V treťom ročníku som mal prerušené štúdium. Samozrejme, že som sa zamestnal v podzemí. To už som mal vybudované meno, ktoré v prezývke Inžinier skrývalo múdrosť, tolerantnosť, výkonnosť, pracovitosť, odvahu, vytrvalosť a veľa iných cností, ktoré 63 kilového a 167 centimetrov vysokého mladíka „obložili“ na kombajnovú stenu druhého ťažobného úseku. V porovnaní s ostatnými členmi nášho stenárskeho kolektívu som mal len jednu slabosť. Nemohol som sa s nimi porovnávať v pití. Môj rekord bol sedem pív. Tri dni ma po nich bolela hlava. Pritom to bol zanedbateľný výkon proti jedincom našej brigády socialistickej práce.

I keď bola stena kombajnová, niektoré okrajové časti ložiska bolo potrebné ťažiť ručne. Tak tomu bolo i na hydraulike. Raz prišiel na mňa rad spolu s Emilom. To bol môj nový rubač. Sused z bloku osemnásť. Navŕtali sme zátinku, strelili a čakali kým sa chodba vyvetrá. Medzi rečou sa na rad dostalo pár historiek o tom, ako nováčikov bane poslali splniť kde aké nezmyselné úlohy. Tie sa potom stali inšpiráciou pre prezývky, alebo pre rozhovory na voľné chvíle. Tou bola aj táto. Trochu chválenkársky som sa posťažoval, že už som medzi nimi päť rokov a žiadny takýto vtip si so mňa neurobili.

„Vieš, Ty si niečo iné. Teba si vážime. Si Inžinier“, povedal Emil a pobral sa k strelenej zátinke. Nasledoval som ho.

„Hlboko sme to navŕtali“, prehodil zamyslene s pohľadom na kopu. „Je toho dva krát viac ako som čakal. Tu máš lopaty a pilník. Dobre ich vybrús. Ako britvu. Ja idem zobrať ešte jednu lopatu, aby som chytil dobre spodok. Janovi ukážeme ako sa fedruje. Ak by niekto prišiel nazerať čo robíš. Počkaj na mňa.“

Emil zmizol za strelenou kopou v chodbe steny. Ja som si sadol na jej dno a začal podľa Emilovho odporučenia brúsiť lopaty. Niekto z vrchu strelenej kopy uhlia nazrel do zátinky, kukol na mňa, niečo prehodil, a zmizol. Keď sa to zopakovalo asi po šiesty raz, a úškľabok zvedavca bol stále širší, pochopil som. Vtedy už spoza kopy vyliezol aj Emil so zvyškom partie.

„Dobre. Dostali ste ma.“

To brúsenie mi bolo od začiatku podozrivé. Prešiel som všetky steny, nikto to nerobil, mal som chcieť vysvetlenie. Emil bol pre mňa akousi zárukou nie len preto, že bol sused, ale patril do mnou zaškatuľkovanej skupiny baníckych intelektuálov s príkladným prístupom k životu a racionálnym uvažovaním. O to viac ma štvalo, že som naletel.

„Emil, zahral si to perfektne. Musím priznať porážku. Niet k tomu čo dodať.“

Trvalo dlho, kým z prezývky Inžinier Brusič sa vytratila tá druhá časť.

Plat baníka bol variabilný. Mal svoju pevnú sadzbu a množstvo príplatkov k nej. To umožňovalo dostať na výplatnú pásku od štyroch do dvadsať tisíc. To maximum sa dalo zarobiť pri prekonaní rekordu. Ten zas bolo možné vytvoriť len pri dobrých geologických podmienkach ložiska a súhry všetkých zložiek od steny, po povrchový výsypník. Taká situácia na našej stene nastala koncom septembra. Vtedy Gerči navrhol, aby sme sa pripravili na rekord. Ako vhodný termín sa javil november. Aj preto, že vo vianočnej výplate by sme mali dobré zárobky. Pre mňa bola každá súťaž výzvou. Tešil som sa na niečo také, čo bude výnimočné, čoho súčasťou budem môcť byť aj ja. Samozrejme môj podiel  na tejto aktivite som vnímal ako spoluúčasť myšky na ťahaní babkinej repky. Ale pocit mojej významnosti na spoluúčasti mi nemohol nikto vziať. Prišiel november. Sním štart pripravovaného rekordu. Všade sme mali zelenú. Ani sekunda prestoja. Priebežné plnenie plánu naznačovalo sľubný vývoj. Rubača mi aj vtedy robil Emil.

