Nevzorový vzor

Otec bol osobou plnou rozporov, protirečení a tajomstiev. Môj pohľad na jeho osobu sa menil tak, ako sa menil obzor môjho poznania. Pokúsim sa vytvoriť jeho obraz taký, ako som otca vnímal v detských časoch. V období formovania duše dieťaťa, ktorá v pätnástich rokoch opustila rodičovské hniezdo. Ja som mal pätnásť, otec päťdesiattri. Prežil obdobie rokov 1912 až 1965. V tom čase som mal o udalostiach tohto obdobia minimálne a značne deformované znalosti. Mojou túžbou bolo stať sa komunistom!

Otca, tak ako väčšinu mladých ľudí, zaujímala moderná technika. Ako dvadsaťsedemročný mal baterkové rádio, gramofón, množstvo šelakových platní, husle, fotoaparát a vlastný kajak. Ak to všetko kvalitatívne pretransformujem do súčasnosti, bol to majetok dnešných rozmaznaných detí. Ale otec žil v skromných podmienkach. Potom základ toho všetkého bol v tom čo spomínal. V doučovaní lenivých detí boháčov!

Otec vraj rád hral na husle. S tými som sa stretol, ale hrať na nich som ho nikdy nevidel a ani nepočul. Zato s jeho fotoaparátom a fotografiami, ktoré dokazovali veľký záujem o túto aktivitu, som narážal na každom kroku. Fotil všetko. Najradšej nás deti. Tu sa musím zastaviť. Záľubu o fotografovanie v rokoch 1920 až 1960 treba priblížiť. Oddeliť od predstavy súvisiacej s dnešným cvakaním kvalitným digitálnym fotoaparátom, alebo mobilom. Záľuba o fotografovanie bola sprevádzaná množstvom znalostí, zručností a rôznorodým materiálnym vybavením. To všetko začínalo nákupom vhodného filmového nosiča citlivého na svetlo a končilo výrobou kvalitnej fotografie v tmavej komore. Tiež som takto začínal, ale dostal som sa len k čiernobielym obrázkom. Otec to skúsil aj s farebnou fotografiou. Aj to dokazuje jeho vzťah k tejto záľube.

Podľa fotografií je možné analyzovať i jeho správanie. Od roku 1925 na nich prevláda radosť, láska k prírode, šansónom, športu a k vojenčine. Po roku 1935 až do roku 1949 je prázdno. To obdobie otca silne poznamenalo. Tam sa stalo niečo, čo zo šikovného, cieľavedomého a scestovaného človeka urobilo bojazlivého, rozporov plného muža. Radosť do duše mu vnášala len príroda, športovanie a aktivity, ktorých prostredníctvom mohol ľuďom priniesť radosť, alebo rozšíriť obzor ich poznania. Tento jeho duchovný odkaz pokladám za tú najväčšiu hodnotu, ktorú odovzdal mne, bratovi, tebe i celému svetu. Ako dieťa som túto hodnotu nevnímal. Zato dnes naberá na sile. Je to príklad toho, že dospieť neznamená mať osemnásť. Dospieť znamená vedieť oceniť duchovné hodnoty minulosti a tieto odovzdať prostredníctvom svojich detí ďalej. V tomto smere môj otec dospel iba čiastočne, hoci zomrel vo veku 94 rokov…

Otec nemal hádam žiadny prestoj. Málokedy som ho videl vylihovať, robiť niečo čo by nebolo na prospech rodiny, alebo na úžitok našej baníckej komunity. Do práce odchádzal ráno po piatej. Domov sa vracal poobede o tretej. Autobus stál hneď pri našom činžiaku. Často som ho čakával, lebo už deň vopred sme mali naplánované čo budeme robiť, keď príde domov. Neviem, kto ma naučil plávať, bicyklovať a korčuľovať. Ale lyžovať, hrať futbal a volejbal určite on. Nenaučil ma strieľať. Dokonca chytiť do ruky akúkoľvek zbraň, i hračkársku, a mieriť ňou na človeka, vyvolávalo uňho reakcie schizofrenika. Nesmel som používať ani prak. Ani nič, čo by mohlo ublížiť. Výnimkou bol nožík. Ten bol základným vybavením skauta. Predmetom, ktorý zabezpečoval prežitie. V žiadnom prípade nie predmetom použiteľným k ubližovaniu.

