Založ si blog

Moja cesta – 21

Štvrté putovanie

Nájdenie seba

Hľadanie

Vždy som po niečom túžil a po niečom túžim aj dnes. Kvalitu mojich túžob ovplyvnilo kadečo a kdekto. O tom, do akej miery správne, vždy rozhodol čas. Ten sa ale nedá vrátiť späť. Pokazené je možné opraviť,  ale dohnať zdržanie spôsobené naprávaním nedostatkov sa niekde prejaví. Vtedy chcenie a túžby už nie sú vôbec dôležité.

Do života ma zasadili moji rodičia s láskou a zodpovedne. Základom bola túžba  mať rodinu, partnerku, deti. Bol to prirodzený inštinkt. Základný pud zvieracej ríše rozmnožovať sa. Zrejme ho nikto v mojich rodičoch neutlmoval. Doba bol vtedy taká, že i u nich, tak ako u mňa, bol tento inštinkt vnímaný ako prirodzená samozrejmosť podporovaná rodinou, okolím, politikou spoločnosti. Na ňom boli postavené dlhodobé ciele, aj socialistické plánovanie. Prijímané zákony a všeobecne platná etiketa tvorili systém, ktorý zážitok zo životnej cesty jednotlivcovi život spríjemňovali, alebo aj nie. Záležalo do akej miery sa jednotlivec dokázal sním stotožniť a prijať podstatu užitočnosti nastavenú systémom. Už od ranného detstva som vnímal očakávanie spoločnosti vkladané do mňa, do chlapca, do muža, ako do budúceho živiteľa rodiny a ochrancu vytvorených hodnôt spoločnosti. Tomuto cieľu boli úplne prirodzene podriadené naše detské hry, trávenie voľného času, vzájomné navštevovanie sa. Z minulosti známa zodpovednosť rodičov za výber partnera bola utlmená, ale ich záujem a poradenstvo, týkajúce sa výberu životného partnera, boli neustále prítomné.

Preto už v čase dospievania, s tvrdohlavosťou a rozhodnosťou mne vlastnou, som mal mozaiku mojej vitráže života pripravenú k tomu, aby som naplnil očakávania spoločnosti,  rodiny, a prirodzený inštinkt rozmnožovania sa. Po vzore rodičov som k tomu pristúpil zodpovedne. „Plodiť a vychovávať moje potomstvo budem len s jedným životným partnerom“. Ako dvadsaťšesťročný som sa pustil do toho. Ale túžbu mať partnera na celý život som nenaplnil. Partnerku som úradne opustil po dvadsaťročnom úväzku. Niežeby som to chcel. Proste som musel. Nebol som stým plne stotožnený. Bol som pripravený vykonané vrátiť na križovatku, kde sme odbočili. Ale bývalá manželka konštatovaním, „som rada, že som sa zbavila blázna, s ktorým žiadna žena vydržať nemôže“, definitívne spečatila správnosť môjho rozhodnutia.

Potreba mať nablízku životného partnera dobiedzala o to silnejšie, o čo viac sa na posledný intímny zážitok nabaľoval čas. I keď hlavným spúšťačom pre naplnenie tejto potreby bola intímna blízkosť, k spusteniu nohavíc mi bránilo veľa iných požiadaviek nahromadených za predošlé obdobie mojej životnej cesty. Snažil som sa byť „trendy“, ale v tejto oblasti pozornosť pre naplnenie mojich túžob bola sústredená jednoznačne na populáciu nežného pohlavia a na trvalý záväzok bez uhýbania. Bolo aj mnoho iných dôvodov, ktoré rozhodli o tom, na ktorú stranu spadne minca, ktorá zostala stáť na hrane. Stalo sa to nechtiac.

