Prvý ročník bol zoznamovací. Dominovali v ňom internatisti. A v ňom „zlaté jadro.“ Tak som označoval pár jedincov, s ktorými som si rozumel, ktorí si rozumeli so mnou. Bolo nás presne šesť. Aj poschodové postele sme mali vedľa seba.

Režim na internáte sa mi páčil. Bol som naň pripravený už z domu. Dokonca bol o trochu voľnejší. Vstávali sme rovnako ako doma, o šiestej. Večierka, alebo nočný pokoj, boli až o desiatej. O celé štyri hodiny sa mi predĺžil deň. Ale musím priznať, že učenia bolo viac. Pribudlo technické kreslenie. To nebolo možné odflinkať.

V ročníku sme mali takého krásavca, sukničkára, chválenkára. Vyhral Hviezdoslavov Kubín. Myslím, že Hrádocké kolo. Vedel to predať tak, akoby už bol priamo v Kubíne. Takýto ľudia ma vždy provokovali. Rozhodol som sa, že v druhom ročníku sa na „Hviezdoslavov Kubín“ prihlásim tiež. Veď skúsenosti som mal. A tak som rok netrpezlivo čakal na vyhlásenie školského kola. Nikomu som nič nepovedal. Až prišla tá chvíľa. Zaklopal som na dvere kabinetu našej slovenčinárky a poprosil ju, či by mi pomohla vybrať nejakú prózu.

„Vy a Kubín? Veď máte štvorku zo slovenčiny. Nežartujte.“

A tak som zaklopal na dvere inej slovenčinárky. Mladej začínajúcej učiteľky Evky. Neodmietla ma. Vybrala mi úryvok z knihy Vincenta Šikulu: „S Rozarkou“. Trénoval som po večeroch i ráno v umyvárne spoločne s „Lordom“, ktorý tiež chcel pokoriť nášho chválenkára. Učiteľku Evku som ešte zo dva razy poprosil o preskúšanie a prišlo školské kolo. Sním prvé miesto. Po ňom Hrádocké a s Evkou znovu prví. Náš chválenkár neuspel. Moja túžba bola uspokojená. Víťazstvo znásobené, keď naša slovenčinárka musela sucho oznámiť: „Peter pôjde do Ružomberku na oblastné kolo Hviezdoslavovho Kubína“.

Išli sme tam spolu s učiteľkou Evkou a ešte s jedna slovenčinárkou. Nezískal som popredné umiestnenie, ale veľké potešenie z mnohovravného vyjadrenia poroty adresovaného mojej osobe: „…treba vyjadriť uznanie za výborný prednes. Škoda len, že tak milý chlapec si vybral prózu, v ktorej strieľa kamienky chlapcom do nohavíc.“ Čo sa dá robiť. Nebola to dobre zvolená téma. Nemala dobrý výchovný cieľ.

„Evka nič si z toho nerob. Život je už taký. Vždy sa nájde niekto, kto to dobré pokazí. My sme vyhrali. Ďakujem Ti. Aj za ten obed v Savoy.“

Končil sa druhý ročník. To už som bol udomácnený Hrádočan. Na pocity z „pristátia“ za internátom som úplne zabudol. Objavili sa prvé lásky i prvé sklamania. Aj smrť spolužiaka. Nadviazané priateľstvá sa upevnili a blížil sa rok 1968. Ten dával odvahu a možnosť snívať aj veľké sny. Niekto v našej triede prišiel s nápadom ísť na triedny výlet lietadlom do Dušanbe. Bola z toho len Budapešť, ale nadšenie sme mali veľké. Vtedy som začal snívať tajne o nemožnom aj Ja. Prejsť cez prázdniny na kolobežke spod Ostankina pod Eifelovku. Prvé sondy, ktoré mali za cieľ nájsť ešte jedného blázna, ktorý by na dvojmiestnej kolobežke bol ochotný ísť so mnou, nenašli pozitívnu odozvu. Tak som sa s mojimi prípravami prestal zdôverovať. Množstvo listov, ktorými som chcel získať redakciu Života, výrobcu kolobežiek a športových redaktorov k podpore mojej bláznivej myšlienky, nenašli adresáta. Sen sa vzdialil ale dosníval. Rádio Jerevan by povedalo: „Nie v roku 1968, ale v roku 1989. Nie spod Ostankina pod Eifelovku, ale spod Eifelovky pod Ostankino. A nie na kolobežke, ale na bicykli“.

