nestačí. Analýza ubehnutého prvého mesiaca administrácie potvrdila predpoklad. Na plné uspokojeniu požiadaviek koordinátora bolo potrebných viac ako šesťdesiat hodín týždenne. Na základe vierohodnej argumentácie koordinátor povolil prijať pomocnú pracovnú silu. Pracovná výkonnosť sa ustálila na sto hodinách týždenne. Stal som sa riaditeľom programu MBA na UMB. Mnou tvorený obrat služieb a zabezpečovaných výkonov dosahoval hodnotu cez 8 miliónov korún ročne. Takýto finančný tok mi umožňoval s pomocou koordinátora vybudovať si na UMB určitú samostatnosť a vážnosť. Získal som služobné auto, vlastnú kanceláriu, samostatné telefóny pre zabezpečovaný program a kontrolu nad mnou tvoreným finančným tokom. Bol to len začiatok mojej novej budúcnosti. Začiatok úseku životnej cesty, na konci ktorého som mal úplne jasno, aký je rozdiel medzi objektívnym a subjektívnym prístupom k existencii bytia. Odrazu sa MBA stalo pre mňa značkou prieniku kvality a múdrosti.

Aby sa jednotlivec mohol pokúsiť zvládnuť objem poznania obsiahnutý v programe, musel uhradiť požadované servisné náklady a vyčleniť si požadovaný objem študijného času na jeho absolvovanie. Pol milióna potrebných k tomu, aby jednotlivec mohol tento program absolvovať, bola značná čiastka. Ale na druhej strane, objem a kvalita poskytovaných služieb tejto čiastke v aktuálnom čase zodpovedali. Výnimočnosti programu MBA zodpovedala aj klientela uchádzačov o tento program. Išlo o predstaviteľov top manažmentu, z rôznych podnikov, firiem a organizácií Slovenska. Už len kontakt s nimi bol výnimočný. Pre mňa určite. Mohol som porovnávať kvalitu ich poznania, túžob a prínosu pre spoločnú budúcnosť s tým, čo bolo preosiate mojím sitom. Preto možnosť mať prístup k týmto „bohom“ som si uvedomoval oveľa hlbšie ako ten, kto sa chcel za takéhoto jedinca pokladať bez toho, aby si nastavil aspoň hrubé sito svojich úspechov a toho, čo vyprodukoval. Kvalitu deformácie toho čo chcel, a čo pre svoju nevedomosť, pre svoj obmedzený obzor poznania, nemohol dosiahnuť. Už len skutočnosť, že záujemca o toto štúdium sa dobrovoľne rozhodol obetovať svoj čas, a nemalé finančné prostriedky na zdokonalenie poznania svojej múdrosti, mi postačovali k uvedomeniu si mojej malosti a obmedzenosti mojich možností vo vzťahu k nim. Tým aj mieru mojej zodpovednosti za naplnenie ich očakávaní, ktoré som im prisľúbil v čase ich rozhodovania, stať sa účastníkom programu MBA na UMB. Moje hodnoty a systém práce nadobudli iný rozmer.

Zrazu som nemal obmedzenia vyvolané nedostatkom finančných zdrojov, ale ľuďmi, ktorí vytvorený objem zdrojov chceli spravovať podľa svojej predstavy. Nie podľa kritérií poskytovateľa licenčnej zmluvy, ktorý zaručoval na Slovensku kvalitu ekvivalentnú štandardu Britskej univerzity. Vďaka nemu každý študent, lektor a skúšajúci zúčastnení na tomto projekte mali prístup do celosvetovej vzdelávacej siete. Lektor mal povinnosť jedenkrát za dva roky zúčastniť sa náčuvu svojho modulu na univerzite v Nottinghame s cieľom zdokonaliť svoje zručnosti a poznanie. V spolupráci s „modullídrom“ anglickej univerzity, počas služobnej cesty do Nottinghamu, došlo tiež k aktualizácii modulu pre nasledujúce obdobie. Dvojnásobná odmena za hodinu výučby lektorovi v tomto programe bola motiváciou pre každého, kto dokázal zvládnuť požadovanú kvalitu a udržať inovačné tempo obnovy poznania obsiahnuté v jednotlivých moduloch programu.

