„My sme ale prepadli ilúzii darvinizmu.“ Upozorňuje Mnislav Zelený vo svojej práci, s obsahom ktorej súhlasím. Uvádza v nej: „Všetko ide cestou boja o prežitie. Násilie a agresia sú cestou evolúcie. Ospravedlňujeme nimi našu chamtivosť, vodcovstvo i agresiu. Právo prežiť majú len tí najagresívnejší, bohatí. Tí čo nerešpektujú zákony a duchovný odkaz predkov. Oni tomu hovoria „právo džungle“. Lenže džungľa taká vôbec nie je. Nefunguje tak. Nežijú v nej len samí predátori. Žijú v nej i tí, ktorí sú im potravou, ktorí žijú v pokoji a v pohode vedľa nich. Vidíme v nej ako sa lev, či iný predátor nažerie a potom pokojne, bez obáv o svoj život s ním pije vodu aj pár antilop. V tej divokej krutej džungle neprežívajú len tí najsilnejší, ale aj tí najslabší, jednoducho všetky druhy. Každý z nich má svoje pevné miesto na Zemi a svoju úlohu na nej. Ale my, civilizovaní ľudia, likvidujeme všetko živé, aj neživé, čo stojí v ceste spôsobom, ktorí pripomína chorobne nenažraného predátora. Živočícha, ktorý pred sebou vidí iba objekt osobnej potreby. Živočícha, ktorý je zbavený poznania súvislostí uchovávajúcich existenciu života a bytia. Živočícha zbaveného svojho subjektívneho Ja.“

Ľudia, na svojej ceste k dokonalosti, zdeformovali subjektívny rozmer vedeckého poznania. Dali vede právo pokoriť prírodu, zneužívať ju pre svoj utilitárny prospech. Na základe vedou podporených pomôcok, zákonov a vynálezov generujú technológie, ktoré nevyužívajú tak, aby Zem opatrovali a starali sa o ňu. Aby nás prežila. Aby bola nosičom duchovného odkazu v prospech budúcnosti. Naopak, prírodu ešte viac zneužívame a ničíme. To čo robíme smeruje k seba deštrukcii existencie života a bytia na nej. V ktorom bode cesty bytia sa nachádza tvoje poznanie? V ktorom stav tvojho objektívneho presvedčenie o tvojej užitočnosti v prospech zmysluplnosti existencie budúcnosti? Čo všetko si pre zdokonalenie toho ochotný urobiť a robíš?

Ten môj sa nachádza za míľnikom, na ktorom som odbočil s vedomím, že šaman, ani iný spoločensky významný typ človeka zo mňa už nebude. Nemôžem ním byť. Ignoroval som lásku k múdrosti mojich predkov. Neskoro som pochopil, kedy sa netreba báť smrti. Ako je potrebné sa na ňu slobodne pripraviť, čo užitočné chcem po sebe zanechať. Dlho som bol pod vplyvom ilúzie príbuzenstva, priateľov. Filozofie sociálneho prostredia, ktorého som sa stal súčasťou. Filozofie, ktorá rafinovane maskovala deštruktívny spôsob existencie, v ktorej skutočná hodnota budúcnosti je ukrytá v hmotnom odkaze jednotlivca a jeho ďalšom hromadení. Filozofie, ktorá potláča múdrosť ukrytú v duchovnom odkaze zanechanom na prospech existencie bytia Zeme všetkým tým živým, čo odišlo do večnosti pred mojím odchodom do nej…

„Stať sa šamanom, to chce začať žiť život z iného konca. Začať ho v biede, v nedostatku, v skromnosti, v odriekaní. Začať ho s túžbou chcieť spoznať všetko to, čo je spojené s láskou k múdrosti a s múdrosťou samotnou. Chcieť to všetko spoznať a nezneužiť to vo svoj prospech. Chcieť to odovzdať v správnom čase niekomu skromnému, komu bieda a nedostatok neprekáža. Komu prekáža hlúposť, samoľúbosť a túžba všetko ovládať v priestore, v ktorom sa nachádzam ja, ty a všetci ostatní.“