V mojom predškolskom veku si nespomínam na nič, čo by stálo za sťažovanie sa detskému ombudsmanovi. Možno iba ten zákaz používať gumipušku. Dokonca mi občas dovolil aj obliznúť penu na pive. Inak mali deti  100%-ný zákaz na prístup k cigaretám a alkoholu. Iba raz si pamätám, že som bol sním v krčme. Bola to chyba.

Súdružka učiteľka sa nás v škole opýtala, či doma pijeme alkohol. Moje ADHD sa prejavilo. Nie len, že som sa prihlásil, ale aj vyskočil z lavice, aby ma niekto nepredbehol. Samozrejme skôr, než som došiel zo školy domov, správa o mojom priznaní bola doručená mojej mame. Prvá mamina otázka pri príchode zo školy znela, „kedy Ty môžeš piť doma alkohol“?

„No vždy, keď idem s ockom do krčmy.“

„S ockom do krčmy??? Kedy si Ty bol s ockom v krčme?“

„Včera.“

„Odpovedal som pravdivo.“

Plodnosť spolupráce rodiny a školy v tomto prípade priniesla svoje ovocie. Neviem akou cestou predbehla správa o mojej konzumácii alkoholu môj príchod zo školy domov, ale pani učiteľka správne aplikovala výchovný cieľ hneď po mojom prihlásení sa ponaučením mňa a celej triedy.

„Peter, Tvoji rodičia určite vedia, že alkohol ľudí pripravuje o rozum. Aj Ty by si mal vedieť, že ak budeš piť alkohol osprostieš. Porozmýšľaj či chceš byť sprostý. Teraz si sadni na miesto a vy deti o tom porozmýšľajte sním.“

Boli to tvrdé slová, ktoré padli v hlave sedemročného dieťaťa na úrodnú pôdu. Vtedy som si dal jeden zo svojich významných životných záväzkov: „už nikdy nebudem piť alkohol.“ S týmto predsavzatím som vydržal až do maturity.

V našej rodine, vďaka otcovi, sa vykonávali aj iné podivné činnosti. Že sú podivné som si začal uvedomovať vstupom do školských lavíc. Tým okamžikom sa zväčšil okruh mojich kamarátov, obzor môjho poznania a tiež prístup do iných rodín. Ich životný štandard a rodinná filozofia boli iné. Hodne odlišné od tej našej. Začal som viac porovnávať kvalitatívne rozdiely cudzej rodiny s tou našou. Hlavne tie zákazy a príkazy, ktoré pre našu rodinu boli obmedzením, ale v inej rodine samozrejmosťou. Takým bolo zohrievanie zmrzliny na teplotu desať stupňov a večierka hneď po rozprávke o 18:00. Zohrievanie zmrzliny sa vytratilo. Ale večierka stanovená pre deti na 18:00, v lete na 19:00, vydržala až do môjho odchodu na priemyslovku.

V detstve vnímané ako „podivné prejavy v správaní môjho otca“, nemožno obsiahnuť jedným príbehom. K niektorým sa dodnes vraciam s rozporuplným pocitom. Hľadám v nich zakódovanú hĺbku zmysluplnosti výchovného odkazu, ktorý otec chcel zanechať pre budúcnosť v nás deťoch. Ale aj v tebe. Napríklad príbeh s kukuricou.

Otec bol milovníkom tejto plodiny pripravenej na akýkoľvek spôsob. Tiež hríbov. Tie som chodil zbierať do okolia Veľkého Krtíša od mala s rodičmi. Neskôr kedykoľvek sám, ak som mal chuť, bola sezóna a cítil som potrebu byť v prírode. Cestou domov som vždy pozbieral aj niečo iné. Jahody, bylinky, kvety pre mamu…  Raz som sa vracal s hríbov popri kukuričnom poli. Časť kukurice bola pováľaná zverou. Nalámal som z ľahnutého šesť kláskov a doniesol domov spolu s hríbmi. Mame som povedal, ako som sa ku kukurici dostal. „Ocko bude rád, že máme čerstvú kukuričku“, radostne som doplnil správu o nadobudnutom kontrabande súbežne s vyťahovaním kláskov.

