Založ si blog

Moja cesta – 19

Čo, prečo, načo

 

Po nežnej revolúcii som začal podnikať. Túžba živiť sa vlastnou prácou, a niesť si za ňu zodpovednosť, mi vŕtala hlavou od roku 1968. Príkladov takýchto aktivít som mal z rodinného prostredia dostatok z minulosti i prítomnosti. Aspoň na začiatku som si to myslel. Neskôr som spoznal, že to bola iba kvapka poznanej túžby. Pozlátený obal, pod ktorým bol skrytý obsah nekonečnej nevedomosti. Nepripúšťal som si zapochybovať o tom, že aktivita, pre ktorú som sa rozhodol, môže skončiť aj neúspechom. Kamarát Ľubo ma na začiatku môjho podnikania vystríhal: „Pustiť sa do niečoho nového je podobné, ako gúľanie snehovej gule. Zo začiatku je krásna, malá a čistá. Zo začiatku sa zvykne i rozpadávať, ale potom, keď už má svoje jadro, nabaľuje sa na ňu stále viac a viac snehu. Aj všeličoho iné. Aj špina, ktorú sneh dokonale ukryl.“

V podnikaní som nebol úspešný. „Je to zlodejstvo!“ povedal mi priateľov svokor pri návšteve spojenej s hľadaním odbytu pre produkt mojej firmy. Tón a spôsob, akým to povedal, nebol prejavom súcitu. Ani prejavom spolu precítenia ťažkostí súvisiacich s okolnosťami, kvôli ktorým som prišiel navštíviť priateľa. Naopak, bol prejavom škodoradosti nad prekážkami, ktoré ma v mojej podnikateľskej praxi stretli. Urážalo ma to. Lebo cesta, po ktorej som sa rozhodol ísť, mala základ vydláždený kockami čestnosti, spoľahlivosti, zodpovednosti…

Program MBA ukončil moje podnikanie. Súčasne mi dal aj možnosť mnohonásobne zväčšiť obzor môjho poznania. Dosť neskoro som si začal uvedomovať potrebu zozbierať čo najviac dostupných informácií týkajúcich sa naštartovania každej novej aktivity. Na túto nedbalosť som už raz takmer doplatil pri rozhodnutí študovať. Stať sa inžinierom. Napriek tejto skúsenosti, som túto chybu zopakoval ešte niekoľko krát. Len v jednom prípade mi to prinieslo šťastie. Stalo sa tak pri prijatí miesta administrátora MBA. Obzor môjho poznania, v tom čase, by bol podľa ReMe moje rozhodnutie zmenil v môj neprospech. Zostal by som uväznený v hlbokej doline nevedomosti. Nedospel by som k poznaniu kedy, a ako, sa treba pýtať, aby moje rozhodnutie bolo správne. Naplnilo očakávania a ciele, ktoré som chcel dosiahnuť. Moje rozhodnutie v tom čase ovplyvnilo len jediné kritérium. Možnosť stabilného príjmu do obdobia dosiahnutia dôchodkového veku!

Mojím papierovým zamestnávateľom sa stala znovu slovenská univerzita, ale na kvalitu mnou zabezpečovaných služieb, a na kvalitu vyhodnotenia úspešnosti poskytovaného štandardu našimi lektormi vzdelávania, dohliadali Angličania. Boli otravní. Neustále sa na niečo pýtali. Rôznymi kľučkami sa uisťovali o tom, čo už bolo na sto percent zabezpečené.

„Myslíš, že je to v poriadku?“

„Áno.“

„A prečo si myslíš, že je?“

„Asi celkom to v poriadku nie je.“

„A prečo si myslíš, že nie je?“

Takýto štýl komunikácie medzi nami trval dva roky kým som pochopil, že ich cieľom nie je ma „buzerovať“. Ich cieľom bolo mať skutočnú istotu, že veci, ktoré pre nich robím, robím správne. Trvalo mi dva roky kým som pochopil, že ak niečo chcem pokladať za správne, musím to vedieť obhájiť v každej chvíli. Aj v prípade vzniku nepredvídaných okolností. Preto musím v tíme prekonzultovať všetky pochybnosti. Musím sledovať a hľadať informácie, ktoré rozšíria moje poznanie. Ktoré pomôžu odhaliť nedostatky, rozptýliť pochybnosti, prijať správne rozhodnutia. Takýto prístup nazývali „kritické myslenie“.