V pondelok sme sfárali na poobedňajšiu šichtu. Stena bola vyťažená, dopravník posunutý, dorabovať bolo treba stojky zo závalu. Ten bol taký o ničom. Nadložie pevne držalo. Do konca zmeny sme vyťažili pokos a zanechali stenu takú ako sme ju poobede našli, len o meter posunutú. Keď sme prišli v utorok a striedali rannú zmenu, upozornili nás, že strop nepadá. Bude potrebné ho „strieľať“. V preklade to znamená, že nedochádza k prirodzenému zavaleniu vyťaženého priestoru. Aby sa zabránilo vysokému tlaku nadložia, navŕtajú sa do stropu diery, naplnia sa strelivom a zával sa vyvolá tlakom trhaviny.

Na stene to vyzeralo ako vo vzorne upratanej telocvični. Vyťažená stena, preložený pancier, päť radov oceľových stojok oddeľujúcich pancier od závalu. Ten končí obyčajne hneď za stojkami. Dnes bol vzdialený šesť metrov. Vyzeralo to pekne. Deväťdesiat metrov dlhá tanečná sála. Znalí však mali rozhodnúť, či ťažiť ďalej a risknúť väčší tlak, alebo sa zdržať o jeden pokos, strop navŕtať, streliť a  tým znížiť šancu na prekonanie rekordu. Gerči so štajgrom rozhodli.

„Pripravte všetko na vŕtanie. Peter s Emilom sú v strede. Odistia šestnásť závalových stojok. Uvidíme, či to náhodou nepovolí.“

A náhodou povolilo. Hneď pri štvrtej. Emil držal stojku, ja som sekerou vyrazil druhý klin, keď sa to všetko spustilo. Stojka padla, niečo tupo puklo a všetky stojky okolo „strelili“.  Vydali zvuk, ako keď sa stlačí spúšť pri dávke zo samopalu. Zaregistroval som, ako strop nad nami klesol  o nejakých desať centimetrov. Reflexívne som sa prikrčil. Emil tiež. Na sekundu, možno dve, všetko ustalo a stíchlo. Usmial som sa na Emila, pozrel hore, on tiež, chceli sme sa narovnať. Vtedy stojky po pravej strane začali guľometnú paľbu po celej stene. Vzápätí i tie vľavo. Keď vlna dorazila na koniec steny paľba pokračovala od vetracích chodieb smerom k nám. Akoby streľbou prenasledovaní utekali chlapi z pravej i ľavej strany smerom do stredu steny, kde to začalo. Ku nám. Všetci zo steny sme sa stretli v epicentre závalu. Natlačení jeden na druhom, za zvuku neutíchajúcej paľby stojok, ktoré pri každom zatlačení vydali ten hrozivý zvuk, sme pozorovali ako strop nad nami po centimetri klesá za guľometného rachotu zaistených, ale klesajúcich oceľových stojok. Rachot sa zastavil, keď všetky oceľové stojky zatlačilo na doraz. Trvalo to desať, možno pätnásť sekúnd. Pre mňa to bola večnosť. Nemal som strach. Nebol na to čas. Sledoval som len strop a pozoroval ako klesá. S absolútnym pokojom som sa sním rozprával ako s vrabcom, ktorý ma pozoroval v mojej jame pri základoch činžiaka, v ktorej ako dieťa som sa hrával.

„Tak kedy sa už zastavíš?“

A zastavil sa. Po štyridsiatich centimetroch. Zo 170 centimetrov vysokej steny, bola zrazu výška len 130. Trvalo pár minút, kým sme si boli istí, že divadlo skončilo. Väčšina chlapov to brala ako normálnu udalosť. Tváril som sa, že za takú ju pokladám i ja. Z týchto riadkov je však zrejmé, že až taká normálna pre mňa nebola. Je však pravdou, že baňa je tvrdá. Tvrdí sú i chlapi v nej. Že ich tvrdosť sa prenesie na každého, kto to raz skúsi. Nestane sa z neho bábovka posypaná cukrom, ale chlap posypaný prachom uhlia a špiny. Tá nie je vábnym obalom, ale pancierom, pod ktorým je skrytá čistá duša.

Dni môjho pôsobenia v podzemí boli spočítané. Už som sa začal pripravovať na návrat do Brna. Na skúšku, ktorú som nemohol urobiť pred prerušením štúdia.

