Doobedie bolo pracovné. Mama šila, prala, varila, žehlila, upratovala. Ja s bratom sme jej v tom „výdatne pomáhali“. Popri tom sa stihla s nami hrať, zaspievať si, prečítať nám knižku o macíkovi, ježibabe, rozprávku o troch grošoch… Otec bol v tom čase v práci. Vracal sa o tretej popoludní. Keď sa najedol prebral štafetu domácich prác. Vnímal som to ako niečo nepodstatné. Tie domáce práce. Najviac som sa tešil na chvíle využitia voľného času mimo domácnosti sním. Brával nás na vychádzky do blízkeho okolia spoločne s našimi rovesníkmi. Ich rodičia mali iné priority, aj iné záujmy týkajúce sa využitia ich voľného času po práci. Tým som ešte nerozumel, lebo otec len občas zašiel do blízkej krčmy pomôcť doniesť domov suseda, ktorý sa z nej nevedel vrátiť. On bol pre nás takým šašom, ktorého vždy sprevádzal kŕdeľ detí. To bolo zrejme aj dôvodom, prečo ho časť miestnej populácie v kuloároch takto nazývala.

Najnepríjemnejšia bola sobota. Vtedy bolo potrebné dať do poriadku celý byt a vyčistiť všetky topánky. Ani tomuto som nerozumel. Prečo každý týždeň je potrebné čistiť topánky, vysávať, utierať prach a zametať, keď všetko je čisté. Nemal som rád tieto činnosti. Mohol som sa snažiť akokoľvek, dokonalosť môjho diela nikdy nezodpovedala maminej predstave. Otec jej v tom neprotirečil. Dokonca ju v tom podporoval. Niekedy som to vnímal ako sprisahanie voči nám deťom. Ale pravdu mal vždy silnejší. Naša mama.

Nezriedkavo sa stalo, že mama zavelila: „ideme von“. To bola pre nás radostná zmena. Do otcovho skautského ruksaku sme nabalili chlieb, cibuľu, nôž, zápalky a niečo na opekanie. Mama nechala pre otca na stole odkaz: „sme v horičke“. To bolo heslo, ktoré určovalo smer, miesto, obsah i kvalitu podujatia. Zo začiatku to miesto bolo vzdialené od posledného činžiaku nejakých 500 metrov. Bolo skryté za malým kopčekom na kraji lesa. Mama tam rozložila oheň. Z agátových výrastkov vyrobila ražne, na ne napichla nejakú tú poživeň, ktorú sme si spoločne opekali. Otec prišiel za nami. Podľa počasia a okamžitej situácie sme v opekaní pokračovali, alebo išli na zber húb a iných plodov lesa podľa aktuálnej ročnej ponuky. Chodenie s otcom do lesa som obľuboval najviac. Bolo potrebné byť ticho. Sledovať pohyb každého lístočku aj vtáčika. Odmenou bolo stretnutie sa vždy s nejakým zvieratkom, ktorého správanie sme v tichosti, bez pohybu, pozorovali z čiastočne krytého miesta. Tak sme sa zoznamovali s hniezdením vtákov, hmyzom, miestami kde stretneme srny, ale aj jeleňa. Na medveďa som nemal šťastie. Až v dospelosti.

Postupom času naše opekania a výlety naberali na kvalite. Začali sme na ne chodiť s kotlíkom, potom so stanom. Potom na väčšie vzdialenosti, na viac dní, a potom aj do zahraničia. Len tak. Bez auta, autobusom s nabalenými ruksakmi, dekou, stanom a príručnými batožinami. S hrôzou zisťujem, že tieto úžasné okamžiky detstva sú dnes pre väčšinu detí len fantastickou nerealizovateľnou rozprávkou. Ba dokonca deti samé by ich považovali za nudné a nezaujímavé. Možno aj nebezpečné. Veď neoddeliteľnou súčasťou výbavy nás detí v období môjho detstva boli nožík a bábika. Od nich sa odvíjalo všetko to ostatné. Všetko to, čo dnes, tak ako aj vtedy, je deťmi vnímané už len ako výmysel dospelých, aby sme im, deťom, znepríjemnili detstvo a život.

