Druhé putovanie

Spoznávanie reality

Prvé dejstvo

Dakedy sa považovala maturita za skúšku dospelosti. Dakedy sa hovorilo, že žena ženou sa stáva okamžikom vydaja. Muž mužom, keď postaví dom, zasadí strom a splodí syna. Takou novšou, mojou múdrosťou, ktorou som určil hranicu vstupu do života, bolo vlastníctvo občianskeho preukazu, pasu, vodičského preukazu a sobášneho listu. Ak všetky tieto múdrosti zmixujem, dostávam sa na hranicu, na ktorej zasiate semiačko vyklíčilo. Nastal čas, kedy rastlinku je potrebné zo skleníka vysadiť na pole života. Dozrel čas, kedy sa z detí stávajú ľudia. Z muža a ženy „Človek“. Ten čas, to presádzanie do života, u mňa nastalo prvého septembra1975. Vtedy som mal nastúpiť na povinnú základnú vojenskú službu. V mojom prípade skrátenú na jeden rok, lebo som mal ukončenú vysokú školu.

Na posledný augustový deň som si dohodol prenocovanie u mojej sesternici Katky v Bratislave. Dôvodom bolo výhodné spojenie do miesta nástupu vojenskej služby. Ale najhlavnejším dôvodom bolo rozhodnutie nastúpiť na vojnu s oholenou hlavou. S Katkou sme sa občas stretávali v Bratislave, alebo na jej chate v Zázrivej, a vtedy ma vždy pristrihla. Bola za každú vtipnú provokáciu. Preto i tejto mojej túžbe sa podujala vyhovieť. V ten prvý septembrový deň neodhadla čas. Zobudila ma v dostatočnom časovom predstihu pred odchodom vlaku, ale moje dlho pestované vlasy nestihla ostrihať tak rýchlo ako si to predstavovala. Preto ani vyholenie hlavy nestihla. Výsledkom bola čiastočne oholená hlava s vlasmi dostrihanými tak, ako keď touto úlohou poveríš dieťa z materskej škôlky. Pohľad do zrkadla bol hrozný, čas odchodu k vlaku neúprosný. Katkine poznámky a úškľabky iba hlbšie do zeme vtláčali moje sebavedomie a rozhodnutie vystúpiť z ulity jej bytu medzi civilizáciu.

„Tu máš otcov klobúk. Daj si ho na hlavu a choď. Veď oni Ťa už dajú do poriadku.“ Boli slová útechy i rozlúčenia na cestu, ktorá mala zo mňa urobiť muža pripraveného pre život.

Vystúpením z vlaku v Prostějove začal môj prvý kontakt so skutočnou vojenčinou. Vojenská hliadka ma odchytila skôr, ako sa moja noha dotkla dlažby nástupišťa. Nestačil som sa spamätať a už som bol v kasárňach pred prijímacou zostavou. Tá ma zbavila všetkých pochybností a predsudkov. Závan dobrodenia ma na chvíľku ofúkol v podobe majora, ktorý preveroval môj zdravotný stav.

„Ktorá choroba spôsobila Vaše ochorenie vlasov?“ Bola vľúdne, a zároveň súcitne položená otázka majora s pohľadom upreným na moju nedokončenú holičskú prácu sesternice.

„Pred odchodom na vlak ma sesternica nestihla dostrihať,“ odpovedal som pravdivo s nádychom ospravedlnenia i uistenia, že je to len banalita, s ktorou si nemusí robiť starosti. Z vánku súcitu sa razom stala víchrica. Zo súcitného a spolu cítiaceho ochrancu výdobytkov socializmu sa v sekunde stal bojovník, ktorý musí v zárodku zlikvidovať každý taký živel, ktorý si tieto výdobytky neváži, ktorý nimi opovrhuje. Na viac si už nespomínam. Dostal som sa do kolotoča vojenskej disciplíny a oceána vojenských múdrostí, ktoré som si pred nástupom vypočul od tých, čo už povinnú vojenskú službu mali za sebou. Prípravu na ňu som mal už doma, od otca skauta, a od okolia. Ono ma pri odchýlke, pri inakosti nezlučiteľnej so všeobecne zaužívanými prejavmi, a zvyklosťami správania, upozorňovalo na existenciu správnej cesty vetou: „Počkaj, veď vojenčina Ťa naučí“, a naučila.

