Peniaze a hodnota

Túžba mať peniaze, a vedieť s nimi narábať, začína v rodine. Aj u mňa tomu tak bolo. V detstve nenásilne, a úplne prirodzene, som dostal základy filozofie vnímania hodnoty peňazí a narábania s nimi. Tento základ mi postačoval na cestu mojím životom až do päťdesiatky. Nebolo ho treba výrazne meniť. Zabezpečoval mi stabilitu i naplnenie túžob, ku ktorým som bol výchovou vedený od detstva.

Proces spoznávania hodnoty peňazí je prípravou na odchod z raja. Rodina tým rajom môjho detstva určite bola. Ona mi ukázala kde rastú jablká. Usmernila ma, z ktorej jablone je najlepšie si zrelý plod odtrhnúť. V dostatočnom časovom predstihu ma naučila, ako tieto plody práce používať a užívať, aj kedy aké zásoby plodov je potrebné začať tvoriť! Nadobudnutý pocit hodnoty peňazí, a vzťahu k nim, bol jablkom určeným k zimnému uskladneniu. Ešte nemalo tú správnu chuť. Ešte sa nesmelo do neho zahryznúť. Ešte ho bolo potrebné správne uskladniť v dobrej pivnici a počkať nejaký čas.

Preto chýba peniazom získaným odchodom z rodinného raja chuť ducha poznania ich skutočnej hodnoty. Tú som získal vekom, poznaním, a skúsenosťami. Tak ako poznanie, v ktorom čase, ktoré jablko, ako chutí,. Poznanie toho, že jablká sú potrebným zdrojom vitamínov v čase, keď ich je nedostatok. Že zjesť iba jedno denne nestačí. Preto je potrebné ich uskladniť viac. Natrhať dostatok. Možno aj z iného stromu. Možno aj z inej záhrady. Možno aj uvažovaním o tom, či to musia byť iba jablká. Či aj iné druhy ovocia nemajú pre existenciu môjho bytia potrebnú hodnotu na podporu môjho rastu a existencie!?

Nasmerovanie môjho vzťahu k peniazom bolo vždy podfarbené objemom dostupného poznania a z neho prameniacej filozofie. Filozofie, ktorej prostredníctvom som si vedel dať odpoveď na vzťah dvoch entít, dvoch fenoménov. Ako napríklad: ovocie a vitamíny; objekt a subjekt; Ja a vesmír; čas a existencia; hmotné a duchovné. Práve vzťah medzi peniazmi, a s nimi zviazaným duchovnom, som pri opustení môjho rodinného raja nevnímal. V mojom myslení nebolo žiadne tesné spojenie medzi nimi. Hodnota bola hodnota a duch bol duch. Boli to dve samostatné inštitúcie. Dva vzdialené brehy rieky, medzi ktorými nebol žiadny čulý ruch. Jednoducho banka a kostol. S takýmto pohľadom, a takouto filozofiou, ma zastihol rok 1999. Do tohto roku som existenciu môjho bytia vnímal ako vyváženú. Prispôsobenú procesom, ktoré ma na mojej životnej ceste dostali k tak obávanému prelomu tisícročí. Obava, skoková zmena z prechodu roku 1999 do roku 2000 sa nekonala. Čas plynul pokojne ďalej rovnako ako procesy, ktoré už mne nič netušiacemu pripravovali revolúciu v mojom myslení.

Zmena myslenia nutne vyvolá i zmenu v správaní. Zmenu v prejavoch človeka navonok. Nepredpokladal som, že takým spúšťačom sa môže stať na prvý pohľad nevýznamné a všeobecne známe slovo „hodnota“. Dôvodom zmeny vo mne bola prednáška Richarda Douthwaita a jeho knižočka „Ekológia peňazí“. Prednáška ma doviedla k zamysleniu sa, „prečo aj Ja pokladám za prirodzené všetko prepočítavať na peniaze“? Tých nezodpovedaných „a prečo“ bolo zrazu oveľa viac. A prečo ma nezaujíma ich pôvod, ale skôr to, že sú. A prečo ich hodnotu vnímam ako môj úspech, nie hodnotu, ktorou ubližujem. A prečo hodnota toho, čo som za peniaze urobil, je ich prijatím ukončená. A prečo o hodnote rozhodujú bezduchí ekonómovia svojím kalkulačným vzorcom, v ktorom chýba: vzduch, voda, utrpenie a túžba Zeme žiť a prežiť. Tu prichádza ten nepríjemný pocit. Poznanie, kedy mať peniaze je nie príjemné. Kedy je to hanba! Možno ty sa dokážeš ubrániť takémuto smiešnemu pocitu. Ja mám stým problém od detstva.

