BOH a Ja

Ako dieťa som bol silne  veriaci. Nemôžem povedať, že dnes  by som veriaci nebol, i keď moja viera v Boha nadobudla úplne iné dimenzie než ich propaguje katolícka cirkev. K tej, podľa krstu, by som  mal patriť. A to je v živote najdôležitejšie. Vedieť byť vo svojej viere vyrovnaný. Vedieť kam patrím. Vedieť nebyť vo svojej viere koktavý! To je to správne pomenovanie stavu, ku ktorému som sa snažil dostať celý život. Ani dnes nemôžem povedať: „Dosiahol som ho!“, lebo tak ako nekonečná je moja nevedomosť, nekonečné sú aj možnosti zdokonaľovania seba samého prostredníctvom poznávania múdrosti iných a tým aj tej svojej.

Fenoménom na tej mojej ceste k zbaveniu sa koktavosti v mojej viere bola Svätá spoveď a Prvé sväté prijímanie. Oni zanechala vo mne hlboký zážitok, ktorý dodnes ovplyvňuje moje správanie, konanie a rozhodovanie. On to bol v skutočnosti strach z Boha: ktorý  bude  mojím  posledným  sudcom; ktorý sleduje každý môj krok a moje prejavy; ktorý ma nútil neustále prehodnocovať, či to, čo činím, je správne, alebo nie, lebo jedine on rozhodne o tom v akej blaženosti budem existovať vo večnosti…

I keď spoveď bola určitým nástrojom, ktorý prinášal odpustenie, nemohla ona, aspoň v mojom prípade nie, úplne očistiť moje svedomie. To neustále dobiedzalo. Upozorňovalo na chyby a krivdy, ktorých som sa tak, ako ty, i ja, z času na čas dopúšťal. Práve neustála sebakontrola, počúvanie hlasu svedomia a snaha  konať  tak, aby vnútorne som mohol byť sám pred sebou spokojný, sa stali mojím  náboženstvom. Neustále pôsobenie dobra, zla a tu popísaných turbulencií všetkého druhu spôsobili, že okrem hmotného som si začal viac všímať všade prítomné duchovno. Začal som vnímať boha a Boha. Potláčať strach z toho všetkého objavovaním Boha v láske k múdrosti…

„BOH existuje, len je úplne iný než si ho vysnívali ľudia. Jeho poslaním  je  viesť nás  správnym smerom, hoci sa nám zdá, že je plný rozporov a protirečení.“

Mal som päťdesiat, keď túto múdrosť, spoločne s ďalšími, som ponúkol svetu. Nepoznám nikoho, koho by oslovila. Napriek tomu si za obsahom stojím a ponúkam ho i tebe. Možno je už neskoro. Už ti systém naočkoval zárodok kybersapiensa. Už sa vezieš na vlne poznania nevedomostí a hlúpostí. Mne sa našťastie podarilo z nej vyskočiť. Možno aj vďaka tomu, že štúdium technickej kybernetiky mi dovolilo nahliadnuť do tajov matematiky, do systému spracovania veľkých čísiel, do fungovania digitálnych technológií, do narábania s informáciami a spôsobov ich zneužívania. To všetko mi umožnilo rozvinúť predstavivosť a myslenie od nuly do nekonečna. Od reálneho k imaginárnemu. Len vďaka tomu som si mohol dovoliť začať vnímať Boha ako realitu a súčasne ako nekonečnú substanciu. Ako niečo, čo musí existovať, ak vo mojom myslení a bytí chcem pokročiť ďalej!

Byť múdry a vzdelaný je nedosiahnuteľné bez viery a poznávania. Byť bohatý a mať veľa peňazí je nemožné pri dodržiavaní všetkého toho, čo ľudia okolo mňa označujú za správne, užitočné a etické. Začarovaný kruh. Pochopil som, že z neho je len jedna cesta von. Nemyslieť, ignorovať lásku k múdrosti, ignorovať Boha!