 

Pri jarnom kosení lúky sa mi podarilo odkosiť jedličku, ktorú som pred pár rokmi priniesol od svätého prameňa spod hory Živčáková v Turzovke. Neviem, či to bola krádež, lebo išlo o náletovú sadeničku, ktorú som vykopal, doniesol domov, a zasadil s tým najlepším úmyslom. Starostlivosť o stromček bola nedostatočná úmyslu. Inak by nedošlo k jeho odkoseniu. Snažil som sa ho zachrániť, no neuspel som. „Ak chceš chybu napraviť a čistotu úmyslu potvrdiť, choď pre druhý stromček spôsobom tomu hodným. Čas čistotu Tvojho úmyslu potvrdí a preukáže!“ Ozval sa hlas svedomia v mojom vnútri.

Stále vo mne rezonovala túžba nájsť si novú partnerku, ktorá by moje bláznovstvo tolerovala, a tiež túžba absolvovať pešiu túru do Compostely. Cestu som odkladal. Uplynul len rok od operácie zlomenej stehennej kosti a bedrového kĺbu. Odkosený stromček to spečatil. „Prejdem z Králik do Turzovky cez hory pešo po nový stromček len so stanom, spacím vakom, dvadsiatimi eurami a zásobami v ruksaku. To mi musí vystačiť na celú cestu. Bude to nielen dostatočné zadosťučinenie úmyslu, ale súčasne aj príprava na moju cestu do Compostely.“  Uspokojoval som vnútorný hlas svedomia. A pokračoval v kosení. A rozmýšľal o podrobnostiach spojených s realizáciou tejto myšlienky. Moje bláznovstvo bolo spečatené. Začal som hľadať spoločníkov pre takéto putovanie.

Zdalo sa, že nás bude dvanásť. V zredukovanej zostave zostala nakoniec len Janka z Bratislavy. Ale za daždivého počasia, v augustový utorok o 13:00, som na Kremnický hrebeň z Králik vyštartoval sám. Predpoveď počasia na najbližšie dni nebola priaznivá. Ale mne nešlo o výlet. Mne išlo o prípravu na putovanie do Compostely. O vnútorné presvedčenie, že cieľ, ktorý som sa rozhodol dosiahnuť, dosiahnem! Dokázať si, že s mojím rozhodnutím to myslím rozhodne a vážne. Že som ochotný ísť až k hranici smrti.

Na tretí deň som to skoro vzdal. Ráno o piatej, do nitky premočený, som pod akýmsi prístreškom, ktorý som objavil pri večernom zablúdení, zjedol paštétu s krajcom chleba. Bol som už takmer rozhodnutý vrátiť sa domov. V šumítku, v takom malom reklamnom rádioprijímači, som v rannom spravodajstve o počasí zachytil správu o tlakovej níži, ktorá zasahuje stredné Slovensko a tiahne sa až po Budapešť. Na Považí je vraj tlaková výš. „Deň v daždi hádam ešte vydržíš!“ Poručil môj duch rozumu a nasmeroval moje kroky späť na západ. Na Považie! O dvanástej sa správa potvrdila. Predo mnou bolo vidieť roztrhanú oblačnosť. O hodinu neskôr, už na vyhriatej lúke zaliatej slnkom, som sušil všetko čo nabralo vlahu posledných dní. Bol som niekde za Prievidzou. Večer som znovu zmokol. To už počas putovania do Turzovky, k hore Živčáková, bolo poslednýkrát.

Trvalo päť dní, kým som dorazil do cieľa. O zážitkoch počas putovania by som mohol napísať ďalšiu knihu. Možno by bola zaujímavá. Tu chcem ale priblížiť inú hodnotu. Silu ducha, viery a rozhodnutia.

 

Cestu po vrcholovom značení som si naplánoval zámerne. Zaručovala päť dní pobytu mimo civilizácie. Spolu s jej profilom obťažnosti dávala možnosť preukázať pripravenosť riešiť nepredvídané situácie, ktoré putujúceho na tejto ceste, duchovnej misii, môžu stretnúť. Išlo mi nie iba o overenie mojej pripravenosti, ale tiež o preverenie schopnosti mojich potenciálnych spolupútnikov vydržať náročnosť mesačného putovania do Compostely. O nej mi rozprávala bývalá kolegyňa Ľubka, ktorá to zvládla i s natrhnutým svalom počas putovania.

