Založ si blog

Moja cesta – 20

Hyenizmus

Takmer by som zabudol na úctu k tým, čo nemali toľko šťastia ako ja. Vilo Rozboril nezabudol. Ale nakoľko každý sme jedinečný, a moja jedinečnosť s tou Vilovou sa nestotožňuje, musím ju opísať. Pripomenul mi ju spolupacient na liečení, ktorý pred tromi rokmi stratil zo dňa na deň zrak. On mal šťastie, bol ženatý, a jeho manželka ho neopustila. Aj na liečení bola sním. Dal som sa s nimi do reči. Pred očami sa mi začal odvíjať už skoro zabudnutý úsek mojej životnej cesty. Krátka odbočka na míľniku 1986. Tor a Sloníčatá.

Začalo to pod Spišským hradom a pokračovalo v Prešove. Tu sa k nášmu zoskupeniu BFP pridala skupina bicyklistov z USA a Kanady. V Prešove, na radnici, naše zoskupenie privítala skupina detí známa pod názvom Prešovčatá. Štart v Kyjeve, privítanie v Prešove,  návšteva Lidíc; tiež patria do zoznamu, pre moje city nezabudnuteľných zážitkov. Nielen u mňa. U každého, kto bol so mnou pri nich prítomný. Dokazovali to slzy v našich očiach. Úprimné slzy, lebo v mojich očiach sú i dnes. Také slzy, ktoré otvárajú spomienky na chvíle hodné zápisu do môjho duchovného dedičstva. Duchovna, v ktorom túžba pomôcť radosti a šťastiu je úprimná. Je subjektívna. Nie je iba obalom ponúkajúcim radosť a šťastie.

 

Američania priviezli so sebou na podujatie BFP tandem. Z väčšej časti s niekým som na ňom jazdil Ja. V Bostone sa za mňa posadil Tor. Poloslepý Nór, ktorý v roku 1983 pripravil prvé podujatie BFP. To vtedy viedlo z Moskvy cez Helsinky do Washingtonu. Neviem, aká bola jeho zraková chyby, ale na každej zastávke sa dokázal pustiť do rozhovoru s tou najpríťažlivejšou osobou nežného pohlavia. V New Yorku sme sa rozlúčili, ale nie nadlho. Ani nie o polroka ma požiadal o pomoc pri zabezpečení prejazdu Československom hluchoslepých cyklistov z Nórska  na audienciu ku pápežovi do Ríma. V máji som s jedným z nich sadol v Prahe na tandem a sprevádzal ich až na Rakúsku hranicu do Znojma. Stretnutie s nimi bolo pre mňa nesmiernym zážitkom aj prekvapením. Čakal som utrápených ľudí, ktorí potrebujú neustále povzbudzovanie a prejavy súcitu  k utrpeniu, ktoré ich postihlo. Byť hluchý aj slepý som považoval za diagnózu nezlučiteľnú so životom. A zrazu deväť cyklistov, ktorí dávali optimizmus žiť, a nevzdávať sa mne, a nie Ja im. Dorozumievali sme sa tak, že na dlaň cyklistu som napísal prstom anglické slovo, ktoré on síce s ťažkosťami, ale zrozumiteľne povedal. Veľmi rýchlo som pochopil ich signály, ktoré sme potrebovali pre spoločnú jazdu na tandeme. Potom to už bolo len o vzájomnej komunikácii. V Znojme som si s mojím spolu tandemistom vymenil telefónne číslo. „A k čomu Ti bude?“, položil som mu otázku.

„Zavolám Ti.“

„Asi som zle rozumel“, preto som Torovi položil tiež podobnú otázku, „Ako mi chce zavolať?“.

„On má pri telefóne takú podložku, na ktorú keď položí ruku, vie zopakovať Tvoje slovo.“

Nezavolal. Nemal som možnosť to prakticky odskúšať. Ale odvtedy som začal podporovať hluchoslepé deti, a deti maľujúce ústami a rukami.

