Už je čas

„Pravde žil som, krivdu bil som…“ má Samo Chalupka vtesané na svojom náhrobku v Hornej Lehote. Moja životná cesta prechádza i touto obcou. Míľnik s označením 1977 je tu pevne osadený. Občas sa k nemu vraciam. Stojí presne poniže evanjelickej fary, kde Samo Chalupka pôsobil. Kúsok vpravo je jeho pamätník s veršom z „Branka“. Je zhodný s epitafom vtesanom na jeho náhrobku. Neviem koľko rokov mal Samo Chalupka, keď sa rozhodoval o epitafe, ktorý má na svojom náhrobku. Ja som mal tridsať, keď môj prechod hranicou zo života do večnosti som začal vnímať ako neodvrátiteľnú skutočnosť. Vtedy to bola iba kvapka rosy na steble trávy. Niečo ako dôsledok skutočnosti, že vo vzduchu je vždy vlaha, z ktorej ochladenie urobí dážď, alebo len kvapku rosy. Je smrť tým ochladením, alebo kvapkou rosy? Ako to súvisí s náhrobkom, hrobkou epitafom a mojou bezduchou schránkou?

V tridsiatke, keď som bol plný sily, naplnený množstvom túžob, sa myšlienka stratila rovnako ako tá kvapka rosy, zo stebla trávy, so svitom letného rána. Presunula sa na vedľajšiu koľaj. Ale otázka života a smrti sa začala objavovať častejšie aj preto, že pohreby v rodine, ale aj ľudí z môjho okolia, s ktorými som sa stýkal, boli častejšie. Častejšie som bol prítomný pri bezduchom tele, ktoré bolo, ale bolo už „nefunkčné“. Moja prítomnosť bola tomu podobná. Podložená suchým objektívnym konštatovaním, „každého tento odchod čaká“.

Zmenil to odchod mojej „mamičky“ do večnosti. Mal som päťdesiatdva. Stál som pri bezduchom tele, ktoré ešte deň pred odchodom do večnosti bolo schopné so mnou komunikovať. V tej chvíli som si uvedomil svoju bezmocnosť, nevedomosť, neschopnosť použiť algoritmus, ktorého prostredníctvom dokážem zreparovať pokazené. Oživiť „softvér“, ktorý v tele predo mnou prestal fungovať. Súbežne aj iný záblesk preletel mysľou. „Dokázal by som učiniť správne rozhodnutie o tom tak, ako Boh, že práve tento človek je hodný pokračovania jeho bytia? Že práve on je hodný takéhoto zázraku?“ Čím viac som sa nad takým činom zamýšľal a hľadal úvahy o uvedenom u iných, múdrejších, i už neživých, pochopil som.

„Vade satanas! Do stredu vesmíru mám ešte dlhú cestu!“

Boh mi doprial ku dnešnému dňu dožiť sa 26645 dní. V podobe tejto knižky mi umožnil vyspovedať sa a zanechať odkaz o mojej múdrosti i hlúposti, o množstve mnou vykonaného dobra i zla, o užitočnosti a neužitočnosti toho všetkého, čo som na prospech budúcnosti urobil, ale tiež urobiť mohol a neurobil. Je na tebe posúdiť, či tebou dosiahnuté poznanie, vykonané dobro, svetu odovzdaná múdrosť pre budúcnosť bytia na Zemi je porovnateľná s tou mojou. Tiež, koľko času ti k tomu bolo potrebného. Tu niekde skončilo aj moje uvažovanie o tom, koho je zmysluplné oživiť, transplantovať mu orgány, vymeniť nefunkčné časti za implantáty, venovať mu mimoriadnu starostlivosť, vyhodnotiť jeho prínos pre bytie a spoločenskú významnosť…

„Som ja vôbec toho hodný? Prečo vlastne som žil? Čo prospešné pre budúcnosť bytia som zanechal?“