Už prvý deň ma presvedčil o šťastí v tom, že som vyštartoval sám. Nikomu som nemusel dávať nič za vinu. Nemusel som nikoho presviedčať prečo treba pokračovať. Prečo nie som ochotný zmeniť nastavený cieľ a plán. Sám som rozhodoval kedy ísť, kedy zastať, kde odbočiť. Sám som niesol ťarchu zablúdenia i návratu na správnu cestu. Sám som si kládol otázky i odpovede na to všetko aktuálne v danom momente!

Päť dní som mal možnosť rozprávať sa sám so sebou, a preveriť kvalitu i nekvalitu môjho JA. Na tomto putovaní, celkom sám, som objavil moju hodnotu. Hodnotu mne pripisovaného bláznovstva, a mieru môjho sebectva vo vzťahu k tomu všetkému, čo ma stretlo. I k tým pár ľuďom, ktorí ma vnímali ako špinavého, zarasteného a vychudnutého pustovníka. Tu som objavil hodnotu partnerstva, ktoré potrebujem. Ktoré má predpoklad prežiť, a nielen uspokojiť okamžitú osobnú potrebu!  Ešte som nechápal objektívny a subjektívny pohľad na život. Ale moje kritické myslenie, moju ReMe, som mohol prehodnotiť na množstve situácií a podnetov, ktoré ma stretli a sprevádzali. A tak som filozofoval. Sám so sebou. O ceste môjho poznania. O odkazoch v biblii. O Ježišovi. O Bohu. O dare, ktorý mi bol daný mojím narodením. I o tom, či je mojou povinnosťou byť za tento dar vďačný.

Tu, pri rozhovoroch samého so sebou, som si plne uvedomil hodnotu darov, ktoré som dostal, a tých, čo mi život priniesol. Dostal si ich aj ty. Tiež máš možnosť žiť, poznávať a dávať. Máš aj možnosť zo sveta odísť. Tak ako ja. S čistým svedomím. Ale to iba vtedy, ak hodnoty, ktoré ti boli dané do vienka, si plne uspokojil. A zdokonalil ich na prospech existencie a bytia Zeme!

„Nič nie je potrebné robiť okamžite a rýchlo. Každú narodenú myšlienku treba nechať „vyhniť.“, aspoň tri dni. Potom s ňou treba „otravovať“ svet. On mi určite dá vedieť, na akú múdrosť, alebo hlúposť, som prišiel.“

 

A dorazil som. Do Turzovky. Do miesta, na ktorom sa zrodil odkosený stromček. Aj tie tri, ktoré už teraz rastú na „Našom pozemku“, vo mne. Na ktoré dávam pozor, aby im nikto neublížil. Ktoré som pomenoval Ja, Mamička a Detičky. Nie náhodou. Symbolicky. Vždy keď idem okolo, rozprávam sa s nimi. Sám so sebou a s nimi. Zatiaľ mám pocit, že mi rozumejú…

 

Posledný pokus

Rozhovory mňa so mnou priniesli ovocie. Systémovú zmenu v mojom živote. Subjektívne zamyslenie sa nad mojou túžbou mať partnerku, „s ktorou zomrieť sa mi oplatí“. Zamyslenie sa, prečo s tou aktuálnou a tými pred ňou, nebolo zmysluplné naplniť moju túžbu. Nebolo možné dosiahnuť môj životný cieľ.