Rok 1968 sme prežívali s ohromným nadšením. Pomaly sme sa už cítili byť maturanti a Československo bolo zaujímavejšie ako Amerika. Liptov a Tatry žili prípravami na majstrovstvá sveta v skokoch na lyžiach. Všade vôkol sa budovalo. Veľké sny okrem mňa snívali aj iní. „Alweg“ bolo magické slovo. Ono zjednotilo Slovensko, aj našu triedu. Pridal som sa k masám. Chodil na brigády. Prispieval do triedneho fondu čiastkou 50% z môjho, vtedy už dvadsaťkorunového mesačného vreckového. Súhlasil som s návrhom: „Zrušme Dušanbe, podporme Alweg!“. Neviem koľko sme vyzbierali, ale malá suma to určite nebola. Boli aj väčšie. Ale ani tie výstavbe Alwegu nepomohli. Roztratili sa. Pokiaľ išlo o tú našu, triednu zbierku, tajné realistické jadro našej triedy ju využilo správne. Nedávno, len tak mimochodom, som sa dozvedel, že s prevodom zbierky vyčkali. Pridali sa k masám, ktoré vedia poctivou prácou získať od idealistov milióny. Nič sa nedá robiť. Vždy je niekto naivní idealisti a iný šikovný realista. A niekto vynikajúci herec.

Dušanbe nie, Ostankino nie, Alweg nie. Prišli Rusi a my do štvrtého ročníka. Ja s novou iniciatívou. Zatiaľ vo mne utajovanou, ale po kvapkách dávkovanou obyvateľom našej šesť člennej izby od okamžiku, ako sme začali chodiť na „Ostrov lásky“. Tak sme nazvali ostrovček, ktorý vytvoril Váh v blízkosti Jánoškovho domu, nášho internátu, v ktorom som pobudol posledné roky môjho stredoškolského účinkovania. Cieľom iniciatívy, mojím novým snom, bolo ukončiť pobyt v Liptovskom Hrádku po maturite splavením Váhu na plti so štartom na našom ostrove. Cieľ bol neistý, virtuálny. Pracovne tam, kde prekážka na Váhu nám nedovolí pokračovať na plti ďalej. Myšlienka nadchla.

V blízkosti ostrova sme vypílili päť suchárov a začali prípravu na technickú realizáciu našej plte. Niekto nás ale predbehol. Nachystanú guľatinu nám ukradol. Ďalší neúspech. Asi mám smolu. Nie je mi určené byť prítomný pri niečom výnimočnom! Nuž čo. Začínam si zvykať, že osud mi dal do vienka zostať iba obyčajným bezvýznamným jedincom.

    Vojna alebo štúdium

Za vojaka ma odviedli v Liptovskom Mikuláši. Dostal som sa do skupiny Hrádockých regrútov. Chlapov z Liptova ako sa patrí. Vedeli piť, nadávať a dohnať emócie na milimeter presne ku hranici, za ktorou už facky lietali ako vrabce v tŕní. Bol som hrdý, že s týmito odvedencami môžem križovať Mikuláš i Hrádok. Každý, koho sme stretli, s úsmevom a s porozumením uhol z cesty, aby náhodou pomyslenú hranicu fackania neprekročil. Bol som v tíme, ktorého silu a mohutnosť som v sebe cítil. Bol to okamžik, kedy som bol o dvadsať centimetrov vyšší a dvakrát o toľko silnejší. Pocit zo spolupatričnosti k tímu mi vždy velil, že je mojou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby v porovnaní s inými sme boli špičkou. Tak tomu bolo aj teraz. „Si súčasťou tímu, partiu nepokaz, daj zo seba všetko, aby si zanechal ten najlepší dojem“, velil môj vnútorný hlas.

