Do kina sme chodili vždy v nedeľu poobede. Stretli sme sa tam všetky deti. Ani jeden dospelý. Až teraz si uvedomujem, že to bolo vlastne povinné… Korunku do kina mi dala vždy mama, niekedy otec. Preto bolo prirodzené, že honorár za dielo, spoločne s korunkou do kina, putoval do polievkovej misy. Polievková misa bola našou prechodnou bankou. Miesto mala v kredenci, a rodičia do nej dávali všetky príjmy, ktoré do domácnosti prichádzali. Stále mi je záhadou, akým spôsobom dosiahli to, že z misy môže vyberať potrebnú hotovosť na prevádzku bytia a domácnosti iba rodič. Do misy som peniaze dával, ale nikdy som z nej nič nevyberal. Ani tú korunku do kina. Ale naučil som sa počítať. Vtedy som zistil, že koruniek do kina som doniesol viac, ako bolo predstavení. To už som si chcel kúpiť za dvadsaťpäť korún bakelitovú loďku v hračkárskom obchode. Bola to hlúposť, ale veľmi som ju chcel. Hádam až do štvrtej triedy. Vyliečilo ma rodinné rozhodnutie. „Našetri si!“ A tak korunky do „kina“ začali putovať do mojej „misy“, do plechovej pokladničky. Škatuľky, v ktorej sa predával čaj.

Obzor poznania sa mi rozširoval. Sním aj okruh roznášky, lebo banícke sídlisko sa začalo rozrastať. Pribúdali činžiaky, noví odberatelia, objavili sa kovové korunky, a Ja som objavil novú marketingovú stratégiu. Bezprácny zisk. Priživenie sa na práci iného. Bolo to jednoduché. Využil som ochotu niektorých klientov zaplatiť viac, za mamou odvedenú prácu. Prišiel som na to náhodou.

Pri jednej donáške mama neurčila cenu. Tá sa medzičasom ustálila na troch, alebo piatich korunách, ktoré boli papierovými bankovkami. A tak na otázku „koľko za to“, som odpovedal po pravde. „Veru neviem či tri, alebo päť.“

„Tu máš päť. Aj tak je to stále lacné. Odkáž mame, že ďakujeme!“ Odkázal som, a do pokladničky mi pribudli od mamy dve kovové korunky. Túto skúsenosť som pokusne párkrát overil, a neskôr zovšeobecnil. Na presnú cenu donášky som si častejšie zámerne nespomenul. Fungovalo to bezchybne, ale predsa len som cítil, že na klamstvo, i keď len malé, sa musí prísť. Preto som marketing vylepšil. U každej donášky som cenu navýšil o prirážku, plus jedna koruna. Zisky začali rásť, lebo štyri koruny zväčša každý zaokrúhlil na päť. Niekedy aj na šesť, ak klient dal aj korunku do kina. Ďalšiemu rastu neprospela otvorenosť podnikania. Výrobca, dodávateľ, prekukol moju taktiku, lebo výšku prijatej hodnoty som vždy po pravde priznal. Uvalil na mňa dane. Povinné poplatky za niektoré ním mne poskytované tovary a služby. Vrátane korunky do kina. Dokonca obmedzil aj môj pracovný výkon doručovateľa zásielok. Sen o mojej loďke skolaboval. Ale na pracovnom trhu sa objavil nový zamestnávateľ. Otec.

Sídlisko sa rozrástlo na dvadsať činžiakov. Zo satelitného sídliska začalo byť centrum s viac ako tisíc obyvateľmi. Narástol počet zamestnancov bane, a s ním aj potreba kultúrnospoločenského vyžitia. To zabezpečoval otec spoločne s novou aktivitou. Organizovaním nedeľných výletov pre zamestnancov Modrokamenských uhoľných baní do blízkeho okolia. Tiež autokarových zájazdov za poznaním krás Slovenska. O tom všetkom bolo potrebné včas informovať. Dostal som novú prácu. Vylepovať letáky na vchodové dvere činžiakov s aktuálnym oznamom. Stal som sa sprostredkovateľom informačných služieb s honorárom dvadsaťpäť halierov za každý vchod. Tu sa už bezprácne fungovať nedalo. Jediným možným navýšením bola frekvencia vylepovania a pribúdanie nových objektov. To som ale Ja ovplyvniť nemohol. A tak som začal seriózne pracovať. Súčasne dojednávať navýšenie honoráru za každé nové miesto vylepovania.

