Minúť tritisíc mesačne nebolo pre nás obmedzením. To už sme mali za sebou druhé kolo skúšobných termínov. Šťastie neprialo a pritom začínal druhý semester. Jirkovi to neprekážalo. Jednoznačne smeroval k životnému cieľu: stať sa alkoholikom. K tomuto snu ho viedla geniálna kalkulácia podložená opäť racionálnym zdôvodnením. „Dáš si jeden dobrý koňak a máš náladu ako dnes po piatich. Koľko peňazí tak ušetríš. Bude to úžasné.“

Na tejto križovatke sa naše filozofovanie rozišlo. Pochopil som, že do mojej prázdnej hlavy Jirko múdrosť nenaleje. Nie je on ten správny vzor mojej budúcnosti, z ktorého by som si mohol brať príklad. S ktorým by bolo možné sa chváliť. Našťastie ešte v správnom okamžiku, „o päť minút dvanásť“, som sa spamätal a pochopil, že pravdu o zmysluplnosti vysokej školy nemá Jirko, ale náš logik.

„Vysoká škola nie je nato aby vás niečo naučila. Je nato, aby vám ukázala, čo všetko sa naučiť dá.“

Volal sa Čulík. Bol som len na jeho dvoch prednáškach. Potom už prednášať nemohol. Neviem, či dôvodom bola normalizácia, alebo cestovanie z Prahy do Brna. Ale viem, že sa vytratil. Zostala mi po ňom len táto spomienka, múdrosť, ktorú aj tebe odporúčam šíriť ďalej.

Po neúspešnom absolvovaní druhej skúšky z logiky som si vstúpil do svedomia. Začal som so systematickým štúdiom prednášok učiva tohto predmetu. Skúšku som na tretí pokus urobil za tri. Ak nepočítam klasifikovaný zápočet z technického kreslenia, bol to môj prvý študijný úspech vo vysokoškolskom štúdiu. Do začatia druhého semestra zostával týždeň. Prihlásil som sa na tretí termín z matematiky, zobral zbierku 1000 riešených úloh a odcestoval domov pripravovať sa. Skúšku som neurobil. Začal sa druhý semester.

Do prvého semestra nás bolo prijatých cez tritisíc. Dokonca i v deň zápisu stačilo len prísť, vyplniť test a nastúpiť. Tak ako to urobil spolužiak Mariánko. Do druhého semestra mohol nastúpiť každý, kto mal splnené povinnosti zo semestra prvého. Všetky zápočty, klasifikovaný zápočet, skúšky z matematiky, logiky a fyziky. Kto nemal, mohol ďalej  pokračovať. Musel však požiadať o prenesenie nesplnených povinností. V mojom prípade tiež o dekanský termín z matematiky. Bolo mi vyhovené. Zaradil som sa medzi 1200 študentov prvého ročníka, ktorí túto administratívnu povinnosť splnili. Tí ostatní to vzdali. Ja som to nevzdal. Naopak. Ozval sa môj vnútorný hlas: „Pozri koľko hlupákov si stretol v tomto semestri. Tí to už majú za sebou. Chceš sa zaradiť do skupiny tých väčších, tých čo ich nedokážu tromfnúť?“

„To deda nie!“

Táto filozofická úvaha, z mojej vlastnej hlavy, bola poslednou spoločnou konzultáciou s Jirkom. Aj on pokračoval v druhom semestri. Ale už bezo mňa. Na jeho ceste filozofovania za zmyslom života a poznaním som sa už nezúčastnil. Ani on na tej mojej. Naše cesty sa definitívne rozišli.

Pád dole je veľmi rýchli. Z abstinenta som sa mohol stať alkoholikom vďaka dobrote mojich rodičov. Tá nemala nič spoločné s mojím prvým alkoholickým opojením, ktoré som okúsil hneď po mojej maturite. Ale umožnila, aby o pár mesiacov neskôr som už vymetal takmer všetky Brnianske podniky. Našťastie som sa spamätal. Trvalo mi do začiatku piateho semestra, kým som dohnal spolužiakov a vstúpil do šiesteho semestra s čistým štítom.