Partiu som nepokazil, ale vedel som, že na vojnu ešte nepatrím. Bol som abstinent, nevedel som piť ani kliať, bol som najmenší. Vedel som podpichovať, ale len v prítomnosti ochrancu. Proste Tintítko pripravené zutekať, ale i pobiť sa na život a smrť, ak by bolo treba. A toto bolo to finále, ktoré mojím ja pohlo. Vydalo mu jednoznačné rozhodnutie: „Na vojnu nepatríš. Treba ešte počkať. Pôjdeš na vysokú!“.

Toto moje rozhodnutie sa u rodičov nestretlo s nadšením. Hlavným dôvodom boli financie. Ale mojou vlastnosťou bolo a aj je, ak niečo chcem, tak to musím dosiahnuť. A dosiahol som. Dokonca veľmi jednoducho. „Buď si na štúdium zarobím prácou v bani, alebo sa prihlásim na vojenskú akadémiu i za cenu podpísania zmluvy s armádou“, znovu zavelilo moje vnútro.

Bol rok 1969. Normalizácia sa ešte naplno nepresadila. Ešte sa točil zotrvačník roku 1968, ktorý mal za cieľ umožniť študovať každému, kto chcel a kde chcel. Dalo sa ísť z priemyslovky na medicínu, právo, herectvo a samozrejme i na techniku. Pokračoval som v „technickej kybernetike“. V tom období to bol hit. Nikto nevedel presne čo to je, čo z toho bude, ale vzbudzovalo to rešpekt a uznanie. U mňa to nemalo nič spoločné s racionalitou, ale priťahovalo ma to. Prihlásil som sa hneď na tri školy. Dalo sa aj na desať. Ale absolvovať skúšky sa dalo maximálne  na troch školách. Dôvodom boli tri dni, v ktorých sa prijímacie skúšky konali na všetkých školách v Československu. Stihol som len Košice a Brno. Praha sa už do harmonogramu nezmestila. Ale mohla sa. Skúškou bol len psychologický test, formálne zhodný s testom na každej technike v Československu. Zvládol som ho v Košiciach aj v Brne. Z pragmatických dôvodov vyhrala moravská metropola. Mal som pocit, že kvalita bližšie k západu bude vyššia ako k východu. Nezmýlil som sa. Zvolil som dobre. Medzitým rodičia zamietli moje rozhodnutie upísať sa armáde. Prisľúbili mi podporu pri mojom civilnom štúdiu. Potom ma už čakali len dlhé prázdniny.

Vidina štyroch mesiacov oddychu je krásna. Mne tej krásy až tak prehnane dopriatej nebolo. Stále som nevedel, aká bude výška mojej študijnej podpory zo strany rodiny. Oficiálne som mal nárok minimálne na výšku rodinných prídavkov, ale v našej rodine platili iné zákony. Filozofia troch grošov. Maturitou som vyletel z hniezda a vletel do života. Už som nemal právo na groše od rodičov!

„Ak by si šiel študovať, koľko peňazí budeš od nás potrebovať?“, bola otcova otázka.

„V štvrtom ročníku ste mi posielali tridsať korún. Ak mi ich budete posielať aj do Brna bude mi to stačiť.“, bola moja odpoveď. Predbežne som vedel, že na zabezpečenie štúdia budem potrebovať mesačne okolo 500,- korún. Ak mám vydržať prvý rok musím si vytvoriť balík v minimálnej výške päťtisíc. Už pri maturitách som sa s kamarátmi dohodol na výborne platenej práci v pridruženej výrobe vo firme, ktorá natierala destilačné kolóny v Litvínove. Malo mi to dať okolo šesťtisíc. Do plánovaného odchodu, na „úžasnú“ prácu natierača, som si dohodol s Baňou Dolina trojtýždňovú brigádu v  podzemí za tritisíc. Tým som si zároveň predĺžil platnosť licencie baníka pre vstup do podzemia. Na Litvínov som si z tejto čiastky vyčlenil šesťsto korún. Sto korún na týždeň. So sebou som si zobral len tristo, lebo po dvoch týždňoch sme mali dostať prvú výplatu.