To je možné, ak vo mne nastane zmena myslenia. Ak v mojej filozofii slovko „Ja“ nahradím slovkom „My“. Ak moje myslenie bude rýdzo subjektívne. Alebo ak od samého začiatku prostredie, v ktorom vyrastám, mi umožňuje žiť, tvoriť a ovplyvňovať udalosti v duchu tisícročného dedičstva predkov. Filozofie kmeňa, ktorej základom je  „stať sa a byť Človekom“…

Na takomto princípe tisíce rokov prežívajú včely. Na podobnom princípe žili a prežívali indiáni. Na podobnom princípe si Tibeťania hľadajú svojho dalajlámu. Na tomto princípe chcem i ja v plnej pokore a skromnosti čímsi drobným prispieť k duchovnému odkazu mojich predkov a Zeme. Len tak, bezodplatne. Ako poďakovanie sa im za možnosť čerpať z neho. Za možnosť vystúpiť o trochu vyššie nad mne dostupný obzor poznania. Ako ospravedlnenie sa za chyby, ktoré som z nevedomosti urobil a tým ich snahu na prospech dobra nás všetkých znehodnotil!

„Chcem prispieť k hľadaniu šamana, ktorý by dokázal naštartovať budúcnosť pre ďaľšie tisícročie…“

Zmena myslenia, v ktorom vyváženosť nesmrteľnosti ducha a smrteľnosti tela vo vzťahu k existencii bytia Zeme je porušená, je predzvesťou prekážok a komplikácií. Od nich je len kúsok k oddeleniu osobného, objektívneho duchovna, od toho subjektívneho. Od duchovna, v ktorom prevláda múdrosť predošlých generácií a všetkého živého tejto Zeme. Inakosť je predzvesťou, ktorou jedinec skrýva: svoje nedostatky a neschopnosť; túžbu dostať sa nad vrchol jeho predchodcami nahromadených statkov; túžbu stať sa Bohom a nahradiť ho!!!

Keď takáto inakosť sa stane „veľkým vzorom“, ktorý dokáže najaktuálnejšie vedecké poznatky zneužiť v prospech svojich túžob a myslenia, je prirodzenou požiadavkou formovať svoj vlastný ideál človeka. Kybersapiensa s programovým vybavením, ktoré podľa potreby môže „ON“, šaman, meniť tak, ako to považuje za správne. Lebo On verí, že tu bude žiť večne. Lebo On je presvedčený, že On je Boh.

Ja nechcem a nemôžem žiť s pocitom, že moje myslenie chce ON využiť a zneužiť. Moje poznanie mi to nedovoľuje. Ono je väčšie ako majetky, zbrane, vojaci, ploty, bunkre a všetko to ostatné čím ma chce ON zastaviť, aby ma pripravil o moju Zem. Ona je mojím Veľkým vzorom so všetkým tým čo obsahuje. Jedine tej sa musím podriadiť tak, ako to robia a cítia amazonskí indiáni, Tibeťania, Eskimáci a iné prírodné národy. „Bol som navrhnutý Prírodou, Kozmom, Bohom“. Nesmiem sa tomu brániť. Ani ty nie. Nechci pradávne zákony existencie prerobiť na svoj obraz. To nejde a ani nepôjde. Preto na každú inakosť sa snažím už v zárodku pozerať „subjektívne!“ Len tak je možné pochopiť, že všetko so všetkým súvisí. I smrť s mojím životom, ktorý som žil.

Preto zo smrti nemusím mať strach. Je súčasťou mojej Filozofie, mojej Prírody, môjho Kozmu, môjho Boha. Je súčasťou môjho i tvojho života. Preto chcem, aby si ho mal aspoň z časti taký pekný ako ho mám ja. Nie lepší. Ten už vedie k deštrukcii a k smrti, ktorú si neželám. Určite ani ty nie. Preto porozmýšľaj, či náhodou nie si človek pripravený pridať sa k duchovnu našich predkov. Medzi nich určite patrí každý, kto sa cíti byť neoddeliteľnou súčasťou tej časti prírody, v ktorej sa momentálne nachádza. Kto sa cíti byť pripravený pomôcť jej, aj mne, subjektívne. Pomôcť mi tak tento svet opustiť slobodne a s radosťou.

