V tomto smere ma môžeš vnímať ako technokrata. Ale v žiadnom prípade nie ako objektívneho podporovateľa umelej inteligencie, či dokonca implementácie kybersapiensa do procesov mojej existencie. Nejdem pokračovať ďalej. Sám prídeš na to, že celý náš život je plagiát a ty originál, ku ktorému nemožno priradiť žiadny „izmus“, lebo aj ty by si rád sám seba a všetkých ostatných priradil k zlátanine, ktorej si sám autorom. Aj mňa vlastná skúsenosť doviedla k poznaniu, že musím mať jasno o tom, čo sa odohráva vo vnútri mojej partnerky. Musím vedieť koľko toho chce a koľko toho do tých 100% nedokážem naplniť len preto, že nechcem! Ale ako sa do toho vnútra dostať a overiť si, že práve ona svoje požiadavky obmedzí na päťdesiat percent, že tých zostávajúcich päťdesiat bude postačovať na uspokojenie tých mojich. Ako si overiť, že vie počítať tak ako ja a dokonca i v tej istej mne blízkej matematickej, alebo logickej sústave?

Netráp sa. Aj Ja som sa prestal. Ale neprestal som viesť rozhovory sám so sebou. Nie tak intenzívne ako počas môjho putovania, ale rovnako poznačené mocou filozofovania. Podľa ReMe som nastavil 99 %, ktoré viem dať. Začal som hľadať partnerku, ktorá vie dať mne tých jej 50 %! Ideál som nenašiel. Niekoľko „surových diamantov“ áno. Nutkanie skúsiť ešte raz lotériu šťastia bolo silnejšie, ako sa diamantov vzdať. Znovu som roztočil ruletu s nádejou, že jeden z tých diamantov sa bude dať časom obrúsiť na požadovaný tvar. Ale nedal sa. A tak som musel začať brúsiť seba. Teraz s vedomím, že pre seba som už našiel to, čo som chcel. Že viac mi netreba. S vedomím, že nemusím sa prispôsobovať sedem a pol miliardovej populácie Zeme, ale iba jednej osobe. Aj tej iba v situáciách, v ktorých moje rozhodnutie: dôjsť k cieľu; nevzdať sa; vytrvať; je výsledkom mojej dobrej vôle a nie povinnosti. Je silnejšie ako všetko ostatné!

O tom, kam siaha moja dobrá vôľa, čo pokladám za svoje povinnosti, čo pokladám za svoj cieľ som už veľa povedal. Ale hlavne napísal, „vytesal do kameňa“. Zveril svetu duchovna v mojej tvorbe, v odkaze, o ktorý sa môžem kedykoľvek oprieť. Oň sa môže oprieť i môj doživotný partner rovnako ako aj ty. Ako každý, kto vie čítať v slovenskom jazyku, alebo v jazyku, do ktorého mnou zverejnené duchovno bolo objektívne sprístupnené inej než pár miliónovej populácie znalej môjho materinského jazyka. A to je všetko. To je môj cieľ. Lebo týmto som zredukoval sedem a pol miliardovú populáciu Zeme len na pár miliónov. Na niekoľko jedincov, medzi ktorých patrím ja, možno  aj moja partnerka a možno aj ty. Samozrejme len v prípade tvojej dobrej vôle, nie povinnosti. Dobrej vôle chcieť byť užitočným, nie parazitujúcim pasažierom Zeme. Takým pasažierom: ktorý má čas; ktorý si vie subjektívne zvoliť na každej životnej križovatke svoj správny smer; ktorý vidí vo mne partnera, ktorého si vybral správne…

     Peniaze a hodnota

Túžba mať peniaze, a vedieť s nimi narábať, začína v rodine. Aj u mňa tomu tak bolo. V detstve nenásilne, úplne prirodzene, som dostal základy filozofie vnímania hodnoty peňazí a narábania s nimi. Tento základ mi postačoval na cestu mojím životom až do päťdesiatky. Nebolo ho treba výrazne meniť. Zabezpečoval mi stabilitu i naplnenie túžob, ku ktorým som bol výchovou vedený od detstva.