Boha vymysleli ľudia tak, ako aj matematiku. Myslenie rozdelilo ľudí na filozofov, vedcov a tých ostatných. Medzi nich patríš ty aj Ja. Spolu nás je viac ako sedem miliárd. Ale len dve skupiny z nich musia spolupracovať. Vedci a kazatelia. Sú niečo ako bohovia. Jedni vymýšľajú nové veci, tí druhí nové rozprávky. Takéto filozofovanie roztočilo mincu môjho šťastia. Tá dlho nevedela kam, na ktorú stranu padnúť a neubližovať?

Dnes už iba musím priznať, „je neskoro, aby som sa stal niektorým z nich“. Myslím tým vedcom alebo filozofom. Ale možno nie je neskoro, aby jedným z nich si sa stal ty. Záleží len od teba či chceš byť hluchý, slepý, manipulovateľný a bezcitný  jedinec pozbavený myslenia, alebo človek, ktorý dokáže všetko z minulosti a okamžitej prítomnosti využiť k nášmu spoločnému cestovaniu do budúcnosti. Je to zlomové obdobie. Križovatka, na ktorej ak zaváhaš bohom sa nestaneš. O bohovi s veľkým „B“ ani nerozmýšľaj, pokiaľ nemáš jasno ako sa dostať do stredu vesmíru.

Ja som križovatky, na ktorých to bolo možné, minul. Pre lepšie pochopenie mojich pocitov sa uchýlim k podobenstvu, k filozofii vlastnej včelám.

„Nemôžem byť kráľovnou. Som iba včelou robotnicou. Ešte trochu môžem byť užitočný pre novú populáciu.  Trochu aj pre teba, pokiaľ si ešte larvičkou v štádiu vývoja. Ak je ešte predpoklad, že sa môžeš stať kráľovnou. Že sa môžeš dostať do niektorej skupiny bohov“.

Preto neváhaj, zviditeľňuj sa! Len tak sa môže stať, že okrem mňa, aj niekto iný ťa začne kŕmiť „materskou kašičkou“. Túto príležitosť nepremeškaj. O pár rokov už budeš patriť len do skupiny kŕmičiek s neistým výsledkom. Predtým ti musí byť jasné, s kým chceš cestovať ďalej. Či so mnou, alebo či s iným tímom trúdov, včiel a kŕmičiek…

Piate putovanie

Návrat do večnosti

      Kuvikanie

„Už sa začína rúbať v našom lese.“ Povedal o pár rokov starší kamarát pri pive na jednom z našich posedení, a pokračoval: „Každé ráno pozerám vývesku v pohrebnej službe, či tam už nie som“. Odvtedy ubehol nejaký čas. Pár rôčkov. Umreli niektorí z príbuzenstva, priatelia, spolupracovníci… Je ich stále viac. Z tých priateľov, ktorých vnímam ako moje blízke okolie, ktorých myslenie a filozofia sú mi blízke, zatiaľ umrel iba Konni. Ostatní, živí, s pravidelnou nepravidelnosťou sa v priebehu roka stretávame. Okrem posedení pri pive aj pri iných udalostiach a aktivitách rôzneho druhu. Už nám zdravie neslúži ako pred dvadsiatimi, desiatimi ani piatimi rokmi. Preto aj témy rozhovorov sa točia oveľa častejšie okolo zdravia a tiež okolo našej možnej smrti. Tu sa naše úvahy rozchádzajú. Nesmerujú k potrebe hovoriť o čase prechodu touto hranicou, ani o potrebe pripraviť sa na tento prechod.

Rodičom vďačím za to, že som. Že ma pripravili žiť pre život. Na cestu cestovať ním. Na smrť ma nepripravili. Zanechali mi len neurčitý odkaz v okamžiku, kedy rodinný úľ opustili. Mamička vo veku sedemdesiattri. Zdravá, vitálna, čulá. Od jesene mala ťažkosti s obliekaním. V polovici januára bola hospitalizovaná. Vyjadrenie lekára bolo skeptické. Koncom marca nás opustila. Presnú diagnózu neviem. V nemocnici som ju navštevoval takmer každý deň. Bola plná optimizmu a nádeje v návrat k predošlej aktivite. Ja tiež. Striedavo sa jej stav menil. Posledný týždeň už iba osciloval na hranici života a smrti. Dva dni pred odchodom to vzdala. Nechala si zavolať kňaza. Keď som prišiel za ňou poslednýkrát, tak len nevládnou rukou mi naznačila znak kríža. Z očí som jej vyčítal: „Je koniec“. Ešte som sa snažil komunikovať s ňou spôsobom, ktorý sme si dohodli v čase, kedy jej stav naznačoval zlepšenie. Jej pohľad ale jasne hovoril: „Je to zbytočné. Je koniec!“. Na druhý deň nás opustila.