Pridružená výroba nebola dobrá voľba. Minul som všetky peniaze vyčlenené na prežitie do prvej zálohy. Tá neprichádzala. Ľutoval som, že som nezostal pracovať v bani. Po týždni vyčkávania a zaháňania hladu malinami a jahodami v blízkom lese, som si našiel v Litvínove, v chemických závodoch, náhradnú brigádu za dve tisícky s bezplatným ubytovaním. Zavážal som uhlím karbonizačné pece. V nich sa z hnedého uhlia vyrábal benzín. Získal som nové zážitky, poznatky i skúsenosti. Z Litvínova som odišiel v polovici septembra. To sa už blížil zápis na Brniansku techniku. Bolo potrebné ísť domov a pripraviť sa na zmenu prechodného bydliska. Zosúladiť s rodičmi moje a ich predstavy o nasledujúcom období.

Deň pred odchodom do Brna zasadla rodičovská rada. Znovu padla otázka, koľko korún budem v Brne potrebovať. Moja odpoveď bola znovu šalamúnska. „Koľko dáte, toľko bude stačiť.“ Tento krát som už mal na výhernej vkladnej knižke našetrených cez  šesťtisíc korún z brigád a bočných aktivít. Podľa mojich kalkulácií, by to na rok môjho začínajúceho vysokoškolského štúdia malo stačiť. Hlava rodiny však vyslovila šokujúci oznam. „S mamičkou sme sa dohodli, že Ti budeme mesačne posielať čiastku osemsto korún. To je konečná suma. Z tej si budeš musieť hradiť všetky Tvoje výdavky súvisiace so štúdiom. Stravu, internát, učebnice aj cestovné. Je to celý mamičkin plat. Viac Ti nebudeme vedieť dať!“

Vôbec si nepamätám aké pocity tento výrok vo mne vyvolal. Čakal som sto, maximálne 200 korún. Osemsto korún bola obrovská suma. Bola to veľká rodičovská obeta, ale neuvážený výchovný kvalitatívny šok. Ten mohol pokaziť všetko to dobré, čo vo mne zanechala KSČ a mamina varecha: “Byť skromný, čestný a vždy pripravený!“.

    Inžinier

Príchod do Brna vo mne nevyvolal žiadny emocionálny zážitok podobný tomu stredoškolskému. Nebol ničím výnimočný. Súdim podľa toho, že na nič podnetné si z prvých dní pobytu v meste nespomínam. Snáď len to, že pri zápise som stretol jedného spolužiaka z Hrádku, priamo z našej triedy. Prišiel študovať to isté čo ja. Vôbec nebol na „prímačkách“. Ako mi vysvetlil, rozhodol sa na poslednú chvíľku. Našiel inzerát a tak prišiel. Zutekal po pár mesiacoch, ale stihol vryť do mojich nových spolu študujúcich stopu, o ktorej som si myslel, že zostane utajená.

„Áááá, „Džonko“! Som rád, že Ťa tu vidím. Aspoň zaplatíš pivo.“

Ozvalo sa z dverí Strelnice, „hospúdky“ v Pisárkach, kam sme z našej „koleji“ chodili. So mnou trhlo. Veď v týchto končinách ma nikto nemôže podľa prezývky z priemyslovky poznať. Ale poznal. Spolužiak Mariánko. Od zápisu som ho nevidel. A už ani potom. Zato moju prezývku naočkoval do celej spoločnosti, ktorá ju už šírila po celé moje štúdium ďalej. A tak prezývka „Džonko“ sa stala naďalej neoddeliteľným prícapkom môjho mena.

O to, ako funguje vysokoškolské štúdium som sa nezaujímal. Škola ako škola. Čo ma zaujímalo bolo iba ekonomické zabezpečenie tejto aktivity. Štúdium som vnímal ako výlet, ktorý umožňuje oddialiť účasť na základnej vojenskej službe a vlastne aj na jej skrátení. Vôbec som sa nezaujímal o obsahovú stránku, ani o systém štúdia.  Myslel som si, že ide len o pokračovanie strednej školy s dôrazom kladeným na odborné predmety. Nepredpokladal som, že ma „nikto nebude ohýbať“. Že budem mať úplnú autonómiu a slobodu.

