Založ si blog

Moja cesta – 04

 

Obzor môjho poznania sa začal rozširovať spoznávaním kamarátov a vzájomným navštevovaním sa. Nemal som zákaz navštevovať rodiny kamarátov, ani vodiť si kamarátov do bytu k nám. Proste dvere do našej kuchyne boli pre každého otvorené. Tak aj nám do iných domácností. Skutočnosť, že každá rodina má na rovnakú vec iný pohľad, oslabovalo jednotnosť rodinnej ideológie. Detstvo prestávalo byť detstvom a z pioniera s stal člen zväzu socialistickej mládeže. Dostával som sa do puberty a odtiene ružovej som si postupne začal miešať sám. Doba sa menila, ružovosť sa postupne vytrácala. Čím viac som sa vzďaľoval z dosahu mami, tým viac sa z môjho pohľadu na život vytrácalo toto zafarbenie.

Rodičia ma viedli k poslušnosti a zásadovosti. Nezamlčovať skutočnosti a vždy hovoriť pravdu. Čas dozrel, a prirodzenou cestou som začal chápať, že hovoriť pravdu je nie vždy tá najlepšia cesta. Začalo to postupne. Dozrelo v období, keď bezstarostné detstvo začalo končiť. Keď nie vo všetkom mi rodičia mohli byť príkladom. V niečom bolo potrebné dať aj na kamarátov. Napríklad hra na doktorov. Bez kamarátov by bola o ničom. Konzultácia s rodičmi, v takých prípadoch, len všetko pokazila. Bolo potrebné uvážiť o čom hovoriť, a či pravdu. Naučil som sa veľmi opatrne pristupovať k chúlostivým otázkam. Spoznal som, že najlepším prvým kontaktom je „oťukávanie“. Druhým dôležitým je sondovanie správnosti zvolenej cesty k dosiahnutiu poznania. Potom bol už len krôčik k filozofovaniu a rozhodnutí sa, koho prizvať ku konzultáciám na chúlostivú tému.

V aktuálnom okamžiku to bolo možné prevažne s mamou. Ona, na rozdiel od otca, bola dostupná v reálnom čase. S otcom to bolo možné len s odstupom času. To už bezprostredný pocit vo vzťahu ku konkrétnej udalosti a téme zoslabol. Druhotný názor bol už len kvalitatívnym porovnaním toho prvého.

Pri hľadaní pravdy som mnohokrát pocítil na vlastnej koži dopad ľudovej múdrosti: „za pravdu aj z voza zhodia“. Tá, v kombinácii s inou múdrosťou, „trafená hus zagága“, vyprofilovala u mňa komunikačnú stratégiu pre ďalšie cesty životom.

Vlastným pozorovaním, sledovaním rôznych filmových príbehov, čítaním kníh a sledovaním správania bezprostredného okolia, som objavil veľa podobného s tým, čo je obsiahnuté v našej ľudovej múdrosti. I s tým, ako mnoho spoluobčanov dokáže tieto múdrosti otočiť v prospech seba, alebo v môj neprospech.

V našej rodine to takto nefungovalo. Platilo: „Za vypovedaným si musíš stáť, slovo robí chlapa!“. V prípade omylu bolo povinnosťou chybu si priznať, ospravedlniť sa, a poškodeného odškodniť, ak sa dalo. Niekedy sa nedalo. V takom prípade som si bol vedomý oprávnenosti neštandardnej reakcie poškodeného. Samozrejme boli aj prípady, kedy poškodený zo vzniknutej situácie chcel neštandardne ťažiť. Domáhal sa práva. V takom prípade som si zvykol uplatňovať školu bane, „vzor rubača Jana“. Dotyčného som upozornil. Ak nepomohlo, tak tresol. A prekážka bola odstránená. Dnes už toľko sily nemám. Trénovanosť minulých období sa stráca. O to uvážlivejšie volím slová, ktorými by bolo možné zasiahnuť tú nevinnú hus, ktorá zagága. Preto i v tomto mojom príbehu som vynechal spomienky, ktoré sú na hranici zlomu dobra a zla. Vynechal som ich vo viere, že každá dotyčná osoba, tak ako aj ty, si dokáže sama urobiť úsudok o tom, prečo sa rozhodla konať v neprospech života, bytia a existencie. V prospech umlčania skutočnosti, že „Zem sa točí“. Osoby, ktoré i napriek tomu zagágajú, môžem len vyzvať, aby použili rovnaké zbrane k útoku. Napísali svoj príbeh a očistili sa. Lebo to, čo som tu uviedol ja nie je vymyslené. Je to skutočná rozprávka, ktorú som žil, prežil a dožívam so skutočnými osobami, ktoré križovali moje cesty a pomáhali mi ich vydláždiť, alebo zarúbať.

