Štvrté putovanie

Nájdenie seba

     Hľadanie

Vždy som po niečom túžil a po niečom túžim aj dnes. Kvalitu mojich túžob ovplyvnilo kadečo a kdekto. O tom, do akej miery správne, vždy rozhodol čas. Ten sa nedá vrátiť späť. Pokazené je možné opraviť,  ale dohnať zdržanie spôsobené naprávaním nedostatkov sa niekde prejaví. Vtedy túžby a chcenie už nie sú vôbec dôležité.

Do života ma zasadili rodičia s láskou a zodpovedne. Základom bola túžba  mať partnerku, rodinu, deti. Bol to prirodzený inštinkt. Základný pud zvieracej ríše rozmnožovať sa. Zrejme ho nikto v rodičoch neutlmoval. Doba bol vtedy taká. Tento inštinkt bol vnímaný ako prirodzená samozrejmosť rovnako v nich ako aj u mňa. Bol to duchovný odkaz, dedičstvo podporované rodinou, okolím, politikou spoločnosti. Na ňom boli postavené dlhodobé ciele, aj socialistické plánovanie. Prijímané zákony a všeobecne platná etiketa tvorili systém, ktorý zážitok zo životnej cesty jednotlivcovi život spríjemňovali, alebo aj nie. Záležalo do akej miery sa jednotlivec dokázal sním stotožniť a prijať podstatu užitočnosti nastavenú systémom. Už od ranného detstva som vnímal očakávanie spoločnosti vkladané do mňa, do chlapca, do muža, ako do budúceho živiteľa rodiny a ochrancu vytvorených hodnôt spoločnosti. Tomuto cieľu boli úplne prirodzene podriadené naše detské hry, trávenie voľného času, vzájomné navštevovanie sa. Z minulosti známa zodpovednosť rodičov za výber partnera bola utlmená, ale ich záujem a poradenstvo, týkajúce sa výberu životného partnera, bolo neustále prítomné.

Preto už v čase dospievania, s tvrdohlavosťou a rozhodnosťou mne vlastnou, som mal mozaiku mojej vitráže života pripravenú v súlade s očakávaniami spoločnosti,  rodiny a prirodzeného inštinktu rozmnožovania sa. Rodičia mi boli vzorom pri prijatí môjho osobného záväzku: plodiť a vychovávať potomstvo len s jedným životným partnerom. Ako dvadsaťšesťročný som sa do toho pustil, ale nesplnil záväzok mať len jednu partnerku na celý život. Po dvadsaťročnom úväzku som ju úradne opustil.  Niežeby som to chcel. Proste som musel. Chcela ísť inou cestou. Nebol som stým plne stotožnený. Bol som pripravený vykonané vrátiť na križovatku, kde sme odbočili. Ale bývalá manželka jej druhou, pre mňa nezabudnuteľnou vetou: „som rada, že som sa zbavila blázna, s ktorým určite žiadna žena vydržať nemôže“; definitívne spečatila správnosť môjho rozhodnutia.

Potreba mať nablízku životného partnera dobiedzala o to silnejšie, o čo viac sa na posledný intímny zážitok nabaľoval čas. I keď hlavným spúšťačom pre naplnenie tejto potreby bola intímna blízkosť, k spusteniu nohavíc mi bránilo veľa iných požiadaviek nahromadených za predošlé obdobie mojej životnej cesty. Snažil som sa byť „trendy“, ale v tejto oblasti pozornosť pre naplnenie mojich túžob bola sústredená jednoznačne na populáciu nežného pohlavia a na trvalý záväzok bez uhýbania. Bolo aj mnoho iných dôvodov, ktoré rozhodli o tom, na ktorú stranu spadne minca, ktorá zostala stáť na hrane. Stalo sa to nechtiac.

