Priemyslovka

Splnil sa mi prvý veľký sen. Dostal som sa na školu, na ktorú som sa dostať nemal. Stala sa ňou Stredná priemyslová škola elektrotechnická v Liptovskom Hrádku. Nemal som predstavu o tom, čo ma na nej čaká. Mal som len túžbu poznať viac o elektrotechnike. Preto prvý september 1965 bol pre mňa pristátím v neznáme.

Susedova modrá Škoda Octávia, s mojim otcom, zmizla pod mostom za naším internátom pri lesníckej škole. Domával som. Chvíľu čakal, či modrá Octávia sa náhodou nevráti. A potom prišiel ten pocit bezradnosti, opustenosti, smútku, strachu a samoty. V mojom vnútri naplnenom do prasknutia bublinou neznámych očakávaní rezonoval veľký otáznik s dvomi slovami, „Čo teraz?“. Určite takto sa musel cítiť každý stroskotanec na pustom ostrove. Takto sa bude cítiť prvý človek na Marse, keď bude vidieť odlietať svoj pristávací modul k materskej základni na obežnej dráhe s vedomím, že už sa nevráti. Na tento okamžik som nebol pripravený. Vykročil som. K prvému kroku do neznáma som pridal ďalší. Realitu som začal vnímať až na križovatke pod Skalkou. Otočil som sa a vrátil do miesta rozlúčenia. Odtiaľ na moju poschodovú internátnu posteľ. Zaľahol som na ňu a čakal.

Dočkal som sa prvých kamarátov. Prvej večere. Prvého rodičovského združenia a prvej cesty domov na Vianočné sviatky. Potom už dni začali byť všedné, štandardné. Raňajky, škola, obed, štúdium, večera. Nedeľné kakao, rezeň, poobedné voľno, príchod cezpoľných a zas pondelok. Rytmus všednosti občas narušili situácie, ktoré dláždili cestu mojej budúcnosti.

Domov sme chodili len keď sa internát odstavil na viac ako tri dni. Nestávalo sa to často. Preto sme mali viac voľného času na poznávanie okolia a športovanie ako tí, čo na nedeľu odchádzali domov. Vtedy sa robilo ešte aj v sobotu. Cestovanie z internátu domov trvalo  päť až šesť hodín. Prekážkou boli aj náklady na cestovanie. Tvorili skoro dvojnásobok môjho mesačného vreckového. To som dostával vo výške 10,- Kčs. Dalo sa za to kúpiť 100 rožkov, 20 jogurtov, 10 zošitov, alebo jedno guľôčkové pero. Musel som hospodáriť s každým halierom. Stále častejšie som si pripomínal rozprávku o troch grošoch. Bola do mňa nahratá ako softvér do počítača. Ako aplikácia aj s komentárom. Podobného užitočného „softvéru a obslužných programov“ bolo do okamžiku vyletenia z rodinného hniezda nahratých do mňa viac. Na úkor prehnaných prejavov lásky, objímania a pretvarovania sa, boli do mňa nahrané praktické vzory správania a postojov k rôznym životným situáciám. Niektoré boli jednoznačné, nemenné. Iné boli rodičmi cenzurované a podávané tak, ako to rodičia v danom čase uznali za správne a potrebné. Niekedy to nedávalo zmysel. Vytváralo to chaos v mojej hlave. Ale vďaka nemu som bol pripravený kráčať životom, ktorý nie je diaľnicou. Traťou, po ktorej sa dá jazdiť aj so zatvorenými očami, prípadne aj bez koľajníc! Bol som pripravený kráčať aj po neschodných cestičkách za rôzneho počasia a nepredvídaných udalostí.

Odlúčenie okresalo i pozostatky citových prejavov z detstva, o ktoré sa snažila moja mama. Zostalo len puto rodinnej spolupatričnosti postavené na základoch vyššieho princípu. Pochopil som, že prichádza čas, kedy život začínam brať do vlastných rúk. Kedy začínam vracať dlh rodičom, a pripravovať lepšiu budúcnosť pre všetkých tých, čo prídu po mne.

Prvý ročník bol zoznamovací. Dominovali v ňom internatisti. A v ňom „zlaté jadro.“ Tak som označoval pár jedincov, s ktorými som si rozumel, a ktorí si rozumeli so mnou. Bolo nás presne šesť. Aj poschodové postele sme mali vedľa seba.

Režim na internáte sa mi páčil. Bol som naň pripravený doma. Dokonca bol o trochu voľnejší. Vstávali sme rovnako ako doma, o šiestej. Večierka, alebo nočný pokoj, boli až o desiatej. O celé štyri hodiny sa mi predĺžil deň. Ale musím priznať, že učenia bolo viac. Pribudlo technické kreslenie. To nebolo možné odflinkať.