„Aká škaredá žena,“ utrúsil som poznámku na adresu zamestnankyne, ktorá križovala priestor buzerplacu, v druhý deň môjho pobytu v kasárňach. Okrem spolubojovníkov v mojej blízkosti, začul poznámku aj vojak, čo nás mal na starosti.

„Počkaj ako sa Ti o pár dní bude páčiť!“ A veru páčila. Ani tá doma nebola krajšia…

Vojenčina ma naučila všetko vôkol vnímať inak. Upevnila prednosti, odhalila slabosti a zbytočnosti, o ktorých som bol presvedčený, že patria k životu, že život bez nich sa nedá žiť. Ale odhalila i tie, ktoré k životu nepatria.

Po mesiaci vojenskej adaptácie a zložení vojenskej prísahy, sme boli rozdelení do vojenských útvarov po celom Československu. Bol to prvý reálny príklad toho, kedy rozum a demokracia nefunguje. Aspoň podľa mojej predstavy určite nie. Dôstojník poverený rozdelením, zvolal nás absolventov do učebne, a oznámil nám: „Je tu deň, kedy budete pridelení k jednotlivým útvarom Československej ľudovej armády. Vzdialim sa na polhodinu. Na tomto stole vám nechám zoznam útvarov, s potrebným počtom absolventov pre každý z nich. Dohodnite sa, do ktorého útvaru kto bude preradený. Váš výber napíšte na tabuľu tak, aby počty absolventov v jednotlivých útvaroch boli naplnené!“

Po piatich minútach chaosu, podľa vzoru môjho otca, som sa ujal iniciatívy: „Na chvíľu sa upokojte!“ zvolal som rázne, „Navrhujem, aby ako prví sa na tabuľu zapísali tí, ktorí sú ženatí a majú deti. Ako druhí tí, čo sú ženatí, a ako poslední tí, ktorým je to jedno. Ja sa zapíšem ako úplne posledný!“ Na chvíľu skutočne nastal pokoj. Možno dvaja, alebo traja sa zapísali. Po nich anarchia nabrala novú dimenziu. Z tabule zmizli aj mená tých prvých zapísaných. Pokoj nastal až návratom dôstojníka. Jediný, komu sa podarilo naplniť ponúknutú formu rozdelenia, som bol Ja. Bol som posledný koho dôstojník zaradil na chýbajúce miesto do vojenského útvaru  Plzeň – Líne.

Cesta, po ktorej som sa dostal do miesta určenia, bola kľukatá. Asi po dvoch mesiacoch som dorazil na stanicu mojej základnej vojenskej služby. Na odlúčené stanovište, ktoré zabezpečovalo leteckú prevádzku vojenského letiska. Od centra sme neboli vzdialení viac ako kilometer, ale pomenovanie „odlúčené stanovište“ bolo presné. Boli sme odlúčená rota, ktorá jedenkrát týždenne bola zásobená potravinami a všetkým potrebným, aby mohla plniť obrannú úlohu na hranici s Bundeswérom. Sem tam neohlásená kontrola. Inak normálny vojenský život narušený stredou. Dňom fasovania potravín.

Ako absolventi sme mali od mazákov, starších vojakov, ktorí už boli na vojne minimálne rok, pokoj. Nespravodlivosť som pociťoval jedine v stredu. Vtedy mali starší vojaci hody. Biftek s vajcom, a iné špeciality. Tie boli na jedálnom lístku v stredu dostupné výhradne pre mazákov. Odlúčené stanovište nemalo jedáleň. Tú nahradzovala spoločenská miestnosť a koniec chodby s výdajným okienkom na dverách, cez ktoré sa vhádzalo do príručného skladu a kuchyne. Tie boli v stredu otvorené pre mazákov dokorán. Streda bola dňom mazákov. Okrem výnimočnej stravy, mali možnosť predvádzať svoje kuchárske grify a nuansy. Niečo ako dnešná kuchárska reality show. Po dvoch týždňoch som sa rozhodol.