 

 

Dvojitý meter detstva

Ako sa mi detstvo z ružovej menilo na zelenú realitu, menil sa aj môj pohľad na prejavy dobra, zla, krivdy, trestu a zodpovednosti. Začal som si viac všímať rozpory súvisiace s túžbou rodičov, a ich reakciou na realitu z pohľadu minulosti a prítomnosti. Samozrejme vo vzťahu ku mne. Našťastie som mal brata. Bolo s čím okamžite porovnávať. Protestoval som, ak vo vzťahu k bratovi som bol znevýhodnený. Platilo u nás, že so všetkým, čo dostaneme, sa musíme podeliť. Zdôvodnenie, že niektoré aktivity a prejavy nemôžem porovnávať, lebo brat je mladší, som s nevôľou uznal. Ale prečo reakcie otca a mami sú iné voči mne, a iné voči bratovi na ten istý prejav v prípadoch, kedy vek nerozhoduje?  Pociťoval som nespravodlivosť a krivdu. To som ešte netušil, že oni ma budú sprevádzať na každom kroku celý môj život. Ale aj teba. Lebo život je už tak nastavený. Všetko dokonale sa zvládnuť nedá. Ani vymyslieť niečo, čo bude vždy fungovať správne. Vo výchove určite nie.

 

Otec presadzoval výchovu postavenú na moderných pedagogických skúsenostiach Makarenka. On sa rád uchyľoval k experimentovaniu. K používaniu moderných metód. Veril ľuďom. Nevedel nikoho oklamať a nedal sa nahovoriť na žiadnu nečestnosť. Bol presvedčený, že všetci chcú len dobro. Veril a bol presvedčený, že deťom je potrebné dať už v mladosti značnú autonómiu. Na jej základe rozvíjať talent a pripravenosť pre ich ďalší život. Zrejme v detstve nemal veľa autonómie. Chcel ju dopriať nám, svojim deťom.

Mama bola šikovná, pracovitá, so silne vyvinutým zmyslom pre čestnosť a spravodlivosť. Tak ako otec. Ale chudobné pomery, v ktorých vyrastala, ju nútili vlastným pričinením zadovážiť si potrebné. Nepovažovala za zlato všetko čo sa blyští. Zdedené návyky dokázala okamžite prispôsobovať realite. Vo výchove praktizovala generáciami overenú prax založenú na skutočnosti, že „Janka treba ohýbať kým je Janko“. Otcove výchovné metódy, overené Makarenkom, ju neoslovili. Základom jej metódy, overenej mnohogeneračnou rodinnou praxou, bol Pavlov reflex a varecha. Niekoľko ich na mne dolámala. Ohla ma dobre. Upevnila vo mne presvedčenie, že na hlúposti a autonómiu je ešte dosť času. Najskôr je potrebné nabrať výšku, až potom je možné  lietať.

Nezhody v rozdielnych výchovných praktikách otca i mami viedli k tvrdým a dlhotrvajúcim sporom. Tie nabrali na sile vždy, keď nás navštívila starká. Vyústilo to do mne nepochopiteľnej dohody. Jej výsledkom bolo, že mňa bude vychovávať mama a brata otec. Od mami som sa o tejto dohode dozvedel až po jej premlčaní. Už som mal svoje deti. Potvrdilo sa mi, čo som iba tušil. Aj to, aký chaos v hlavách detí, ale aj vo vzájomných vzťahoch, spôsobujú rozdielne názory na výchovu. V tej mojej tomu skutočne tak bolo. Často som dostal bitku za niečo, čo som neurobil. Bol som trestaný za niečo, za čo brat nie. Možno aj preto som brata nemal rád a ponúkal ho každému kto nemal deti. Aj tete Melánie Oláriovej.

Brat zas mňa mal rád. Boli sme ako pes a mačka. Keď rodičia odišli, prevzal som Makarenkovu výchovu po vzore mami do vlastných rúk. Nie vždy som sa dočkal pochvaly. Naopak, dostal som bitku za použitie nesprávneho dohľadu. Nedocenenie mojej starostlivosti som vnímal ako veľkú krivdu. Samozrejme je mi dnes ťažko hodnotiť mieru výkonu mojej spravodlivosti, ale dve príhody musím spomenúť.

 

Možno to bola banalita. Možno som mal za brata umyť riad a mne sa nechcelo. Možno som ho mal umyť Ja, a brat nechcel poslúchnuť môj príkaz. Proste som dospel k rozhodnutiu, že ho musím potrestať a donútiť zadanú úlohu splniť. Zamkol som ho do kúpeľne s tým, že kým si to nerozmyslí nevypustím ho. Bývali sme na prvom poschodí. Nepredpokladal som možnosť úniku z tohto „väzenia.“ Ale bratovi sa z kúpeľne ujsť podarilo cez malé vetracie okienko. Bola to veľká odvaha spojená so značným rizikom.