Ocko nás opustil ako deväťdesiatštyri ročný. Jeho odchod je veľavravný. Bol v lepšej zdravotnej kondícii ako mnohí dnešní sedemdesiatpäťroční muži. Určite by sa bol dožil veku hodne cez stovku. Nedožil sa. Koho za to viniť?

Po smrti mamy žil otec sám svoj zabehnutý život v bytovke. Občas ho chodil navštíviť niekto z príbuzenstva, ktoré žilo v blízkosti. Mne sa to podarilo tak raz za dva mesiace. Pri jednej návšteve som našiel otca sedieť zanedbaného v exprese a jeho obydlie v špine. Vtedy padlo moje jednoznačné rozhodnutie. Otca si zoberiem bývať k sebe! U otca to bol polročný proces rozhodovania sa. Nakoniec súhlasil. Všetko som prispôsobil jeho potrebám a želaniam. Mal všetko, o čom som si myslel, že potrebuje. Iba jedno nie. Moju 24 hodinovú prítomnosť. Nepotreboval ju a ja som potreboval občas mať voľný čas pre seba. To sa mu stalo osudným. Neustále zdokonaľoval formy psychického nátlaku, ktorými chcel svoju potrebu naplniť. Ignoroval som to, snažil som sa byť voči takýmto prejavom odolný. Jeden z týchto experimentov skončil prevozom otca do nemocnice. Bola sobota. V nemocnici musel zostať na pozorovanie. V pondelok, po rade negatívnych vyšetrení, bol prepustený. Už nie ako chodiaci a sebestačný, ale ako ležiaci pacient. Na zdôvodnenie pani primárky som nedokázal reagovať.

„To už máte tak, keď starý človek na pár dní zaľahne trvá to chvíľu, kým sa znovu rozchodí. Čo by ste chceli? Veď má viac ako deväťdesiat!?“

Nerozchodil sa. Naopak, stav pohyblivosti sa mu zo dňa na deň zhoršoval a bolesti tiež. V piatok som ho hneď ráno zobral na súkromné vyšetrenie s cieľom určiť presnú diagnózu jeho nevládnosti! Po tretej poobede tlak na zdravotný personál a moja neoblomnosť prelomili bariéru. Zdolali prekážku, ktorá na tomto míľniku otcovej cesty životom vznikla. Otec bol prijatý na oddelenie traumatológie s diagnózou: staršia zlomenina bedrového kĺbu. Úraz spôsobil pád z nemocničnej postele počas jeho pozorovania spred týždňa. Za výdatnej pomoci mladého prijímacieho lekára, ktorý stanovil potrebu okamžitej operácie na pondelok, sme vybavil všetky potrebné predoperačné vyšetrenia. Tie boli v ten deň aj urgentne vykonané. Aj otca, rovnako ako mamu, som navštevoval každý deň. V čase nedeľnej návštevy ma službukonajúca setra upozornila, aby z dôvodu plánovanej operácie som v pondelok na návštevu nechodil.

„Otca môžete prísť navštíviť aj dnes. Nebude operovaný, lebo jeho zdravotný stav sa mierne zhoršil.“ Oznámili mi z traumatológie v pondelok ráno. A tak som prišiel. Otec bol ubolený. Len tak, medzi rečou mi povedal: „Petrík, na takéto zaobchádzanie som nie zvyknutý“. Potom šeptom do ucha dodal: „Vieš, to dnešné nočné komando“! Na druhý deň bol preložený na oddelenie JIS. Keď som prišiel bol v kóme. V stredu ráno mi z nemocnice oznámili, že zomrel.