Nepredpokladám, že by rodičia o mojej avantúre niečo vedeli. Dokonca si myslím, že o mojom dobrodružstve v prvom semestri ani netušili. Nemali ako. Boli vzdialení. Tak ako aj ja. Preto som mohol ignorovať to dobré do mňa vložené. Nezaujímať sa o hranice štedrosti a trpezlivosti rodičov. Mohol som brať a nemusel rozmýšľať o tom komu, koľko a kedy je potrebné vracať!

Cez letné prázdniny sme mali jednomesačnú prax. Po nej som išiel na moju pravidelnú jednomesačnú brigádu do bane. Tá sa stala kameňom úrazu. Zarobil som štyritisíc. Otec iba necelých tisícpäťsto. Mal som výčitky svedomia, ktoré občas vo mne zatlačilo. Pripomenulo potrebu vyslať smerom k rodičom žiadosť o zníženie mesačného študijného príspevku. Zahnal som ho! Veď popri brigáde som musel robiť aj skúšky. Doplniť vyčerpané úspory. Rozhodnúť sa, o koľko predĺžim moju mesačnú brigádu.

Hoci nikto o tom nehovoril, medzi mnou a rodičmi bolo cítiť napätie. Búrku, ktorá sa blížila, na ktorú sa každý z nás pripravoval po svojom s vierou, že sa nás nedotkne. Téma financie, ktorú sme spolu vždy len tak hmlisto obchádzali, začala byť veľmi citlivá. S otcom silne konfrontačná. Nemal som sním dobrý vzťah. Rešpektoval som ho, mal som k nemu úctu akú dieťa k rodičovi má mať, ale naše myslenie a filozofia sa rozchádzali. Nedokázali sme si k sebe nájsť cestu. V tom čase ani chodníček. Naše rozhovory boli vždy búrlivé. Bez prijatia riešenia, ktoré by smerovalo k prekonaniu prekážky, ktorá vznikla na našej spoločnej ceste. Prestali sme spolu komunikovať. Prišlo krupobitie.

Otcov odkaz odovzdaný mamou, aby som po dobu mojej brigády prispieval na domácnosť. Vzbúril som sa. Odignoroval pravidlám „troch grošov.“ Nemal som na to právo, ale moja samoľúbosť a mladícka nerozvážnosť vyprodukovali rozhodnutie neprijať od rodičov na štúdium už žiadne peniaze. Otec to zaklincoval. Rozhodol, že tak ako chcem, tak bude. A tak aj bolo. Od začiatku tretieho semestra som si všetky náklady na moje štúdium hradil z finančných prostriedkov získaných vlastnou prácou. Zrejme takto nejako končí výchovný proces postavený na princípe Makarenka. Otec so mnou prestal komunikovať a mama, poverená mojou výchovou, robila medzi nami mediátora.

Vzťahy po roku finančného embarga sa podarilo urovnať. Mama, v otcovom mene, mi poslala špičkovú teplákovú súpravu s tým, že otec už netrvá na finančnej blokáde. V tom čase som už začínal získavať prvé ocenenia v džude. Nástup do tretieho ročníka utlmil nedorozumenia s otcom a vrátil vzťahy do normálu. Rodičia prijali dohodu, že mi budú znovu prispievať na štúdium čiastkou 400,- korún mesačne.

Blížil sa koniec šiesteho semestra. Na rozlúčkovom posedení, pred odchodom na prázdniny, mi kamarát v nálade brnkol na moje ego.