Proces spoznávania hodnoty peňazí je prípravou na odchod z raja. Rodina tým rajom môjho detstva určite bola. Ona mi ukázala kde rastú jablká. Usmernila ma, z ktorej jablone je najlepšie si zrelý plod odtrhnúť. V dostatočnom časovom predstihu ma naučila, ako tieto plody práce používať a užívať, aj kedy aké zásoby plodov je potrebné začať tvoriť! Nadobudnutý pocit hodnoty peňazí a vzťahu k nim, bol jablkom určeným k zimnému uskladneniu. Ešte nemalo tú správnu chuť. Ešte sa nesmelo do neho zahryznúť. Ešte ho bolo potrebné správne uskladniť v dobrej pivnici a počkať nejaký čas, kým bude chutiť tak ako má. Preto chýba peniazom získaným odchodom z rodinného raja chuť ducha poznania ich skutočnej hodnoty. Tú som získal vekom, poznaním a skúsenosťami. Tak ako poznanie, v ktorom čase, ktoré jablko, ako chutí. Poznanie toho, že jablká sú potrebným zdrojom vitamínov v čase, keď ich je nedostatok. Že zjesť iba jedno denne nestačí. Preto je potrebné ich uskladniť viac. Natrhať dostatok. Možno aj z iného stromu. Možno aj z inej záhrady. Možno aj uvažovaním o tom, či to musia byť iba jablká. Či aj iné druhy ovocia nemajú pre existenciu môjho bytia potrebnú hodnotu na podporu môjho rastu a existencie!?

Nasmerovanie môjho vzťahu k peniazom bolo vždy podfarbené objemom dostupného poznania a z neho prameniacej filozofie. Filozofie, ktorej prostredníctvom som si vedel dať odpoveď na vzťah dvoch entít, dvoch fenoménov. Ako napríklad: ovocie a vitamíny; objekt a subjekt; Ja a vesmír; čas a existencia; hmotné a duchovné; objektívne a subjektívne; múdrosť a hlúposť. Práve vzťah medzi peniazmi a s nimi zviazaným duchovnom, som pri opustení môjho rodinného raja nevnímal. V mojom myslení nebolo žiadne tesné spojenie medzi nimi. Hodnota bola hodnota a duch bol duch. Boli to dve samostatné inštitúcie. Dva vzdialené brehy rieky, medzi ktorými nebol žiadny čulý ruch. Jednoducho banka a kostol. S takýmto rozpolteným pohľadom, a  filozofiou ma zastihol rok 1999. Do tohto roku som existenciu môjho bytia vnímal ako vyváženú. Prispôsobenú procesom, ktoré ma na mojej životnej ceste dostali k tak obávanému prelomu tisícročí. Obávaná skoková zmena z prechodu roku 1999 do roku 2000 sa nekonala. Čas plynul pokojne ďalej tak ako procesy v mojom ja. Vôbec som netušil, že prichádza zmena, nežná revolúcia v mojom myslení.

Zmena myslenia nutne vyvolá i zmenu v správaní. Zmenu v prejavoch človeka navonok. Nepredpokladal som, že takým spúšťačom sa môže stať na prvý pohľad nevýznamné a všeobecne známe slovo „hodnota“. Dôvodom zmeny vo mne bola prednáška Richarda Douthwaita a jeho knižočka „Ekológia peňazí“. Prednáška ma doviedla k zamysleniu sa, prečo aj ja pokladám za prirodzené všetko prepočítavať na peniaze bez subjektívneho vnímania podstaty ich prítomnosti v čase a priestore? Tých nezodpovedaných „a prečo“ bolo zrazu oveľa viac: a prečo ma nezaujíma ich pôvod, ale skôr to, že sú; a prečo ich hodnotu vnímam ako môj úspech, nie hodnotu, ktorou ubližujem; a prečo hodnota toho, čo som za peniaze urobil, je ich prijatím ukončená. A prečo o hodnote rozhodujú bezduchí ekonómovia svojím kalkulačným vzorcom, v ktorom chýba: vzduch, voda, utrpenie a túžba žiť pre to aby Zem mohla prežiť. Tu prichádza ten nepríjemný pocit. Poznanie, kedy mať peniaze je nie príjemné. Kedy je to hanba! Možno ty sa dokážeš ubrániť takémuto smiešnemu pocitu. Ja mám stým problém od detstva.