Ale i tak, prvou skutočnou prácou, so všetkým čo k nej patrí, bola moja päťdňová brigáda na družstve v Šuranoch. Mal som už desať rokov. Spoločne s bratrancom a sesternicou sme pomáhali pri žatevných prácach. Mal som niečo pod 140 cm a nie viac ako 36 kg. Nosili sme snopy vyhadzované samoviazačom do miesta, kde ich družstevníčky ukladali do krížov. Snop bol o pár centimetrov vyšší ako ja. Váha bola hrozná. V páľave júlového slnka sme robili od ôsmej do štvrtej popoludní. Pri sile ma držala len vidina, že za zarobené peniaze si kúpim bicykel Favorit. Tento cieľ ma motivoval k rannému vstávaniu do ďalšieho pracovného dňa. Následne k tomu, že každý rok som jeden mesiac z letných prázdnin trávil brigádou v nejakom podniku. Dohnal som k tomu môjho otca, ktorý mi nejakú brigádu na prázdniny vždy zabezpečil.

Mať dobrú motiváciu, mať správny cieľ, je základ každej aktivity. Ale aj túžba cieľ čo najskôr dosiahnuť. K nej sa viaže prirodzená vlastnosť každej živej bytosti, dosiahnuť cieľ s čo najmenšou námahou. Tu začína križovatka pravdy a klamstva.  Už som sa s ňou stretol, ale „veľký brat“, v podobe rodičov, klamstvo a podvod netolerovali. Okamžite zakročili. Robili regulovčíka, ktorý mi okamžite udal smer, ktorým treba ísť. Ale život má veľa križovatiek. Každú niekto riadi. Alebo aj nie. Alebo zámerne inak ako moje okolie chce. Preto sa stalo, že občas som aj zablúdil. Získal som niečo na úkor využitia, alebo zneužitia niekoho iného. Na úkor niečoho, čo som ja už poznal a iný ešte nie.

Prvú takú skúsenosť som získal pri zbere malín u tety v Sedliciach pri Blatnej. Tam som občas chodieval na skutočné prázdniny. Ich súčasťou musela byť aj možnosť privyrobiť si. Do lesov v blízkom okolí som chodil sám, alebo s kamarátmi, na zber kuriatok a malín. Všetci sme mali rovnaký cieľ: našetriť si pár korún na niečo výnimočné. Rovno z lesa sme „úlovok“ nosili do Jednoty. Obchodu, v ktorom bolo všetko, aj vysnívaný Favorit za 750 korún. Korunky sa hromadili. Aby ich bolo viac prišiel niekto s myšlienkou kuriatka namočiť do vody, a až potom ich odniesť do zberne. Prišiel som k tete s plným košíkom a aj s novým nápadom. Znovu sa zopakovala chyba, ktorej som sa nemal dopustiť. Prezradil som tajomstvo. Miesto pochvaly prišlo pokarhanie s výstrahou. Pri malinách som bol opatrnejší. Deci vody v kanvičke nikto nezbadal. Trochu ma hrýzlo svedomie, ale túžba po korunkách podvod prekryla. Odvtedy som bol pri mojich pracovných aktivitách vždy na hrane. Mierne naklonený na stranu čestnosti, alebo pripravený sem tam si niečo uchmatnúť cez dieru v plote, ktorá vznikla, alebo ktorej som spolu s kamarátmi pomohol trochu vzniknúť.

Túžba zarobiť si čo najviac koruniek ma doviedla až do podzemia. To už som mal osvojený hodnotový systém, v ktorom o dobre platenej práci rozhodovali predovšetkým fyzické, duševné a kvalifikačné predpoklady zvládnuť prácu v požadovanom rozsahu a kvalite za určený čas! Ale aj mierne zakrivenie čiary pravdy a čestnosti…

Baňa

Veľký Krtíš je dnes okresné mesto. Pre mňa je to stále len periféria vzdialená od dediny jeden a pol kilometra chôdze cez pole žita, kukurice, alebo zemiakov. Záležalo na tom, čo družstevníci v danom roku nasadili. Boli sme rozdelení na dedinčanov a sídlišťanov. Nejaké veľké spory medzi nami neboli. Spájali nás školské aktivity, šport, výlety a baňa. V nej prevažná väčšina našich rodičov pracovala. Na sídlisku bolo kino, bábkové divadlo a banícke učilište. Pre mňa bolo banícke učilište výchovný strašiak. Aktuálna výstraha nebezpečenstva.