Dvojsečnú moc peňazí v prvom roku môjho administrovania tohto programu som nevnímal. Nasadol som do rozbehnutého vlaku, o ktorom som nevedel vôbec nič. Mal som len tušenie, že to, čo vezie je cenné a užitočné pre budúcnosť. Už len preto, že hodnota informácií a kontaktov, ku ktorým som mal prístup, a ktoré som získal, mali väčšiu cenu ako balík, ktorý bol vedený na podúčte UMB, s ktorým som disponoval. Ročne som vyplácal odmeny  vo výške pol milióna korún ľuďom, z ktorých niektorí len hmlisto tušili, čo sa v tomto programe odohráva. Pred rokom som to nevedel ani ja. Mal som len tušenie, rovnako hmlisté, že finančné toky tu majú iné objemy ako sú tie, čo tečú v našom školskom vzdelávacom systéme. Kvalita práce, systém práce, množstvo práce a tempo práce mi nedovoľovali rozmýšľať nad témou: hodnota mojej práce. Nebol na to čas. Bolo treba pracovať. Nie rozmýšľať o nepodstatnom! Ale prišiel zlom.

Požiadal som o priznanie rovnakej odmeny, akú som vyplácal osobe poverenej kontrolou správnosti výkonu mojej administratívnej funkcie na univerzite. Nastalo zhrozenie. Odrazu som chcel niečo, čo mne, obyčajnému asistentovi, nepatrí. Čo patrí len bohom. Len oni majú právo žiadať kúsok zo všetkého, nech je to kdekoľvek. Trochu som sa k nim priblížil, ale brať zo všetkého som nechcel. Ja som len obyčajný človek zvyknutý robiť si svoju prácu, za ktorú očakávam primeranú odmenu. Nie asistentský plat. Nepožiadal som o navýšenie môjho tabuľkového platu asistenta na úroveň platu manažéra. Bol som zamestnancom vzdelávacej inštitúcie nie podnikateľského subjektu. Preto som požiadal iba o rovnakú odmenu akú dostávala parazitujúca osoba s manažérskym platom vo vzdelávacej inštitúcii za kontrolou správnosti výkonu mojej práce v zmysle licenčnej zmluvy, o ktorej mala len hmlistú predstavu. „Nepoznávam Ťa. Nikdy si taký nebol.“, bola spätná reakcia na moju požiadavku, z ktorej bolo cítiť sklamanie z dôvery postavenej na predošlých rokoch vzájomnej spolupráce. Sklamanie z istoty, že moju čestnosť, spoľahlivosť a zodpovednosť zlomili peniaze! No nezlomili. Zlomilo ju kritické myslenie. Poznanie, že si zaslúžim viac, lebo hodnoty vytvorené mnou a mojím manažérskym prístupom sú mnohonásobne väčšie ako hodnoty, ktoré pre danú aktivitu prinášajú tí, čo na nej iba parazitujú!

ReMe

Je veľa vecí a udalostí vôkol mňa, ktorým nerozumiem. Určite aj okolo teba. Aj táto časť je taká. Tajomná. Pochopiť ju môže len ten, kto chce. Ak nechceš, nezdržuj sa. Preskoč ju. Vráť sa k nej len vtedy, ak niekto ti položí otázku. „Však som konal správne?“ Môžeš tak urobiť aj vtedy, keď máš nutkanie sám takúto otázku položiť niekomu v tvojom okolí. Dokonca aj vtedy, keď takúto otázku chceš položiť sám sebe.

Vždy, keď som takúto otázku položil, nekonal som správne. Lebo ak áno, nepotreboval som sa pýtať. Ak som potreboval, tak len preto, že  o mojom konaní som mal pochybnosti. Potreboval som spoluvinníka, s ktorým, v prípade neúspechu, som sa mohol o nepríjemné podeliť. Pre takúto službu, som bol dobrým objektom. Vinu som nikdy nehodil na kamaráta. Trpel som spolu sním, alebo som všetko zobral na seba. Preto som bol dobrým a spoľahlivým kamarátom. Prišiel ale čas, kedy „kamaráti“ začali túto moju vlastnosť zneužívať. Kedy som si začal uvedomovať výhody, aj nevýhody, takéhoto konania, a porovnávať ich. Bolo treba vyskočiť z rozbehnutého kolotoča. Ale ako?

„Vymyslel som ReMe.“

Vlastne nevymyslel. Zdokonalil som len myšlienku niekoho z internetu, kto porovnával prostredníctvom tabuľkového procesora Excel niekoľko rôznych udalostí, ktoré mali rozdielny vplyv na konečný výsledok. To ma inšpirovalo vytvoriť takúto tabuľku, zrkadlo túžby, reflexiu osobného chcenia v procese náboru študentov do mnou administrovaného programu MBA. Stačilo vyplniť tabuľku, nastaviť priority podľa vlastného uváženia a z množstva existujúcich študijných programov bol záujemcovi odporučený taký, ktorý zohľadňoval všetky jeho požiadavky a obmedzenia týkajúce sa štúdia MBA. Nemusel som vysvetľovať prečo mnou ponúkaný študijný program je pre nášho študenta najlepší. Veď výber bol len odrazom, reflexiou na požiadavky a očakávania určené samotným záujemcom. Preto aj tento spôsob rozhodovania som nazval Reflexnou metódou, ReMe.