Pri jarnom kosení lúky sa mi podarilo odkosiť jedličku, ktorú som pred pár rokmi priniesol od svätého prameňa spod hory Živčáková v Turzovke. Možno to bola krádež, i keď to bola iba náletová sadenička, ktorú som vykopal, doniesol domov a zasadil s tým najlepším úmyslom. Starostlivosť o sadeničku nebola v súlade s úmyslom. Inak by nedošlo k jej odkoseniu. Snaha o záchranu už bola výraznejšia, ale neúspešná. Vtedy sa ozvalo svedomie. „Ak chceš chybu napraviť a čistotu úmyslu potvrdiť, choď pre druhý stromček spôsobom tomu hodným. Čas čistotu Tvojho úmyslu potvrdí a preukáže!“

Okrem svedomia moju myseľ zamestnávalo aj hľadanie partnerky, ktorá by tolerovala moje bláznovstvá a túžbu absolvovať pešiu túru do Compostely. Cestu som odkladal z rôznych dôvodov. Zlomená stehenná kosť a bedrový kĺb na hrebeni Tatier spred roka boli ešte uznania schopné. Čas ale pokročil a odkosený stromček to spečatil. Dal výhovorkám stop a určil cieľ!

„Prejdem z Králik do Turzovky cez hory pešo po nový stromček len so stanom, spacím vakom, dvadsiatimi eurami a zásobami v ruksaku. To mi musí vystačiť na celú cestu. Bude to nielen dostatočné zadosťučinenie úmyslu, ale súčasne aj príprava na moju cestu do Compostely.“  Uspokojoval som vnútorný hlas svedomia. A pokračoval v kosení. A rozmýšľal o podrobnostiach spojených s realizáciou tejto myšlienky. Moje bláznovstvo bolo spečatené. Začal som hľadať spoločníkov pre takéto putovanie. Zdalo sa, že nás bude dvanásť. V zredukovanej zostave zostala nakoniec len Janka z Bratislavy. Ale za daždivého počasia, v augustový utorok o 13:00, som na Kremnický hrebeň z Králik vyštartoval sám.

Predpoveď počasia na najbližšie dni nebola priaznivá. Ale mne nešlo o výlet. Mne išlo o prípravu na putovanie do Compostely. O vnútorné presvedčenie, že cieľ, ktorý som sa rozhodol dosiahnuť, dosiahnem! Dokázať si, že s mojím rozhodnutím to myslím rozhodne a vážne. Že som ochotný ísť až k hranici smrti.

Na tretí deň som to takmer vzdal. Ráno o piatej, do nitky premočený, pod prístreškom, ktorý som objavil pri večernom zablúdení, som zjedol paštétu s krajcom chleba. Mojím rozhodnutím bolo vrátiť sa domov. V šumítku, v takom malom reklamnom rádioprijímači, začínalo ranné spravodajstvo o počasí. Zaujala ma správa o tlakovej níži, ktorá zasahuje stredné Slovensko a tiahne sa až po Budapešť. Na Považí je vraj tlaková výš. „Deň v daždi hádam ešte vydržíš!“ Poručil môj duch rozumu a nasmeroval moje kroky späť na západ. Na Považie! O dvanástej sa správa potvrdila. Predo mnou bolo vidieť roztrhanú oblačnosť. O hodinu neskôr, už na vyhriatej lúke zaliatej slnkom, som sušil všetko čo nabralo vlahu posledných dní. Bolo to niekde za Prievidzou. Večer som znovu zmokol. To už počas putovania do Turzovky, k hore Živčáková, bolo poslednýkrát. Trvalo päť dní, kým som dorazil do cieľa. O zážitky počas putovania nebola núdza. Boli by vhodným námetom na ďalšiu knihu. Určite by bola zaujímavá. V tejto chcem priblížiť inú hodnotu putovania. Silu ducha, viery a rozhodnutia.