Preto dnes robím ten rozhodný krok. Uzatváram  moju rozprávku. Môj príbeh, ktorý som nasmeroval presne sem. Presne do tohto bodu. Do okamžiku kedy viem, že zvyšok mojej životnej cesty musím dožiť aktívne. S cieľom urobiť všetko pre to, aby môj odchod do večnosti sa zlomil v mieste, v ktorom bielu časť života od čiernej bude oddeľovať hranica s označením „>72“. Za takú hodnotu pokladám stav, kedy pre vás, súkmeňovci moji, plnenie spoločne nastavených cieľov osciluje nad hladi­nou prijatých štandardov. Takých pravidiel, ktoré na našej spoločnej ceste do večnosti zabezpečia stav všeobecnej spokojnosti. Možno sa chceš opýtať, aký cieľ, aký štandard, ako som dospel k tejto múdrosti?

Ak si na to ešte neprišiel, odpoviem inou formou. Tridsaťšesť rokov kde kto rozorával, hnojil a pripravoval vo mne pozemok, aby v správnom čase Stewe Woodbery v Nashua, vo svojom príhovore k tým, čo prišli podporiť ciele našej BFP zasial do mňa semiačko inej filozofie. Mojej novej cesty poznania. Vtedy povedal: „Naša Zem je len obyčajná kozmická loď, ktorej pasažiermi sme my všetci. Máme len obmedzené množstvo vody, vzduchu, potravín, pohonných hmôt a priestoru. Je na nás, či sa budeme správať tak, aby sme dorazili do nášho cieľa“.

Odvtedy mám svoj cieľ! Svoj štandard. Snahu správať sa tak, aby Zem bola tým najlepším miestom pre nás všetkých. Nie iba pre mňa. „Je na mne, aby o Zem som sa staral rovnako ako o svoju záhradku. Aby som ju zbavoval buriny. Sadil do nej len také semená, ktoré prinášajú užitočné plody, kvety, radosť. Dennodenne sa staral o to, aby v nej zasiaty Život žil.“

Nechcem hrobku! Mám svoj svätý stromček a včely. Pri nich chcem, aby bol môj popol rozsypaný. Nechcem epitaf, nech ním je niektorá myšlienka tu zanechaná. Ak bude vtesaná len v tvojom srdci, stačí…

      Konni

„Milý Peter, na niečo som zabudol. Žiadam Ťa o vianočný darček. Zober prosím niekoľko semien z lipy vedľa Tvojho domu a zasaď ich do kvetináča. Vo svojom závete ustanovím, že na mojom hrobe bude vysadený jeden, alebo dva stromy. Ak vyrastú, každý v Kaiserslauterne bude vedieť, že toto je strom priateľstva, strom pokoja Petra a Konniho. To bude dlhodobou turistickou atrakciou. Isto to neuvidím, ale teraz je to pre mňa skvelá vízia. Na Banskú Bystricu a Králiky, a na všetko to prežité za tie roky, mám pekné spomienky. Ďakujem a prajem všetko dobré. Konni.“