„Prineste mi tiež jeden biftek s vajcom!“ Nariadil som kuchárovi roty.

„To nejde, to si pripravujú mazáci sami zo svojho prídelu.“ Dostal som spresňujúcu informáciu od kuchára.

„Ak je tak, potom si idem zo svojho prídelu pripraviť tú moju porciu!“, a podľa vzoru mazákov som vkročil do priestoru kuchyne. Kuchár, mazák, sa mi postavil do cesty, pričom mi začal citovať príkaz, ktorý na rote nikto nedodržiaval: „Do priestoru kuchyne nemáte povolený vstup!“; niekto z mazákov ešte stihol dodať poznámku: „Kuchára si nesmieš rozhnevať!“. To som ale už uplatnil natrénované, a prehodil kuchára ponad moje plecia z kuchyne cez kuchynské dvere na chodbu s vysvetlením: „Dnes si svoju absolventskú porciu pripravím sám!“; s pridaním sily na hlase som pokračoval: „A od budúcej stredy budeš pre každého absolventa pripravovať mazácku porciu skôr, než začnete finalizovať týždenný rozpis prídelu stravovacích zásob! Jasné!?“.Neodpovedal, ale jasné to bolo. Už od večere.

Na rote nás bolo približne štyridsať. Na starosti sme mali spojovací uzol, zoskupenie rádiolokátorov a autopark. Vojakov z povolania bolo šesť. Tak isto aj nás, vojakov absolventov. Približne každých šesť mesiacov dochádzalo k čiastočnej obmene vojakov základnej služby. Tí si medzi sebou odovzdávali svoje vojenské zručnosti a skúsenosti z pracovného, i mimopracovného života na stanovišti. Zlomovým obdobím bol odchod mazákov a príchod nováčikov – holubov. Niekoľko dní po takejto výmene došlo k rituálu, ktorého prostredníctvom „jednoročné holuby“, prešli do stavu mazáckeho. Na našej rote som mal možnosť byť účastný na dvoch takýchto „pasovaniach“. Prvýkrát hneď na druhý deň po mojom rituáli, ktorým som zabezpečil vylepšenie stravovania pre „absíkov.“ Prípravou na túto udalosť žila celá rota. Osem čakateľov malo určite pred rituálom bezsennú noc.

Vyvolení čakatelia si na priestranstve vedľa autoparku a ubytovne pripravili zo starej vojenskej postele niečo ako dereš. Postavili sa na vyhradené miesto len v trenkách  a bosí. Veliaci mazák predniesol slávnostnú reč a vyzval prvého, či chce byť pasovaný na mazáka. Ten nemal inú možnosť. Rozhodnutie „NIE“ spustilo rovnaký proces ako „ÁNO“, len trval dlhšie. Oslovený si ľahol bruchom na šodroň. Postupne k nemu prichádzali mazáci, ktorí mu na niektorú časť jeho tela uštedrili vojenským opaskom jednu ranu. Jej sila bola rôzna. Bola prienikom obľúbenosti pasovaného, dosiahnutej inteligencie výkon konajúceho mazáka, a samozrejme jeho temperamentu. Po každom údere nasledovalo pomazanie zasiahnutej časti tela štetcom namočeným do niektorej z pripravených esencií: lekvár; motorový olej; vojenská kaki farba; kuchynský výpek; alebo zmes múky a kuchynských korenín. Pasovanie skončilo vyliatím kýbľa studenej vody na holuba. Vlastne už mazáka. Ten teraz mohol vstať, potriasť mazákom pravicou, poďakovať sa im za povolenie vstúpiť medzi nich. Čo si obliecť a ako sa umyť, si každý pasovaný musel  vopred premyslieť. Teplá voda v sprchách bola v tento deň odstavená.

