Boj za mier a bicyklovanie

Stretol som ich náhodou na jednom z mojich individuálnych cyklotréningov v okolí Bratislavy. Boli tiež na podobnej vychádzke, ale so skupinou bicyklistov, cykloturistov. Pustili sa do mňa s jasným cieľom: pridať sa k nim. Nemali to ľahké. Od augusta 1968 som mal k združovaniu vypestovanú prirodzenú zábranu. Šport a kultúra mali oranžovú. Aj vzdelávanie. To boli priority, pre ktoré som vedel potlačiť svoju zásadovosť. Hlavne vtedy, ak som stretol dobrú partiu. Tak tomu bolo na priemyslovke, v Brne, v Nemšovej. Tak tomu bolo aj tu. Maja s Janom mali dar, prostredníctvom ktorého dokázali nadchnúť pre cykloturistiku každého, do koho sa pustili. Aj mňa. Zarytého odporcu združovania. Individualistu, ktorý v každom kolektíve cítil podraz, neúprimnosť, potenciálnu hrozbu zneužitia kolektívu v prospech uspokojovania svojich potrieb a záujmov. Získali u mňa prirodzenú autoritu svojimi skúsenosťami s bicyklovaním v zahraničí, vybavením bicykla pre cykloturistiku, organizačnými schopnosťami a užitočnými radami pre mňa, bicyklového idealistu. Poznali cyklotrasy v Európe, služby poskytované cyklistom v rôznych krajinách sveta, podmienky pre bicyklovanie vo svete, vrátane prepravy bicyklov do miesta určenia. Mali toľko presvedčivých argumentov a skúseností, že moja naivná predstava o mojom bicyklovaní po všetkých štátoch sveta bola porovnateľná s kvapkou túžby, ktorá na pijavom papieri chce vytvoriť rieku. Logicky mi vysvetlili, prečo je potrebné združovať sa. Pochopil som! „Bez spoločenského zázemia a dobrého politicko-výchovného cieľa svet na bicykli neobídem.“ Presvedčili ma, že ak sa chcem na bicykli pustiť do sveta sám nič nedosiahnem. Boli to oni, ktorí obzor môjho poznania cyklistiky rozšírili. Otvorili dokorán okno mojej nevedomosti na križovatke, z ktorej viedlo mnoho ciest k dosiahnutie mojej individuálnej túžby, ktorú som v tom čase mal. Boli to boli ľudia, od ktorých som sa mal čo učiť. Stali sa mi vzorom, motiváciou. Prerobili ma. Dokázali zo mňa urobiť pijavý papier. Začal som od nich do seba nasávať všetko, čo sa týkalo cyklistiky, cykloturistiky, toho čo som chcel, ale nevedel, že sa to volá „Expedičná cyklistika“. Pridal som sa k nim. Stal som sa členom cykloturistického oddielu Bratislavských automobilových závodov.

Postupne som sa v TJ BAZ udomácnil. Stal som sa aktívnym členom tejto rodiny. Maja a Jano, vedúce osobnosti oddielu cykloturistiky, sa stali mojimi priateľmi. Vyvolávali vo mne úctu a obdiv svojim nadšením, s ktorým zabezpečovali široký okruh aktivít smerujúcich k propagácii cykloturistiky na Slovensku. Len vďaka nim sa cykloturistika na Slovensku rozbehla. Vďaka nim som vnikol do tajov organizačnej prípravy medzinárodných športových aktivít. Môj otec bol tiež organizátorom rôznych športových, kultúrnych i vzdelávacích podujatí. Od neho som sa čo to podučil pri sprevádzaní významných osobností, umelcov a spôsobu komunikácie s nimi. Ale vždy šlo len o aktivity ohraničené hranicami Československa. Maja a Jano rozšírili moje poznanie na svet. Dali mi školenie, na základe ktorého som sa naučil pozerať za dvere bohov. Osobností, ktoré rozhodujú o našom bytí, existencii a budúcnosti.