23 december 2021

Konni, Konnrád Schmidt (ӿ16.8.1948 – Ϯ6.4.2022). Bol to filantrop, mierový aktivista, môj priateľ, človek s veľkým „Č“. Človek, ktorý hrôzu druhej svetovej vojny niesol v sebe rovnako, ako mnoho iných Nemcov. Osobným príkladom robil všetko pre to, aby sme si vážili život, planétu Zem a spolunažívanie v duchu UBUNTU. Prezentoval to organizovaním mnohých mierových podujatí. Vďaka jednému z nich sme sa v roku 1989 v Paríži zoznámili. V roku 2020 získal Nemeckú cenu mieru. To už bol na vozíčku. Celý svoj život túžil odsťahovať z územia Nemecka americké základne. Chcel zabrániť ich rozširovaniu v Európe. Miesto toho chcel po celej Európe sadiť lipy z Králik. Nedarilo sa mu to, ale nevzdával sa. Tak ako sa nevzdával nepriateľovi, proti ktorému bojoval v nemocnici do apríla 2022. Ešte týždeň pred jeho odchodom sme spolu telefonovali. Dolaďovali podmienky, za akých by bol schopný absolvovať cestu z Nemecka na Králiky a späť. Mali sme spoločný cieľ, ktorého subjektívne zafarbenie prekrylo všetky objektívne farby dúhy. Je to veľmi komplikované vyjadrenie mixu toho všetkého čo sa udialo od 23. decembra 2021 do konca apríla 2022. Ten čas nám nedovolil, aby si Konni svoj želaný vianočný darček sám prevzal a odviezol si ho domov. Do Kaiserslauternu, aby sa tam sám mohol doma starať o svoje lipy, kým mi „čas“ nedoručí správu o potrebe naplniť Konniho vianočné želanie.

Tým lipám som ešte ani po tejto SMS správe z 23. decembra 2021 nerozumel. Ešte stále som bol „hluchý, slepý, nemý a nemysliaci“. Koktavý voči viere, ktorej sme boli šíritelia. Ktorú mi Konni pri každom stretnutí pripomínal túžbou pestovať zo semiačok líp pri mojom dome sadeničky.

„Veď to sú Vaše stromy mieru, lásky a porozumenia!“, opakoval a zdôrazňoval vždy, keď prišiel ku mne na návštevu.

Čas mi správu nedoručil. Pozabudol. Dalo sa vyhovoriť!? Nevšímať si Konniho nenaplnenú túžbu!? Idealizmus namierený v neprospech nášho nového boha… Takého nejakého podobného Nemci už mali a spoznali, že cesta sním ich do neba nepriviedla. Ani ich a ani ich budúcnosť. Iba Konniho idealistu priviedla k myšlienke nepoužívať zbrane. Miesto nich je lepšie sadiť stromy lásky, mieru a priateľstva bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči, alebo nie. Priviedla ho k myšlienke bicyklovať po celej Európe a sadiť lipy, a zbierať kamienky, a z nich postaviť pamätník. Holubicu vo Verdúne. V mieste, kde bohovia sa tiež snažili ukázať prstom na toho, kto je priateľ, a kto nepriateľ…

Konni odišiel. Nedal vedieť kde bude jeho hrob, na ktorom chcel mať zasadené jeho lipy. „Idealista, špekulant jeden“, vôbec nepočítal s tým, že lipy na jeho hrobe budú o nejaký čas tak veľké, ako tie pri tom mojom dome. Dokonca nedal ani vedieť, že už zomrel!!!

Vytušil som to. Prestal dvíhať telefón. Našťastie internet nie. Tam sním priatelia komunikovali. Jeden z nich mu poprial šťastnú cestu v bicyklovom nebi. Podľa toho som usúdil, že je čas plniť dohodnuté sľuby. Treba odovzdať nedoručený vianočný darček!

To, čo sa mi zdalo jednoduché, sa začalo komplikovať. Mlčanie zahalilo pátranie po bezduchom tele, po mieste a dni jeho uloženia do zeme. Zdalo sa, že niet nikoho, kto by so mnou o tom chcel hovoriť. Pomáhať bolo treba Ukrajine. Bojovníkovi za mier určite nie. Ale všetko sa dá. „Treba len chcieť a myslieť na to každý deň. Nečakať, že to prinesie aj niečo iné, než to rýdzo čisté, po čom túžime.“

