Inžinier

Príchod do Brna vo mne nevyvolal žiadny emocionálny zážitok podobný tomu stredoškolskému. Nebol ničím výnimočný. Súdim podľa toho, že na nič podnetné si z prvých dní pobytu v meste nespomínam. Snáď len to, že pri zápise som stretol jedného spolužiaka z Hrádku, priamo z našej triedy. Prišiel študovať to isté čo ja. Vôbec nebol na „prímačkách“. Ako mi vysvetlil, rozhodol sa na poslednú chvíľku. Našiel inzerát a tak prišiel. Zutekal po pár mesiacoch, ale stihol vryť do mojich nových spolu študujúcich stopu, o ktorej som si myslel, že zostane utajená.

„Áááá, „Džonko“! Som rád, že Ťa tu vidím. Aspoň zaplatíš pivo.“

Ozvalo sa z dverí Strelnice, „hospúdky“ v Pisárkach, kam sme z našej „koleji“ chodili. So mnou trhlo. Veď v týchto končinách ma nikto nemôže podľa prezývky z priemyslovky poznať. Ale poznal. Spolužiak Mariánko. Od zápisu som ho nevidel. A už ani potom. Zato moju prezývku naočkoval do celej spoločnosti, ktorá ju už šírila po celé moje štúdium ďalej. A tak prezývka „Džonko“ sa stala naďalej neoddeliteľným prícapkom môjho mena.

Nástup na vysokoškolské štúdium bol u mňa spojený hlavne s ekonomickým zabezpečením tejto aktivity. Vôbec som sa nezaujímal o obsahovú stránku. O systéme štúdia som nevedel vôbec nič. Nezaujímali ma, lebo dôvodom bolo oddialiť účasť na základnej vojenskej službe a vlastne aj na jej skrátení. Myslel som si, že ide len o pokračovanie strednej školy s dôrazom kladeným na odborné predmety. Nepredpokladal som, že ma nikto nebude „ohýbať“. Že budem mať úplnú autonómiu a slobodu.

Cvičenia a prednášky som vnímal ako dobrovoľné hodiny poznávania. Zoznamovanie sa s učivom. Ničomu som nerozumel. Ani tomu, prečo ma nikto neskúša či niečo viem. Keď som sa pýtal spolužiakov, či učivu rozumejú, dostal som odpoveď „nie“. To ma uspokojilo. Na priemyslovke, ak sme nerozumeli, čakalo sa, kým to učiteľ zistí. Potom nás to začal učiť. A tu stále nikto nič. Dokonca sa nemuselo chodiť ani na prednášky. Aj niektoré cvičenia sa mohli vynechať. Tak som vynechával.

Prichádzali Vianoce, a s nimi poplašná správa: „Už sú vypísané skúšobné pred termíny!“

„Z čoho nás chcú skúšať?“

„Z logiky, matematiky, fyziky a technického kreslenia.“

„Preboha, a kto tomu rozumie“, spontánne som s otázkami bombardoval spolužiakov. „No ten kto chodil na prednášky. Ty sa budeš musieť začať učiť.“ Bola odpoveď jedného z biflošov, ktorý svojou dokonalosťou iritoval viacerých spolubývajúcich. „Šprt jeden. Nik tomu nerozumie, len Ty. Bifľoš jeden!“, myslel som si v duchu, len tak pre seba, a odignoroval jeho hlúpe konštatovanie.

Keď pred Vianocami, už viac ako polovica spolužiakov v krúžku mala aspoň jeden pred termín za sebou, zneistel som. Ale ako z neba prišiel Jirko, sveták. Bol starší, skúsený, dokázal všetko vybaviť a zariadiť. Osud mu zatiaľ nedoprial ukončiť už tretiu vysokú školu. Začal v Prahe, potom pokračoval v Bratislave a som presvedčený, že ani v Brne sa mu to nepodarilo. Brata mal primára v Karlových Varoch. Ten mu zrejme pomáhal udržať sa v živote nad vodou. Ale on po tom veľmi netúžil. Prišiel mi však vhod. Vedel, ako to na „vyške“ chodí.