Jeho odchod do večnosti mal pokračovanie a dozvuky. Nočné komando som zažil osobne na tom istom oddelení o pár rokov neskôr. S podobným úrazom. Dokonca v tej istej izbe som bol tiež hospitalizovaný. Nezomrel som. Mal som dosť síl. Komandant mal šťastie, že neskončil na JIS-ke. Nestihol som dostatočne rýchlo vziať do rúk moju barlu, keď odkopol moje papuče, keď sa pustil upravovať nastavenie mojej postele a moju polohu…

Komandant sa stratil, viac ku mne neprišiel, ale zanechal otázku, „Ako sa dá, a ako všelijako je možné prekročiť hranicu večnosti?“.

Položil som ju aj mojim priateľom. Aj so sugestívnou odpoveďou: „Určite nie cudzím zavinením, ani nevládnym čakaním na smrť, a v utrpení“!

„Nekuvikaj! Veď otec sa Ti dožili viac ako deväťdesiat!“

„Ešte nemáš takú chorobu, na ktorú sa zomiera!“

„Musíš myslieť pozitívne. Tešiť sa z každého prežitého dňa!“

„Nemysli na smrť! Mysli na život a priateľov. Potrebujeme Ťa!“

„Radšej si priprav testament, nech všetci vieme, čo nám chceš zanechať!“

Mnoho odpovedí, ktoré majú za cieľ odbočiť od nepríjemnej témy, ktorá ma čím ďalej tým viac zaujíma. Tým viac, čím bližšie je môj fyzický vek číslom porovnateľným s číslom mojej štatistickej smrti v priestore, kde sa nachádzam. Téma, o ktorej spolu hovoriť dokážeme bez zábran a so smrťou súvisí, je testament. Posledná vôľa ešte živého jedinca. Jeho želanie a túžba, ako naložiť so všetkým tým, čo počas svojho života nazhromaždil. I tu sa s mojimi vrstovníkmi neviem zhodnúť. Asi preto nie, že nemám vnúčence a oni majú. Môj život je tým zbavený jednej objektívnej skutočnosti. Nemám potrebu zaujímať sa o individuálne blaho vnúčeniec, ani o ich cestu do budúcnosti. Mám len potrebu vnímať ich, ako súčasť skupiny mne blízkych spolucestovateľov Zeme. Subjektívne! S dôrazom kladeným na existenciu budúcnosti celej planéty.

„Akú časť z tej mnou nadobudnutej hodnoty odovzdať priateľom?“

Zrazu je tu iný uhol pohľadu na tú istú vec. Na „dúhu“, v ktorej oni vidia úplne iné farby a aj ich odtiene!

Svoj život som nežil pre zber hmotných statkov. Ak som ich potreboval, tak len na podporu uspokojenia svojich potrieb a potrieb mne blízkych, ktorí o to stáli. Ktorí k uspokojeniu svojej potreby, boli ochotní pomôcť mi uspokojiť aj tú moju. Ktorí dodnes vydržali chodiť so mnou na pivo a čakať, aký osoh im prinesie môj testament.

Tak ako nie každý môže mať šťastný začiatok, nie každý môže mať aj šťastný koniec. Horizont poznania, a uhol môjho pohľadu na ňom, rozhodovali o mojom správaní. Rozhodovali o tom, kam bude smerovať môj ďalší krok. Či môj život bude šťastný, či bude znieť ako zvon?

„Len to sa ti splní, o čom snívaš každý deň.“ Je moja múdrosť, ôsma zásada, životom mnohonásobne potvrdenej skúsenosti. Ver jej! Určite sa splní. Podmienkou je dodržiavanie aj tých predošlých sedem v duchu predpokladu, že na tom všetkom pracuješ sám a nespoliehaš sa ako ti iní budú pomáhať plniť tvoje túžby, želania a sny. Ak to má platiť, musí to platiť aj o mojej smrti. „Mojou túžbou je ísť spať a zobudiť sa mŕtvy!“

„To nie je tak jednoduché. Toho sa dožije len pár vyvolených.“

Konštatovala väčšina z tých, ktorým som sa o svojej túžbe zdôveril čiastočne žartom, ale vnútorne s úprimným želaním takto uskutočniť prechod cez hranicu večnosti. Cez hranicu, o ktorej nechceme hovoriť. Ktorú sme obohnali ostnatým drôtom, za ktorú nie sme ochotní pustiť žiadneho migranta. Ešteže máme to pivo. Dieru v plote, cez ktorú občas prepašujem i to niečo nechcené. Tú moju otázku života a smrti v inej podobe.