Bol to nekonečný proces. Trval od prijatia rozhodnutia k finálnej realizácii do okamžiku jej priebežného hodnotenia. Potom začal  nový cyklu s tradičnou otázkou.

„Peter a prečo si myslíš, že je to tak?“.

„Lebo!“, odpovedal som si v duchu pre seba tak, ako mi zvykla odpovedať dcéra keď  mala nejaké dva rôčky. A ešte, samozrejme len tak pre seba, som pridal aj dôvetok: „Vy otravní Angličania“!

Otázka „prečo“ bola len začiatkom komunikácie, ktorej cieľom bolo dosiahnuť spokojnosť na oboch zúčastnených stranách. Vopred som si musel pripraviť dostatok vierohodných podkladov, aby do priebehu prezentovanej skutočnosti neboli vnesené pochybnosti. Vzájomná komunikácia mala vždy množstvo pod otázok a nepodstatných odbočení od základnej témy. Začal som ich sledovať. A „filozofovať“ o nich. Začal som sa zamýšľať nad obsahom toho o čom sa hovorí a ako sa hovorí. Koľko sa povie toho podstatného, koľko nepodstatného a koľko času to stojí na strane prípravy i na strane počúvajúcich.

Bol som na tom ako moja dcéra. Tak ako ona, aj Ja som po dvoch rokoch začal spoznávať, že nestačí na „prečo“ iba sucho odpovedať „lebo“. V zálohe je potrebné mať aj priestor pre zodpovedanie doplňujúcich otázok: kedy; kde; ako; a s kým.

To už vo mne štartoval proces uvedomovania si kvality seba samého. Proces, kedy sám sebe som si začal klásť mojich osem kontrolných otázok. Na štartovacej čiare stál základ môjho otravného komunikačného súboru, ktorý dostával mnohých dokonalých do vývrtky. Tých dokonalých, ktorí miesto hľadania odpovede na položené otázky hľadali výhovorky. Ktorí ma začali nemať radi. Ktorí k upevneniu svojej argumentácie používali zaručené tvrdenia z internetu, novín, televízie…

Ozaj, ako by si ty odpovedal na tú moju osmičku: Čo?, Prečo?, Začo?, Načo?, Kedy?, Kde?, Ako?, S kým?. Napríklad v súvislosti s témou týkajúcej sa: existencie tvojho bytia…

 

Teória palice

Dlho trvalo, kým som si ustálil moju filozofiu. Hrozné slovo. Už prvé stretnutie sním ma vydesilo. To preto, že vstúpilo do mňa v puberte, zamaskované do krásnej mladej víly. Ten pohľad bol nádherný. Ako všetko, čo v tomto období vníma pätnásťročný chalan v súvislosti s pohľadom na gitarové tvary krásneho ženského tela. Naše pohľady sa stretli. Pochopila. Jej reakcia bola okamžitá.

„Prestaňte snívať a sústreďte sa na svoje poznámky! Prázdnota v nich, odráža prázdnotu vo vašej hlave.“

Proste nesadli sme si. Zanevreli sme na seba a robili si prieky. Od tej chvíle som „Filozofiu“ ignoroval. Stačilo, že otvorila ústa. Postupne sa protagonisti tohto smeru striedali. Vždy s rovnakým úspechom. Filozofiu, v akejkoľvek podobe, som neznášal rovnako ako tekvicový prívarok s kôprom.

Podobný úspech s ignorovaním poznania som mal aj s dejepisom. I v ňom úvodné stretnutie zohrala deva, ktorá moje túžby usmernila nesprávnym smerom. V oboch prípadoch to spôsobilo zabrzdenie môjho bezplatného a nedobrovoľného poznávania humánnych vied na niekoľko rokov. To, že „Existencia bytia“ je bez filozofie nemožná, som pochopil až po päťdesiatke. To, že správna cesta k existencii bytia závisí od množstva súvislostí a hĺbky dostupného poznania, som našťastie, vďaka rodičom, pochopil oveľa skôr. Preto bolo len otázkou času, kedy prídem na to, že zariekaného chleba sa človek naje najviac.

 

Neustále prispôsobovanie sa novým okolnostiam a prekážkam, ktoré mi život prinášal, priniesol aj potrebu neustáleho vzdelávania a zdokonaľovania sa. Aj potrebu neustáleho rozhodovania sa medzi správnym a nesprávnym, pravdou a nepravdou, múdrosťou a hlúposťou. Priniesol potrebu hľadania mojej správnej cesty v nánosoch nepoznaných múdrostí. Vtedy som pochopil, a musel priznať, že mnou vytýčená správna cesta neexistuje. Rovnako ako neexistuje moja pravda. Lebo tá správna je tvoja. Aj Ferova. Aj Einsteinova. Aj mnohých iných, ktorí žili dávno predo mnou. Napríklad Ježiš, alebo Hans Georg Gadamer.