Na prvom poschodí musel skočiť na striešku nad vchodom a odtiaľ na dvor. Keď sa mu to podarilo, začal sa mi z dvora posmievať.

„Vybabral som s Tebou, ha, ha, ha.“

Hrozne ma to rozčúlilo. Aj preto, že pri úteku sa mu mohlo niečo stať.  Našťastie sa nič nestalo, ale urážka môjho Ja v tom okamžiku dominovala a naberala na sile. Nesmel som zostať porazený. Musel som konať!

Brata sa mi podarilo chytiť, dotiahnuť domov a priviazať o stoličku. Pocit radosti z víťazstva bol naplnený. Príchod otca, ktorý mal urobiť sudcu nad množstvom nami vykonaného dobra a zla, moju túžbu po pochvale anuloval. Len jeden krát si v mojom živote pamätám situáciu, kedy sa otec spreneveril Makarenkovej výchove. S nevídanou silou spustil svoju „bubnovú paľbu“. Tak nazýval bezbolestný výprask po zadnej časti trestaného, ktorého hlavu zovrel medzi kolenami a päsťami búšil do jeho zadnice. Prvý krát som tento výprask aj trochu cítil. Čo ma ale najviac bolelo bolo jeho rozčúlenie. To určite bolo na hranici infarktu. Možno bolo porovnateľné s tým mojím, keď sa mi brat posmieval a potreboval som ho dotiahnuť domov. Ale vtedy som nezaregistroval nikoho, kto by hrozbu môjho infarktového stavu registroval. Z otcových nesúvislých vyjadrení počas „bubnovej paľby“, ktorá okrem výchovného účinku obsahovala aj silu neovládanej emócie, som pochopil, že mnou zvolený spôsob väzby vinníka nebol správny. Bol porovnateľný s väznením tých najťažších zločincov. Bol neúmerný previneniu, za ktoré som brata uväznil, a nakoniec aj poviazal. Nikdy viac som brata nepoviazal a ani netrestal. Pochopil som, že je chránenou osobou, ktorú nemám právo vychovávať  a ani trestať. Bola to lekcia pre život, ktorú som v mojej nevedomosti zle pochopil. Netušil som, že osoby, ktoré také oprávnenie majú, majú utajenú dohodu o výchove na vyššej úrovni.

Odvtedy som už neanalyzoval rozdiely medzi výchovným prístupom mami a otca k bratovi a ku mne. Bral som to ako skutočnosť určenú autoritami. Daň za to, že som starší. Zmieril som sa s požiadavkou prejavovať k bratovi zhovievavosť a viac tolerancie. Vnútorne som s tým nebol stotožnený. Cítil som, že niekde je chyba. Že takáto cesta nie je správna. Netrvalo dlho a tušenie sa naplnilo.

 

Otec sa vracal z chemického ošetrovania záhradky v ochrannom skafandri s postrekovacou súpravou na chrbte. Keďže bol vždy predpisový, i jeho oblečenie pre túto aktivitu bolo predpisové. Na baníckom sídlisku pôsobilo úsmevne. Neviem čo bolo spúšťacím momentom sporu otca, s vtedy asi jedenásť ročným bratom. Výsledkom bolo, že otcov príkaz, „Okamžite poď ku mne!“, nebol bratom akceptovaný. Otcovi sa vyškieral podobne, ako mne, keď opustil mnou uzamknutú kúpeľňu.

„Vykašlem sa Ti.“ Posmešne odpovedal otcovi na jeho výzvu. Odpoveď doplnil sériou vulgarizmov, ktoré ani učni z baníckeho učilišťa by na verejnom priestranstve nepoužili. Keď otec za ním pobehol a žiadal ho aby sa vrátil, séria posmeškov a vulgarizmov bez akéhokoľvek rešpektu pokračovala. Otec sa dostal do neovládateľného tranzu podobne, ako keď mne nadelil poslednú „bubnovú paľbu“. V záchvate zúfalstva i bezmocnosti začal brata naháňať okolo činžiaku. Scénu dotváralo ochranné protichemické oblečenie, postrekovacia súprava na chrbte, a lyžiarske okuliare na očiach. Bolo to komické. Dopodrobna som pociťoval jeho bezradnosť a potrebu pomôcť mu. Začalo mi ho byť ľúto. Po prvom kole to vzdal a pobral sa domov. To už všetci prítomní obyvatelia činžiaku sledovali z okien divadlo, ktoré sa vymykalo zo zdvorilostného štandardu, ktorý bol našou rodinou v obci neoficiálne prezentovaný. Cítil som, ako sa v tom okamžiku otcovi všetko výchovné úsilie zrútilo. Neviem aký koniec malo toto vystúpenie. Pre mňa to bola prvá oficiálna skúsenosť s výchovným experimentom, ktorý zavádzať neodporúčam. V mojej rodine, ktorej model som si už v mojich myšlienkach začal tvoriť, takúto výchovu s mojou manželkou určite používať nebudeme!