V ročníku sme mali takého krásavca, sukničkára, chválenkára. Vyhral Hviezdoslavov Kubín. Myslím, že Hrádocké kolo. Vedel to predať tak, akoby už bol priamo v Kubíne. Takýto ľudia ma vždy provokovali. Rozhodol som sa, že v druhom ročníku sa na „Hviezdoslavov Kubín“ prihlásim tiež. Veď skúsenosti som mal. A tak som rok netrpezlivo čakal na vyhlásenie školského kola. Nikomu som nič nepovedal. Až prišla tá chvíľa. Zaklopal som na dvere kabinetu našej slovenčinárky a poprosil ju, či by mi pomohla vybrať nejakú prózu.

„Vy a Kubín? Veď máte štvorku zo slovenčiny. Nežartujte.“

A tak som zaklopal na dvere inej slovenčinárky. Mladej začínajúcej učiteľky Evky. Neodmietla ma. Vybrala mi úryvok z knihy Vincenta Šikulu: „S Rozarkou“. Trénoval som po večeroch i ráno v umyvárne spoločne s „Lordom“, ktorý tiež chcel pokoriť nášho chválenkára. Učiteľku Evku som ešte zo dva razy poprosil o preskúšanie a prišlo školské kolo. Sním prvé miesto. Prišlo Hrádocké, a s Evkou znovu prví. Náš chválenkár neuspel. Moja túžba bola uspokojená. Víťazstvo znásobené, keď naša slovenčinárka musela sucho oznámiť: „Peter pôjde do Ružomberku na oblastné kolo Hviezdoslavovho Kubína“.

Išli sme tam spolu s učiteľkou Evkou a ešte s jedna slovenčinárkou. Nezískal som popredné umiestnenie, ale z mnohovravného vyjadrenia poroty adresovaného mojej osobe veľké potešenie: „…treba vyjadriť uznanie za výborný prednes. Škoda len, že tak milý chlapec si vybral prózu, v ktorej strieľa kamienky chlapcom do nohavíc.“ Čo sa dá robiť. Nebola to dobre zvolená téma, nemala dobrý výchovný cieľ.

„Evka nič si z toho nerob. Život je už taký. Vždy sa nájde niekto, kto to dobré pokazí. My sme vyhrali. Ďakujem Ti. Aj za ten obed v Savoy.“

Končil sa druhý ročník. To už som bol udomácnený Hrádočan. Na pocity z „pristátia“ za internátom som úplne zabudol. Objavili sa prvé lásky i prvé sklamania. Aj smrť spolužiaka. Nadviazané priateľstvá sa upevnili a blížil sa rok 1968. Ten dával odvahu a možnosť snívať aj veľké sny. Niekto v našej triede prišiel s nápadom ísť na triedny výlet lietadlom do Dušanbe. Bola z toho len Budapešť, ale nadšenie sme mali veľké. Vtedy som začal snívať tajne o nemožnom aj Ja. Prejsť cez prázdniny na kolobežke spod Ostankina pod Eifelovku. Prvé sondy, ktoré mali za cieľ nájsť ešte jedného blázna, ktorý by na dvojmiestnej kolobežke bol ochotný ísť so mnou, nenašli pozitívnu odozvu. Tak som sa s mojimi prípravami prestal zdôverovať. Množstvo listov, ktorými som chcel získať redakciu Života, výrobcu kolobežiek a športových redaktorov k podpore mojej bláznivej myšlienky, nenašli adresáta. Sen sa vzdialil ale dosníval. Rádio Jerevan by povedalo: „Nie v roku 1968, ale v roku 1989. Nie spod Ostankina pod Eifelovku, ale spod Eifelovky pod Ostankino. A nie na kolobežke, ale na bicykli“.

Rok 1968 sme prežívali s ohromným nadšením. Pomaly sme sa už cítili byť maturanti a Československo bolo zaujímavejšie ako Amerika. Liptov a Tatry žili prípravami na majstrovstvá sveta v skokoch na lyžiach. Všade vôkol sa budovalo. Veľké sny okrem mňa snívali aj iní. „Alweg“ bolo magické slovo. Ono zjednotilo Slovensko, aj našu triedu. Pridal som sa k masám. Chodil na brigády. Prispieval do triedneho fondu čiastkou 50% z môjho, vtedy už dvadsaťkorunového mesačného vreckového. Súhlasil som s návrhom: „Zrušme Dušanbe, podporme Alweg!“. Neviem koľko sme vyzbierali, ale malá suma to určite nebola. Boli aj väčšie. Ale ani tie výstavbe Alwegu nepomohli. Roztratili sa. Pokiaľ išlo o tú našu, triednu zbierku, tajné realistické jadro našej triedy ju využilo správne. Nedávno, len tak mimochodom, som sa dozvedel, že s prevodom zbierky vyčkali. Pridali sa k masám, ktoré vedia poctivou prácou získať od idealistov milióny. Nič sa nedá robiť. Vždy je niekto naivní idealisti a iný šikovný realista. A niekto vynikajúci herec.