Do mojich prednášok o etikete som zaviedol kalkulačný vzorec drzosti darcu a prijímateľa. Drzosti zamestnanca a zamestnávateľa. Koeficient správneho rozhodovania sa o skutočnej aktuálnej hodnoty peňazí potrebných na uspokojenie mojej minimálnej potreby potrebnej k tomu, aby v určitom čase a priestore som mohol žiť. Nie živoriť, ani prežiť, ale pokojne a spokojne žiť. To ostatné je nadhodnota. Nepotrebná hodnota. Hodnota toho, čím môžem merať a preukazovať moju múdrosť, alebo hlúposť. Schopnosť obetovať sa v prospech celku. Schopnosť chcieť dať aj iným možnosť tešiť sa z plodov šťastia plynúceho zo spoločnej práce, alebo dať možnosť ukázať svetu svoju dokonalosť, jedinečnosť, neomylnosť a chamtivosť! To ma doviedlo k UBUNTU. K filozofii obyčajných ľudí z Afriky. K niečomu, čo vnímam ako úžasné duchovné dedičstvo Zeme. Niečo, čo je možné prostredníctvom peňazí uchovať, ale rovnako, to niečo, je možné peniazmi zničiť. Usmerniť tok peňazí tak, aby mohli beztrestne ničiť, zabíjať, deformovať…

To niečo, to UBUNTU, sa dostalo do mňa bez toho, že by som bol v Afrike. Bolo súčasťou mojej výchovy. Postoja mojich rodičov k životu a dobe, v ktorej žili. Odkazu, ktorý aj oni nechtiac zdedili od svojich rodičov. Odkazu, ktorý potláčal závislosť, neschopnosť, šírenie nepravdy, hlúpu zábavu, nezmyselné filmy, či vyzdvihovanie osobností, u ktorých je plytvanie, nerešpektovanie zvyklostí, a prijatej etikety, typickým prejavom.

„UBUNTU je slovo zo Zulštiny. Vyzdvihuje ľudskosť, humánnosť. Podporuje rozvoj môjho ja, a hľadanie odpovede na to: kto sme, a kým sme. Vytvára priestor pre rozvoj mentálnych schopností a myslenia. UBUNTU odhalí poznanie toho, čo sa vo mne skrýva, čo dokážem využiť v prospech náš, v prospech národov. V prospech rozvoja prospešného pre nás všetkých bez potreby reklamy, médií, nepotrebných farmaceutík a jalových služieb. Význam slova UBUNTU treba vnímať subjektívne: „Som tým, čím som vďaka ľuďom, ktorí sú vôkol mňa“. Iba tak je možné rozpoznať kladný a záporný dopad tejto filozofie. V tom zápornom dnes žijeme. Ľudia vôkol stratili záujem o bytie seba samých. Tým aj o svoju budúcnosť. Systém ich mení. Vedie ich tam, kam je jednoznačne nasmerovaný. To UBUNTU nie je!“

Pre mňa sa UBUNTU stalo poznaním, že ak žijem v nejakej komunite, potom všetci v nej sme odkázaní jeden na druhého. Tak ako ľudia kmeňa Zulu, tak aj Ja som sa snažil v každej komunite, do ktorej som sa dostal, pracovať tak, ako som to najlepšie vedel. V tom bola moja hodnota. Hodnota podfarbená idealizmom a vierou, že komunita mi to rovnako vráti. Nie pod rúškom nenásytnosti, chamtivosti, neprijateľného a zvrhlého svetonázoru, ale v rámci reálnej situácie a možností, ktoré sú pre nás všetkých rovnaké. Nie je to ľahké a bezstarostné. Je to konanie pod neustálym tlakom, ktorého výsledkom je svetonázor, ktorý to príjemné i nepríjemné prenáša na všetkých členov komunity rovnako. Tak ako i zodpovednosť mňa za komunitu, seba samého, i za všetko to čo so životom a bytím súvisí. UBUNTU mi tak dáva možnosť bez obáv a pochybností konať dobro v prospech tých, ktorí mi, to dobro, rovnakým spôsobom vrátia. Nie peniazmi. Nie rovnakou protihodnotou. Ale rovnakým správaním. Rovnakými prejavmi a činmi voči iným. Rešpektovaním komunity a prírody. To je tou skutočnou hodnotou. Hodnotou, ktorú pociťujem i vo svojom vnútri ako spokojnosť s tým, že to čo som dal sa mi aj vracia v podobe rovnakých prejavov správania. Rovnakého rešpektovania mňa, prírody, a Zeme.