„Ak sa nebudeš učiť pôjdeš za baníka. Dáme Ťa na učilište.“

Vtedy som sa výrokmi a logikou našťastie nezaoberal. Inak by som bol v rozpore s tým, prečo náš sused baník zarába štyrikrát toľko ako náš ocko. Prečo má auto a farebný televízor. A prečo každý baník  je nám dávaný za príklad. Našťastie som bol len na začiatku rozvoja môjho myslenia. V ňom platilo: „To čo rodičia označia za zlé, zlé je. To čo označia za správne, správne je!“. Pán farár to upevnil desiatimi prikázaniami s dôrazom, že rodičov si treba ctiť nadovšetko. Zmes týchto duchovných podnetov, a maminej výchovnej varechy, hrôzu baníckeho učilišťa dotvorili. Veď každý, kto v škole nedosahoval dobré výsledky, išiel za baníka, murára, hnojára, alebo za učňa do nejakej „čiernej“ profesie.

Okolo baníckeho učilišťa som chodil so strachom. Učni mali výzor a správanie zodpovedajúce verbálnej reklame. Pili, fajčili, kliali a boli potetovaní. Tetovania mali  menej ako dnešné mediálne hviezdy, ale pod výchovným tlakom rodičov a okolia každá vytetovaná bodka vzbudzovala hrôzu. To mi zostalo. Vtedy som dospel k rozhodnutiu, že si nikdy nič vytetovať nedám a tiež, že nebudem nikdy piť. Tohto predsavzatia som sa držal i potom, keď už strach z baníckych učňov sa zo mňa vytratil. Sila miznutia môjho strachu bola úmerná vzdialenosti, ktorá delila moje voľno časové brigády od úpadnici. Tak sa volal tunel,  hlavná chodba, ktorá smerovala z povrchu do podzemia.

V septembri som mal osemnásť. To bola podmienka pre vstup do podzemia a pre   prácu v ňom. Začal som otca lámať, aby mi dohodol na prázdniny nejakú brigádu v bani. Mal veľa dôvodov, prečo tomuto predsavzatiu nechcel vyhovieť. Ale ak som si Ja niečo zaumienil, nebolo to ľahké odhovoriť ma od toho. Veď v bani sa dalo zarobiť viac ako na povrchu, a výplata bola porovnateľná s peniazmi, ktoré zarobili moji kamaráti pri natieraní vysokonapäťových stožiarov. Konečne ten deň prišiel. Na banskej príprave potrebovali pred vianočnými sviatkami a po nich, na výpomoc brigádnika. Bol som práve doma na uhoľných prázdninách. Na prvú zmenu som musel ísť šesť kilometrov peši cezpoľným chodníčkom. Bola zrejme jedna z tých sobôt, ktoré neboli pracovné. Preto i začiatok zmeny, a jej koniec, boli netypické. Tak ako i to decembrové ráno. Slnkom zaliaty les, 15°C, nikde ani len náznak po snehu. Zrejme prvé príznaky zatiaľ neznámeho globálneho otepľovania. Bol som na sekundu presný. Na vrátnici ma už čakal predák razičov. Odviedol ma do šatne a odtiaľ úpadnicou do hlavnej chodby k mašinke. Banskému vláčiku, ktorý nás odviezol do blízkosti miesta, na ktorom sa razila „vetračka“. Tak sa zas volala chodba, ktorou sa mal privádzať vzduch na pracovisko nového ťažobného úseku.

Od okamžiku vkročenia do „diery“, aj tak volali úpadnicu, som prežíval každý krok s pocitom výskumníka – objaviteľa. Všetko bolo nezvyčajné, tajomné, nové. Pri každom kroku som si premietal všetky historky, tragédie, úspechy, technické riešenia, ale hlavne skutočnosť, že nado mnou je hora, do ktorej chodím zbierať hríby.

„Keď to tu vyťažíme, všetko nad nami klesne o jeden až dva metre.“

Nadviazal na moje myšlienky môj predák, sprievodca a dozor, ku ktorému som bol priradený. Bez zaváhania, s otcovskou starostlivosťou, mi odpovedal na všetko, na čo som sa ho pýtal. I na to, čo som sa nepýtal. Cítil som jeho radosť z toho, že môže „benjamínka“ zaučiť do tajov baníctva, s ktorými je on  prerastený ako naša záhrada pýrom.

Za šesť dní brigády som dostal polovicu maminho platu. Bol to balík, na ktorý som predtým musel robiť celý mesiac. U spolužiakov som už nemusel závidieť ich dobré brigády. Mal som brigádu porovnateľnú s tými najlepšími u mojich spolužiakov. Samozrejme neporovnateľnú na nové zážitky a mieru nebezpečenstva. To s podzemím neoddeliteľne súviselo. Baňa sa stala v nasledujúcich šiestich rokoch súčasťou môjho bytia.