Vždy ráno a večer bolo u nás zvykom pekne sa pozdraviť. Dať rodičom pusu na dobrú noc aj dobré ráno. Rodičia vzájomnú úctu jedného voči druhému neustále prejavovali. Tá bola požadovaná aj od nás detí k rodičom. Aj vo vzájomnom súrodeneckom vzťahu. Tento zvyk trval tak do môjho desiateho roku života. Potom som začal hľadať rôzne dôvody, ako sa vyhnúť ranným a večerným prejavom lásky, nehy, vzájomnej spolupatričnosti. K utlmovaniu týchto rituálov prispieval aj otec. Bol chladnejší a zdržanlivejší. Objímanie, bozkávanie, nehu, a iné prejavy osobnej intímnosti pokladal za súbor prejavov prináležiacich skôr ženám ako mužom. Neodsudzoval ich, ale na rozdiel od mami bol zástanca tlmenia akýchkoľvek emócií. Otec občas povolil uzdu svojej zdržanlivosti, ale nie tak, že by sa dalo hovoriť o prehnanom prejave lásky a intímnej náklonnosti, ktorá by presahovala hranice zaužívaných pravidiel etikety. Preto aj moje uhýbanie v tejto oblasti toleroval a napomáhal mu. Zrejme sa pod to uňho podpísali zážitky z detstva a skautská výchova orientovaná na tvrdých mužov pripravených dobíjať ženské srdcia. Ešte na jednu otcovu vlastnosť musím upozorniť. Nikdy som od neho nepočul povedať oplzlé slovo, ani hanlivo sa vyjadriť o nadradenej autorite. O mne sa to povedať nedá, ale snažím sa byť mu v tomto nápodobmý.

Základná škola

Mohlo by sa zdať, že som bol dobré a poslušné dieťa. Nebolo tomu tak. Bol som zlostný, priečny a nadmerne aktívny. Dnes sa takéto prejavy označujú skrátene ADHD. Pri bitke som hrýzol deti, v škôlke opľul pani učiteľku, v prvej triede sedel na svojej nohe ohnutej pod zadkom. Ak ma chcel niekto dostať do tranzu stačilo zakričať „nervák“, a syndróm nepríčetnosti sa dostavil okamžite. Rodičia z toho nadšení neboli a ani ich nenapadlo zveriť ma do rúk nejakému výchovnému poradcovi, psychológovi, alebo inému odborníkovi. Doba bola iná. Každý si musel poradiť ako sa dá. Niesť zodpovednosť za neželané odchýlky, aj za odchýlky u svojich detí. Jednoducho bol som ich dieťa, u ktorého sa vyžadovalo správanie také, aké má mať občan demokratickej socialistickej spoločnosti. A urobili dobre, i keď si myslím, že rodičia v tom úplne zajedno neboli. Nad tým, že som tintítko mi fňukať nedovolili. Mám sa stým vyrovnať a nezačínať si s tými, čo sú silnejší. Jednoducho tých, čo nechcú moju inakosť rešpektovať mám ignorovať, rovnako ako aj tých, čo by chceli so mňa robiť chudáčika. „Lebo Ty chudáčik nie si!“, rázne reagovala mama na moje fňukanie. Ak bolo treba umocnila to po svojom.

Mamina terapia bola založená na tradičných skúsenostiach. V nich dominoval Pavlov reflex a varecha. Otec bol cieľavedomejší. Začal študovať Makarenka. Následne sa jeho experimenty pokúšal aplikovať na mne a bratovi. Bol to zárodok boja protikladov v mojej hlave a tiež v rodine. Bol to ale aj zárodok experimentu dvojkoľajnej výchovy, v ktorom mamina, generáciami osvedčená metóda, bola úspešnejšia. V tomto prípade prax ukázala, prečo nezvíťazil duch racionálneho prístupu. Porazila ho márnomyseľnosť zúčastnených strán. Dnes, už z historického pohľadu, musím otcovi ubrať z jeho výchovného kreditu. Súčasne aj poďakovať za ponaučenie, že experimentovať treba opatrne. Hlavne vtedy, ak sa chcem ako neodborník pustiť do procesov, ktorých plody experimentovania je možné zbierať až v čase, v ktorom my už nie sme. O tom ale na inom mieste. Tu sa sústredím iba na prostredie ZDŠ-ky vo Veľkom Krtíši.

Deväťročka bola odrazovým mostíkom pre mnoho významných osobností. Ale určite bezvýznamných osobností môjho typu, ktoré ňou prešli, bolo viac. Môj syndróm ADHD, o ktorom vtedy ešte nikto nevedel, určite spôsobil, že mnoho učiteľov nestrácalo so mnou čas. Oni vlastne nestrácali čas ani s inými deťmi. Svoj učebný plán a výchovnovzdelávací cieľ si splnili. To ostatné bolo na rodičoch, na záujmoch, a danostiach ich dieťaťa. Nespomínam si na žiadneho učiteľa nejakého predmetu základnej školy, ktorý by výnimočne prispel k tomu, že moje poznanie sa dostalo do bodu, v ktorom sa momentálne nachádza. O koľko by som sa posunul vpred, keby aspoň o jednom z učiteľov slovenčiny, fyziky, chémie, matematiky, biológie, dejepisu, zemepisu, angličtiny, alebo filozofie, som mohol vyjadriť uznanie jednoduchou vetou, „Ďakujem Vám pán učiteľ.“.