Cestu po vrcholovom značení som zvolil cielene. Zaručovala päť dní pobytu mimo civilizácie. Spolu s jej profilom obťažnosti dávala možnosť preukázať pripravenosť riešiť nepredvídané situácie, ktoré putujúceho na tejto duchovnej misii môžu stretnúť. Nešlo mi len o overenie mojej pripravenosti splniť moje predsavzatie, ale tiež o preverenie schopnosti mojich potenciálnych spolupútnikov vydržať náročnosť mesačného putovania do Compostely. O ňom mi rozprávala bývalá kolegyňa Ľubka. Tá ho zvládla v dohodnutom čase napriek tomu, že počas putovania si na nohe natrhla sval.

Už prvý deň ma presvedčil o správnom rozhodnutí vyštartovať sám, v daždi a v deň, ktorý bol vopred určený. Nikoho som nemusel obviňovať, nikoho presviedčať prečo treba pokračovať, prečo nie som ochotný zmeniť nastavený cieľ a plán. Sám som rozhodoval kedy ísť, kedy zastať, kde odbočiť. Sám som niesol ťarchu zablúdenia i návratu na správnu cestu. Sám som si kládol otázky i odpovede na to všetko aktuálne v danom momente!

Päť dní mi dávalo priestor na rozprávanie sa samého so sebou. Postaviť proti sebe kvalitu i nekvalitu môjho Ja a porovnať ju so všetkým tým prítomným. Tu, obklopený len prírodou, duchom nekonečna a celkom sám, som objavil hodnotu mne pripisovaného bláznovstva. Mieru môjho sebectva vo vzťahu k tomu všetkému čo ma stretlo. Aj k tým pár ľuďom, ktorí ma vnímali ako špinavého, zarasteného a vychudnutého pustovníka. Tu som objavil hodnotu partnerstva, ktoré potrebujem. Ktoré má predpoklad prežiť. Nielen uspokojiť okamžitú osobnú potrebu! Ešte som nechápal objektívny a subjektívny pohľad na život v plnej kvalite. Ale množstvo podnetov a situácií , ktoré ma stretli a sprevádzali, boli energiou potrebnou k uplatňovaniu mojej ReMe a môjho kritického myslenia priamo v praxi, v teréne. A tak som filozofoval. Sám so sebou. O ceste môjho poznania. O odkazoch v biblii. O Ježišovi. O Bohu. O dare, ktorý mi bol daný mojím narodením. I o tom, či je mojou povinnosťou byť za tento dar vďačný.

Tu, pri rozhovoroch samého so sebou, som si plne uvedomil hodnotu darov, ktoré som dostal a tých, čo mi život priniesol. Dostal si ich aj ty. Tiež máš možnosť žiť, poznávať a dávať. Máš aj povinnosť zo sveta bytia odísť. Máš možnosť chcieť, tak ako aj ja, bytie opustiť s čistým svedomím. Ale to iba vtedy, ak hodnoty, ktoré ti boli dané do vienka, si plne uspokojil. A zdokonalil ich na prospech existencie a bytia Zeme. Nie na prospech tvojho parazitovania na nej!

„Nič nie je potrebné robiť okamžite a rýchlo. Každú narodenú myšlienku treba nechať kvasiť, aspoň tri dni. Až potom s ňou treba otravovať svet. Ozvena na ňu určite príde, ak ju chcem: cítiť, počuť a vidieť!“ A prišla. Na niečo už  v čase môjho päťdňového putovania. Na niečo bezprostredne po ňom a na mnohé myšlienky prichádza neustále. Počas putovania mal som čas „započúvať“ sa do nej. Vypočuť si, na aké múdrosti a hlúposti som prišiel. Hlavne preto je potrebné mať vždy čas…

A dorazil som do Turzovky. Do miesta, na ktorom vznikol odkosený stromček. Aj tie tri, ktoré už teraz rastú na „Našom pozemku“, vo mne. Na ktoré dávam pozor, aby im nikto neublížil. Ktoré som pomenoval Ja, Mamička a Detičky. Nie náhodou. Symbolicky. Vždy keď idem okolo rozprávam sa s nimi. Sám so sebou a s nimi. Zatiaľ mám pocit, že mi rozumejú…

      Posledný pokus

Rozhovory mňa so mnou priniesli ovocie. Systémovú zmenu v mojom správaní. Subjektívne zamyslenie sa nad zmysluplnosťou túžby nájsť partnerku, „s ktorou zomrieť sa mi oplatí“. A tiež prečo s tou aktuálnou a tými pred ňou, nebolo možné môj životný cieľ naplniť.