 

Moju cestu z Paríža do Moskvy som už spomenul. Ale nespomenul som Petra Wernera, majstra sveta, zápasníka. Mal smolu, keď skočil z desaťmetrovej veže do bazénu. Zostal na vozíčku. Už nezápasil, ale na život nezanevrel. Všimol som si ho hneď pred štartom v Paríži. Bol naňho žalostný pohľad, keď sa snažil nastúpiť do Setry, poschodového autobusu, ktorý nás na ceste sprevádzal. Chcel som mu pomôcť, ale predbehol ma niekto z našej 150 člennej výpravy športovcov. A to bolo dobre. Na človeka, ochotného mu pomôcť, spustil lavínu nadávok, ktorej som nerozumel, ale z gestikulácie mi bolo jasné, že nikoho o pomoc neprosil. Preto nech sa doňho ani nikto nestará. Hneď som ho pochopil a porozumel mu. Stať sa majstrom sveta chce veľa odriekania, a prekonávania vzostupov i pádov. Aj Tintítko ich muselo prekonať zopár, kým sa dostalo do Paríža až k Petrovi Wernerovi, Helene Fibingerovej, Ľudvíkovi Danekovi, Sajchudžinovi… Nestalo sa majstrom sveta, ale nejaký osobný vrchol predsa len dosiahlo.

Tintítku šťastie prialo. Nestal som sa invalidom na vozíčku. Ale ani hlucho slepým, či úplne ochrnutým človekom na špeciálne vyrobenom vozíčku. Ale mohlo sa mi. A stále sa mi môže stať. „Na dobré si človek ľahko zvykne, ale horšiemu sa potom ťažko privyká“. Túto múdrosť som objavil v sebe po návrate z USA a zdokonalil ju. „Vždy buď pripravený na to najhoršie. Na to lepšie sa už potom privykne ľahko!“

Byť na vozíčku je jedinečnosť. Ten, kto na ňom nie je, môže si len domýšľať, čo by ten, kto na ňom je chcel a potreboval. Môže si len domýšľať!!! Nikdy nebude vedieť čo v danom okamžiku, na danom mieste, invalid skutočne chce a potrebuje. Petrova reakcia to potvrdila. S vozíčkarom som už akú takú skúsenosť mal. Po návrate z USA som začal, za pomoci redaktora Motyčku, profesora Patúša a tých, čo sa pridali k vznikajúcemu združeniu BURSI, budovať cyklookruh okolo Banskej Bystrice. Mal spĺňať také požiadavky, aby po ňom mohli chodiť aj vozíčkari. Preto som jedného takého, ktorý mal o to prirodzený záujem, našiel. Už pri absolvovaní prvého kilometra sním som pochopil, koľko dobre myslených hlúpostí v prospech vozičkára dokáže navrhnúť niekto zdravý. To ma donútilo sadnúť si na jeho vozík, a absolvovať na ňom každý označený úsek považovaný ním za „problémový“.

Krôčik po krôčiku som sa začal k Petrovi približovať. Bol neskutočne vytrénovaný. Pri zjazde dole kopcom nemal obavu to spustiť cez štyridsať. Ak hrozilo nebezpečenstvo, dymilo sa z jeho rukavíc aj spod kolies jeho súťažného vehiklu. Môj záujem o jeho vozík, techniku jazdy a dosahovanú rýchlosť nás doviedol k taktike, ako vyhrať každú vyhlásenú súťaž. Vlastne všetky nie, ale väčšinu áno. Boli sme zákerní. Z úzadia sme nevinne sledovali dianie, a potom, hlavne keď nás čakali novinári a televízia, zaútočili. Petrovi som hodil popruh, a s využitím všetkej svojej energie ho dotiahol do takej vzdialenosti pred ostatných, že tromfnúť ho už nikto nemohol. Samozrejme ani Ja. Bola to taká naša tajná dohoda. Tešiť sa z vydarených „podrazov“. Bolo to v duchu UBUNTU. O nič nešlo, a všetci sme mali z toho radosť. Až na jeden prípad, kedy niekto neznámy, chcel tiež Petrovi pomôcť. A to nemal robiť…

Po návrate z Moskvy pomoc postihnutým som už nevnímal ako pomoc. Oni ju vlastne nepotrebujú. Oni potrebujú, aby sme ich nechali byť takými akí sú. Postihnutými, ktorí sa vedia o seba postarať, ktorí svoj život chcú žiť a dožiť dôstojne tak, ako aj my ostatní, ktorí s nimi bezprostredne existujeme. Nepotrebujú milióny, ani nadštandardné služby. Potrebujú len podmienky, ktoré im umožnia žiť a nie živoriť. Spropagovať jedného, dvoch, troch, alebo desiatich osudom postihnutých nič nevyrieši, i keď každému z nich dáme milión. Skôr naruší ich dobré vzťahy. Aj moju túžbu pomôcť. Lebo Ja takúto aktivitu vnímam ako citové vydieranie masy v prospech „individualistov“.