„Z pred termínov si starosti nerob. Tie sú len pre šprtov. Základ je prečítať si prednášku a prihlásiť sa na riadny termín. Na ten je potom potrebné ísť skúsiť šťastie. Ušetríš čas, ktorý môžeš venovať prípravám na skúšky, pri ktorých Ti šťastie neprialo. Veď skúška je odvodená od slova skúsiť. No nie? Vždy máš ešte dva náhradné termíny plus dekanský. Dokonca ešte jeden rektorský. Ten si je treba šanovať ako žolíka.“

Táto filozofia sa mi páčila. Mala racionálny základ a racionálny prístup k prekonávaniu prekážok. To „rácio“ mi vždy pomáhalo pokročiť o kúsok dopredu. Jirko si ma získal. Bol prvý, kto pochopil heslo nad mojou posteľou: „Za všetko, čo vo mne dobré je, ďakujem komunistickej strane“.

Od tohto okamžiku sme ušetrený študijný čas trávili filozofovaním v dobrých reštauráciách, pri dobrom vínku, alebo koňaku. Postupne som spoznával aj iné dobré podniky v rôznych častiach Brna. Naše filozofické debaty sa predlžovali. Začali končiť v skorých ranných hodinách. V podnikoch, ktoré o takomto čase mali záverečnú. Tie sme navštevovali pravidelne. V jednom sme mali dokonca aj  „náš“ stôl. Ak sme tam zo dva dni chýbali, dostalo sa nám pokarhania od vedúceho. „Ale, ale! Páni tu už dlho neboli.“

Vyskúšali sme prvé kolo riadnych termínov. Šťastie neprialo. Osemsto korún od rodičov prestalo stačiť, musel som siahnuť na úspory. Chvíľu som ich udržiaval brigádami v študent servise na prijateľnej úrovni, ale spotreba vzrástla úmerne filozofovaniu. Financie sú prekážkou v každej rodine. Bolo potrebné nájsť riešenie. Jirko bol génius na operatívne prekonanie každej prekážky. Prišiel s úžasným nápadom.

„Nebudeme chodiť na stravu do menzy. Raňajky nestíhame a večere máme v nejakom podniku. Obed nám nie je potrebný. Do mesiaca je to minimálne dva krát po deväťdesiat ušetrených korún.“

Proste minúť tritisíc mesačne nám nerobilo problém. To už sme mali za sebou druhé kolo skúšobných termínov. Šťastie neprialo a pritom začínal druhý semester. Jirko s tým problémy nemal. Jednoznačne smeroval k životnému snu, stať sa alkoholikom. K tomuto cieľu ho viedla geniálna ekonomická kalkulácia podložená opäť racionálnym zdôvodnením. „Dáš si jeden dobrý koňak a máš náladu ako dnes po piatich. Koľko peňazí tak ušetríš. Bude to úžasné.“

Na tejto križovatke sa naše filozofovanie rozišlo. Pochopil som, že do mojej prázdnej hlavy Jirko múdrosť nenaleje. Nie je on ten správny vzor mojej budúcnosti, z ktorého by som si mohol brať príklad. S ktorým by bolo možné sa chváliť. Našťastie ešte v správnom okamžiku, „O päť minút dvanásť“, som sa spamätal a pochopil, že pravdu o zmysluplnosti vysokej školy nemá Jirko, ale náš logik.

„Vysoká škola nie je nato aby vás niečo naučila. Je nato, aby vám ukázala, čo všetko sa naučiť dá.“

Volal sa Čulík. Bol som len na jeho dvoch prednáškach. Potom už prednášať nemohol. Neviem, či dôvodom bola normalizácia, alebo cestovanie z Prahy do Brna. Ale viem, že sa vytratil. Zostala mi po ňom len táto spomienka, múdrosť, ktorú aj tebe odporúčam šíriť ďalej.