„Si pripravený prekročiť hranicu života hneď teraz?“ Začal som  znovu dobiedzať.

Tu sme sa zhodli. „Najskôr testament a potom smrť.“

Život je ale komplikovaný. Nič v ňom netrvá večne. Aj radosť z testamentu v okamžiku, keď obal zahodíš a spoznáš jeho obsah. Ten priateľom veľkú radosť neprinesie. Preto mi je ťažko hovoriť s nimi na túto tému. S tebou to bude ľahšie. Hlavne vtedy, ak ťa zaujal život včiel.

Žiadna včela neurobí niečo, čo by mohlo včelej rodine uškodiť. Dokonca aj vtedy, keď už cíti, že pre rodinu nemôže byť užitočná úľ opustí a uhynie mimo neho. Bez zásob, bez testamentu!

Ja zatiaľ ešte nejdem uhynúť. Ale ako včela cítim, že ten čas je už blízko. Ešte cítim, že som, že môžem byť užitočný. To mi dáva silu zobudiť sa a žiť. Ale stále častejšie uvažujem o momente rozhodnutia, kedy už tomu tak nebude. Kedy ráno sa nezobudím mŕtvy a mal by som. Rozmýšľal si  už o tom?

Odkedy mám ReMe, nezdá sa mi to tak komplikované. Mám cieľ. Dostať sa nad  hranicu „72 Hb_reme“. Veľa mi už nechýba. Stačí ak u teba, ale aj u tých všetkých mojich blízkych a priateľov, dosiahnem stav „všeobecnej subjektívnej spokojnosti a túžbu pridať sa k tým, čo chcú moju poslednú vôľu naplniť aspoň z časti tak, ako som ju ja naplnil Konnimu“.

Zo smrti nesmiem mať strach. Chcem aby ju sprevádzala istota, dobrý pocit z toho, že hranicu večnosti neprekročím v nevládnom čakaním na smrť a v utrpení. Že ju neprekročím pomocou predĺženej rukou niekoho, kto si to želá proti mojej vôli. Že ju neprekročím ako dôsledok chamtivosti, zloby, nezodpovedného konania, alebo nenávisti niekoho. Zomrieť musím, ale musí to byť na základe mojej dobrej vôle a nie povinnosti. Nie na základe rozhodnutia boha, ktorí ma na ňu pošle, alebo mi prikáže vykonať jeho úmysel, ktorý k tomu smeruje!

To moje rozhodnutie, tá moja dobrá vôľa sa určite dostaví. Určite vtedy keď vo mne radosť byť, žiť a tvoriť pominie. Keď sa zobudím a neviem čo urobiť pre to, aby som priniesol radosť. Aby som urobil čokoľvek pre to, aby Zem a život na nej mohli žiť! V tom je moja hodnota. S tou už dnes sa môžeš aj ty začať deliť. Aby pri delení bolo čo najmenej nedorozumení, rozdelil som ju. Môžeš si vybrať, o ktorú časť máš záujem: rodina, správanie, zdravie, múdrosť, láska, práca, priestor, stabilita, bezpečnosť, pomoc, tvoje dobré meno, moje statky a radosť. Žiadne utrpenie, iba radosť z toho všetkého ako som žil, tvoril a nezneužíval dobro iných v prospech seba. Všetko to, čo mi patrí, patrí aj tebe. Môžeš to používať a využívať za podmienky, že tu zanechaný odkaz nebudeš deformovať hlúposťami, ktoré zatratia môjho ducha! Ak to všetko naplníš, ak neprestaneš veriť v správnosť svojej cesty, po ktorej kráčaš s filozofiou tvojich predkov a múdrosťou tých, čo pochopili aká ďaleká je cesta do stredu vesmíru, svetlo uzrieš. Ten pohľad potom určite s radosťou odovzdáš ďalej tak, ako si to želám ja. Je možné, že s chvíľkou utrpenia, ale s uspokojením, že chvíľka bolesti sa vydržať dá…

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 25(24)