Vždy som po niečom túžil a po niečom túžim aj dnes. Kvalitu mojich túžob ovplyvnilo kadečo a kdekto. Ako som už spomenul, vždy to bol, a bude čas. Ale pri subjektívnom pohľade som to bol vždy JA sám. V prípade výberu mojej partnerky tomu bolo určíte tak. Ak sa uchýlim k perspektivizmu, Ja, nadčlovek, som hľadal rovnako úžasného jedinca pre putovanie životom. Vo všetkom u mňa prevládal prílišný idealizmus. Je to moja vlastnosť. Prejavila sa vo výbere mojej manželky, v príprave mojich aktivít, pri hľadaní potenciálnych partnerov… „Ale prečo tú istú chybu neustále opakujem pri výbere potenciálnej doživotnej družky?“

Odpoveď na položenú otázku som našiel len vďaka môjmu osamotenému putovaniu. Len vďaka nemu nikto päť dní neovplyvňoval moje myšlienky generované mne vlastnou filozofiou vyformovanou, a súčasne deformovanou, objemom poznania získaného na mojej ceste životom spoločne s prienikom fenoménov: času, priestoru, a mne dostupných myšlienok iných ľudí. Len vďaka osamotenému putovaniu, kde pojem čas som takmer nevnímal, mi bolo umožnené všetku energiu venovať analyzovaniu významnosti jedinca i jeho bezvýznamnosti. Analyzovať ich z pohľadu subjektívneho i objektívneho vo vzťahu k cieľu mojej túžby. Analyzovať ich s vedomím prítomnosti sedem a pol miliardovej populácie Zeme, ktorej jedinci majú tiež určitý podiel na mnou vyprodukovanej myšlienke. Ona tiež má podiel na tom, aby každý z nás mohol urobiť svoj vlastný krok k tomu, aby sa dostal k cieľu svojej túžby, ktorá môže aj pri ďalšom kroku byť ešte spoločná, ale pri ďalšom už spoločná nemusí byť, i keď môj pocit je ešte stále naplnený vierou, že áno.

Nepočítal som kroky, ktoré počas môjho päťdňového samostatného putovania som urobil. Nepočítal som ani myšlienky, ktoré pri každom kroku som analyzoval vo vzťahu k tomu všetkému prítomnému, čo určilo, prečo ďalší krok som urobil tak, ako som ho urobil. Tak ako i v tomto okamžiku. Síce nekráčam, ale mix všetkých tých momentálnych podnetov rozhodnú o tom, ktoré slovo pridám k tým prítomným tak, aby to dalo zmysel chcenému cieľu. Ale i ten sa v každej sekunde mení tak, ako sa menia prítomné podnety s plynúcim časom. S túžbou: už konečne dať poslednú bodku tohto textu; stúžbou, dať ti zmysluplnú odpovede na mnou položené otázky; nepremeškať splnenie povinností, ktoré sú dané algoritmom dnešného dňa; zmeniť prioritu udalostí tak, aby niečo vzniklo, niečo zaniklo a potrebné mohlo efektívne pokračovať ďalej; rozhodnúť sa tak, aby práve v tejto prítomnej chvíli som mal dobrý pocit z toho, že som urobil to, čo urobiť som chcel, a to čo urobím, čo ma ešte čaká, aby bolo určite správne…

„Alebo, že by nesprávne?“

A tak po návrate domov som sa rozhodol. Podľa mojej ReMe metódy som urobil radikálny zásah do budúcnosti môjho „stromu bytia“. Vlastne iba do jednej jeho halúzky, ktorá reprezentovala predstavu o mojej zostávajúcej budúcnosti. Urobil som rez s vedomím, že ak chcem mať partnerku, „s ktorou sa mi dožiť oplatí“, musím sa stať stromom, ktorý chce rásť v jej blízkosti. Takým ako je čerešňa pri smreku, popri ktorej som chodieval vždy, keď som išiel na hríby.