„Od prvého ročníka kecáš, že v treťom ročníku prerušíš. Už je do konca len pár dní  a nič.“

„Ja nekecám. Ja zajtra štúdium prerušujem!“

Nebolo to rozumné. Chýbala mi už len jedna skúška. Ale sú situácie, kedy správne zvolená a mierená poznámka dokáže udrieť na strunu mojej zásadovosti. Na neohybnosť mnou daného slova. Tak tomu bolo i teraz. Skomplikoval som si tým rozbehnuté študijné i mimo študijné aktivity, ale na druhej strane urobil zastavenie, ktoré mi umožnilo zotaviť sa a usporiadať chaos predošlého obdobia. Na jeden rok som sa stal baníkom. Okúsil som nepoznaný proces: prípravu na vstup do skutočného pracovného prostredia. Návrat na akademickú pôdu a pokračovanie v štúdiu tým dostali úplne inú príchuť.

Posledné dva ročníky, vrátane diplomovej práce, som zvládol bez zaváhania. To už som mal dôveru a uznanie niekoľkých profesorov našej katedry. Dokonca som dostal ponuku stať sa neplatenou pomocnou vedeckou silou. Ponuku som prijal. Stal som sa súčasťou výrobného procesu, v ktorom výskum kráčal s praxou. V Metre Blansko mnou navrhnutým zariadením boli testované pracovné oblasti feritových pamätí počítačov. Pre dnešok už nezaujímavé. Ale vtedy to bol základ operačných pamätí veľkých počítačov.

Posledným zážitkom, spomienkou na univerzitu, sa stalo odovzdávanie diplomov a ocenení výnimočným študentom. Stáli sme tam desiati. Vedľa mňa jeden Ostravák. Nikde inde som ho nestretol len v krčme. Zrejme i on mal rovnaké mienenie o mne. „Kvôli čomu si tu?“, položil som mu otázku.

„Kvôli červenému diplomu. A Ty?“

„Uznanie rektora za výnimočnú diplomovú prácu.“

Obaja sme mali zmieňaný pocit z tohto nášho posledného stretnutia, rozhovoru i rozlúčenia súčasne. Rád spomínam na túto životnú križovatku. Na nevyspytateľné cesty a zablúdenia, ktoré k nej viedli. Na ľudí, ktorí všetkému tomu nevyspytateľnému určili správny smer.

Druhé putovanie

Spoznávanie reality

      Prvé dejstvo

Voľakedy sa považovala maturita za skúšku dospelosti. Voľakedy sa hovorilo, že žena ženou sa stáva okamžikom vydaja. Muž mužom, keď postaví dom, zasadí strom a splodí syna. Takou novšou, mojou múdrosťou, ktorou som určil hranicu vstupu do života, bolo vlastníctvo občianskeho preukazu, pasu, vodičského preukazu a sobášneho listu. Ak všetky tieto múdrosti zmixujem, dostávam sa na hranicu, na ktorej zasiate semiačko vyklíčilo. Nastal čas, kedy rastlinku zo skleníka je potrebné vysadiť na pole života. Dozrel čas, kedy sa z detí stávajú ľudia. Z muža a ženy začína vznikať „Človek“. Ten čas, to presádzanie do života, u mňa nastalo prvého septembra 1975. Vtedy som mal nastúpiť na povinnú základnú vojenskú službu. V mojom prípade skrátenú na jeden rok, lebo som mal ukončenú vysokú školu.

Na posledný augustový deň, na presádzanie do života, som si dohodol s mojou sesternicou Katkou prenocovanie u nej v Bratislave. Dôvodom bolo výhodné spojenie do miesta nástupu vojenskej služby. Ale najhlavnejším dôvodom bolo rozhodnutie nastúpiť na vojnu s oholenou hlavou. S Katkou sme sa občas stretávali v Bratislave, alebo na jej chate v Zázrivej. Vtedy ma vždy pristrihla. Bola za každú vtipnú provokáciu. Preto i tejto mojej túžbe sa bez zaváhania rozhodla vyhovieť. V ten prvý septembrový deň neodhadla čas. Pred odchodom vlaku ma zobudila v dostatočnom časovom predstihu, ale moje dlho pestované vlasy nestihla ostrihať tak rýchlo ako si to predstavovala. Preto vyholenie hlavy nestihla. Výsledkom bol nedorobok. Čiastočne oholená hlava s vlasmi dostrihanými tak, ako keď dieťaťu z materskej škôlky dovolím využiť vlasy na mojej hlave ku hre na holiča. Pohľad do zrkadla bol hrozný. Čas odchodu k vlaku neúprosný. Katkine poznámky a úškľabky iba hlbšie do zeme vtláčali moje sebavedomie. Odďaľovali čas môjho rozhodnutia vystúpiť z ulity jej bytu do ruchu veľkomesta.