Cvičenia a prednášky som vnímal ako dobrovoľné hodiny poznávania. Zoznamovanie sa s učivom. Ničomu som nerozumel. Ani tomu, prečo ma nikto neskúša či niečo viem. Keď som sa pýtal spolužiakov, či učivu rozumejú, dostal som odpoveď „nie“. To ma uspokojilo. Na priemyslovke, ak sme nerozumeli, čakalo sa, kým to učiteľ zistí. Potom nás to začal učiť. A tu stále nikto nič. Dokonca sa nemuselo chodiť ani na prednášky. Aj niektoré cvičenia sa mohli vynechať. Tak som vynechával.

Prichádzali Vianoce a s nimi prišla poplašná správa: „Už sú vypísané skúšobné pred termíny!“

„Z čoho nás chcú skúšať?“

„Z logiky, matematiky, fyziky a technického kreslenia.“

„Preboha, kto tomu rozumie?“, bola mnou spontánne položená otázka pri jednom z náhodných zoskupení spolužiakov. „No ten kto chodil na prednášky. Ty sa budeš musieť začať učiť.“ Bola odpoveď jedného z biflošov, ktorý svojou dokonalosťou iritoval viacerých spolubývajúcich.

„Šprt jeden. Nik tomu nerozumie, len Ty. Bifľoš jeden!“, myslel som si v duchu, len tak pre seba a odignoroval jeho hlúpe konštatovanie.

Keď pred Vianocami, už viac ako polovica spolužiakov v krúžku mala aspoň jeden pred termín za sebou, zneistel som. Ale ako z neba prišiel Jirko, sveták. Bol starší, skúsený, dokázal všetko vybaviť a zariadiť. Osud mu zatiaľ nedoprial ukončiť už tretiu vysokú školu. Začal v Prahe, potom pokračoval v Bratislave a som presvedčený, že ani v Brne sa mu to nepodarilo. Brata mal primára v Karlových Varoch. Ten mu zrejme pomáhal udržať sa v živote nad vodou. Ale on po tom veľmi netúžil. Prišiel mi však vhod. Vedel, ako to na „vyške“ chodí.

„Z pred termínov si starosti nerob. Tie sú len pre šprtov. Základ je prečítať si prednášku a prihlásiť sa na riadny termín. Na ten je potom potrebné ísť skúsiť šťastie. Ušetríš čas, ktorý môžeš venovať prípravám na skúšky, pri ktorých Ti šťastie neprialo. Veď skúška je odvodená od slova skúsiť. No nie? Vždy máš ešte dva náhradné termíny plus dekanský. Dokonca ešte jeden rektorský. Ten si je treba šanovať ako žolíka.“

Táto filozofia sa mi páčila. Mala racionálny základ a racionálny prístup k prekonávaniu prekážok. To „rácio“ mi vždy pomáhalo pokročiť o kúsok dopredu. Jirko si ma získal. Bol prvý, kto pochopil heslo nad mojou posteľou: „Za všetko, čo vo mne dobré je, ďakujem komunistickej strane“.

Od tohto okamžiku sme ušetrený študijný čas trávili filozofovaním v dobrých reštauráciách, pri dobrom vínku, alebo koňaku. Postupne som spoznával aj iné dobré podniky v rôznych častiach Brna. Naše filozofické debaty sa predlžovali. Začali končiť v skorých ranných hodinách. V podnikoch, ktoré o takomto čase mali záverečnú. Tie sme navštevovali pravidelne. V jednom sme mali dokonca aj  „náš“ stôl. Ak sme tam zo dva dni chýbali, dostalo sa nám pokarhania od vedúceho. „Ale, ale! Páni tu už dlho neboli.“

Vyskúšali sme prvé kolo riadnych termínov. Šťastie neprialo. Osemsto korún od rodičov prestalo stačiť, musel som siahnuť na úspory. Chvíľu som ich udržiaval brigádami v študent servise na prijateľnej úrovni, ale spotreba vzrástla úmerne filozofovaniu. Financie sú prekážkou v každej rodine. Bolo potrebné nájsť riešenie. Jirko bol génius na operatívne prekonanie každej prekážky. Prišiel s úžasným nápadom.

„Nebudeme chodiť na stravu do menzy. Raňajky nestíhame a večere máme v nejakom podniku. Obed nám nie je potrebný. Do mesiaca je to minimálne dva krát po deväťdesiat ušetrených korún.“

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 6 (05)