Presadiť starý strom je veľmi ťažko realizovateľné. Tak je to i s človekom. Ale človek je niečo iné ako strom. Preto sa nechcem k tomuto prirovnaniu uchýliť ako k podobenstvu, i keď mnoho podobností s uchovaním života a bytia  stromu, by sa našlo. Zostanem radšej pri mojej tvrdohlavosti. Mojom idealizme. Mojom presvedčení, že všetko sa dá. „Chce to mať iba čas, chuť a peniaze!“

 

Po rozchode s mojou bývalou manželkou vzniklo v mojom vnútri prázdno. Niečo ako vyťažený priestor na stene v bani za dopravníkom, keď nadložie nechce spadnúť. Keď chceme dosiahnuť cieľ, ale prekážka nás núti zastaviť sa, a premyslieť si, ako ďalej. Je dobré byť pripravený na takúto situáciu a urobiť zával skôr, než celá stena spadne. Pri prvom rozchode som na takúto situáciu pripravený nebol. Rozhovory sám so sebou som viedol oneskorene. Túžba po novom vzťahu už nebola túžbou idealistu, ktorá ho vedie po priamke do neba. Bola podložená poznaním, že na zával sa treba pripravovať priebežne. Nie až vtedy, keď hrozí, že všetko skolabuje.

To ma doviedlo k napísaniu mojej zbierky spomienok, túžob a myšlienok „Srdce dokorán“. Nie všetko v nej obsiahnuté je moje pôvodné. Takže podľa súdenia vyvolených osobností dnešnej doby sú plagiátom. Nebránim sa tomu. Veď ani mnou v nej citovaná múdrosť, že: „manželstvo je inštitúcia, v ktorej musíš na polovicu zľaviť zo svojich požiadaviek, a stopercentne rešpektovať prejavy partnera“; nie je moja. Ale Ja ju rešpektujem. Správam sa už podľa nej. Počas manželstva som sa tak nesprával. Nesprával som sa tak ani pri žiadnej inej partnerke, s ktorou som chcel nadviazať doživotný vzťah. Vždy som k tomu pristupoval s rovnakým pocitom, ako keď si kupujem los v nádeji, že vyhrám ponúkaný milión. No nemal som to šťastie. Aj preto nie, že už som bol „starý strom“. „Starý žrebec, ktorému idú zuby vypadať…“! A tak som sa rozhodol urobiť posledný pokus. Vybrať si svojho doživotného partnera uvážlivo. Objektívne, s dôrazom na subjektívne požiadavky kontrolované ReMe. V tomto smere ma môžeš vnímať ako technokrata. Ale v žiadnom prípade nie ako podporovateľa umelej inteligencie, či dokonca implementácie kybersapiensa do procesov mojej existencie. Nejdem pokračovať ďalej. Veď sám prídeš na to, že ani sám seba nedokážeš zaradiť do nejakého „izmu“. Ale o vnútre svojej partnerky musím mať jasno. Ale ako sa doňho dostať a overiť si, že svoje požiadavky obmedzí na päťdesiat percent. Že tých zostávajúcich päťdesiat bude postačovať na uspokojenie tých mojich. Ako si overiť, že vie počítať tak ako ja, a dokonca i v tej istej mne blízkej matematickej, alebo logickej sústave?

Netráp sa. Aj Ja som sa prestal. Ale neprestal som viesť rozhovory sám so sebou. Nie tak intenzívne ako počas môjho putovania, ale rovnako poznačené mocou filozofovania. Podľa ReMe som nastavil 100 %, ktoré viem dať, a začal hľadať partnerku, ktorá vie dať mne tých jej 50 %.

Ideál som nenašiel. Niekoľko „surových diamantov“ áno. Nutkanie skúsiť ešte raz lotériu šťastia bolo silnejšie, ako sa diamantov vzdať. Znovu som roztočil ruletu s nádejou, že jeden z tých diamantov sa bude dať časom obrúsiť na požadovaný tvar. Ale nedal sa. A tak som musel začať brúsiť seba. Teraz s vedomím, že pre seba som už našiel to, čo som chcel. Že viac mi netreba. S vedomím, že nemusím sa prispôsobovať sedem a pol miliardovej populácie Zeme, ale iba jednej osobe. Aj tej iba v situáciách, v ktorých moje rozhodnutie: dôjsť k cieľu, nevzdať sa, vytrvať; je výsledkom mojej dobrej vôle. Nie povinnosti!