„Bude, ale musíme ju rýchlo uvariť, lebo ocko by ju určite išiel vrátiť“, povedala mama a dala sa do prípravy nalámaného úlovku. Predpoklad sa naplnil. Okolo tretej prišiel otec z roboty, zjedol obed a pustil sa do kukurice, ktorú mu mama podala ako zákusok.

„Odkiaľ máme kukuričku?“, zaznela obávaná otcova otázka po treťom, možno piatom zahryznutí, s plnými ústami kukuričných zŕn.

„Z poľa.“, odpovedala mama a očkom hodila po mne.

„Z akého poľa?“,  bola ďalšia otcova otázka už s pochybovačným tónom v hlase.

„Z družstevného.“

„Tak toto ja jesť nemôžem“, povedal otec. Prestal jesť a odsunul tanier z lahôdkou od seba.

Podobných, v detstve pre mňa nepochopiteľných prejavov v správania môjho otca, je mnoho. Jeden ešte uvediem.

Otec spravoval a likvidoval majetok na bani Dolina. V istom období sa rušili prevádzky Pôtor a Slatinka. Súčasťou boli aj tri rodinné domčeky. Jednoduché stavby, ktorých zostatková hodnota bola okolo 10.000,- Kčs. Otec veľmi túžil po rodinnom dome so záhradkou. Toto bola jedinečná príležitosť túžbu si splniť. Podal si žiadosť a likvidačná komisia bane mu jeden z tých domčekov odsúhlasila. Mama tomu nadšená nebola. Bývanie v činžiaku sa jej páčilo a do rozpadnutého banského domčeka, osem kilometrov vzdialeného od Veľkého Krtíša, v tom čase už okresného mesta, sa odmietla nasťahovať. Nedalo sa nič robiť. Kvôli pokoju v rodine bolo potrebné nehnuteľnosť predať. O kúpu prejavilo záujem viac kupcov. Tí postupne cenu navŕšili až na 30.000,- korún. Otec sa rozhodol pre jedného z nich a nehnuteľnosť mu predal. Požadoval vyplatiť desaťtisíc.

„Pán Jahn, veď dohoda bola na tridsaťtisíc.“

„Súdruh, oficiálne bola nehnuteľnosť ocenená na desaťtisíc. Túto cenu som za ňu aj zaplatil. Bolo by odo mňa nečestné chcieť od Vás viac. Vybral som si vás preto, že ste čestný človek. Nie preto, aby som zo seba urobil priekupníka.“

Otec bol stará škola. Zákazom bolo kritizovanie nadriadených. Ak pán riaditeľ zjedol pomyje, muselo chutiť aj nám! Autority vnímal ako niečo božské. Veril v ich dokonalosť a slepo im dôveroval. Bol typickým objektom tímovej práce. Zbavený uvažovania o tom, že niečo by dokázal vykonávať lepšie, že by sa vedúcou autoritou mohol stať on. Netúžil po tom. K tomu sa snažil vychovať i nás. Viac menej neúspešne.

Nikdy nebol v strane, ale oslovenie súdruh používal častejšie ako mama, ktorá straníčkou bola. Niekedy dokonca aj mňa tak oslovil. Bol zmätený z prechodu kapitalizmu do demokratickej spoločnosti. Z prechodu moci z rúk inteligencie, do rúk robotníckych kádrov. Chaos do jeho nepochopeného správania v danej dobe vnášala mama. Každý z nich mal svoju pravdu i nepravdu, ale na tému „Harmónia bytia existencie“ mali spoločnú filozofiu. Práve toto ich „zdravé jadro“ sa prenieslo i do mňa. Názorové rozdiely vytvárali priestor na uvažovanie,  poznávanie a pýtanie sa. Kolotoč otázok spustilo čítanie.