Prvé stretnutie s týmto rituálom ma šokovalo. Hlavne tie údery od mazákov, ktorí svoje právo na úder spojili s prejavom masochizmu ukrytého v nich. Mal som chuť zasiahnuť a stopnúť túto aktivitu. Možno aj ty by si to tak pociťoval, ale nezasiahol som. Ešte roztržka s mazákmi z predošlého dňa bola čerstvá. Nemalo zmysel začať novú. Preto som nezasiahol, ale snažil som sa  tlmiť prejavy nových mazákov voči holubom. Očakávaný úspech sa nedostavil. Druhé pasovanie, ktoré bolo už len 15 centimetrov pred mojím odchodom do civilu, som vnímal s úplne iným pocitom. S pocitom schvaľovania „skrytej výchovy“, šikanovania, ktoré dokáže stmeliť rôznorodý kolektív a zabezpečiť plnenie úloh v požadovanej kvalite. Dnes určite viem, že ovplyvnenie funkčného procesu bez zoznámenia sa s druhou stranou mince je nesystémové. Skôr, než sa rozhodnem, na ktorú stranu padnem, je potrebné poznať aj tú druhú stranu mince.

Výchova prácou

Dlho som hľadal spôsob, ako opísať môj pohľad na prácu. Prácu pokladám za fenomén. Nesprávne pochopenie jej významu vedie k deformáciám v správaní jednotlivca, rodiny a tým aj celej spoločnosti. Samozrejme, ten môj pohľad jej vnímania je najdokonalejší. Ak ten tvoj je lepší, zverejni ho. Ja ťa nasledovať nebudem. Ak ma však o jeho dokonalosti presvedčíš, pomôžem ti aspoň uviesť ho do života. Niekto sa už o to pokúšal. Zverejnil to v biblii. Napísal: „Bez práce nie sú koláče.“, ale aké koláče, a aká práca? Preto ťa musím zoznámiť s cestou, po ktorej som sa dostal k dokonalosti môjho pohľadu na prácu a ku koláčom, ktoré mi priniesla.

S prácou a koláčmi som bol v tesnom spojení od narodenia. Prvý oficiálny záznam v mojej pamäti by som umiestnil do štvrtého roku života. Pamätám si na deň, kedy mi mama dala do ruky formičku. Jej prostredníctvom mi dovolila vykrajovať z cesta koláčiky. Odmenou bolo mamine poďakovanie s komentárom: „Teraz to už vieš. Aj nabudúce mi budeš môcť pomáhať.“, tešil som sa. Asi veľmi, keď si to tak živo pamätám.

Pomáhať mame bolo vyznamenaním. Uznaním, že som postúpil na rebríčku spoločenskej významnosti. Tak nejako som to vnímal približne do piateho, alebo šiesteho roku života. Potom som zistil, že práca má veľa odtieňov. V podaní mamy len jeden správny: „mama sa musí poslúchať; odvrávať sa nesmie; spraviť sa musí a ihneď!“. Pomoc začala naberať na intenzite, objeme i vyhodnocovaní kvality. Ale stále to nebola tá správna práca. Bolo to len akési pomáhanie. Správna práca začala, keď k práce pribudla aj odmena za ňu. Keď peniaze sa stali jej súčasťou. Nestalo sa tak zo dňa na deň. Začalo to nevinne.

Mama usúdila, že som dostatočne zrelý k tomu, aby plody jej práce som odniesol do susedstva. Nespomenul som, ale šila pre deti na našom baníckom sídlisku šatočky, konfekciu. To boli plody jej práce. Mama nimi skromne vylepšovala našu finančnú situáciu. Cena výrobku bola variabilná. Od nič po desať korún. Prvá moja pokusná donáška bola za nič. Osvedčil som sa. Pár ďalších bolo rovnako úspešných, pričom vzdialenosť donášky sa rozšírila na vedľajší činžiak. To už som sa začal vracať s otázkou od neuspokojeného klienta. „Čo sme dlžní?“ A tak mama musela k môjmu povereniu „Doručiť!“, pribaliť odpoveď na položenú otázku. Tá u klientov vyvolala rôzne reakcie. Najviac som obľuboval tú, kedy klient povedal:  „Toto daj mame, a tu máš Ty korunku do kina.“.