„Každá palica má dva konce.“ Aj tá UBUNTU. Umocnila vo mne pocit poznania neuveriteľnej sily davu, a bezmocnosti jednotlivca voči nej. „Nie ako jednotlivci, ale ako celok máme, keď sa spojíme, neuveriteľnú moc.“ Je veľa pekných slov. Aj celok a moc sú tie, ktoré je možné všelijako ohýbať. O niečo neskôr som začal vnímať vo vzťahu k celku aj slovo komunita. Aj to ako sním narábajú športovci, manažéri, makléri a iní. Oslovili ma komunity žijúce v nehostinných podmienkach severu, v džungli, tam kde ide o uchovanie existencie života a bytia. Tam tento výrok vnímajú ako existenčnú nutnosť. Ale komunity, v ktorých technický pokrok zúžil existenciu bytia života na uctievanie hmotných statkov, na uctievanie kvázi elít, výrok nevnímajú tak ako Ja. Vnímajú ho sebecky, objektívne. Ak aj ty si taký obyčajný, ako Ja, vidíš, koľko biedy, utrpenia, a deštruktívnej sily je zneužitej na prospech uspokojenia záujmov elity. Nie na uspokojenie mojej túžby. V mojej túžbe je neuveriteľná moc sily davu a technického pokroku usmerňovaná subjektívne. Tak, aby v tebe, i v každom cestovateľovi Zeme prevládol ten druhý pól palice UBUNTU. Ten, ktorí bol deťom kmeňa Zulu vštepovaný do ich vedomia od narodenia. Len vtedy je možné vidieť, cítiť a počuť množstvo tej biedy a utrpenia na Zemi. Možno tak ako Ja aj ty cítiš, že „zo strany mocných, riadiacich kvázi elít, je vedená skrytá, ale stále viditeľnejšia vojna proti ľudstvu. Len ľudstvo, nie elity, môžu nad ňou zvíťaziť“. V tom je moja skutočná hodnota, pre ktorú sa mi ešte chce žiť, tvoriť a sadiť Konniho lipy.

Neviem, či to niekomu prinesie úžitok. Ja som len obyčajný človek, ktorý nechce, aby hnacou silou bytia bol neustály rast spotreby, maximalizácia zisku, ignorovanie životného prostredia, rozvíjanie zábavy. Nechcem, aby moju prítomnosť ovplyvňovali jedinci, ktorí svojimi aktivitami budujú ilúziu dokonalosti a úspešnosti zneužívaním: mojej práce, skromnosti, ochoty pomáhať iným, túžby byť užitočný pre budúcnosť Zeme. Chcem, aby príkladom úspešnosti pre mňa, ale aj teba, boli jedinci, ktorí dokážu na prospech nás ostatných zužitkovať svoj čas bytia, i nahromadené hmotné statky. Ktorí dokážu vedecký pokrok a technické vymoženosti nasmerovať tak, aby skutočnou hodnotou človeka sa stala hodnota ním vytvoreného duchovného odkazu. Nezmazateľná stopa, ktorá  je odrazom: výchovy, morálky, poznania, osobnej filozofie a stavu kvality existencie bytia Zeme!

Je čas na zastavenie sa. Na spätnú väzbu môjho správania sa. K zamysleniu sa, či som vhodným pasažierom Zeme. Je čas k vyhodnoteniu vzdialenosti ťažiska palice môjho bytia od strednej hodnoty môjho koeficientu drzosti. Od množstva toho čo neustále beriem, ale za čo nič nedávam! Je čas spočítať koľko líp som zasadil, a koľko ich bolo zlikvidovaných vďaka mne, a vďaka hodnote mojich peňazí?

Mať peniaze znamená mať zásobu niečoho, čo umožňuje „polievať“ zrnká múdrosti tak: aby klíčili, rástli, prinášali želanú úrodu. Ale pozor! To isté dokážu peniaze urobiť aj so zrnkami hlúposti. S burinou, ktorá do mňa, do teba a do nás bola zasiata. Dokážeš sa tomu ubrániť?

To zrnko zasiate do mojej hlavy prednáškou Richarda Douthwaita potrebovalo dosť dlhý čas, kým začalo klíčiť. Ale začalo. Vyrástol stromček, na ňom halúzka a z nej vetvičky. Jednou z nich je i táto kniha a obsah týchto riadkov v nej. Aká je ich hodnota?