Ďakujem musím odkázať mojim rodičom. Tí ma dokázali pripraviť na budúcnosť síce priemerného človeka, ale schopného lietať samostatne! A ešte za jedno im ďakujem. Ani jedného môjho učiteľa základnej školy, až do doby dospelosti nepodrazili. Dokázali ma presvedčiť, že i ten najnemožnejší je múdry, schopný, hodný úcty i poďakovania. Dnes im dávam za pravdu. Niet nikoho múdrejšieho ako je učiteľ, ktorému som bol zverený do starostlivosti, ktorý sa podujal vzdelávať ma. Takže predsa len, „Ďakujem vám moji prví učitelia!“.

Nemám pocit, že takýto výchovný smer rodičia zvolili vzhľadom na ideologickú orientáciu doby. Určite boli o zmysluplnosti toho všetkého vnútorne presvedčení. Aj preto bolo moje junošstvo presýtené ružovými farbami. Ak sa mi niečo zdalo inak, chybu som musel hľadať v sebe. Do optiky môjho videnia som si musel vložiť taký filter, ktorý môjmu pohľadu prinavrátil stratu ružového zafarbenia. Viera v lepšiu budúcnosť bola v jednote výchovného cieľa  prezentovaného doma a v škole. V tomto medzi rodičmi bola zhoda. Samozrejme nič nie je, nebolo, a ani nebude ideálne. Ale kým som neopustil ZDŠ-ku, nikdy ma nenapadlo zapochybovať o tom, že učiteľ nekoná správne. Že je neschopný vykonávať učiteľskú prax.

Odchodom na priemyslovku sa mýtus dokonalosti mojich učiteľov dostal do konfrontácie s rozsahom a kvalitou poznania mojich spolužiakov z rôznych kútov Slovenska. Bolo čo porovnávať. Bolo možné urobiť si analýzu kvality ružového filtra vloženého do optiky môjho videnia budúcnosti.

Moji rodičia, a základná škola, určili smer mojej cesty k športu, technike, a záujmu o literatúru. Stali sa súčasťou mojich prirodzených záujmov, ktoré rodičia podporovali. Škola v jednote s nimi tiež. Určite bol v kvalite možností Krtíša a Bratislavy rozdiel, ale voľný prístupom do telocvične, na školské športoviská, do dielne či klubovne, bol všade podobný. Tiež súťaže a podpora súťažiacich. To boli aktivity, ktoré ma motivovali hlavne vecnými cenami. Ich výber bol tiež motivačný. Pomáhali rozvíjať záujem o šport, technické zručnosti, poznávanie Československa. Bol tu ešte jeden fenomén. Pionierska organizácia. Pri svojej naivite, a idealistickom prístupe k bytiu, som jej politický podtón nevnímal. Spätný pohľad na minulosť ma však uisťuje, že i vďaka nej som získal veľa pozitívneho pre rozhodovanie sa o tom, čo je správne, čo je pre život užitočné.

Prejavy lásky a citu neboli v našej rodine silne prezentované navonok. Zato vzájomná spolupatričnosť, úcta, a dôvera medzi členmi rodiny a rodičmi, bola prvoradá. Cez túto „slávobránu“ prechádzali všetky aktivity, ktoré prinášali radosť a úžitok spoločenstvu, s ktorým sme boli bezprostredne v kontakte. To tvorilo približne dve stovky rodín. Bývali v obytných blokoch práve sa rozvíjajúceho baníckeho mestečka. Otec, okrem svojej úradníckej práce, mal na starosti komplexné zabezpečenie kultúrneho, spoločenského, a výchovno-vzdelávacieho vyžitia baníkov a zamestnancov vtedajších Modrokamenských uhoľných baní. Mal osemhodinový pracovný čas. Som presvedčený, že to ostatné robil z nadšenia a vidiny lepšej budúcnosti. Určite to nemal platené, a určite nemal z toho žiadne materiálne výhody. Naopak. Prischla mu prezývka „gašparko“. Muselo to byť ponižujúce, ale ja som to vtedy vnímal pozitívne. Gašparko bol panáčik, ktorý nám prinášal radosť. Pamätám si ho z nášho bábkového divadla, na zriadení ktorého mal otec tiež svoju zásluhu. Rovnako ako na zriadení kina Baník, pravidelných zájazdov, prednášok, kultúrnych aktivít spojených s prítomnosťou popredných umelcov a významných osobností vtedajšieho obdobia na našom sídlisku. Melánia Oláriová, František Dibarbora, Kortézovci, Hlinomaz… To všetko bol nedocenený voľný čas „gašparka“ a jeho rodiny. Dokonca aj ja sám som mu vytkol jeho neschopnosť robiť niečo iné. Niečo, čo pre rodinu prinesie „hodnoty“ a nie iba posmech pre nejakého „poskoka“. Aj v triede do popredia sa dostávali len spolužiaci, ktorých rodičia boli vo funkciách strany, alebo predákmi víťazných kolektívov brigád socialistickej práce. Syn gašparka, a k tomu ešte tintítko, nemohol obstáť v konkurencii, kde nad baníka nebolo viac.