V TJ BAZ som bol nováčik. Neodvážil som sa „mazákom“ hovoriť do ich skúseností a zabehnutého systému. Len tak z úzadia som sledoval dianie a počúval skúsenejších. Tak ako v bani tak aj tu som zbieral čriepky. Vkladal ich do mozaiky môjho, zatiaľ utajovaného veľkého projektu.

Moja prítomnosť v oddiele trvala viac než rok, keď akoby mimochodom som nadhodil tému „Obísť na bicykli svet“. Reakcia nebola braná ako nezmysel. To ma naštartovalo. Rozhorela sa vatra, ktorú sme s Janom a Majou nazvali INTERBIWEX. „Internationale Bike World Expedition.“ Bol to základ nášho niekoľkoročného priateľstva. Základ našej budúcej niekoľkoročnej spolupráce.

Začiatky boli neisté. Stretávali sme sa traja. Len tak, ako sa vraví „pri pive“. Postupne sme nastavili systém a oficiálnu formu prípravy. Náš tím sa rozrástol na šesť ľudí. Svet sme rozdelili na svetadiely. V nich orientačne kilometre, ktoré bude potrebné odjazdiť, aby sme naplnili sen, túžbu, predpokladaný cieľ. Pomaly sa k tomu všetkému začala nabaľovať realita. Všetko to, čo cestovateľ do neznáma potrebuje a  potrebovať určite bude. Z myšlienky sa stala malá snehová guľôčka. Na tú sa nabaľovalo stále viac a viac „snehu“. Poznania, potrieb a väzieb, o ktorých pred rokom som nemal ani len tušenie. Expedíciu sme rozdelili do niekoľkých samostatných celkov. Prvým, pilotným projektom, bolo prebicyklovanie všetkých štátov Európy.

Z priebehu našich stretnutí som robil zápisnice. Každý úspešný krôčik na ceste k cieľu ma napĺňal radosťou. Každý neúspešným sklamaním, ktoré sprevádzala bezsenná noc. Dôsledok potreby nájsť príčinu a zdroj neúspechu. Tiež riešenie, ktorého prostredníctvom by bolo možné vzniknutú prekážku prekonať. To už s naším projektom žili blízki, aj vzdialenejší priaznivcii z nášho okolia. Vďaka nim sa podarilo stanoviť to najdôležitejšie. Politicko-výchovný cieľ a garanta jeho zabezpečenia.

„Je veľa krásnych slov, do ktorých zabalíš slzy, bôľ, aj chamtivosť. Aj slovo Mier je také!“ Určite aj mnohé iné, ale „boj za mier“ sa stal tým cieľom, ktorý som ohýbal všakovak, len aby sme presvedčili nášho garanta, pána Zibolena na UV KSS, o čistote našich myšlienok.

Neviem aké myšlienky mali ostatní členovia nášho zoskupenia, ale v mojom prípade „boj za mier“ bol obal, do ktorého som zabalil: zdedenú túžbu túlať sa, spoznávať čaro diaľav, neznáme krajiny; spoznávať života ľudí a miest, do ktorých Československá noha na bicykli ešte nevkročila. Mier sa stal obalom, ktorý doslova zabalil túžby a sny vyrozprávané mojím otcom.  Príhody zo života rybárov od Čiernej vody v podaní mojej mamy. Sny snívané pri čítaní cestopisov polárnikov, dobyvateľov najvyšších vrchov zeme, objaviteľov atómu, archeológov, vynálezcov…

Zdalo sa, že k finálnemu kroku už nič nestojí v ceste. Získali sme podporu BAZ. Na ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska som odovzdával jedenkrát mesačne správu o príprave Určili sme si termín štartu. Bombardovali sekretariát SÚV ČSZTV aby podporil náš projekt a prevzal garanciu nad jeho realizáciou.

SÚV ČSZTV bolo jediné miesto, z ktorého sme nemali žiadnu oficiálnu odpoveď. Termín štartu sa blížil a reakcia rovnaká, ako keď hádžeš kamienky do vetra. Konečne po viac ako roku naliehania, som sa od predsedu olympijského výboru dočkal suchej odpovede.