Dnes viem, a som presvedčený, že peniaze nemôže vlastniť kto chce, a už vôbec nie „koľko chce“. Môžu ich vlastniť iba tí, ktorí s nimi dokážu uvážlivo narábať. Ktorí ich prostredníctvom dokážu polievať zrnká múdrosti a nie hlúposti. Ktorí dokážu zabrániť burine, ktorá v nich rastie, aby ďalej bujnela. A to je to, o čo sa snažím. „Lebo nie peniaze sú toho vina. Ale v nás ľuďoch je tá chyba…

Od diktatúry k proletariátu

Nerád chodím okolo horúcej kaše. Ak je navarená, treba ju jesť. Ak sa má jesť, treba ju servírovať chutnú, v správnej teplote. Rodičia to so mnou nemali ľahké, lebo na všetko som mal svoju odpoveď. Ak som bol v neistote, tak som sa pýtal. A rodičia odpovedali. Nie vždy „jasne, farebne a nahlas“. Niekedy to sekli. „Daj pokoj.“ Navonok som dal, ale vo vnútri som mal nepokoj. Rodičia mali vždy pravdu. Voči tej sa nedalo postaviť. Bola to tvrdá „diktatúra“, ktorú som pocítil a pritom som ani nevedel, čo to je.

Ako som rástol a dospieval, rodičov vystriedali ďalšie autority. Učiteľka v škôlke a v prvej triede. Predsedníčka triedy, pionierska vedúca, farár, pán prezident, komunistická strana. Začalo byť toho veľa a ja stále, okrem brata, som nemal komu veliť. Aj to len tajne. V prípade zverejnenia mojej aktivity došlo k nepochopeniu dobre mieneného predsavzatia. Mama a jej varecha mi dali vždy konečné usmernenie. Pochopil som, že kým sa nestanem komunistom, musím diktatúru na všetkých stupňoch rešpektovať. Už v rannom veku som začal chápať, že cesta k cieľu je dlhá. Sprevádza ju množstvo križovatiek, prekážok a zastavení, na ktorých je potrebné rozhodnúť sa správne. Orientačne som vnímal tie najhlavnejšie, ktoré nesmiem minúť. Mali označenie: Pionier, Zväzák, Komunista! Najväčším utrpením však bolo to Leninovo, „učiť sa, učiť sa, učiť sa“. Svetielkom nádeje v tom utrpení bola vidina „komunizmu“. Ako pani učiteľka hovorila, „Bude všetko zadarmo“.

„Aj bakelitová loďka za 25 korún?“, tú som chodil obdivovať do výkladu hračkárskeho obchodu.

„Aj tá.“

Pani učiteľka nemala pravdu. Miesto komunizmu prišiel rok 1968. Sním Rusi. Skončila sa moja túžba stať sa komunistom. Prestal som rešpektovať diktatúru na všetkých stupňoch. Dianie, spolu s kamarátmi, sme zobrali do vlastných rúk. Tlačili sme letáky, písali heslá po domoch a cestách, prekladali smerovníky cieľových miest a likvidovali telefonické linky spojencov. Dokonca som sa odvážil ísť zlomiť vrtuľu na helikoptére Maďarskej armády, ktorá u nás „bratsky“ vypomáhala. Nepodarilo sa. Našťastie Maďari usúdili, že Tintítko so svojimi 45 kilami sa chce na vrtule len pohojdať. Neskôr som pochopil svoju nevedomosť a naivitu môjho konania. Tá stála mamu vylúčenie zo strany. Tých, čo moje „záškodnícke“ aktivity podporovali a usmerňovali, povýšili. To rozhodlo.

„Rusov nie! Komunistov nie! Chcem demokraciu!“

V ponuke boli aj iné tajomné slová a zaklínadlá. Federácia, liberalizmus, trhová ekonomika, konfederácia… Nerozumel som tomu. Filozofia ešte stále nemala ku mne otvorené dvierka. Postupne sa tieto slová vytratili. Situácia sa „normalizovala“, diktatúra proletariátu sa znovu upevňovala. Ale ja som ju už nevnímal ako ideál, za ktorým je potrebné kráčať ako hluchý, slepý a nemysliaci komunista. Rok šesťdesiatosem ma vytrénoval k triedeniu ľudí na dobrých, zlých a pochlebovačov. So zlými som si ako tak vedel poradiť, ale s pochlebovačmi to bolo komplikované. Nemal som ich rád.