 

Tor a Christopher Senie. Osoby spojené s podujatím BFP 1 a BFP 2. Oni naštartovali moju túžbu zorganizovať podujatie BFP 3. Projekt, ktorý mal v roku 1994 odštartovať vo Washingtone a cez Banskú Bystricu doraziť do cieľa v Hirošime. Vzostupy a pády dali možnosť zrealizovať iba prezentačnú časť. Misiu Washington – Banská Bystrica. Na jej realizáciu som potreboval 500 tisíc korún. Po nedorozumení na najvyšších miestach našej štátnej moci, som sa rozhodol v marci 1994 túto čiastku vyzbierať od občanov Slovenska sám. Podarilo sa. Začiatkom júna som si mohol oholiť moju bradu, ktorá mi za tú dobu narástla. Na cestách po Slovensku som v Prešove natrafil ne Sloníčatá. Pri prvom stretnutí sa mi vrátili spomienky spred desiatich rokov. Dokonca som bol presvedčený, že je to ten istý detský zbor, ktorý nás v roku 1986 v tomto meste privítal. „Nie, nie, to nie sú Prešovčatá. To sú deti z detského domova v Šarišských Michaľanoch.“, povedal mi zástupca primátora mesta, ktorý ma po Prešove sprevádzal. Vtedy ma napadla ďalšia bláznivá myšlienka. „Tieto deti, ak sa všetko podarí, nás budú vítať v Hirošime“. Hneď som vyhľadal ich vedúcu, pani riaditeľku Džodlovú, a dohodli sme sa na spolupráci. Tá trvala viac ako päť rokov. O nich písať nebudem. Ale o období, kedy skupina ľudí sa rozhodla pošliapať jej prácu, úspechy, a priživiť sa na tom všetkom, musím.

Už neviem či detí v domove bolo štyridsať, alebo viac, ale viem, že každé jedno z nich by som bol ochotný si okamžite adoptovať. Poznal som situáciu v mnohých detských domovoch na Slovensku, ale v tomto?! Bola to rodina so štyridsiatimi deťmi a jednou mamou, ktorá ich vychovala lepšie ako ja moje dve vlastné. Samozrejme nevidel som pod pokrievku, a neviem čo s deťmi je dnes. Ale vtedy tomu určite tak bolo!

Mama, teta Eva, jej dve deti, a určite aj manžel, ktorého som nemal šťastie spoznať, plus štyridsať detí. Detí, na ktoré vlastni rodičia nemali čas, alebo ich odvrhli!!! Oni boli jedna veľká úspešná rodina, s dvadsaťštyri hodinovým úväzkom. Čo si mám myslieť o ľuďoch, ktorí sa rozhodli systém, ktorý v tejto rodine vládol, narušiť? Čo si mám myslieť o tých, ktorí riadenie tohto systému chceli prevziať? Našťastie neprevzali. Ale aj tak nenachádzam pre nich iné označenie než hyeny. Proste osoby, ktorým nezáleží na tom čo zničia, ak majú vidinu, že sa aspoň na chvíľu môžu dobre nažrať. Doslova: nažrať a nechcieť sa zdokonaliť!

Takí sa vyskytli aj pri umelcoch maľujúcich ústami a rukami. Aj pri hluchoslepých deťoch. Obdivujem tých, čo sa im dokázali postaviť. Čo pomohli ubrániť dobro, ktoré oni, alebo tak ako teta Eva, poskytovali. Ako tím v Zlobe pri Košiciach. Alebo takí, ktorí majú dosť svojich vlastných starostí, a napriek tomu sa neboja na svoje plecia vziať v prospech dobra ďalšiu. Ako pani z Brezna.

 

Aj táto príhoda súvisí so Sloníčatmi. Mali v Brezne vystúpenie. Sponzorom vystúpenia sa stala firma, ktorá zabezpečovala nákup a predaj zeleniny pre obchodnú sieť mesta. Tá skúpila všetky vstupenky, takže vystúpenie bolo vypredané. Počas vystúpenia prišla za mnou pani so špinavými rukami v montérkach. Poprosila o možnosť vidieť predstavenie detí. Ospravedlnil som sa jej s tým, že sála je plná. „Niet tam voľného miesta, na ktoré by som Vás mohol usadiť.“ Zosmutnela. Aj slová, ktoré povedala, boli smutné. Úmerné skromnosti, s akou prišla. Úmerné  beznádejnosti situácie, ktorú akceptovala.