Dielo Bernersa-Lee prinieslo svoje ovocie. Priateľov Klausa a Volkera, a komunikáciu s nimi. Konniho sen sa naplnil. Zasadili sme jeho lipy. Nie v mieste jeho pozostatkov, ale pri pamätníku, ktorý je spojený s jeho menom. Ktorý je turistickou atrakciou takou, akú si želal. Kým sme lipy zasadili, navštívilo toto miesto cez päťdesiat návštevníkov. Pri rozhovoroch s nimi ožili vo mne znovu slová piesne „We shall over come“, ktorou Peter Seeger odkazuje: keď sa spojíme, všetko zvládneme. Mílnik 1986 a 1989 bol s ňou spojený. Aj Koniho dôvetok k nej: „používaj rozum a nie zbrane“. S týmto pocitom sme my, prítomní vo Verdúne, tie lipy zasadili. S týmto pocitom chcem ten odkaz odovzdať ďalej a poprosiť aj teba: „staraj sa o tie lipy ako včely o svoju rodinu. Ešte je čas. Ešte nie je dvanásť. Ešte v tej vetvičke, čo zdá sa suchá, prúdi sila“…

      Bilancovanie

Je tu začiatok poslednej časti mojej rozprávky. Začal som ju písať ako obyčajný človek. Možno aj ty si ju začal čítať s týmto pocitom. Tieto riadky už majú inú príchuť. Nie sú obyčajné. Sú poznačené láskou k múdrosti. Filozofiou jedného cestovateľa Zeme, ktorý svoje lokálne myslenie zaostril globálne do subjektívneho priestoru Zeme a vesmíru. Možno i toto je pre tvoje pochopeniu komplikované. Ale nemalo by byť. Žiješ v dvadsiatom prvom storočí. To vymoženosti dvadsiateho storočia zdokonalí tak, že každý kto chce, môže všetko to objavené v predošlom období ďalej zdokonaľovať. Ty nemusíš. Lebo človek došiel tak ďaleko, že o mnohom sa mu už ani nechce rozmýšľať. Preto radšej reaguje stručne:

„Nerozumiem tomu!“

„Je to zložité!“

„Nemám čas!“

V tvojom prípade ide o šťastie. Vieš čítať, pravdepodobne i písať a dokonca aj myslieť. Fenoménmi tvojho šťastia sú: priestor, doba, učitelia, rodičia, ty a tento okamžik. To všetko ti dalo možnosť dostať sa na túto stranu, k tejto časti mojej rozprávky. Na kruhový objazd môjho a tvojho putovania. Nezáleží koľko máš rokov, na akom míľniku svojho života si. Záleží iba na tom, koľko toho zmysluplného si objavil v tom, čo som ti prostredníctvom môjho 27000 dňového putovania mojím životom priblížil a zanechal. V skutočnosti sme sa stretli na spoločnom kruhovom objazde. Ja presne viem kam z neho odbočím. Ty ešte môžeš na ňom chvíľku krúžiť. Rozhodnúť sa, ako na svojej ceste k smrti budeš pokračovať ďalej. Potešilo by ma, keby tvoje rozhodnutie poznačila filozofia poznania túžby byť užitočný na prospech existencie bytia Zeme. Na prospech môj a ostatných spolucestovateľov. Na prospech budúcnosti poznačenej zrnkom múdrosti tvojho poznania v záhradke, ktorú ja nazývam „duchovným dedičstvom nás obyčajných ľudí“. Ale nemusíš. V takom prípade určite dokážeš odlíšiť všetko to, čo na prospech existencie bytia užitočné je od toho, čo je zabalené v lákavom obale a ponúkané ti tak, aby si bez námahy a rozmýšľania dospel k želanému rozhodnutiu podľa úsudku niekoho iného. Aby si návnadu zhltol aj s navijakom.

Ešte stále sa ti to zdá komplikované? Nevadí. Nie si sám. Obyčajnému človeku múdrosť a myslenie nepristane. Nie je potrebné ho k nej nútiť. Obyčajnému človeku treba všetko servírovať tak, aby nemyslel. Aby bol spokojný. Aby svoj uhol pohľadu mal zaostrený na ružovú budúcnosť a objekt, ktorý je zdrojom nesprávnej farby. Tomuto už určite rozumieš. A to je dobre. Začínaš rozumieť múdrosti. Začínaš logicky myslieť a subjektívne hľadať pre teba tú najsprávnejšiu cestu k tomu, ako sa stať skutočným „Človekom“. Členom skupiny tých obyčajných ľudí, ktorí tak ako ja hľadajú svoju cestu k múdrosti o subjektívnom chápaní života,  Zeme, vesmíru a smrti!!!