Príchod do Brna moje myslenie zdemokratizoval. Naučil som sa dokonale „pochlebovať“. Lichotiť každému, kto chcel byť klamaný. Uťahovať si z neho. Hlavne z toho, ako dokáže akúkoľvek zmenu zmeniť vo svoj prospech. Dohnať ho k poznaniu, že existujú jedinci, ktorí i jeho môžu pritlačiť k múru. Vtedy pochlebovač dostal strach. Prišla neistota, rozhodnutie uhnúť z cesty. Chudák netušil, že práve to bol môj cieľ. Zbaviť sa ho. Vychutnať si krátkodobé víťazstvo. Obzvlášť s Jirkom sme sa vedeli v tomto zhodnúť, a na úkor normalizátorov sa dobre pobaviť a vytočiť ich.

Počas štúdia som mal čas naplnený do maxima. Učenie, tréning, súťaže, brigády, pomocný výskum a skúšky. A reparácia televízorov. Samozrejme, v tomto kolotoči sa občas objavila aj zábava. Posedenie s priateľmi, a voľné snívanie o dobrej i neistej budúcnosti. Tu som začal rozmýšľať o tom, či by som sa nemohol stať prezidentom. „Ty určite nie.“, doznievali priame i nepriame odpovede na sondy, ktorých prostredníctvom som zisťoval reakcie okolia na moje neisté rozhodnutia. Ale prekážky sú na to, aby sa prekonávali. Preto, ak padlo nie, chcel som vedieť aj prečo nie. Prečo uňho áno, a prečo u mňa nie.

Pri týchto otázkach som prišiel k záveru, že vo vyjadreniach oponentov chýba vierohodná argumentácia. Že sa púšťajú do diskusie bez poznania širších súvislostí. Že Ja reagujem rovnako ako oni: na základe „zdravého sedliackeho rozumu“; vnútorného presvedčenia o správnosti môjho úsudku; presvedčenia, že môj pocit je jedinečný a bezchybný. Ale presne takto sa správali aj všetci „demokrati“ okolo mňa. Mali väčší rozhľad, boli bližšie k informáciám, vedeli hlasnejšie a presvedčivejšie zaobaliť svoje slová, hoci nemali vierohodné argumenty. Čo však vedeli sto percentne správne ohodnotiť bolo to, čo je demokratické, a čo nie. Z ich pohľadu som bol vrták, a nie demokrat.

Bojovať proti ruským raketám bolo demokratické. Bojovať proti náletom Američanov na Juhosláviu bolo nedemokratické. Mal som v tom chaos. Chvíľu som mohol do USA cestovať, kedy som chcel. Potom som odrazu už bol nežiaduca osoba. Na otázku „prečo“, som nedostal odpoveď. Dokonca aj na ambasáde USA mi bolo zakázané poopraviť to, čo bolo pretlmočené.

Mám svoju predstavu o demokracii. Chyba je v tom, že tú Churchilovu považujem za prekonanú a americkú nezlučiteľnú s tým, ako sa demokratickí Američania správajú. Nedá sa to zovšeobecniť. Viem sa dohodnúť s cigáňom, černochom, Maďarom, mohamedánom, väzňom, a kdekade s kým. Dokonca aj s vrahom, pokiaľ má filozofiu založenú na skutočnosti, že to čo chce pre seba, chce dopriať aj mne, aj ostatným ľuďom Zeme.

Samozrejme, ak s niekým chcem komunikovať, musím rešpektovať mnoho iných daností, ktoré súvisia bezprostredne stým, čo je predmetom túžby, snov a želaní. Zvyčajne tu, všetka moja snaha stroskotá. Prezentovaná dokonalosť, genialita a naj myšlienka má toľko nedokonalostí, vrátane tej osobnej, že genialita demokracie je pre mňa neakceptovateľná. Tí, čo sa snažia mi ponúknuť to ich úžasné dobro nechápu, prečo si myslím, že ich snahou je mi ho vziať. Mám na to jednoduché vysvetlenie. Vlastne jednu múdrosť, asi plagiát, ktorý je vo mne neustále aktívny, „všetci nemôžeme mať všetko, lebo všetkých je veľa a všetkého je málo“. Uvedomenie si tejto skutočnosti ma doviedlo k túžbe žiť preto, „aby Zem mohla žiť“. Je to múdrosť, alebo  blúznenie?

Je to jedna strana roztočenej mince života, ktorý som žil a dožívam. Dnes môžem povedať, že správne. Viem, na ktorú stranu padnem. Vieš, na ktorú stranu padneš ty?