       Závet

„To, čo chcel, tu povedal som! Nie vždy zreteľne a jasne. Niekde hmlisto, niekde ticho, niekde bezfarebne. Ak chceš vedieť prečo, rozfúkaj hmlu! Vyfarbi otázky! Povedz zreteľne a nahlas, čo cítim ja a čo cítiš ty! Myšlienky moje poznáš, ja tvoje ešte nie. Sú len dúhou, ktorá mizne. S ktorou ihrať smú sa slnko a dažde.

Možno si slnko, možno vietor, možno dážď, ale môj pohľad na dúhu ti nedovolím vziať!“

Jahn, P. , 2018. Vánok tvojej duši.

Mal som desať, pätnásť, dvadsať, tridsať, päťdesiat i sedemdesiat. V každom tom období pršal na mňa iný dážď, ale stále svietilo to isté slnko, ktoré aj na teba. Pohľad na dúhu a pocity s ňou spojené sú, a budú, u každého z nás iné. Rovnako ako pohľad a pocity na to isté dianie vôkol mňa i teba. Tie moje pocity a pohľady, na to isté dianie, sa menili tak, ako sa menil obzor môjho poznania s vekom a skúsenosťami. Toto moje posolstvo som napísal preto, aby práve ty si mohol porovnať kvalitu svojho konania s kvalitou toho môjho v čase, keď ty si mal desať, pätnásť, dvadsať… Ak vo svojom veku si pre existenciu bytia neurobil toho aspoň toľko, koľko som toho urobil ja v tvojom veku, nesnaž sa ma poučovať. A už vôbec nie o procesoch, ktoré som ja s mojimi vrstovníkmi úspešne naštartoval a ty pokazil. Ak máš viac ako sedemdesiat a pocit, že tvoja obyčajnosť prekonala tú moju, napíš nejakú podobnú rozprávku rovnajúcu sa tejto mojej. Nie pre mňa. Pre tých, ktorých IQ im dovoľuje si myslieť, že Boh už je zbytočný. Že sa mu dokážu vyrovnať. Že bez zaváhania si dokážu poradiť s čímkoľvek a čokoľvek zrealizovať! Napíš svoju rozprávku: pre veľké nevýznamné vzory; pre ľudí, čo sedia v parlamentných laviciach; pre ľudí čo majú veľa a chcú mať ešte viac. Pre tých čo nechápu, že čas stať sa Bohom je pre mňa, teba, i pre všetkých ostatných ešte veľmi vzdialený. Vyrovnať sa mu môže len ten, kto pochopí systém na akom fungujú: stromy, včely, vtáci, zvieratá, indiáni, vesmír a Boh. Systém, ktorému ja nerozumiem. Ale chcem prispieť k tomu, aby aj s tvojou pomocou sa k jeho pochopeniu priblížili naši potomkovia. Systém, ktorý len tak pre seba, som si nazval Existencia bytia.

„Ak v tejto mojej rozprávke si našiel aj svoj pramienok vnímaj ho ako púčik, z ktoré vzíde vetvička. Z nej konárik. Možno aj silná haluz. Preto neváhaj! Niečo napíš. Niečo také, aby pohľad z vesmíru na náš rozkonárený strom „Existencie a bytia Zeme“ potešil Boha…“

Koniec

„Kde jedny končia, my začíname!“ Je tiež múdrosť, ktorú si kde kto privlastní do takej miery, že ju pokladá za svoju. Ja, po dvoch rokoch, som dokončil svoje dielo. Moju perlu, môj diamant. Všetko, čo je v ňom uvedené, je moje. Obsahuje v kocke to, čo som žil a prežil. Vôbec ma netrápi, ak niekto príde na to, že niečo som len prevzal a skopíroval. Pokojne môže, nebudem sa tomu brániť. Dokonca mu dám za pravdu. Je to jeho objektívny obzor poznania. Jeho múdrosť, ktorá mu dovoľuje iba objektívne dokazovať, že vie čo všetko je plagiát.