Do mojich prednášok o etikete som zaviedol kalkulačný vzorec drzosti darcu a prijímateľa. Drzosti zamestnanca a zamestnávateľa. Koeficient správneho rozhodovania sa o skutočnej aktuálnej hodnote peňazí potrebných na uspokojenie mojej minimálnej potreby potrebnej k tomu, aby v určitom čase a priestore som mohol žiť. Nie živoriť, ani prežiť, ale pokojne a spokojne žiť. To ostatné je nadhodnota. Nepotrebná hodnota. Hodnota toho, čím môžem merať a preukazovať moju múdrosť, alebo hlúposť. Schopnosť obetovať sa v prospech celku. Schopnosť chcieť dať aj iným možnosť tešiť sa z plodov šťastia plynúceho zo spoločnej práce, alebo dať možnosť ukázať svetu svoju dokonalosť, jedinečnosť, neomylnosť a chamtivosť! Poukázať na nezmyselnosť aj mnou šíreného ekonomického kalkulačného vzorca a z neho plynúcej potreby neustáleho ekonomického rastu  spotreby. To ma doviedlo k UBUNTU. K filozofii obyčajných ľudí z Afriky. K niečomu, čo vnímam ako úžasné duchovné dedičstvo Zeme. Niečo, čo je možné prostredníctvom peňazí uchovať, ale rovnako, to niečo, je možné peniazmi zničiť. Usmerniť tok peňazí tak, aby mohli beztrestne ničiť, zabíjať, deformovať…

To niečo, to UBUNTU, sa dostalo do mňa bez toho, že by som bol v Afrike. Bolo súčasťou mojej výchovy. Postoja mojich rodičov k životu a dobe, v ktorej žili. Odkazu, ktorý aj oni nechtiac zdedili od svojich rodičov. Odkazu, ktorý potláčal: závislosť, neschopnosť, šírenie nepravdy, hlúpu zábavu, nezmyselné filmy. Ktorý zabraňoval tvorbe a propagácii takých vzorov, u ktorých je typickým prejavom: plytvanie, nerešpektovanie zvyklostí  a prijatej etikety.

„UBUNTU je slovo zo Zulštiny. Vyzdvihuje ľudskosť, humánnosť. Podporuje rozvoj môjho ja a hľadanie odpovede na to: kto sme a kým sme. Vytvára priestor pre rozvoj mentálnych schopností a myslenia. UBUNTU odhalí poznanie toho, čo sa vo mne skrýva, čo dokážem využiť v prospech náš, v prospech národov, v prospech rozvoja prospešného pre nás všetkých bez potreby reklamy, médií, nepotrebných farmaceutík a jalových služieb. Význam slova UBUNTU treba vnímať subjektívne: „Som tým, čím som vďaka ľuďom, ktorí sú vôkol mňa“. Iba tak je možné rozpoznať kladný a záporný dopad tejto filozofie. V tom zápornom dnes žijeme. Ľudia vôkol stratili záujem o bytie seba samých. Tým aj o svoju budúcnosť. Systém ich mení. Vedie ich tam, kam je jednoznačne nasmerovaný. To UBUNTU nie je!“

Pre mňa sa UBUNTU stalo poznaním, že ak žijem v nejakej komunite, potom všetci v nej sme odkázaní jeden na druhého. Tak ako ľudia kmeňa Zulu, tak aj ja som sa snažil v každej komunite, do ktorej som sa dostal, pracovať tak, ako som to najlepšie vedel. V tom bola moja hodnota. Hodnota podfarbená idealizmom a vierou, že komunita mi to rovnako vráti. Nie pod rúškom nenásytnosti, chamtivosti, neprijateľného a zvrhlého svetonázoru, ale v rámci reálnej situácie a možností, ktoré sú pre nás všetkých rovnaké. Nie je to ľahké a bezstarostné. Je to konanie pod neustálym tlakom, ktorého výsledkom je svetonázor, ktorý to príjemné i nepríjemné prenáša na všetkých členov komunity rovnako. Tak ako i zodpovednosť mňa za komunitu, seba samého, i za všetko to čo so životom a bytím súvisí. UBUNTU mi tak dáva možnosť bez obáv a pochybností konať dobro v prospech tých, ktorí mi to dobro rovnakým spôsobom vrátia. Nie peniazmi. Nie rovnakou protihodnotou. Ale rovnakým správaním. Rovnakými prejavmi a činmi voči iným. Rešpektovaním komunity a prírody. To je tou skutočnou hodnotou. Hodnotou, ktorú pociťujem i vo svojom vnútri ako spokojnosť s tým, že to čo som dal sa mi aj vracia v podobe rovnakých prejavov správania. Rovnakého rešpektovania mňa, prírody a Zeme.