 

Túžba mať rodinu s dvomi deťmi, synom a dcérou, sa začala vo mne formovať ešte skôr, ako som prišiel do prvej triedy základnej školy. Že by som ju nemal mať ma ani len nenapadlo. Bola to samozrejmosť, o ktorej nikto z mojich rovesníkov, ani ľudí s ktorými som prichádzal do styku, neuvažoval. Ale predsa len sa vo mne formoval určitý prejav vzdorovitosti. Alebo, že by schizofrénie?

Súbežne s nespochybniteľnou vnútornou realitou formovanou prítomnosťou a rovesníkmi, som každému dospelému, kto mi nadhodil tému rodiny, úsečne odpovedal: „Ja sa ženiť nebudem.“ Bol to dôsledok postojov dospelej populácie, ktorá inú variantu ako manželstvo pre pokračovanie existencie bytia nepripúšťala. Súbežne stým aj zaužívané zvyklosti, výchovné vzory a tolerovanú etiketu. Dôsledky som pociťoval na sebe. Rodičia neboli vhodní partneri na komunikáciu o tejto téme. Rovnocenných som nachádzal len medzi svojimi rovesníkmi, a ku podivu aj u jedného baníckeho učňa. Prienik toho všetkého neustále balansoval medzi naplnením potreby spoločenského očakávania vkladaného do rodiny, a dopadov tejto požiadavky na pocit osobného uspokojenia túžby mať rodinu a deti. Jedine teta Tóthová vedela k môjmu negatívnemu vyjadreniu na adresu manželstva zaujať správny postoj.

„Len počkaj Peter, zariekaného chleba sa človek najviac naje!“

Moja cesta – 28

13.04.2024

Dodatok k ukončeniu blogu a diela Moju rozprávku, moje „PUTOVANIE od prameňa k smrti“, rozdelenú na 28 častí, som začal zverejňovať ako blog vo viere, že nájdem niekoho, kto vydá jeho ucelenú časť knižne. Nenašiel sa. Vlastne áno. Našiel sa distribútor, ktorý bol ochotný sprostredkovať záujemcom predaj zverejneného diela. Vašou odmenou za to, že ste sa [...]

Moja cesta – 27

04.04.2024

Život je ale komplikovaný. Nič v ňom netrvá večne. Aj radosť z testamentu v okamžiku, keď obal zahodíš a spoznáš jeho obsah. Ten priateľom veľkú radosť neprinesie. Preto mi je ťažko hovoriť s nimi na túto tému. S tebou to bude zrejme ľahšie. Hlavne vtedy, ak ťa zaujal život včiel. Žiadna včela neurobí niečo, čo by mohlo včelej rodine uškodiť. Dokonca aj [...]

Moja cesta – 26

29.03.2024

Už je čas „Pravde žil som, krivdu bil som…“ má Samo Chalupka vtesané na svojom náhrobku v Hornej Lehote. Moja životná cesta prechádza i touto obcou. Míľnik s označením 1977 je tu pevne osadený. Občas sa k nemu vraciam. Stojí presne poniže evanjelickej fary, kde Samo Chalupka pôsobil. Kúsok vpravo je jeho pamätník s veršom z „Branka“. Je zhodný s epitafom [...]

putin, lavrov, peskov

Americké rakety v Nemecku? Obeťami budú metropoly Európy, vyhráža sa Kremeľ

13.07.2024 17:40

Rusko by totiž mohlo namieriť svoje rakety na ich hlavné mestá, čím by sa zopakovala konfrontácia z obdobia studenej vojny.

zemplinska

Opitý mladík sa topil v Zemplínskej Šírave, pomáhal náhodný okoloidúci

13.07.2024 17:29

Polícia upozorňuje, že kombinácia alkoholu, horúčav a kúpania môže byť nebezpečná.

SR Pohoda festival počasie búrky ukončenie predčasné TNX

Svedectvo z Pohody: Stan sa ohýbal, nastal chaos. Varovanie od organizátorov prišlo neskoro

13.07.2024 17:10

Účastníčka festivalu Júlia opísala, čo sa v piatok večer odohralo na trenčianskom letisku.

rytmus

Rytmusovi zhorelo auto na diaľnici. Nikdy som nebol tak blízko smrti, priznal

13.07.2024 16:50

Raper zverejnil na Instagrame video horiaceho vozidla. Bolo to auto jeho manželky Jasminy.

jahn

...o rodine, zdvorilosti, spoločenskej etikete, osobnom rozvoji a reflexnej komunikácii.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 48
Celková čítanosť: 76043x
Priemerná čítanosť článkov: 1584x

Autor blogu

Kategórie