Túto metódu, algoritmus, som začal používať aj pri iných činnostiach. Postupne som si ju pre vlastnú potrebu zdokonaľoval, zovšeobecnil a aj publikoval. Vznikli „nástroje“, ktorých prostredníctvom bolo možné tento algoritmus použiť v ktorejkoľvek oblasti spoločenského diania. Moje presvedčenie, a idealizmus, ma doviedli k vytvoreniu Reme-analyzátora, ktorý prostredníctvom aplikácie YouTube som ponúkol každému občanovi Zeme. Prirodzene občanovi schopnému komunikovať s internetom. A tak nástroj, po novom aplikácia, „Univerzálny analyzátor ReMe“, vstúpila do sveta.

Prostredníctvom ReMe analyzátora si môžeš z množstva dostupných a ponúkaných možností, podľa vlastných kritérií a priorít, vybrať: partnerku, najvhodnejší model auta, najlepšieho kandidáta. Môžeš získať odobrenie toho, „či konáš správne a prečo“. A toto je to najslabšie miesto celej ReMe, lebo jej prostredníctvom dokážeš skutočne kriticky myslieť. Dokážeš odstraňovať nedostatky, vyhodnotiť mieru užitočnosti. Vyhodnotiť mieru dopadu mnou vyprodukovaných múdrostí, alebo hlúpostí, na existenciu bytia a Zeme. Vyhodnotiť moju, a súbežne i tvoju nevedomosť. Neschopnosť ovládať proces, ktorý nám bol, alebo ktorý nám bude zverený. Myslíš, že ťa zaujíma dokázať si svoju neschopnosť? Mňa áno! Odkedy som vymyslel analyzátor viem veľmi presne ohodnotiť môj i tvoj postoj k akejkoľvek udalosti hodnotou od 1 až po 99.

Jedna až deväťdesiatdeväť. To je ten môj výmysel: „Štandard ReMe“. Tabuľka, pomocou ktorej každú aktivitu človeka môžem „oznámkovať“ známkou jedna až deväťdesiatdeväť. Nie suchým vyjadrením dobre alebo zle. Alebo známkou od jedna do päť. Ale známkou v rozsahu jedna až deväťdesiatdeväť, ktorá je vygenerovaná na základe jednoznačného odôvodnenia mojich ôsmich nepríjemných otázok dotýkajúcich sa konkrétnej aktivity, alebo procesu:  čo, prečo, za čo, načo, kedy, kde, ako, s kým?

Tomuto Ja hovorím „Kritické myslenie“. Pojem, ktorý dnes mi kde kto ponúka ako čerstvé pečivo. Pečivo, ktoré neupiekol, neochutnal a možno ani nekúpil. Možno doňho len niečo chutné, a možno i niečo zákerné, primiešal. V tom mojom myslení, podľa ReMe, hovorím o takom procese: „ktorého výsledkom je starostlivé a premyslené rozhodnutie o tom, či nejaké tvrdenie prijmem, odmietnem, alebo či sa pre nedostatok poznania zrieknem rozhodnutia o ňom s podmienkou, že moje rozhodnutie sprevádza argumentácia a ohodnotenie stupňa istoty, s ktorým som k takémuto rozhodnutiu dospel“.

A ešte niečo je v tomto procese myslenia zamlčané. Či prevláda myslenie subjektívne, alebo objektívne. Aj tieto slová používa hocikto. Dnes už správne aj Ja. Postoj k nim odráža filozofiu, ktorou je riadené moje, ale i tvoje vnútro. Lebo myslenie je reflexiou správania, ktorým sa prejavujem a ovplyvňujem bytie v priestore, v ktorom si aj ty. Ním ovplyvňujem proces existencie bytia Zeme. O čom si ty možno presvedčený, že nie zodpovedne a správne. Podľa môjho ReMe hodnotenia, pri subjektívnom vnímaní procesov a filozofie, s ktorou smerujem na koniec mojej životnej cesty, je to na hladine päťdesiatštyri hodnotiacich bodov. Myslíš, že sa zhodneme?