Po neúspešnom absolvovaní druhej skúšky z logiky som si vstúpil do svedomia. Začal som so systematickým štúdiom prednášok učiva tohto predmetu. Skúšku som na tretí pokus urobil za tri. Ak nepočítam klasifikovaný zápočet z technického kreslenia, bol to môj prvý študijný úspech vo vysokoškolskom štúdiu. Do začatia druhého semestra zostával týždeň. Prihlásil som sa na tretí termín z matematiky, zobral zbierku 1000 riešených úloh a odcestoval domov pripravovať sa. Skúšku som neurobil. Začal sa druhý semester.

Do prvého semestra nás bolo prijatých cez tritisíc. Dokonca i v deň zápisu stačilo len prísť, vyplniť test a nastúpiť. Tak ako to urobil spolužiak Mariánko. Do druhého semestra mohol nastúpiť každý, kto mal splnené povinnosti zo semestra prvého. Všetky zápočty, klasifikovaný zápočet a skúšky z matematiky, logiky a fyziky. Kto nemal, bez problémov mu povolili pokračovať. Musel však požiadať o prenesenie nesplnených povinností. V mojom prípade tiež o dekanský termín z matematiky. Bolo mi vyhovené. Zaradil som sa medzi 1200 študentov prvého ročníka, ktorí túto administratívnu povinnosť si splnili. Tí ostatní to vzdali. Ja som to nevzdal. Naopak. Ozval sa môj vnútorný hlas: „Pozri koľko hlupákov si stretol v tomto semestri, a Tí to už majú za sebou. Chceš sa zaradiť do skupiny tých väčších, tých čo ich nedokážu tromfnúť?“

„To deda nie!“

Táto filozofická úvaha, z mojej vlastnej hlavy, bola poslednou spoločnou konzultáciou s Jirkom. Aj on pokračoval v druhom semestri. Ale už bezo mňa. Na jeho ceste filozofovania za zmyslom života a poznaním som sa už nezúčastnil. Ani on na tej mojej. Naše cesty sa definitívne rozišli.

Pád dole je veľmi rýchli. Z abstinenta som sa mohol stať alkoholikom vďaka dobrote mojich rodičov. Tá nemala nič spoločné s mojím prvým alkoholickým opojením, ktoré som okúsil hneď po mojej maturite. Ale umožnila, aby o pár mesiacov neskôr som už vymetal takmer všetky Brnianske podniky. Našťastie som sa spamätal. Trvalo mi do začiatku piateho semestra, kým som dohnal spolužiakov, a vstúpil do šiesteho semestra s čistým štítom.

Aj trpezlivosť rodičov, a ich štedrosť, má svoje hranice. Nepredpokladám, že rodičia o mojej avantúre niečo vedeli. Dokonca si myslím, že o mojom dobrodružstve v prvom semestri ani netušili.

Cez letné prázdniny sme mali jednomesačnú prax. Po nej som išiel na moju pravidelnú jednomesačnú brigádu do bane. Tá sa stala kameňom úrazu. Zarobil som štyritisíc. Otec iba necelých tisícpäťsto. Mal som výčitky svedomia, ktoré tlačilo na mňa, aby smerom k rodičom som vyslal žiadosť o zníženie mesačného študijného príspevku. Nevedel som sa rozhodnúť. Popri brigáde som musel robiť aj skúšky. Doplniť vyčerpané úspory, a rozhodnúť sa, o koľko predĺžim moju mesačnú brigádu. Hoci nikto o tom nehovoril, bolo cítiť isté napätie medzi mnou a rodičmi vo finančnej oblasti. Téma, ktorú sme spolu vždy len tak hmlisto obchádzali, začala byť veľmi citlivá. S otcom silne konfrontačná. Nemal som sním dobrý vzťah. Rešpektoval som ho, mal som k nemu úctu akú dieťa k rodičovi má mať, ale naše myslenie a filozofia sa rozchádzali. Proste nevedeli sme si k sebe nájsť cestu. V tom čase ani chodníček. Naše rozhovory boli vždy búrlivé, bez prijatia konkrétnych uzáverov. Jednoducho bolo lepšie spolu nekomunikovať, ako sa dohadovať o ničom. Aj to bol dôvod na odďaľovanie otvorenia citlivej témy. Preto ani neviem dôvod konfliktu, a mojej vzbury, proti pravidlám „troch grošov.“ Spustil ho otcov odkaz pretlmočený mamou, aby som prispieval na domácnosť. Určite mu predchádzal rad nedorozumení, a nevýznamných udalostí, ktoré vyústili v moje rozhodnutie neprijať od rodičov na štúdium už žiadne peniaze. Otec to zaklincoval. Rozhodol, že tak ako chcem, tak bude. A tak aj bolo.