O tom, kam siaha moja dobrá vôľa, čo pokladám za svoje povinnosti, čo pokladám za svoj cieľ som už veľa povedal. Ale hlavne napísal, „Vytesal do kameňa“. Zveril svetu duchovna v mojej tvorbe, v odkaze, o ktorý sa môžem kedykoľvek oprieť. Oň sa môže oprieť i môj doživotný partner rovnako ako aj ty. Ako každý, kto vie čítať v slovenskom jazyku, alebo v jazyku, do ktorého mnou zverejnené duchovno bolo objektívne sprístupnené inej než pár miliónovej populácie znalej môjho materinského jazyka. A to je všetko. To je môj cieľ. Lebo týmto som zredukoval sedem a pol miliardovú populáciu Zeme len na pár miliónov. Na niekoľko jedincov, medzi ktorých patrím Ja, moja partnerka a tiež ty. Samozrejme len v prípade tvojej dobrej vôle, nie povinnosti. Dobrej vôle chcieť byť užitočným, nie parazitujúcim pasažierom Zeme. Pasažierom, ktorý má čas; ktorý si vie subjektívne zvoliť na každej životnej križovatke svoj správny smer; ktorý vidí vo mne partnera, ktorého si vybral správne…

Moja cesta – 28

13.04.2024

Dodatok k ukončeniu blogu a diela Moju rozprávku, moje „PUTOVANIE od prameňa k smrti“, rozdelenú na 28 častí, som začal zverejňovať ako blog vo viere, že nájdem niekoho, kto vydá jeho ucelenú časť knižne. Nenašiel sa. Vlastne áno. Našiel sa distribútor, ktorý bol ochotný sprostredkovať záujemcom predaj zverejneného diela. Vašou odmenou za to, že ste sa [...]

Moja cesta – 27

04.04.2024

Život je ale komplikovaný. Nič v ňom netrvá večne. Aj radosť z testamentu v okamžiku, keď obal zahodíš a spoznáš jeho obsah. Ten priateľom veľkú radosť neprinesie. Preto mi je ťažko hovoriť s nimi na túto tému. S tebou to bude zrejme ľahšie. Hlavne vtedy, ak ťa zaujal život včiel. Žiadna včela neurobí niečo, čo by mohlo včelej rodine uškodiť. Dokonca aj [...]

Moja cesta – 26

29.03.2024

Už je čas „Pravde žil som, krivdu bil som…“ má Samo Chalupka vtesané na svojom náhrobku v Hornej Lehote. Moja životná cesta prechádza i touto obcou. Míľnik s označením 1977 je tu pevne osadený. Občas sa k nemu vraciam. Stojí presne poniže evanjelickej fary, kde Samo Chalupka pôsobil. Kúsok vpravo je jeho pamätník s veršom z „Branka“. Je zhodný s epitafom [...]

Mallorca

Na Malorke sa zrútila terasa reštaurácie, najmenej štyria ľudia neprežili

23.05.2024 23:02, aktualizované: 23:38

Ďalších zhruba 27 osôb utrpelo zranenia.

pásmo gazy

Izraelská armáda postupuje hlbšie do Rafahu, podľa Galanta operácia ďalej zosilnie

23.05.2024 22:26

Za posledný deň prišlo pri izraelskom bombardovaní a pozemných operáciách v celom Pásme Gazy o život 91 Palestínčanov.

Peter Pavel

Prezident Pavel sa zranil pri jazde na motorke. Skončil v nemocnici

23.05.2024 21:30

Jeho zranenia nie sú vážne, vyžiadajú si však krátke pozorovanie.

okamura, SPD, protest

Danko vystúpil na Okamurovej demonštrácii v Prahe. Odporcovia po nich hádzali vajíčka

23.05.2024 21:03, aktualizované: 21:38

Danko občanom Česka zaželal vládu, pre ktorú budú na prvom mieste.

jahn

...o rodine, zdvorilosti, spoločenskej etikete, osobnom rozvoji a reflexnej komunikácii.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 48
Celková čítanosť: 73848x
Priemerná čítanosť článkov: 1539x

Autor blogu

Kategórie