Vždy som po niečom túžil a po niečom túžim aj dnes. Kvalitu mojich túžob ovplyvnilo kadečo a kdekto. Objektívne to bol a bude vždy čas. Ale pri subjektívnej analýze všetkého toho minulého a prítomného nebol to nikto iný, než ja sám. Aj v prípade výberu mojej partnerky tomu bolo a aj  je určite tak. Preženiem to, ale ak aj nie, môj sebecký idealizmus spojený s nevedomosťou a presvedčením o neomylnosti dobra vo mne mi dovoľovali uvažovať iba o tom: ako Ja, ideál dokonalosti, dokážem nájsť rovnako úžasného jedinca pre spoločné putovanie životom. Táto, vo mne mnou pestovaná jedinečnosť sprevádzala výber mojej manželky, prípravu mnou zabezpečovaných podujatí, hľadanie potenciálnych partnerov… „Prečo túto vlastnosť, návyk, chybu v správaní neustále opakujem pri výbere potenciálnej doživotnej družky a vo všetkom ostatnom? Kedy tento návyk vo mne začal bujnieť a ako ho zlikvidovať?“

Vďaka môjmu osamotenému putovaniu som mohol tieto otázky preosiať pod rôznym uhlom pohľadu od toho bieleho konca palice po ten čierny. Len vďaka nemu nikto päť dní neovplyvňoval moje myšlienky. Moju filozofiou formovanú a súčasne deformovanú, objemom poznania získaného na mojej ceste životom, poznačenú s prienikom fenoménov: čas; priestor; a mne dostupné poznanie múdrosti iných. Len vďaka osamotenému putovaniu, kde pojem čas som takmer nevnímal, bolo môjmu ja umožnené všetku energiu venovať analyzovaniu významnosti jedinca i jeho bezvýznamnosti. Analyzovať to z  objektívneho uhla pohľadu nasmerovaného na moju túžbu, do môjho Ja. Súčasne aj z toho subjektívneho. Z toho, ktorý je nasmerovaný do konfliktu môjho poznania s nevedomosťou, ktorá ma obklopuje. Práve tu som našiel to brvno v oku, ktoré bránilo uvedomiť si prítomnosť zostávajúcich jedincov skoro desaťmiliardovej populácie Zeme. Oni tiež majú určitý podiel na mnou vyprodukovanej myšlienke. A tá zas má podiel na tom, aby každý z nás mohol urobiť svoj vlastný krok k tomu, aby sa dostal k cieľu svojej túžby, ktorá môže byť aj pri ďalšom kroku ešte spoločná, ale pri ďalšom už spoločná nemusí byť, i keď môj pocit je ešte stále naplnený vierou, že áno.

Nepočítal som urobené kroky ani myšlienky, ktoré po každom kroku som analyzoval vo vzťahu k tomu všetkému prítomnému čo určilo, prečo ďalší krok som urobil tak, ako som ho urobil. Tak ako i v tejto chvíli. Síce nekráčam, ale mix všetkých tých momentálnych podnetov rozhodne o tom, ktoré slovo pridám k tým prítomným tak, aby to dalo zmysel chcenému cieľu. Ale i ten sa v každej sekunde mení rovnako, ako sa menia prítomné podnety s plynúcim časom; s túžbou dať už konečne poslednú bodku tohto textu; s túžbou, dať ti zmysluplnú odpovede na mnou položené otázky; s túžbou nepremeškať splnenie povinností, ktoré sú dané algoritmom dnešného dňa; s túžbou zmeniť prioritu udalostí tak, aby niečo vzniklo, niečo zaniklo a potrebné mohlo efektívne pokračovať ďalej; s túžbou rozhodnúť sa tak, aby práve v tejto prítomnej chvíli som mal dobrý pocit z toho, že som urobil to, čo urobiť som chcel, a to čo urobím, čo ma ešte čaká, aby bolo určite správne…