„Vaša aktivita INTERBIVEX sa ruší. Zastavuje sa!“

Ten okamžik neviem opísať. Bola to zmes hnevu, zlosti, zneváženia a bezmocnosti. Vzápätí som hľadal príčinu toho, kde som spravil chybu. Nenašiel som. Nenašli ju ani moji spoločníci. Vnútorne som si našiel vlastné ospravedlnenie.

„Aj tak by sme to všetko do termínu štartu nestihli zabezpečiť.“ Vzdali sme to. Až neskôr som sa dozvedel prečo podujatie, ktoré sme tri roky pripravovali, bolo možné tak jednoducho ukončiť. Všetko je už premlčané. Iba slovo mier odvtedy, v mojom vnútri predstavovalo synonymum slovného spojenia „podvod a klamstvo“.

Interbiwex mal odštartovať 12. apríla 1983 z Bratislavy. Neodštartoval. Pán Černušák poslal prípis, ktorým prípravu a konanie podujatia zastavil. Ale v Prahe sa pripravovalo podujatie „Za mier a život  proti jadrovej vojne“. Maja navrhla, aby sme všetku energiu nasmerovali v duchu našej zastavenej akcie na toto podujatie. Spolu s Janom prevzali iniciatívu a pripravili expedičnú jazdu z Košíc do Prahy s tým, že cykloturisti Československa delegátom svetového fóra v Prahe odovzdajú posolstvo, ktorým vyjadria nesúhlas s podporovaním vojnových konfliktov vo svete a so zbrojením. Nemohol som sa celého putovania zúčastniť. Zmenil som bydlisko aj zamestnávateľa. Už som býval v Banskej Bystrici. Ale k účastníkom som sa pridal a absolvoval s nimi tri etapy z Bratislavy do Českých Budějovíc. Tu som sa s nimi rozlúčil. Ako ma informoval Jano: dojazd do Prahy bol úspešný; prijatie „poslov mieru“ nedôstojné. Bolo to moje druhé sklamanie a úplné zastavenie môjho sna o realizácii celosvetovej bicyklovej mierovej misie.

Stal som sa zamestnancom SAV, ústavu Technickej kybernetiky na detašovanom pracovisku v Banskej Bystrici. Záujem o šport ma doviedol do telovýchovnej jednoty ZVT. Našiel som tu dobrú partiu kamarátov. Športové vyžitie bolo celoročné. Také, ktoré mi plne vyhovovalo. Beh, bežky, bicyklovanie. Už som netúžil prebicyklovať svet, ani lámať rekordy. Ale prišli Vianoce 1985 a po nich rok 1986. Začali sa diať podivné veci.

Od môjho zamestnávateľa mi bol pridelený rekreačný poukaz pre celú rodinu na Vianočný pobyt v Javorníkoch, v rekreačnom zariadení Súľov. Stalo sa tak preto, že môj šéf si našiel niečo lepšie. Na poslednú chvíľu potreboval zohnať niekoho, kto by sa dal nahovoriť na pobyt cez Vianočné sviatky mimo svojho domu. Dal som sa. To rozhodlo, že z tejto križovatky môj život začal plynúť úplne iným smerom. Odštartoval ho krátky výstrižok z Rudého práva na informačnej nástenke strediska Súľov. Tento výstrižok sa stal najvýznamnejším míľnikom mojej cesty životom s označením 1986. Výstrižok na nástenke informoval: „V roku 1986 sa uskutoční Medzinárodná cyklistická jazda mieru, ktorej sa zúčastní 40 účastníkov z USA, zo Sovietskeho zväzu, z Československa a Kanady. Trasa povedie z Moskvy do New Yorku. Z Československa pôjde 10 cyklistov. Štyria z nich budú zo Slovenska, šiesti z Čiech. Záujemcovia z Českej republiky sa môžu prihlásiť na Českom mierovom výbore, ktorý uskutoční výber reprezentantov pre toto podujatie“.