„Od budúceho týždňa budeš preradený na hydrauliku“, oznámil mi štajger pri nastupovaní do mašinky pred vyfáraním. „Budúci mesiac tu budeš poslednýkrát. Tak Ti dáme zarobiť. Aby si vedel, ako sa zarába v bani.“

Dodnes neviem, čo bolo toho príčinou, že som bol preradený na stenu, kde mohli pracovať len „bohovia“. Nikoho som o nič neprosil, i keď sme sa všetci, vrátane manažmentu, dôverne poznali. Boli sme sídlišťania. Žili spoločný život. Medzi námestníkom a baníkom nebol tak priepastný rozdiel ako ho pozorujeme dnes. Napriek tomu blízku komunikáciu som mal len s tými, čo sme sa stretávali pri práci a pri pive. Čo mohlo osloviť bol môj prístup k plneniu uložených povinností. A samozrejme korektné správanie, myslenie, zodpovednosť, zmysel pre akúkoľvek spoločnú aktivitu, pri ktorej sme cítili, že sme si všetci rovní, obyčajní: boh, riaditeľ, aj ten posledný pomocník.

„Budeš mať aj rubačský príplatok. Ale nikomu o tom nehovor“, sprisahanecky mi ešte šepol do ucha štajger predtým, ako mašinkárovi dal povel na odchod.

O mojom preradení vedeli všetci. A všetci, čo so mnou išli z autobusu rovno do hotela, mi to aj zo srdca priali. Aj všetci tí, čo v našom pivárskom depe mali akési prechodné bydlisko. Domov sa išlo až ráno. Náš rozchod zastihla aj nočná zmena, z ktorej niektorí do hotela chodili na raňajky. Netušil som, že toto bude moja posledná rozlúčka s mojimi baníckymi kamarátmi. Taká ako sa patrí. Taká, na akú boli vždy pri mojom ukončení brigády zvyknutí. Ale i tak zostali u mňa voči nim dve podlžnosti. Jedna známa, ktorú mi dlho nevedeli prepáčiť, a jedna tajná. Dnes už premlčaná. Ten rubačský príplatok.

Šesťkrát som sa so stenou lúčil. Vždy s litrovkou borovičky, ktorú som prepašoval na stenu. Piť sa na stene nesmelo, a ani sa nepilo. Keď sa sedelo v mašinke, a už sa išlo von, na zákazy sa už tak veľmi neprihliadalo. Keď pri takej príležitosti Jano, Emil a Inžinier niečo ponúkli, bolo to ako recepcia na úrade vlády. A tá sa pri mojom poslednom odchode nekonala. Odbavil som to len sto korunou, ktorú som po Emilovi poslal chlapom na stenu ako odškodné, za nedodržanie zaužívaného zvyku. Litrová borovička stála okolo pätnásť korún. Na dodatočné večerné posedenie v hoteli to malo stačiť. Sklamanie z takéhoto počinu som počúval pri náhodných stretnutiach s kamarátmi dlho.

„Tou stovkou si nás poriadne nasral!“

Táto veta sa stala doživotnou ozvenou môjho vnútra. Vždy ju počujem, ak mám niečo urobiť, na čo bolo moje okolie u mňa zvyknuté a ja som to neurobil. Je možné, že i ten rubačský príplatok by nebol, keby sa vedelo, že ten odchod takto „odfláknem“.

„Chlapi stalo sa, neprepáčte. Pošlite Jana nech mi jednu vytne.“

   Od Trabanta k Mercedesu

Ak očakávaš kapitolu o motorizme nebude tomu tak. Bude o ceste k hodnotám mojej túžby, na ktorej začiatku bolo niečo jednoduché, a pre mňa rovnako hodnotné ako ten dokonalý stroj, ktorý stál na konci mojej vysnívanej cesty. Reč bude o bicyklovaní. O bicykloch, ktorými bola ukončená cesta mojej športovej kariéry. Každý z nich niečím dotvoril moje športové ja. Každý z nich v danom čase bol pre mňa Mercedesom. Hodnotou, ktorej získanie vyžadovalo mnoho odriekania, sebazapierania a ignorovania prejavov tých neprajníkov, ktorí mnou vysnívané hodnoty dokázali získať iným spôsobom. Možno aj v tvojom prípade je tomu tak. A nielen u auta, či bicykla. Je tomu tak vo všetkom čo mňa, teba a nás obklopuje. Stačí len trochu zmeniť uhol pohľadu. Potom i ten obyčajný bicykel, čo patrí do šrotu, má cenu zlata. A vôbec, „má zlato nejakú hodnotu?“…