Každá palica má dva konce. Aj tá UBUNTU. Vyžaruje z nej pocit vyplňujúci moje vnútro: nie ako jednotlivci, ale ako celok máme, keď sa spojíme, neuveriteľnú moc. Je to pocit poznania neuveriteľnej sily davu a bezmocnosti jednotlivca voči nej. „Je veľa pekných slov do ktorých zabalíš slzy, bôľ aj chamtivosť…“ Aj celok a moc sú tie, ktoré je možné všelijako ohýbať. Je potrebné k nim pridať aj slovo komunita. Aj to, ako s nimi  narábajú športovci, manažéri, makléri a iní. Oslovili ma komunity žijúce v nehostinných podmienkach severu, v džungli, tam kde ide o uchovanie existencie života a bytia. Tam tento výrok vnímajú ako existenčnú nutnosť. Ale komunity, v ktorých technický pokrok zúžil existenciu bytia života na uctievanie hmotných statkov, na uctievanie kvázi elít, vnímajú tento výrok inak ako ja. Vnímajú ho sebecky, objektívne. Ak si taký obyčajný ako ja, potom aj ty musíš vidieť koľko biedy, utrpenia a deštruktívnej sily je zneužitej v prospech uspokojenia záujmov elity. Nie na uspokojenie mojej túžby. V mojej túžbe je neuveriteľná moc sily davu a technického pokroku usmerňovaná subjektívne. Tak, aby v tebe, i v každom cestovateľovi Zeme prevládol ten druhý pól palice UBUNTU. Ten, ktorí bol deťom kmeňa Zulu vštepovaný do ich vedomia od narodenia. Len vtedy je možné vidieť, cítiť a počuť množstvo tej biedy a utrpenia na Zemi. Možno tak ako ja aj ty cítiš, že zo strany mocných, riadiacich kvázi elít, je vedená skrytá, ale stále viditeľnejšia vojna proti ľudstvu. Len ľudstvo, nie elity, môžu nad ňou zvíťaziť. V tom je moja skutočná hodnota, pre ktorú sa mi ešte chce: žiť, tvoriť a sadiť Konniho lipy.

Neviem, či to niekomu prinesie úžitok. Ja som len obyčajný človek, ktorý nechce, aby hnacou silou bytia bol: neustály rast spotreby, maximalizácia zisku, ignorovanie životného prostredia, rozvíjanie zábavy. Nechcem, aby moju prítomnosť ovplyvňovali jedinci, ktorí svojimi aktivitami budujú ilúziu dokonalosti a úspešnosti zneužívaním: mojej práce, skromnosti, ochoty pomáhať iným, túžby byť užitočný pre budúcnosť Zeme. Chcem, aby príkladom úspešnosti pre mňa, ale aj teba, boli jedinci, ktorí dokážu na prospech nás ostatných zužitkovať svoj čas bytia, i nahromadené hmotné statky. Ktorí dokážu vedecký pokrok a technické vymoženosti nasmerovať tak, aby skutočnou hodnotou človeka sa stala hodnota ním vytvoreného duchovného odkazu. Nezmazateľná stopa, ktorá  je odrazom: výchovy, morálky, poznania, osobnej filozofie, stavu kvality existencie bytia Zeme!

Je čas na zastavenie sa. Na spätnú väzbu môjho správania sa. K zamysleniu sa, či som vhodným pasažierom Zeme. Je čas k vyhodnoteniu vzdialenosti ťažiska palice môjho bytia od strednej hodnoty môjho koeficientu drzosti. Od množstva toho čo neustále beriem, ale za čo nič nedávam! Je čas spočítať lipy, ktoré som zasadil a ktoré boli zlikvidovaných vďaka mne, vďaka hodnote mojich peňazí?

Mať peniaze znamená mať zásobu niečoho, čo umožňuje „polievať“ zrnká múdrosti tak: aby klíčili, rástli, prinášali želanú úrodu. Ale pozor! To isté dokážu peniaze urobiť aj so zrnkami hlúposti. S burinou, ktorá do mňa, do teba a do nás bola zasiata. Dokážeš sa tomu ubrániť?

To zrnko zasiate do mojej hlavy prednáškou Richarda Douthwaita potrebovalo dosť dlhý čas, kým začalo klíčiť. Ale začalo. Vyrástol stromček, na ňom halúzka a z nej vetvičky. Jednou z nich je i táto kniha a obsah týchto riadkov v nej. Aká je ich hodnota?

Dnes viem, a som presvedčený, že peniaze nemôže vlastniť kto chce, a už vôbec nie „koľko chce“. Môžu ich vlastniť iba tí, ktorí s nimi dokážu uvážlivo narábať. Ktorí ich prostredníctvom dokážu polievať zrnká múdrosti a nie hlúposti. Ktorí dokážu zabrániť burine, ktorá v nich rastie, aby ďalej bujnela. A to je to, o čo sa snažím. „Lebo nie peniaze sú toho vina. Ale v nás ľuďoch je tá chyba…“.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 23 (22)