Pred pár rokmi by ma táto správa nadchla a motivovala k nevídanej aktivite. Teraz len otvorila zahojené spomienky z neúspechu môjho sna nazvaného INTERBIVEX. Na chvíľu ma oviali spomienky zlosti. Tie ale zmizli, keď ma spolurekreanti z Mikulova ponúkli pohárikom dobrého moravského vínka. To poslalo spomienky do zabudnutia. Nie však na dlho.

Koncom februára ma prišli navštíviť Maja s Janom. Vracali sa z lyžovačky. Len tak, medzi rečou, padla poznámka: „Vieš, že v tomto roku sa chystá medzinárodná cyklistickí jazda  z Moskvy do New Yorku?“

„Viem, videl som na nástenke v Jeseníkoch. Ak ma chceš na niečo nahovoriť, tak zabudni! Už mám skúsenosť do čoho má zmysel púšťať sa a do čoho nie“, bola moja reakcia na informáciu od Maji. Viac sme o tom nehovorili. Poznali ma. Vedeli, že ak niečo rázne odmietnem, téma nie je pre mňa zaujímavá. Prešli sme na inú oblasť našich aktivít v cykloturistike, športe a rodinnom zázemí.

Priatelia dopili čaj, zjedli koláčik. Ešte sme prehodili niekoľko formálnych viet a vyprevadil som ich na cestu domov, do Bratislavy. Keď už sa mali stratiť za rohom nášho bloku zamávali sme si. Len tak, spontánne, podpichovačne, som zavolal: „Keď budete v New Yorku, tak pošlite aspoň pohľadnicu“. Reakcia Maji ma prekvapila. Poznal som ju. Poznal som jej cholerické prejavy, ale reakciu na slová vyslovené len tak do vetra na rozlúčku som nečakal. Prudko sa otočila, zrýchlila krok. S množstvom nevýznamných slov a hnevom v očiach sa vrátila ku mne.

„Čo si to Ty o nás myslíš. Snáď nechceš povedať, že my o tom niečo vieme!“

„Maja, nerozčuľuj sa. Žartoval som“, snažil som sa upokojiť ju, vziať späť vyslovenú „nemiestnu“ vetu na rozlúčku. Nemal som dobrý pocit. Scéna tohto lúčenia sa mi neustále vracala. Majina reakcia mi nedávala zmysel. Celú noc som nad tým všetkým premýšľal. Presne tak, ako keď sme spolu pripravovali INTERBIVEX a bolo treba rýchlo prekonať prekážku, ktorá vznikla. Keďže mám v povahe zakódovanú túžbu dopátrať sa príčiny nedorozumenia, aby v budúcnosti som sa vyhol podobnej reakcii, nedalo mi spať uvažovanie o tom, kto sú tí štyria zástupcovia Slovenska na tomto podujatí? Prečo Maja tak vzťahovačne reagovala na moju hypotetickú predstavu o tom, že do cieľa tohto podujatia by sa mohla dostať i ona? Hneď ráno som sa pustil do pátrania. Vytočil som ministerstvo zahraničných vecí v Prahe.

„Čo si želáte?“ bola otázka spojovateľky.

„Som organizátor svetových cyklistických podujatí. Momentálne žijem v Banskej Bystrici. Mierová cyklojazda Moskva – New York bude prechádzať Stredoslovenským krajom. Mám záujem usporiadať hviezdicovú jazdu cyklistov nášho kraja, ktorí by poslov mieru privítali v niektorom mieste prechodu. Potrebujem sa s niekým spojiť, kto to má na starosti.“; zareagoval som pohotovo na otázku spojovateľky príbehom, ktorý paralelne s rozhovorom som dotváral.

Asi na štvrtýkrát, kedy moja rozprávka už mala dokonalú podobu, kedy už sám som bol rozhodnutý realizovať presne to, o čom som hovoril, sa na druhej strane ozvala otázka: „Odkiaľ to ste?“.