Korčule, lyže a lopta boli v Krtíši neoddeliteľnou výbavou každého školopovinného dieťaťa. V Šuranoch, kde som sa narodil, patril k výbave aj bicykel a udica. Lyže nie. Ako mi mama hovorila, najvyšším kopcom v jej blízkosti bola kopa hnoja. Preto lyže nepotrebovala. U nás, na Krtíši, zas boli kopce, ale nebola rovina. Preto aj bicykel nebol vecou, ktorá by nám chýbala. Hmlisto si spomínam na trojkolku a drevenú kolobežku. Ešte aj na hojdacieho koníka a kohútikov. To však boli veci na hranie pre deti. Ale bicykel? To bol dopravný prostriedok. Stroj, ktorý dával tisíc možností môjho jedinečného predvádzania sa. Stroj, ktorý si ku mne hľadal cestu pomaly a rafinovane.

Začalo to v Šuranoch. Tam mal bicykel každý. Niekto aj dva. Cez letné prázdniny, po tretej triede, ma mama naučila bicyklovať. Na malom bicykli. Myslím, že sa volal Pionier. Delili sme sa oň traja. Pre mňa bol preto zväčša obsadený. Ale väčší bol voľný. Bol ťažší, dámsky. Naučil som sa aj na ňom. Po návrate z prázdnin som objavil bicykel aj doma. Starý, čierny, nemecký a ešte ťažší. Dal som mu meno „Germán“. Párkrát som bol na ňom s otcom na černiciach. Ale na to, že ho máme, som zabudol. S námahou som ho dostal z pivnice von a začal skúšať na ňom jazdiť. Prekážkou bola „váza“, tyč medzi sedlom a riadidlami. Čiže pánsky. Samozrejme i jeho veľkosť. Začal som ho používať ako kolobežku. Neskôr som sa naučil bicyklovať aj pod vázou. V šiestej triede už aj v stoji nad vázou. Tým sa začala éra môjho bicyklovania. Dostupnosť okolia môjho bydliska sa zväčšila na 20 km.

Používanie bicykla bolo spojené s ďalšou prekážkou. Dvadsaťpäť rokov staré zariadenie potrebovalo údržbu. Otec až tak zručný nebol. Musel som si pomôcť sám. V niečom dokázala pomôcť mama. Tá mala s bicyklami skúsenosti. A tak som sa dostal aj k technickým zručnostiam a vnímaniu, ako veci fungujú. Chvíľu som bol hviezda. Mal som bicykel. Možno som nechtiac prispel k oživeniu cyklistiky na Krtíši. Možno je to len želaný pocit, ale zrazu sa začalo objavovať bicyklov viac. Pionier, Eska, Favorit, Ukrajina. Práve trojštvrťová Eska s baranmi, za 750 korún, sa stala mojím nedostupným snom.

Po bicykli som túžil od okamžiku môjho prvého zárobku na družstve. Dôvodom bolo určite to, že som sa naučil bicyklovať. Tiež túžba zbaviť sa ponižovania, ak som sa chcel dostať k bicyklu, aby som sa mohol povoziť. Dôvod motivácie nebol stabilný. Menil sa s mojím vekom a potrebou používať ho. Ale určite najdôležitejšími kritériami boli moja ctižiadostivosť a tvrdohlavosť. Skutočnosť, že prostredníctvom bicykla som mohol dokazovať moju jedinečnosť. Vyvolať zdravú súťaživosť. Dokázať, že som aspoň o „milimeter“ lepší, hoci mám len „Germána.“ Otcov starý bicykel s vázou z roku 1925.

Odchodom na priemyslovku sa životné priority aj kvalitatívne hodnoty mojich potrieb zmenili. Plávanie, beh, lyžovanie a ostatné moje športové aktivity mi plne postačovali k dokazovaniu mojej jedinečnosti. Túžba vlastniť bicykel vyprchala kúpou motorky „Jawy šport 250“.