Pred odchodom do školy som sa na bani zúčastnil školenia zamestnancov v podzemí. Platilo jeden rok. V dobe 365 dní bolo potrebné sa do podzemia vrátiť. Potom sa „licencia“ znovu predĺžila o ďalších 365 dní. To bol tiež dôvod, prečo každý rok som si naplánoval počas prázdnin jeden mesiac práce pod zemou. Ak bola príležitosť, sfáral som aj v inom voľnom čase. Zo začiatku len do „zálohy“. Tak sa označovali baníci, ktorí nemali trvalé miesto v žiadnej partii. Dalo by sa povedať „trpení“. Alebo ešte výstižnejšie, čakajúci na príležitosť. Tak ako hokejisti na farme, ktorí čakajú, kedy si ich niekto všimne a vyberie do tímu. Alebo im aspoň umožní zahrať si nejaký zápas, aby sa predviedli a ukázali čo v nich je. Aj v mojom prípade to tak bolo.

Predáci si od „štajgra“ prevzali pokyny na zabezpečenie plánovaných prác a informácie o stave ložiska. Potom prišli k nám, „záložákom“. Obhliadli si nás, ako ovce na trhu, a predáci, podľa zaužívanej priority, si rozobrali ponúkaný „materiál“.

Na prvom „draftovaní“  nebola o mňa bitka. Prvý pohľad na Tintítko nedával záruku dobrého výkonu. Ale usmialo sa na mňa šťastie. Z toho, čo bolo v ponuke, som sa zdal Gerčimu predsa len lepší ako nič. Vzal si ma priamo na „stenu“. Bolo to niečo, ako keď dnes zoberú dorastenca a dovolia mu odohrať zápas prvej ligy. Podal som svoj ďalší životný výkon. Domov som sa ledva dovliekol, ale oplatilo sa. Odvtedy bola na draftovaní o mňa bitka.

Keďže do bane som chodil len na občasné brigády, nemohol som byť trvalo obložený na konkrétne pracovisko. Výber „materiálu“ však začínal už na šatni. Ak ma niekto z partie zbadal, už sa informácia niesla baňou. Ešte som sa nedostal ani na pľac, a Gerči ma už držal za ruku a nedovolil, aby som odpochodoval k niekomu inému. Proste stal som sa stenárom. „Hráčom“ kolektívu, ktorý mohol lámať rekordy.

Stenári boli baníci, ktorí priamo ťažili uhlie. Ťažilo sa tak, že do ložiska sa prerazili dve chodby. Tie na konci uhoľného ložiska boli vzájomne prepojené dobývacou chodbou. Tá sa nazývala stenou, lebo po prvej ťažbe to už nebola typická banská chodba. Jednu jej stranu tvoril zával, ktorý vznikal po vyťaženom priestore, a tú druhú stena nevyťaženého uhlia. Uhlie sa dobývalo postupne tak, že sa vyťažil meter široký pás po celej chodbe do výšky sloja. K stene sa pritlačil žľabový dopravník. Priestor za ním sa zaistil a vzniknutá dutina po vyťaženom objeme sa zavalila. Podľa spôsobu ťažby sa steny delili na tri typy. Ručné, na ktorých sme do steny navŕtali diery, do nich vložili strelivo, a odstrelené uhlie ručne vyfedrovali na pás. Druhé, mechanizované, mali dobývací kombajn, ktorý  chodil po dopravníku. Vpredu mal rameno s frézou, ktorá zo steny odrezávala ten meter široký pás uhlia. Na takej stene bolo našou prácou len posúvať dopravník a zaisťovať zával. Mali sme aj steny hydraulické. Na tých nebolo treba robiť nič. Iba poťahovať páčky a hydraulicky posúvať sekcie. Najviac, kto sa na nich narobil, bol kombajnista. Tieto steny boli však len pre „vyvolených“. Zárobok na nich bol výrazne vyšší. Nemalo to logiku. Aspoň z môjho pohľadu nie, lebo som nepatril medzi vyvolených. V tomto sa veľa nezmenilo. Lebo vyvolení, aj dnes, logiku skôr potláčajú, než by jej mali dať zelenú. Takže niekde v ľuďoch musí byť tá chyba, keď myslenie, logika a  matematika sú v nesúlade. Keď všetci to vedia, iba ja nie…