Môj život nevznikol náhodou. Vznikol podľa systému, ktorým sa riadi vesmír, naša galaxia, naša slnečná sústava, planéta Zem, náš kmeň a komunita. Či náhodou, alebo akým systémom došlo k tomu, že moje DNA a s ním súvisiace myslenie je plagiátom, posúdiť neviem. Ani nechcem. Nebol by to dobre využitý čas! Tu, na tomto míľniku, som chcel dať bodku za mojou tvorbou, ale nedám. Nepodarilo sa. Pri hľadaní spôsobu ukončenia som bol prinútený vystúpiť na nový horizont môjho poznania. Spoznať nový objem mnou vykonaných hlúpostí z dôvodu mojej nevedomosti. Spoznať prekážky, ktoré stoja v ceste môjho ďalšieho plagiátorstva. Upraviť moje posolstvo ponúknuté pred rokom ako Vianočný darček. Pochopil som, že i keď mám cez sedemdesiat, za celý ten život som nedokázal vytvoriť nič prevratné, čo by som mohol označiť za niečo tak úžasné, ako je internet. Dokonca ani len to nie, kto tie úžasné systémy a nápady má právo používať, a kto nie. Čím ďalej, tým viac ľudí z tej úžasnej, neustále rastúcej sedem a pol miliardovej populácie, na to právo má. To nie je správne. Aj toto poznanie je plagiát. Ukradol som ho Mnislavovi Zelenému. Ani uňho to nebude celkom vlastné. V duchovnom dedičstve Zeme určite nájdeme iných, ktorí na túto skutočnosť už v dostatočnom predstihu upozornili. Škoda, že nemali internet. Oni už vtedy prišli na to, že múdrosť je nie možné zveriť hocikomu. Preto k múdrym knihám nemal prístup hocikto. Vedeli to i indiáni. Preto od mlada im šaman odovzdával múdrosť, ktorá prikazovala: „Nedovoľ, aby Ťa bohovia opustili! Potom už príde len zlo!“. Ja som na istej križovatke odbočil, na chvíľku dovolil, ale mal som šťastie. Prajem ho aj Tebe. Možno práve tu, v tomto diele môjho posolstva, nájdeš návod na to. Odkaz ako tvoj kompas skorigovať tak, aby ukazoval správne tam, kde je tvoj skutočný sever. Ja som to urobil včas. A možno práve vďaka tomu som neobjavil Ameriku. Objavil som poznanie, že jedným dielom nemôžem odovzdať všetko to, „čo povedať som chcel“. Musím pridať pokračovanie, ďalší diel. Môžem aj skončiť a zdôvodniť to logicky známym slovným spojením „nemám čas“. Ale uhol pohľadu z nového horizontu poznania otvoril ďalšie dvierka k novej múdrosti.

„Nikdy never ľuďom, ktorí tvrdia, že nemajú čas, lebo tí sa zaoberajú iba hlúposťami. Človek, ktorý koná rozumne a tvorí skutočne niečo užitočné, je tým tak zaneprázdneným, že nemá čas rozmýšľať o tom, že čas nemá. Naopak, má vždy čas dozvedieť sa niečo nové. Má čas prijať múdrosti, ktoré ho zbavia hlúpostí, ktorých je zdrojom! Ale má aj čas odovzdať svoju múdrosť tým, čo o ňu stoja…“

A tak som sa rozhodol. Napíšem pokračovanie, druhý diel. Viem, že sa bude týkať múdrosti, hlúposti a demokracie. Možno Boh mi nedovolí dokončiť ho. Ale čo bráni tebe, aby si mi pomohol a dokončil ho ty. Čas ťa na to upozorní, ak náhodou by som ti nestihol poslať SMS, lebo moji rodičia ma upozorňovali. „Život si dostal bez Tvojho súhlasu, vďaka Bohu. Vďaka Bohu, bez tvojho súhlasu, príde i Tvoje rozlúčenie.“

Tomu sa nebránim. Počítam s tým, i keď v tejto mojej rozprávke je toho ešte veľa nedopovedaného…

Peter Jahn, v Bojniciach, 12. septembra 2023

Doslov k druhému vydaniu,

alebo brána na cestu k múdrosti

Od môjho míľnika s označením 27000 je vo mne, vo vzťahu k objektívnej realite, nastavená subjektívna spätná väzba. Poviem to aj zrozumiteľnejšie. „Snažím sa pre kmeň, pre komunitu, s ktorou som v bezprostrednom kontakte, byť zdrojom zmysluplnej užitočnosti.“ Obmedzením, možno prekážkou, je 62 bodová hranica názorovej zhody hodnotená podľa ReMe. Podľa metódy, ktorej prostredníctvom je možné s chybou menšou ako 5% porovnať stav mojej subjektivity s tou tvojou. Alebo hociktorou inou v tom našom kmeni.