Dušanbe nie, Ostankino nie, Alweg nie. Prišli Rusi, a my do štvrtého ročníka. Ja s novou iniciatívou. Zatiaľ vo mne utajovanou, ale po kvapkách dávkovanou obyvateľom našej šesť člennej izby od okamžiku, ako sme začali chodiť na „Ostrov lásky“. Tak sme nazvali ostrovček, ktorý vytvoril Váh v blízkosti Jánoškovho domu, nášho internátu, v ktorom som pobudol posledné dva roky môjho stredoškolského účinkovania. Cieľom iniciatívy, mojím novým snom, bolo ukončiť pobyt v Liptovskom Hrádku po maturite splavením Váhu na plti so štartom na našom ostrove. Cieľ bol neistý, virtuálny. Pracovne tam, kde prekážka na Váhu nám nedovolí pokračovať na plti ďalej. Myšlienka nadchla.

V blízkosti ostrova sme vypílili päť suchárov a začali prípravu na technickú realizáciu našej plte. Niekto nás ale predbehol. Nachystanú guľatinu nám ukradol. Ďalší neúspech. Asi mám smolu. Nie je mi určené byť prítomný pri niečom výnimočnom! Nuž čo. Začínam si zvykať, že osud mi dal do vienka zostať iba obyčajným bezvýznamným jedincom.

Vojna alebo štúdium

Za vojaka ma odviedli v Liptovskom Mikuláši. Dostal som sa do skupiny Hrádockých regrútov. Chlapov z Liptova ako sa patrí. Vedeli piť, nadávať a dohnať emócie na milimeter presne ku hranici, za ktorou už facky lietali ako vrabce v tŕní. Bol som hrdý, že s týmito odvedencami môžem križovať Mikuláš i Hrádok. Každý, koho sme stretli, s úsmevom a s porozumením uhol z cesty, aby náhodou pomyslenú hranicu fackania neprekročil. Bol som v tíme, ktorého silu a mohutnosť som v sebe cítil. Bol to okamžik, kedy som bol o dvadsať centimetrov vyšší a dvakrát o toľko silnejší. Pocit zo spolupatričnosti k tímu mi vždy velil, že je mojou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby v porovnaní s inými sme boli špičkou. Tak tomu bolo aj teraz. „Si súčasťou tímu, partiu nepokaz, daj zo seba všetko, aby si zanechal ten najlepší dojem“, velil môj vnútorný hlas.

Partiu som nepokazil, ale vedel som, že na vojnu ešte nepatrím. Bol som abstinent, nevedel som piť ani kliať, bol som najmenší. Vedel som podpichovať, ale len v prítomnosti ochrancu. Proste Tintítko pripravené zutekať, ale i pobiť sa na život a smrť, ak by bolo treba. A toto bolo to finále, ktoré mojím Ja pohlo. Vydalo mu jednoznačné rozhodnutie: „Na vojnu nepatríš. Treba ešte počkať. Pôjdeš na vysokú!“.

Toto moje rozhodnutie sa u rodičov nestretlo s nadšením. Hlavným dôvodom boli financie. Ale mojou vlastnosťou bolo, a aj je, ak niečo chcem, tak to musím dosiahnuť. A dosiahol som. Dokonca veľmi jednoducho. „Buď si na štúdium zarobím prácou v bani, alebo sa prihlásim na vojenskú akadémiu i za cenu podpísania zmluvy s armádou“, znovu zavelilo moje vnútro.