„Viete, prišli nám vagóny so zeleninou, tak sme ich museli vykladať. Chcela som vidieť vystúpenie, preto som sa nestihla ani prezliecť a umyť. Lístok žiaľ nemám. Všetky som ich rozdala zamestnancom.“ Stretol som kde koho, ale nikoho s takýmto prejavom, kedy pre dobro veci s pokorou by obetoval v prospech ostatných všetko. I účasť na podujatí, ktoré on sponzoroval. I pôžitok z pohľadu na deti, ktoré videla v televízii, a ktoré chcela vidieť naživo.

I keď bolo plno, našiel som pre ňu miesto. Po predstavení sme si chvíľku posedeli, zoznámil som ju s Evou. Dozvedel som sa, že má dcéru postihnutú slepotou.

„Ak by dievča malo záujem o bicyklovanie, mohol by som jej pomôcť získať partiu, s ktorou by takýto druh športu mohla prevádzať.“ Nedávala môjmu návrhu veľkú nádej, ale nezavrhla ho. Uzatvorili sme to dohodou, že mi zavolá. Nestalo sa. S odstupom času som sa dozvedel, že zomrela. V tomto prípade sa tiež cítim ako hyena.

Moja cesta – 28

13.04.2024

Dodatok k ukončeniu blogu a diela Moju rozprávku, moje „PUTOVANIE od prameňa k smrti“, rozdelenú na 28 častí, som začal zverejňovať ako blog vo viere, že nájdem niekoho, kto vydá jeho ucelenú časť knižne. Nenašiel sa. Vlastne áno. Našiel sa distribútor, ktorý bol ochotný sprostredkovať záujemcom predaj zverejneného diela. Vašou odmenou za to, že ste sa [...]

Moja cesta – 27

04.04.2024

Život je ale komplikovaný. Nič v ňom netrvá večne. Aj radosť z testamentu v okamžiku, keď obal zahodíš a spoznáš jeho obsah. Ten priateľom veľkú radosť neprinesie. Preto mi je ťažko hovoriť s nimi na túto tému. S tebou to bude zrejme ľahšie. Hlavne vtedy, ak ťa zaujal život včiel. Žiadna včela neurobí niečo, čo by mohlo včelej rodine uškodiť. Dokonca aj [...]

Moja cesta – 26

29.03.2024

Už je čas „Pravde žil som, krivdu bil som…“ má Samo Chalupka vtesané na svojom náhrobku v Hornej Lehote. Moja životná cesta prechádza i touto obcou. Míľnik s označením 1977 je tu pevne osadený. Občas sa k nemu vraciam. Stojí presne poniže evanjelickej fary, kde Samo Chalupka pôsobil. Kúsok vpravo je jeho pamätník s veršom z „Branka“. Je zhodný s epitafom [...]

Mallorca

Na Malorke sa zrútila terasa reštaurácie, najmenej štyria ľudia neprežili

23.05.2024 23:02, aktualizované: 23:38

Ďalších zhruba 27 osôb utrpelo zranenia.

pásmo gazy

Izraelská armáda postupuje hlbšie do Rafahu, podľa Galanta operácia ďalej zosilnie

23.05.2024 22:26

Za posledný deň prišlo pri izraelskom bombardovaní a pozemných operáciách v celom Pásme Gazy o život 91 Palestínčanov.

Peter Pavel

Prezident Pavel sa zranil pri jazde na motorke. Skončil v nemocnici

23.05.2024 21:30

Jeho zranenia nie sú vážne, vyžiadajú si však krátke pozorovanie.

okamura, SPD, protest

Danko vystúpil na Okamurovej demonštrácii v Prahe. Odporcovia po nich hádzali vajíčka

23.05.2024 21:03, aktualizované: 21:38

Danko občanom Česka zaželal vládu, pre ktorú budú na prvom mieste.

jahn

...o rodine, zdvorilosti, spoločenskej etikete, osobnom rozvoji a reflexnej komunikácii.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 48
Celková čítanosť: 73846x
Priemerná čítanosť článkov: 1538x

Autor blogu

Kategórie