Vstup do tohto procesu som nazval bilancovaním, hoci duch čísiel a ekonomiky bude od témy hodne vzdialený. Je to taká spomienka na moje detstvo. V ňom úradnícky duch zasahoval do všetkého čo súviselo so životom a existenciou rodiny. Jeho nositeľom a reprezentantom bol hlavne môj otec. Na bani viedol účtovné oddelenie. Tam bolo potrebné raz do mesiaca „bilancovať“. Vyčísliť účtovnú hodnotu majetku za určité obdobie. Párkrát do roka sa stalo, že bilancovanie nesadlo. V kontrolnom zúčtovaní bol rozdiel. Niekedy aj sto korún. Niekedy len jeden jediný bezvýznamný halier. Nezáležalo aká bola hodnota rozdielu. Jednoznačne to bola chyba. Bilancovanie muselo sadnúť! Vtedy otec prišiel domov s kufrom papierov. Rozložil ich po kuchyni a spolu s mamou hľadali chybu. Niekedy ju našli hneď. Niekedy aj po dvoch dňoch. Zlepšilo sa to, keď ceruzku a papier vystriedala mechanická kalkulačka. Zmizlo to, keď ocko začal s kufrom predierkovaných štítkov chodiť na služobnú cestu do výpočtového centra generálneho riaditeľstva. Ak som sa dnes ja rozhodol bilancovať tak preto, aby som moju životnú cestu porovnal s cestou bilancovania. S cestou od ceruzky a papiera k umelej inteligencii. Aj tu vedecký pokrok a nové digitálne technológie vylepšovali proces bilancovania. Dávali možnosť využiť neproduktívny čas v prospech inej užitočnosti. V prospech lepšieho využitia každého zablúdeného haliera na zdokonaľovanie poznania nepoznaného. Na prospech zdokonalenia toho všetkého, čo je obsiahnutého v duchovnom odkaze predošlých generácií a našej DNA. Vždy existuje aj iná cesta. Možnosť využiť každý zablúdený halier na prospech neužitočnosti. Zneužiť poznané v tvoj prospech, alebo neprospech. Dať ti možnosť zdokonaliť tvoju múdrosť, ale rovnako aj možnosť donútiť ťa prestať myslieť!

„Robil som to, čo som robiť mohol, čo som nemohol som neurobil, a to čo sa malo urobiť a neurobil som, sa urobiť nedalo!“ Tvrdil môj spolužiak z univerzity, ktorý nie je obyčajný človek. Je určite spoločensky významnejší ako ja. Jeho životná stopa je oveľa hlbšia ako tá moja. Vážim si ho a čerpám z jeho múdrosti, i keď neviem subjektívne posúdiť pomer v nej nahromadeného dobra a zla. Pomer toho dobre urobeného pre to, aby život mohol žiť a toho záporného, urobeného pre to, aby žiť nemohol. Tu je začiatok poznania o tom, prečo je bilancovanie také ťažké. Prečo je potrebné zastaviť sa, prísť domov s kufrom poznania a hľadať chybu vždy, keď zistím, že niečo nesedí. Nezáleží na tom či je chyba malá, alebo aká. Záleží na tom, aby bola zistená a odstránená. Aby som mal pri sebe niekoho, kto mi chce pomôcť ju odstrániť. Kto bude mať radosť i uspokojenie z toho, že sa nám to podarilo. Nie radosť z toho, že svojou šikovnosťou a poctivou prácou dokázal zo stratených halierov vytvoriť pre seba milióny…

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 26(25)