Od začiatku tretieho semestra som si všetky náklady na moje štúdium hradil z finančných prostriedkov získaných vlastnou prácou. Zrejme takto nejako končí výchovný proces postavený na princípe Makarenka. Otec so mnou prestal komunikovať, a mama, poverená mojou výchovou, robila medzi nami mediátora.

Vzťahy po roku finančného embarga sa podarilo urovnať. Mama, v otcovom mene, mi odovzdala špičkovú teplákovú súpravu s tým, že otec už netrvá na finančnej blokáde. V tom čase som už začínal získavať prvé ocenenia v džude. Nástup do tretieho ročníka utlmil nedorozumenia s otcom, a vrátil vzťahy do normálu. Rodičia prijali dohodu, že mi budú znovu prispievať na štúdium čiastkou 400,- korún mesačne.

Blížil sa koniec šiesteho semestra. Na jednom pivnom posedení pred rozchodom na prázdniny, mi kamarát v dobrej nálade brnkol na moje ego.

„Od prvého ročníka kecáš, že v treťom ročníku prerušíš. Už je do konca len pár dní  a nič.“

„Ja nekecám. Ja zajtra štúdium prerušujem!“

Nebolo to rozumné. Chýbala mi už len jedna skúška. Ale sú situácie, kedy správne zvolená a mierená poznámka, dokáže udrieť na strunu mojej zásadovosti a neohybnosti mnou daného „slova.“ Tak tomu bolo i teraz. Skomplikoval som si tým rozbehnuté študijné i mimo študijné aktivity, ale na druhej strane som urobil zastavenie, ktoré mi umožnilo zotaviť sa a usporiadať si chaos predošlého obdobia. Na jeden rok som sa stal baníkom. Okúsil som nepoznaný proces: prípravu na vstup do skutočného pracovného prostredia. Návrat na akademickú pôdu, a pokračovanie v štúdiu tým dostali úplne inú príchuť.

Posledné dva ročníky, vrátane diplomovej práce, som zvládol bez zaváhania. To už som mal dôveru a uznanie niekoľkých profesorov našej katedry. Dokonca som sa stal aj skutočnou pomocnou vedeckou silou. Síce neplatenou, ale ponuku som prijal. Dostal som sa do skutočného výrobného procesu, v ktorom ruka v ruke kráčal výskum s praxou. Mnou zostrojeným zariadením sa testovali pracovné oblasti feritových pamätí počítačov v Metre Blansko. Pre dnešok už nezaujímavé. Ale vtedy to bol základ operačných pamätí veľkých počítačov.

Posledným zážitkom, a spomienkou na univerzitu, sa stalo odovzdávanie diplomov a ocenení výnimočným študentom. Stáli sme tam desiati. Vedľa mňa jeden Ostravák. Nikde inde som ho nestretol len v krčme. Zrejme i on mal rovnaké mienenie o mne. „Kvôli čomu si tu?“, položil som mu otázku.

„Kvôli červenému diplomu. A Ty?“

„Uznanie rektora za výnimočnú diplomovú prácu.“

Obaja sme mali zmieňaný pocit z tohto nášho posledného stretnutia, rozhovoru i rozlúčenia súčasne. Je zaujímavé, aké nevyspytateľné sú cesty života. Aké nevyspytateľné je naše správanie a ľudia, ktorých stretávame.