„Tu máš otcov klobúk. Daj si ho na hlavu a choď. Veď oni Ťa už dajú do poriadku.“ Boli slová útechy i rozlúčenia na cestu, ktorá mala zo mňa urobiť muža pripraveného pre život.

Vojenská hliadka ma odchytila skôr, ako sa moja noha dotkla dlažby nástupišťa v Prostejove. Vystúpením z vlaku začal môj kontakt so skutočnou vojenčinou. Nestačil som sa spamätať a už som bol pred prijímacou zostavou v kasárňach. Tá ma zbavila všetkých pochybností a predsudkov. Na chvíľku ma ofúkol závan dobrodenia v podobe majora, ktorý preveroval môj zdravotný stav.

„Ktorá choroba spôsobila Vaše ochorenie vlasov?“

Bola súcitne položená otázka majora, s pohľadom upreným na nedokončenú holičskú prácu sesternice.

„Pred odchodom na vlak ma sesternica nestihla dostrihať,“ odpovedal som pravdivo s nádychom ospravedlnenia i uistenia, že je to len banalita, s ktorou si nemusí robiť starosti. Vánok súcitu sa razom zmenil na víchricu. Zo spolu cítiaceho ochrancu výdobytkov socializmu sa v sekunde stal bojovník, ktorý musí v zárodku zlikvidovať každý taký živel, ktorý si tieto výdobytky neváži, ktorý nimi opovrhuje. Na viac si už nespomínam. Dostal som sa do kolotoča vojenskej disciplíny a oceána vojenských múdrostí, ktoré som si pred nástupom vypočul od tých, čo už povinnú vojenskú službu mali za sebou. Prípravu na ňu som mal už doma od otca skauta a okolia. Oni ma pri každej odchýlke a inakosti nezlučiteľnej so všeobecne zaužívanými zvyklosťami správania upozorňovali, na existenciu správnej cesty slovami: počkaj, veď vojenčina Ťa naučí. A aj naučila.

„Aká škaredá žena.“ Vypustil som spontánne z úst, v druhý deň môjho pobytu v kasárňach poznámku na adresu zamestnankyne, ktorá križovala priestor buzerplacu. Okrem spolubojovníkov v mojej blízkosti, začul poznámku aj vojak, ktorý nás mal na starosti: „Počkaj ako sa Ti o pár dní bude páčiť!“. Veru páčila. Ani tá doma nebola krajšia.

Vojenčina ma naučila vnímať všetko vôkol pod iným uhlom pohľadu. Odhalila zbytočnosti, o ktorých som bol presvedčený, že patria k životu, že život bez nich sa nedá žiť. Ale odhalila tiež slabosti nás ľudí, ktoré k životu nepatria, ktoré je potrebné utlmiť, lebo deformujú ideál existencie bytia a Človeka.

Po mesiaci vojenskej adaptácie a zložení vojenskej prísahy došlo k nášmu rozdeleniu do vojenských útvarov po celom Československu. Tento deň každý očakával s nádejou. S vierou, že práve on bude ten, komu šťastie bude priať. Pre mňa to bol reálny príklad toho, kedy rozum a demokracia spolu nefungujú. Aspoň podľa mojej predstavy určite nie.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 7 (06)