Zmena môjho postoja k mojej pravde nastala v čase, v ktorom som si začal presadzovať svoju pravdu, a trval na nej. To už som mal vybudovaný trvalý „hodnotový systém“. Dominovali v ňom vlastnosti ako spoľahlivosť, skromnosť, prispôsobivosť, vytrvalosť, ústupčivosť, racionálnosť, kamarátstvo… Jednoducho človek, ktorý sa hodí do tímu a nepodrazí ho. Človek, po ktorého chrbte sa dá šplhať hodne vysoko. Ktorý vydrží extrémne zaťaženie, v extrémnych podmienkach, a pritom sa nejaví ako úplný hlupák. Nezáleží na tom, či je v tábore bezdomovcov, alebo na návšteve domácnosti amerického kongresmana. S takýmto hodnotením som mal dvere otvorené všade. Podmienkou bolo neprotirečiť a chváliť dokonalosť tímu, ľudí a hlavne tých, čo ho vedú. A ešte jedna dôležitá skutočnosť. Snažiť sa byť o trošku hlúpejší, ako môj priamy nadriadený. Proste som bol planétou, ktorá pokojne obiehala okolo slnka, ktoré ju hrialo. Ktoré mi ale súbežne dodáva energiu, poznanie a túžbu vzdialiť sa od neho.

Ale opustiť slnko je vždy spojené s prekážkami, v ktorých príjemné s nepríjemným kráča bok po boku. A tak na prekonávanie prekážok, som si vymyslel palicu. Vlastne úsečku životnej cesty z kruhu nekonečnej večnosti, na ktorej od jej bieleho konca po ten druhý, čierny, sa plynule menia všetky odtiene týchto farieb života. Aké zafarbenie moja palica momentálne má závisí od toho, koľko dobra prinášam, a akým zlom to znehodnocujem. A preto je mnoho ľudí  takých, ktorí ma chvália, ale aj dosť takých, ktorí ma nemajú radi.

„Nikdy si nebol taký! Nepoznávam Ťa!“ Povedala priateľka, keď po rokoch spolupráce som tvrdo požadoval vyplácanie rovnakej odmeny za mnou odvedenú prácu len preto, že zo spoločnej záhradky som chcel mať rovnaké množstvo úrody ako ona, i keď sa už o záhradku prestala starať. Dokonca, možno nechtiac, jej škodila len preto, že viac ju hrialo iné slnko…

Dlho som neveril, že niekto niekomu môže robiť vedome zle. Mal som nesprávnu výchovu. Nezlučiteľnú s prípravou na budúcnosť, ktorej som dnes súčasťou. Od mlada som bol nakazený idealizmom. Predstavou škatuľkovať ľudí okolo seba na dobrých a zlých. Tí zlí mali vlastnosť škodiť, a mať z toho radosť. Pre môj ružový pohľad na život som nevnímal súvislosť medzi škodením a využitím tejto záškodníckej aktivity záškodníka vo svoj vlastný prospech. To bola chyba. Mal som sa tomuto prejavu prispôsobiť. Nemal som sa mu brániť. Ale bránil som sa. Skôr som veril jedincom, ktorí takéto správanie odsudzovali. Dokonca odmietali ho sami prejavovať v akejkoľvek forme. Ale aj títo mali svoje chyby. A tak som si prestal všímať drobné prehrešky. Toleroval som ich. Tým som si dokázal ospravedlniť aj tie svoje. Musel som si priznať, že v boji o prežitie sa k svojmu životu na slnku, alebo v tieni, dopracujem len občasným úskokom. Vážil som si čestných a nekonfliktných ľudí. Stali sa mi príkladom. No i tak som drobné podrazy a nečestnosti bol pripravený nie iba tolerovať, ale aj sám uskutočňovať. Iba v prípade, keď som pocítil bezprostredný dopad aj na mňa, som protestoval. Voči tým väčším bola moja reakcia okamžitá a rázna. Inak som sa snažil nechať život voľne plynúť. Nečestnosti som začal vnímať ako korenie, ktoré dodáva životným prekážkam chuť prekonávať ich. Preto nemôžem o sebe povedať, že som bez viny, i keď mnohí majú o mne i takúto mienku.