„Alebo, že by nesprávne?“

Tu nastala tá kvalitatívna zmena likvidácie môjho dokonalého Ja. Návratom domov prišlo rozhodnutie. „Podľa mojej ReMe metódy urobím radikálny zásah do mojej zostávajúcej budúcnosti. Nájdem si partnerku, s ktorou sa mi dožiť oplatí! Stanem sa stromom, ktorý chce rásť v jej blízkosti.“

Presadiť starý strom je ťažko realizovateľný proces. Tak je to i s človekom. Ale človek je niečo iné ako strom. Svoj proces môže subjektívne ovplyvňovať tak aby sa dostal k svojmu cieľu. Vzorom mi je John Cromwell Mather. Preto sa nechcem k tomuto prirovnaniu uchýliť ako k podobenstvu, i keď mnoho podobností s uchovaním života a bytia  stromu by sa našlo. Zostanem radšej pri mojej tvrdohlavosti. Pri mojom idealizme. Mojom presvedčení, že všetko sa dá.

„Chce to mať iba čas, chuť a peniaze!“ A Johnovo ponaučenie v mojom podaní: „ak nemôžeš byť slnkom staň sa aspoň jeho tieňom, len tak získaš dostatok energie k získanie poznania tajomstiev vesmíru“.

Po rozchode s mojou bývalou manželkou vzniklo v mojom vnútri prázdno. Niečo ako vyťažený priestor na stene v bani za dopravníkom, keď nadložie nechce spadnúť. Keď chcem dosiahnuť cieľ, ale prekážka ma donúti zastaviť sa a premyslieť si ako ďalej. Je dobré byť pripravený na takúto situáciu. Urobiť zával skôr, než celá stena spadne. Pri prvom rozchode som na takúto situáciu pripravený nebol. Rozhovory sám so sebou som viedol oneskorene. Túžba po novom vzťahu už nebola túžbou idealistu, ktorá ho vedie po priamke do neba. Bola podložená poznaním, že na zával sa treba pripravovať priebežne. Nie až vtedy, keď hrozí, že všetko skolabuje. Ale ešte stále to bola iba túžba na hladine rojka presiaknutého idealizmom. Cítil som to inak a to iné chcelo ísť von. Vznikla moja zbierka spomienok, túžob a myšlienok „Srdce dokorán“. Nie všetko v nej obsiahnuté má pôvod vo mne. Podľa súdenia vyvolených dnešnej doby sú plagiátom. Nebránim sa tomu. Veď ani v nej mnou citovaná múdrosť, podľa ktorej „musíš v manželstve na polovicu zľaviť zo svojich požiadaviek a prejavy partnera rešpektovať stopercentne“, nie je moja. Je niekoho iného, ktorý zrejme tak ako ja, počas svojho manželstva, sa tak nesprával. Ja som sa tak nesprával ani pri žiadnej ďalšej partnerke, s ktorou som chcel nadviazať doživotný vzťah. Mnou citovanú múdrosť, ponúkanú svetu ako stopercentnú skúsenosť, som ignoroval. Naďalej k voľbe partnerky som pristupoval s rovnakým pocitom, ako keď si kupujem los v nádeji, že vyhrám ponúkaný milión. No nemal som to šťastie, hoci ponúkanú múdrosť som rešpektoval a správal sa chvíľku podľa nej. Žiaľ stále iba objektívne pod tlakom môjho Ja. A ono, počas môjho putovania, sa začalo obrusovať. Začalo sa zbavovať toho nevábneho nánosu naneseného na ten môj diamant za predošlý čas. Moje Ja sa rozhodlo urobiť posledný pokus. Vybrať si svojho doživotného partnera uvážlivo, objektívne, s dôrazom kladeným na subjektívne požiadavky kontrolované a obrusované ReMe na tvar môjho skutočného „JA“.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 22 (21)