„Z Banskej Bystrice.“

„Ale tam práve dnes zasadá na Krajskom výbore národnej fronty organizačný štáb podujatia.“

„Na koho by som sa tam mohol obrátiť?“, samého seba ma prekvapila moja pohotová reakcia. Ako by už som bol v hladine „alfa“. V stave, kedy s úplnou samozrejmosťou túto virtuálnu realitu, túžbu nepodloženú skutočnosťami, vnímam ako realitu v takej podobe, v akej o nej hovorím.

„Počkajte. Zapíšte si: Michal Filip, tajomník Stredoslovenského krajského výboru národného frontu.“; ešte som si vypýtal telefónne číslo a už som nestrácal ani sekundu. Okamžite som zobral podpornú dokumentáciu akcie „Za mier, život a boj proti jadrovej vojne 1983“.  Vlažne som na nej spolupracoval. Samozrejme nezabudol som ani na archív mojich túžob s označením INTERBIWEX.

Výbor národného frontu bol vzdialený necelý  kilometer od môjho bydliska. Bolo niečo po desiatej, keď som sa so „súdruhom Filipom“ stretol. Bol to sympatický päťdesiatnik. Keď som mu vysvetlil čo chcem, a aké skúsenosti mám s cyklistikou, šokoval ma.

„To rokovanie, kvôli ktorému si prišiel skončilo pred pol hodinou. Škoda, že som o Tebe nevedel. Ale niečo vymyslíme. Určite by som Ťa navrhol ako zástupcu nášho kraja na toto podujatie.“; prekvapilo ma, že mi tykal akoby sme sa poznali roky.

„To mi chcete povedať, že ešte neviete, kto bude reprezentovať Československo?“

„Výber cyklistov sa ešte len pripravuje. Pre Slovensko to vyberajú nejakí manželia v Bratislave.“

„Klamári, tri mesiace pred štartom ma niekto chce presvedčiť, že sa môžem prihlásiť?“, prebehla mi hlavou myšlienky, z ktorej som vyslovil len jej poslednú časť.

„Môžeš. Hneď Ti dám tlačivo a tu ho aj vyplň.“

A tak sa stalo. Dal mi nejaký formulár, ktorý vzbudzoval dojem, že skutočne to, čo hovorí je čisté a úprimné. Ale neveril som tomu. Veď predošlé tri roky mi ukázali, ako jednoducho sa dá manipulovať s nadšením a zneužiť ho. Moje nadšenie a viera v kolektívnu spoluprácu prešli do roviny pochybností. Do stavu nedôvery a upodozrievania. Stal som sa doslova tým biblickým neveriacim Tomášom. Dokonca aj oficiálne pozvanie na sústredenie do Mladej Boleslavy som vnímal ako kulisu, ktorá má navodiť dojem zodpovedného a korektného výberu. Preto po jeho prečítaní som ho založil s pocitom podvodu a klamstva, ale naplnený rozhodnutím prijať hodenú rukavicu: „Prijmem vašu hru a ukážem vám, že ste klamári!“; burácal vo mne vnútorný hlas revolucionára. Ako to urobiť a ukázať, som ešte nevedel.

K oficiálnemu pozvaniu som sa vrátil dva dni pred vycestovaním do Mladej Boleslavy. Ešte raz a pozorne, som si prečítal podmienky výberu, i účasti na ňom. Zdúpnel som. Trasa dlhá okolo 120 km mala byť absolvovaná v časovom limite niečo cez tri hodiny. Ak to chcem zvládnuť, musím si niekde zohnať „galuskáč“, poriadny pretekársky bicykel!

Obvolal som kamarátov, ktorí ho mali. Všetko sa však otočilo proti mne. Kto chcel nemohol, kto mohol, nepožičal. Zostala posledná možnosť. Z môjho turistického „tátoša“ som odstránil všetko nepotrebné: dynamo, nosič, blatníky. Bežne dostupný turistický „dvoj tanier“ som vymenil za ťažší dvoj prevod. Ten sa vtedy dal zohnať „pod pultom“. Takto pripravený a bojovne naladený som vycestoval na skusy do Boleslavy. Prekvapení bolo neúrekom.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 12 (11)