 

Nemal som v úmysle hovoriť o nepríjemnostiach, ktoré ma postretli. Ani o ľuďoch, ktorí mi boli priateľmi a sklamali sa vo mne. To by ale mohlo vytvoriť dojem, že som úplne dokonalý, a že celý môj život bol bezproblémový a radostný. Ale ono to tak nie je. Nikdy nič v živote nejde hladko, bez prekážok. Práve prekážky, konflikty a neúspechy ma posúvali dopredu. Keď som prekážku prekonal, problémové situácie nezmizli. Ak, tak iba na chvíľku. Potom, akoby som otvoril dvere do ďalšej miestnosti s množstvom iných dverí. S výzvou otvoriť niektoré z nich a pokračovať ďalej. Dospel som k poznaniu, že nič nemôže byť tak zlé aby nemohlo byť ešte horšie. Ale aj lepšie. Nie za všetkým zlým stojí niekto iný. Za mnoho životných neúspechov a prekážok si môžem sám. A to len preto, že som sa rozhodol ísť nesprávnou cestou. Vstúpiť do miestnosti, cez ktorú cesta k mojim cieľom nevedie. Že pootvorené dvere som nezavrel v okamžiku, keď bol ešte čas vycúvať z miestnosti, do ktorej som mal možnosť nahliadnuť.

Tak tomu bolo i vtedy, keď na mojom bankovom účte pristálo päť miliónov. Samozrejme nie náhodou a nie v plnej počestnosti. Predchádzala tomu príprava. Poslaním bolo všeobecne prospešný cieľ realizovať iným spôsobom. Pootvorené dvere som zavrel, ale nemusel. Osobné záujmy a nedostatok odvahy zúčastnených rozhodli, že pre cieľ, ktorý sme ich prostredníctvom chceli realizovať, nie sme dobrý tím. Po týždni som previedol prijatú čiastku späť na účet odosielateľa. Hladina sa upokojila. Z podrazu sa stal omyl. Čas ukázal, že to nebolo dobré rozhodnutie. Moc peňazí bola zneužitá. Nebola využitá v prospech poznania. Dvere sa zavreli aj preto, že nad tým, „čo by bolo keby“, som už nerozmýšľal. Nebolo potrebné zbytočne strácať čas. Bola to cesta so zákazom vjazdu, ktorý som neporušil.

Tak ako pravda, tak i podraz, je pojem relatívny. Ja ho vnímam ako môj osobný pocit neúspechu, ktorý vznikol len preto, že niekto zámerne niečo sabotoval. Naučil som sa, že na podstatu podrazu nie je potrebné okamžite reagovať. Je dobré chvíľu počkať. Nechať situáciu vyhniť. Počkať, kým ponúknuté jedlo trochu vychladne, kým čierna farba vybledne, kým výjazdy na kruhovom objazde sa uvoľnia. Kým pocit beznádeje, hnevu a zúfalstva prestanem vnímať ako zamračenú oblohu, cez ktorú lúče slnka už nemôžu nikdy preniknúť!

 