Po skončení vysokej školy som mal túžbu ísť robiť trénera džuda k výsadkárom do Žiliny. Bola to len túžba. Výrazne som na nej nepracoval. Taký bol aj výsledok. Nesplnila sa. Nesníval som o nej každý deň. A tak som skončil so športom. Zo dňa na deň. Vytratil sa každodenný cieľ. Skončili pravidelné tréningy. S nimi aj moja psychická i fyzická pohoda. Po výstražných slovách môjho športového lekára, ktorý na adresu mnou opísaných ťažkostí konštatoval: „Nemôžeš so športom praštiť len tak. Výkonnosť si nadobúdal postupne, postupne ju musíš aj utlmovať. Nájdi si nejakú aktivitu. Daj jej rozumný cieľ“; bola jeho rada pri poslednej návšteve uňho. A tak som sa rozhodol pre bicyklovanie. Z poslednej mojej mládeneckej výplaty som si v Trenčíne kúpil môj prvý vytúžený favorit. To už som bol rozhodnutý založiť si svoju rodinu a miesto môjho pôsobenia premiestniť z Oravy na Považie.

Prvé kilometre na mojom stroji snov viedli z predajne pod hradom do Nemšovej na slobodáreň. Postupne som spoznával širšie okolie a kopce Bielych Karpát. Ako som sa zdokonaľoval v technike jazdenia, ozvalo sa vo mne  vrodené „harašenie“. Zažiarila iskrička túžby. Dostal som krídla, zrodil sa sen: obísť na bicykli celý svet. Sny sú však len sny. Po zobudení zmiznú a nastáva realita. Ale u mňa každá vychádzka na bicykli rozdúchala zhasínajúcu iskričku, ktorá preskočila na uhlík. Ten už v podvedomí žiaril. Z mojich občasných cyklovychádzok a bicyklovania, sa stal každodenný tréning. Presťahovaním z Nemšovej do Bratislavy vznikol z iskričiek ohník. Tu moja túžba po prekonávaní diaľok na bicykli dostala konkrétnu podobu. Prispela k nej sesternica a Martišovci. K bicyklovaniu sa pridala i moja manželka. Odrazu sa bicykel a bicyklovanie stali súčasťou každého môjho dňa. Moje snenie, Germán a túžba vlastniť Favorit, vyformovali z Tintítka človeka hodného reprezentácie Československa. O tom na inom mieste. Tu iba o tom najvýznamnejšom mojom bicyklovom míľniku: „Nespeky u Prahy, jún 1986“.

S mojím cestným favoritom som dorazil na finálne sústredenie výberu reprezentantov podujatia BFP86. Cieľom bolo doladiť všetko tak, aby reprezentácia Československa neurobila vo svete hanbu. Hneď po príchode boli naše bicykle kontrolované štátnym mechanikom cyklistického zväzu. Ten určil u koho treba vymeniť prevodník, reťaz, brzdy, rám… Zastavenie pri mojom bicykli bolo veľmi dlhé. Nakoniec bol vyslovený ortieľ.

„Vyhodiť!“

Najskôr som nevedel čo sa bude diať. V duchu som začal prehodnocovať môj rozpočet a schopnosť zabezpečiť si stroj, ktorý by zodpovedal požiadavkám reprezentácie. Chvíľka dohadovania mechanika s pomocníkom bola nekonečná. Lietali nejaké čísla, až pomocník prišiel so striebornou reprezentačnou F-jednotkou.

„Tu máš. Na tomto budeš jazdiť.“

Pocit tejto chvíle zažil jedine ten, komu zošrotovali Trabanta a darovali Mercedes. Bol to môj tretí naj životný zážitok. Jazda na mojom novom poklade mi dávala krídla. Odrazu som nevedel kedy idem do kopca, kedy z neho dole.

Potom prišli ďalšie super bicykle. Niektoré som predal, niektoré daroval. Dnes mám v pivnici dva skvosty. Môj prvý galuskáč. Reprezentačnú F1 s výrobným číslom 85Ɵ077737. Na ňom som absolvoval, okrem iných ciest, aj cestu z Kyjeva cez Prahu a Montreal do New Yorku. Ten druhý, Slovenský, so značkou Laurin&Clement, bez výrobného čísla, bol jedným z prvých výrobných prototypov. Mal som na ňom prekonať plánovanú trasu z Washingtonu do Hirošimy, z ktorej sa uskutočnila iba jej prvá časť. Z Washingtonu cez Otavu, Montreal a Paríž do Banskej Bystrice. Neviem sa s nimi rozlúčiť. Chcel som si ich zavesiť nad svoju posteľ. Chcel som ich už aj predať, aj darovať. Ale nikto ma zatiaľ nepresvedčil, že cíti v nich ukrytú hodnotu takú, akú ju v nich cítim Ja. Zatiaľ stále zapadajú v mojej dielni prachom. Možno čakajú iba na teba…

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 10 (09)