Už v prvej triede som čítal knižky pre deti. V Slovenčine i v Češtine. K dispozícii som mal knižky u našich susedov, ktorí aj s dcérou, mojou rovesníčkou, sa vrátili do Čiech. Potom som zdroj pre rozširovanie poznania našiel v knižnici klubu ROH. Konzultanti boli vždy rodičia, ktorí ma nikdy nesklamali pri poskytovaní mnou požadovaného čitateľského  servisu.

Život bežal rýchlo. Nestíhal som sa zastaviť a obzerať späť. Dnes, keď tak robím zisťujem, že mama a otec určili mojej ceste kľukatý, ale správny smer. Nie diaľnicu, ale množstvo najrôznejších skratiek a kľukatých cestičiek, po ktorých je potrebné kráčať, aby život mohol žiť. Nestíhal som sa zastaviť a obzerať späť. Dať im bozk a objatie na dobrú noc. Povedať im:

„Mamička, ocko, ďakujem Vám, že ste ma doviedli až sem. K napísaniu tohto príbehu, v ktorom ja už toho veľa nezmením.“

Ty, ak si ešte nenabral odvahu vytknúť svojim rodičom chyby, ktorými ťa pripravili o možnosť ísť lepšou a pohodlnejšou cestou k tvojmu cieľu, ešte môžeš. Ja som to dokázal vo svojich dvadsaťtri rokoch. Vtedy som mal o materiálnych a duchovných hodnotách svoju neomylnú pravdu postavenú na základoch múdrosti budúceho inžiniera, premeškaných príležitostí môjho otca a potreby dať mu pocítiť dopad jeho neschopnosti na prekonávanie pocitu mojej detskej spoločenskej bezvýznamnosti. Jej hlavnou príčinou bol on. Vtedy som mu vytkol neschopnosť zabezpečiť pre rodinu „hodnoty“ úmerné jeho schopnostiam a postaveniu. Veď len preto, že nebol partizán, funkcionár strany, predák víťazného kolektívu brigády socialistickej práce, človek ochotný uhnúť dobrým mravom, stal sa gašparkom. Poskokom, ktorý nemohol obstáť v konkurencii, kde nad baníka nebolo viac. Preto jeho tintítko sa už na základnej škole nemohlo dostať do popredia a naštartovať kariéru iných „vzorových“ spolužiakov.

Ten prítomný okamžik už nevrátim späť. Čo však môžem je ako sedemdesiatštyriročný syn napísať pre 18 ročné duchovnu môjho otca poďakovanie a ospravedlnenie sa za tolerovanie mojej mladíckej hluchoty, slepoty a nevedomosti. Nimi som mu ubližoval. Videl som ako trpel a nebránil sa. Možno aj prestal veriť, že dozreje vo mne čas, kedy pochopím, čo sú to skutočné hodnoty Človeka!

  Podpis mamička

Patrili sme medzi prvých sídlišťanov. Bývali sme v bloku č.4. Každý nás poznal. My len tých, čo sa nasťahovali do prvých desiatich činžiakov. Na našom prvom poschodí bývala banícka rodina s dvomi dievčatami. Boli nám ako rodina. Teta Tóthová sa ma raz opýtala, „Peter, koho máš radšej, otca či mamu?“ Asi mamu. Povedal som po chvíľke uvažovania.

„Ale veď tá Ťa tne ako žito.“

Bola to pravda, ale napriek tomu už v rannom detstve som dokázal posúdiť čo je v danom okamžiku užitočnejšie a čo nie. Ako každý, ani moja mama nebola ideálna. Bola prchká, vznetlivá, robila chybné rozhodnutia. Mnohé i dnes vnímam ako nesprávne pre výchovu i pre spolužitie. Ospravedlniť nemôžem hlavne tie, ktoré viedli k tichej domácnosti. Tá bola u nás častá. Niekedy dlhodobá. Hlavne ak nás navštívila starká. Mamina mama.