Môj idealizmus ma naučil veriť, že je nekonečne veľa spôsobov, ako každú takúto situáciu vyriešiť. Naučil som sa neponáhľať. Hľadať v nekonečnom množstve riešení aspoň také tri, ktoré v danej situácii dávajú možnosť pokračovať ďalej k cieľu, ktorý prinesie radosť z toho, že môžeme exitovať a byť. „Vždy je potrebné sa pripraviť na tú najhoršou situáciu. Všetko ostatné sa už potom zvláda ľahko.“ Len vďaka tejto myšlienke sa mi podarilo zrealizovať misiu Washington – Banská Bystrica. Podrazov, ktoré ma v období jej prípravy a realizácie sprevádzali, bolo neúrekom. Za ten najväčší pokladám zradu priateľa. Bol starší. Vážil som si ho pre jeho schopnosť dokázať robiť veľké veci. Vždy so sto percentnou istotou. Tá moja, celosvetová aktivita, takú istotu nezaručovala. Ale ak by predsa len, nechával si zadné dvierka. Hádzal mi polená pod nohy. Dokonca ešte i vtedy, keď mnou vedená skupina opustila Slovensko a nabrala kurz USA. Možno práve vďaka tým „polenám“, som po štyroch týždňoch úspešne dorazil naspäť na Slovensko. Do Levíc. Tu, počas oficiálneho prijatia u primátora, za účasti novinárov, som nabral odvahu a prekonal dovtedy u mňa nemožné. Postavil som svoju pravdu, na základe vierohodnej argumentácie, proti polopravde prednesenej osobou pre mňa spoločensky významnejšou. Postavil som moju samoľúbosť proti tej jeho. Nedokázal som ju ďalej potláčať, keď osobné ambície jedinca začali tlačiť do úzadia  duchovný odkaz myšlienky vybudovanej na daroch občanov Slovenska. Tých občanov, ktorých som dokázal presvedčiť o čistote a úprimnosti môjho idealistického projektu, a o tom všetkom im aj dať potvrdenie o prijatí ich daru. Projektu, ku ktorému sa pripojil aj prezident Slovenskej republiky. Projektu, ktorý dokázal, že začína plynúť čas, kedy Slováci dokážu ukázať Američanom, o čo sú schopnejší než oni. „Ukázali ste, že diplomacia sa dá robiť aj bez zbraní. Na bicykli.“, tak mi to na stretnutí v Hazletone tlmočili priatelia, ktorí nás v pôsobisku Jozefa Murgaša sprevádzali. To som ešte netušil, ako ľahko sa dá všetko otočiť. Ako sa robí diplomacia tak, aby na cestu do pekla som sa tešil. Že dôjde k zmenám, ktoré moje kroky nasmerujú na akademickú pôdu.

 

Vstupom do akademického prostredia som sa zmluvne zaviazal k doplneniu môjho vzdelania o ekonomický smer formou doktorandského štúdia. Prísľub, ktorý som pri úvodnom pohovore dal, som ohýbal do prasknutia. Plánované tri roky štúdia som natiahol na päť. Viac sa nedalo. Dostal som posledné ultimátum. Poslednú šancu zotrvať v akademickom prostredí. Hlavným prvkom motivácie nebola túžba zdokonaľovať poznanie a vzdelávanie v oblasti služieb cestovného ruchu, ale udržanie si zdroja stáleho stabilného príjmu do odchodu na dôchodok. Začal som tvrdo pracovať na získaní posledných troch zápočtov. Kosa narazila na kameň. Tento krát na samoľúbosť pána profesora. Dodnes si ho vážim ako človeka, ktorý pre rozvoj cestovného ruchu Slovenska odviedol obrovský kus práce. Zanechal výraznú stopu, duchovný odkaz. Stovky študentov, ktorí pokračovali vo zveľaďovaní jeho diela. V mojom prípade sa tak nestalo. Neprijal som jeho kritickú argumentáciu. Nezapadla do môjho konceptu myslenia. Nezapadla ani do štruktúry spoločenskej etikety, ktorej bol pán profesor autorom. Náš rozchod bol dramatický. Na mojej strane pokojné rozhodnutie ukončiť stabilný finančný tok príjmov, na druhej strane obhajovanie kvalitatívnej nesprávnosti prístupu k hodnoteniu mojej poslednej práce venovanej cestovnému ruchu.

Ale pánovi profesorovi ďakujem. Otočil moju životnú cestu za poznaním smerom, ktorý naplno rozvinul vo mne všetko driemajúce. Všetko to, čo je pre existenciu bytia Zeme dôležitejšie ako ekonomika, ako cestovný ruch, ako tridsať titulov autorov, ktorí moje myslenie deformujú v neprospech užitočnosti pasažierov mojej, tvojej i jeho planéty. Tu je ten paradox. Skúsenosť, že práve táto zmena spustila procesy, vďaka ktorým rozsah a kvalita môjho poznania dosiahli úroveň mnohonásobne vyššiu, než by sa tomu tak stalo v prípade získania titulu PhD. Vďaka pánu profesorovi vznikla moja Reflexná metóda. Jej prostredníctvom si môžem vyhodnotiť moju i tvoju spoločenskú hodnotu. Prínos nás dvoch, i pána profesora, pre spoločnosť. Môžem si ohodnotiť všetko to, kvôli čomu som robil tie „moje podrazy a nečestnosti“. Môžem si ohodnotiť dopady takýchto mojich aktivít. Ale hlavne ty a Ja môžeme o všetkých týchto procesoch, a dopadoch, spolu komunikovať z pohľadu subjektívneho i objektívneho.