Bol rok 1969. Normalizácia sa ešte naplno nepresadila. Ešte sa točil zotrvačník roku 1968, ktorý mal za cieľ umožniť študovať každému, kto chcel a kde chcel. Dalo sa ísť z priemyslovky na medicínu, právo, herectvo a samozrejme i na techniku. Pokračoval som v „technickej kybernetike“. V tom období to bol hit. Nikto nevedel presne čo to je, čo z toho bude, ale vzbudzovalo to rešpekt a uznanie. U mňa to nemalo nič spoločné s racionalitou, ale priťahovalo ma to. Prihlásil som sa hneď na tri školy. Dalo sa aj na desať. Ale absolvovať skúšky sa dalo maximálne  na troch školách. Dôvodom boli tri dni, v ktorých sa prijímacie skúšky konali na všetkých školách v Československu. Stihol som len Košice a Brno. Praha sa už do harmonogramu nezmestila. Ale mohla sa. Skúškou bol len psychologický test, formálne zhodný s testom na každej technike v Československu. Zvládol som ho v Košiciach aj v Brne. Z pragmatických dôvodov vyhrala moravská metropola. Mal som pocit, že kvalita bližšie k západu bude vyššia ako k východu. Nezmýlil som sa. Zvolil som dobre. Medzitým rodičia zamietli moje rozhodnutie upísať sa armáde. Prisľúbili mi podporu pri mojom civilnom štúdiu. Potom ma už čakali len dlhé prázdniny.

Vidina štyroch mesiacov oddychu je krásna. Mne tej krásy až tak prehnane dopriatej nebolo. Stále som nevedel, aká bude výška mojej študijnej podpory zo strany rodiny. Oficiálne som mal nárok minimálne na výšku rodinných prídavkov, ale v našej rodine platili iné zákony. Filozofia troch grošov. Maturitou som vyletel z hniezda a vletel do života. Už som nemal právo na groše od rodičov!

„Ak by si šiel študovať, koľko peňazí budeš od nás potrebovať?“, bola otcova otázka.

„V štvrtom ročníku ste mi posielali tridsať korún. Ak mi ich budete posielať aj do Brna bude mi to stačiť.“, bola moja odpoveď. Predbežne som vedel, že na zabezpečenie štúdia budem potrebovať mesačne okolo 500,- korún. Ak mám vydržať prvý rok musím si vytvoriť balík v minimálnej výške päťtisíc. Už pri maturitách som sa s kamarátmi dohodol na výborne platenej práci v pridruženej výrobe vo firme, ktorá natierala destilačné kolóny v Litvínove. Malo mi to dať okolo šesťtisíc. Do plánovaného odchodu, na „úžasnú“ prácu natierača, som uzatvoril s Baňou Dolina trojtýždňovú dohodu na prácu v  podzemí za tritisíc. Tým som si zároveň predĺžil platnosť licencie baníka pre vstup do podzemia. Na Litvínov som si z tejto čiastky vyčlenil šesťsto. Sto korún na týždeň. So sebou som si zobral len tristo, lebo po dvoch týždňoch sme mali dostať prvú výplatu.

Pridružená výroba nebola dobrá voľba. Minul som všetky peniaze vyčlenené na prežitie do prvej zálohy. Tá neprichádzala. Ľutoval som, že som nezostal pracovať v bani. Po týždni vyčkávania a zaháňania hladu malinami a jahodami v blízkom lese, som si našiel v Litvínove, v chemických závodoch, náhradnú brigádu za dve tisícky s bezplatným ubytovaním. Zavážal som uhlím karbonizačné pece. V nich sa z hnedého uhlia vyrábal benzín. Získal som nové zážitky, poznatky i skúsenosti. Z Litvínova som odišiel v polovici septembra. To sa už blížil zápis na Brniansku techniku. Inej možnosti nebolo, iba ísť domov a pripraviť sa na zmenu prechodného bydliska. S rodičmi zosúladiť moje a ich predstavy o nasledujúcom období.

Deň pred odchodom do Brna zasadla rodičovská rada. Znovu padla otázka, koľko korún budem v Brne potrebovať. Moja odpoveď bola znovu šalamúnska. „Koľko dáte, toľko bude stačiť.“ Tento krát som už mal na výhernej vkladnej knižke našetrených cez  šesťtisíc  korún z brigád a bočných aktivít. Podľa mojich kalkulácií, by to na rok môjho začínajúceho vysokoškolského štúdia malo stačiť. Hlava rodiny však vyslovila šokujúci oznam. „S mamičkou sme sa dohodli, že Ti budeme mesačne posielať čiastku osemsto korún. To je konečná suma. Z tej si budeš musieť hradiť všetky Tvoje výdavky súvisiace so štúdiom. Stravu, internát, učebnice aj cestovné. Je to celý mamičkin plat. Viac Ti nebudeme vedieť dať!“

Vôbec si nepamätám aké pocity tento výrok vo mne vyvolal. Čakal som sto, maximálne 200 korún. Osemsto korún bola obrovská suma. Bola to veľká rodičovská obeta, ale neuvážený výchovný kvalitatívny šok. Ten mohol pokaziť všetko do dobré, čo vo mne zanechalo KSČ a mamina varecha.

“Byť skromný, čestný a vždy pripravený!“