Mame trvalo dlho, kým sa dostala zo stavu urazenosti do normálu. V tejto oblasti bodoval otec. Bol diplomat. Dokázal sa povzniesť nad cholerické správanie mami a vyčkať, kým búrlivé dni znovu nahradilo pekné slnečné obdobie. Mame k plusovým bodom napomáhala viera v Boha. Viera v dobro, lásku, spravodlivosť a porozumenie. Otec tieto hodnoty tiež uznával a rešpektoval, ale v inej kvalite. Dostával sa k nim inou „lezeckou cestou.“ Práve rozdielny uhol pohľadu na tú istú vec bol príčinou sporov a nedorozumení medzi rodičmi. Skutočnosti, že v čase dospievania mi viac vyhovovala mamina než otcova filozofia.

Otec svojím správaním a vystupovaním si držal odstup od svojich nadriadených aj podriadených. Trvalo mu dlho kým dokázal prijať pozvanie medzi „elitu“. Rovnako dlhú cestu mal k rozhodnutiu zostúpiť do podpalubia tých, čo hranicu poznania a spoločenskej etikety mali pod jeho „úrovňou“. Hranicu tykania a vykania mal presne vymedzenú. Smerom hore aj dole bola oddelená slovom „súdruh“. Aké pocity prebiehali v jeho duchovne pred vyslovením tohto slovka začínam vnímať až dnes. Bol to zložitý algoritmus, ktorý formoval rozhodnutie rampu smerom k elite, alebo spodine, otvoriť.

Mama bola komunistka. Osoba s robotníckym pôvodom. Bola komunikatívna, ctižiadostivá, realistka s ideálmi komunistickej strany. U nej slovo súdruh malo zjednodušený algoritmus, kým rok 1968 jej neukázal pravú tvár. Komunistických ideálov sa ani po tomto roku nevzdala, ale svoj algoritmus o proletároch všetkých krajín upravila. Vzájomný pletenec týchto dvoch osudov formoval ružovú prítomnosť môjho detstva i okamžitého pohľadu do budúcnosti.

Detstvo som mal krásne. Vymaľované jasnými ružovými farbami. Požadovaná jednotnosť výchovy v rodine a škole bola rešpektovaná na 100%. Určite to bol dôsledok maminej viery v čestnosť komunistu a komunistickej strany. Túto vieru u mami nedokázalo oslabiť ani ponaučenie z roku 1968. Vštepovala ju aj do nás. Bola človekom, s ktorým by bolo možné komunizmus vybudovať. Chyby nehľadala v ideologickom základe ale v ľuďoch, ktorí základ podkopávali. Dlho mi trvalo kým do mojej filozofie som zapracoval poznanie, že každý človek je jedinečný. Jedinečný je aj jeho postoj a správanie k realite.

Mamu sme mali radšej ako otca, i keď na jej strane bolo viac príkazov, ktoré nám nedovoľovali robiť si čo chceme. Určite to bolo tým, že každý zákaz bol vždy sprevádzaný jednoznačným a nemenným odôvodnením. Otec to tak jednoznačne a dôrazne nedokázal. Jeho zákazy mi nedávali zmysel. Boli v rozpore stým, čo som vôkol seba vnímal a v prospech seba očakával. Podstate som nerozumel. U mami za nesplnenie pridelenej aktivity, alebo za porušenie zaužívaných ňou nastavených zvyklostí, som okúsil ten prejav mlátenia žita.

Mama bola neúmerne tvrdá. Nebála sa ani čerta. Neučila nás kradnúť, ale ak bolo vidieť, že dôjde k znehodnoteniu niečoho cudzieho, čo je bez povšimnutia, pokladala za správne využiť to. Otec bol iný. Ak niečo nebolo oficiálne schválené, tak to bolo nedovolené. Mal zo všetkého strach. Bol nesmierne mäkký. Na rozdiel od mami zľahčoval mnohé jej výchovné obmedzenia. V každom smere sa snažil podporovať moje zručnosti.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť:4 (03)