Podstata nášho spoločného cestovania na planéte Zem je podmienená vzácnosťami. Pokiaľ sa pozriem do histórie musím priznať, že materiálne statky v rôznej podobe mali prvoradé postavenie. Žiaľ i dnes je tomu tak. Paláce, zlato, bankové konto a iné. To všetko sú symboly moci. Sú však aj symbolom kultúrneho dedičstva. Odkazu múdrosti, šikovnosti a schopnosti dokázať si poradiť s prekážkami spôsobenými novou dobou, ľudskou hlúposťou a vyššou mocou. V tomto všetkom sa skrýva hodnota spoločenského prínosu v prospech bytia a existencie. Asi preto vnímam drobné podrazy ako súčasť života. Som na ne dokonca pripravený. Asi by  sa mi ani žiť nerátalo, keby neboli. Sú korením, ktorým si môžem dochutiť jedlo. Sú podnetom k tomu, aby som sa posunul o krok vpred.

Tie, ktoré hlboko zasiahli do môjho života, sa v pamäti netratia. Vŕtajú v nej. Nútia uvažovať o situáciách, v ktorých by proces mohol preukázať aj oveľa horšie správanie. V takom prípade mi dobre padlo, ak za tým zlým bol niekto iný a Ja tým, čo tieto negatívne dopady utlmil. Ale pocitu viny a zodpovednosti som sa ani v takýchto situáciách nedokázal zbaviť. Čas ma nútil zamyslieť sa, aký podiel na tom nepríjemnom mám Ja sám. Preto ani dnes nie som bez viny. Veľa neúspechov a vzniknutých prekážok je spojených aj s mojím menom.

 

Moja cesta – 28

13.04.2024

Dodatok k ukončeniu blogu a diela Moju rozprávku, moje „PUTOVANIE od prameňa k smrti“, rozdelenú na 28 častí, som začal zverejňovať ako blog vo viere, že nájdem niekoho, kto vydá jeho ucelenú časť knižne. Nenašiel sa. Vlastne áno. Našiel sa distribútor, ktorý bol ochotný sprostredkovať záujemcom predaj zverejneného diela. Vašou odmenou za to, že ste sa [...]

Moja cesta – 27

04.04.2024

Život je ale komplikovaný. Nič v ňom netrvá večne. Aj radosť z testamentu v okamžiku, keď obal zahodíš a spoznáš jeho obsah. Ten priateľom veľkú radosť neprinesie. Preto mi je ťažko hovoriť s nimi na túto tému. S tebou to bude zrejme ľahšie. Hlavne vtedy, ak ťa zaujal život včiel. Žiadna včela neurobí niečo, čo by mohlo včelej rodine uškodiť. Dokonca aj [...]

Moja cesta – 26

29.03.2024

Už je čas „Pravde žil som, krivdu bil som…“ má Samo Chalupka vtesané na svojom náhrobku v Hornej Lehote. Moja životná cesta prechádza i touto obcou. Míľnik s označením 1977 je tu pevne osadený. Občas sa k nemu vraciam. Stojí presne poniže evanjelickej fary, kde Samo Chalupka pôsobil. Kúsok vpravo je jeho pamätník s veršom z „Branka“. Je zhodný s epitafom [...]

Sunak

Štyria muži vnikli do záhrady britského premiéra. Zadržala ich polícia

25.06.2024 22:54

Organizácia s názvom Youth Demand zverejnila video, na ktorom je vidieť, ako jej člen vykonal veľkú potrebu do jazierka na Sunakovom pozemku.

Matúš Šutaj Eštok

Ministerstvo vnútra dostalo pokutu 90-tisíc eur za odstavenie čurillovcov mimo službu

25.06.2024 20:18

Rezort vnútra sa odvolá voči tomuto rozhodnutiu Úradu na ochranu oznamovateľov.

pellegrini

Pellegrini podpísal prvý zákon vo funkcii. Ide o novelu zákona o vysokých školách

25.06.2024 18:47

Novelou sa upraví prístup k podpore tehotných študentiek a študentov, starajúcich sa o deti do troch rokov.

Czech Republic V4 Petr Fiala

Fiala: Úvahy o obnovení medzivládnych konzultácií so SR sú predčasné

25.06.2024 18:26

Podľa Fialu je dôležité, že vzťahy medzi krajinami sa naďalej rozvíjajú.

jahn

...o rodine, zdvorilosti, spoločenskej etikete, osobnom rozvoji a reflexnej komunikácii.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 48
Celková čítanosť: 75069x
Priemerná čítanosť článkov: 1564x

Autor blogu

Kategórie