Subjektivita a objektivita. Niečo ako Jin a Jang. Duchovno obsiahnuté v mojom posolstve „Putovanie od prameňa k smrti“. Štyridsaťdielna rozprávka o 27000 dňoch života potrebných u mňa k tomu, aby som mohol povedať „stal som sa Človekom“. Nie parazitom zneužívajúcim dobrotu, poznanie a múdrosť iných. Ale Človekom s „Č“ pripraveným múdrosť, poznanie a dobrotu môjho kmeňa, našej komunity, odovzdávať svetu. Veľa času mi k tomu nezostáva.

„Koľko zostáva tebe…?“

Mal som desať, pätnásť, dvadsať, tridsať, päťdesiat i sedemdesiat. V každom tom období pršal na mňa iný dážď, ale stále svietilo to isté slnko, ktoré aj na teba. Pohľad na dúhu a pocity s ňou spojené sú, a budú, u každého z nás v tom istom čase iné. Rovnako ako pohľad a pocity na to isté dianie vôkol mňa i teba. Tie moje pocity a pohľady, na to isté dianie, sa menia tak, ako sa mení obzor môjho poznania s vekom a skúsenosťami. Preto som zverejnil moje „Putovanie“. Vďaka nemu môžeš aj ty porovnať kvalitu svojho konania s kvalitou toho môjho v čase, keď si mal desať, pätnásť, dvadsať…  Môžeš porovnať kvalitu toho čo som chcel, čo nedosiahol. Prečo tak málo času mi zostalo k tomu, aby k zmene človeka na Človeka, v našom kmeni a komunite, som mohol výraznejšie pomôcť až teraz.

V každom časovom úseku má každá komunita nejaký motív. Cieľ, ktorý komunita chce, aby sa stal cieľom všetkých ostatných. Mozog vždy produkuje niečo, čo je užitočné a prospešné, hoci vždy je to iba zlátanina faktov, ktoré dotyčný „mozog“ pospája s jediným cieľom: dosiahnuť úspech v objektívnej realite. V priestore ostro ohraničenom jeho poznaním, skúsenosťami a vplyvom. Preto všade vôkol seba pozorujeme najrôznejšie zlátaniny. Z nich si Ja tvorím tú svoju. Tú, ktorú som ochotný spojiť s inou, dominantnou, alebo takou, ktorá mi umožní vytvoriť moju dominanciu v priestore môjho potenciálneho vplyvu a záujmu. Nie vždy som presvedčený, že je to správne. Vo väčšine prípadov je to len intuitívny pocit, ktorého sa nechcem vzdať. Preto nie len ja, ale väčšina môjho terajšieho kmeňa, mojej komunity, ťažko priznáva svoj omyl. A už vôbec nie ochotu niesť zodpovednosť za chyby spôsobené svojou neznalosťou. V tom je zárodok toho, čo bráni človeku stať sa Človekom. Kruhový objazd, z ktorého neviem nájsť správny výjazd, lebo nemám dostatok argumentov a presvedčivých podkladov k tomu, aby to, čomu verím, o čom si myslí, že je správne, som dokázal presvedčivo podložiť: svojimi znalosťami; merateľnými údajmi; overenými skutočnosťami; múdrosťou tých výnimočných jedincov, ktorí skôr ako ja dokázali odbočiť správne.

Ja na cestu stať sa Človekom, byť subjektívny, som odbočil neskoro. A to len preto, že čas, ktorý som mal venovať príprave na poznanie Boha som venoval niečomu inému. Tomu, čo pre spoločný cieľ kmeňa a komunity je nepodstatné. O tom je moje posolstvo. Mnou vytvorená zlátanina. Nebrúsený diamant, ktorý ty môžeš v tejto chvíli ešte stále označiť za produkt, ktorý znehodnocuje čas i peniaze.

„Máš k tomu dostatok múdrosti, argumentov a času?

Peter Jahn, na Králikoch, 6. novembra 2024

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 28(27)