Teória palice

„Kto chce psa biť palicu si nájde.“ Je múdrosť, na ktorej som postavil moju novodobú lásku k múdrosti. Čiže filozofiu. Viem, pre mnohých to slovo znie hrozne. Aj u mňa tomu tak bolo. Už prvé stretnutie sním bolo nepríjemné. Vstúpilo do mňa v puberte, zamaskované do krásnej mladej víly. Ten pohľad bol nádherný. Ako všetko to, čo v tomto období vníma pätnásťročný chalan v súvislosti s pohľadom na gitarové tvary krásneho ženského tela. Naše pohľady sa stretli. Pochopila. Jej reakcia bola okamžitá.

„Prestaňte snívať a sústreďte sa na svoje poznámky! Prázdnota v nich, odráža prázdnotu vo vašej hlave.“

Proste nesadli sme si. Zanevreli sme na seba a robili si prieky. Od tej chvíle som „Filozofiu“ ignoroval. Stačilo, že otvorila ústa. Postupne sa protagonisti tohto smeru striedali. Vždy s rovnakým úspechom. Filozofia, v akejkoľvek podobe, bola pre mňa nestráviteľná rovnako ako tekvicový prívarok s kôprom.

Podobný úspech s ignorovaním ponúkaného rozsahu poznania mal aj dejepis. Aj v ňom úvodné stretnutie zohrala deva. Aj tá moje túžby usmernila nesprávnym smerom. V oboch prípadoch to spôsobilo zabrzdenie môjho bezplatného a nedobrovoľného poznávania vied humánnych na niekoľko rokov. Až po päťdesiatke nadobudla potreba poznania múdrosti stav plnoletosti. Vďaka rodičom bola ona do mňa naočkovaná skôr, ale pod iným menom: „Existencia bytia“. Nanešťastie ako nežiaduca aktivita spojená s negatívnym dopadom. Oveľa častejšie ako pochvalu za moje úvahy mi bolo udelené napomenutie s odôvodnením; „už toľko nefilozofuj a rob niečo užitočné“! Preto bolo len otázkou času, kedy prídem na to, ako spolu súvisí objektívne a subjektívne myslenie. Ako filozofia ovplyvňuje či to čo konám, konám správne…

S prekážkami, ktoré mi život prinášal, prinášal aj potrebu neustáleho vzdelávania a zdokonaľovania sa. Potrebu neustáleho rozhodovania sa medzi správnym a nesprávnym, pravdou a nepravdou, múdrosťou a hlúposťou. Priniesol potrebu hľadania správnej cesty v nánosoch nepoznaných múdrostí. Vtedy nastal vo mne zlom. Musel som priznať, že mnou vytýčená správna cesta neexistuje. Rovnako ako neexistuje moja pravda. Lebo tá správna je tvoja. Aj Ferova. Aj Einsteinova. Aj mnohých iných, ktorí žili dávno predo mnou. Napríklad Ježiš, alebo Hans Georg Gadamer. Tu dozrel čas, kedy som prestal presadzovať moju pravdu a trvať na nej. Na vrchol môjho hodnotového systém vystúpili vytrvalosť, spoľahlivosť, ústupčivosť, racionálnosť, prispôsobivosť, skromnosť, kamarátstvo… Jednoducho vlastnosti človeka, ktorý sa hodí do tímu a nepodrazí ho. Človeka, po ktorého chrbte sa dá šplhať hodne vysoko. Ktorý vydrží extrémne zaťaženie, v extrémnych podmienkach a pritom sa nejaví ako úplný hlupák. Nezáleží na tom, či je v tábore bezdomovcov, alebo na návšteve domácnosti amerického kongresmana. Takéto hodnotenie mi otváralo každé dvere. Podmienkou bolo neprotirečiť a chváliť dokonalosť ľudí, tímu a hlavne tých, čo ho vedú. Tých čo sú tvorcovi myslenia nimi nastavenej budúcnosti. A ešte jedna dôležitá skutočnosť. Snažiť sa byť o trošku hlúpejší, ako môj priamy nadriadený. Jednoducho som bol planétou, ktorá pokojne obiehala okolo slnka, ktoré ju hrialo. Zároveň dodávalo energiu, poznanie a túžbu  chcieť sa od neho vzdialiť.

Príprava k opusteniu slnka je vždy spojená s prekážkami. Už len samotné vzdialenie od neho vnáša do systému nestabilitu. Tá vždy niekomu pomôže a niekomu ublíži. Je to ako s tou palicou. Záleží na ktorom konci ju držím, či ňou ubližujem, alebo  či niekto ubližuje mne. Ale palica je iba krátka úsečka môjho bytia z kruhu nekonečnej večnosti existencie. Je úsečkou mojej životnej cesty, ktorej zafarbenie môže mať ktorýkoľvek odtieň farieb života od jej bieleho konca po ten čierny. Len na mne záleží ku ktorému koncu smeruje moja túžba. Čo preto robím a kde sa to všetko zlomí. Moje filozofovanie o každom mojom kroku začala sprevádzať otázka zafarbenia mojej palice. Koľko dobra priniesla a akým zlom to dobro bolo znehodnotené? Ako dlho som v mojich rukách držal koniec, ktorý bil?

Dlho som bol nakazený idealizmom, nesprávnou výchovou. Vierou, že niekto niekomu vedome nemôže robiť zle. Realita ma doviedla k potrebe ľudí okolo seba škatuľkovať na dobrých a zlých. U tých zlých bolo potešením škodiť. Mať radosť z toho zlého urobeného niekomu inému. Pre môj ružový pohľad na život som nevnímal súvislosť medzi škodením a využitím tejto záškodníckej aktivity vo svoj vlastný prospech. To bola chyba. Mal som sa tomuto prejavu prispôsobiť. Nemal som sa mu brániť. Ale bránil som sa. Skôr som veril jedincom, ktorí takéto správanie odsudzovali. Dokonca odmietali ho sami prejavovať v akejkoľvek forme. Ale aj títo mali svoje chyby. A tak som si prestal všímať drobné prehrešky. Toleroval som ich. Tým som si dokázal ospravedlniť aj tie svoje. Musel som si priznať, že v boji o prežitie na slnku, alebo v jeho tieni, sa dopracujem len občasným úskokom. Preto drobné podrazy a nečestnosti som bol pripravený nie iba tolerovať, ale aj sám uskutočňovať. Nečestnosti som začal vnímať ako korenie, ktoré dodáva životným prekážkam chuť prekonávať ich. Dáva možnosť životu kvitnúť, rozvíjať sa. Ale čestných a nekonfliktných ľudí som si Vážil. Boli mi príkladom. Cítil som potrebu pomáhať im. Najmä vtedy, keď odklon od pravidiel „čistej hry“ mal bezprostredný dopad aj na mňa, alebo bol v princípe neúnosný, netolerovateľný. Preto nemôžem o sebe povedať, že som bez viny. Ďakujem tým, čo tak o mne hovoria. Vy ostatní ich určite vyvediete z omylu. Ale práve kvôli týmto ľuďom si nemyslím, že niekto by chcel niekomu vedome škodiť, alebo ubližovať.

Dnes už nebijem, iba hľadám, ako napraviť moje chyby a omyly. Možno aj preto je dosť ľudí  takých, ktorí ma chvália, ale aj dosť takých, ktorí ma nemajú radi. „Pomáhajú mi tí, čo ma upozorňujú na moje nedostatky. Nie tí, čo ma iba chvália.“ Je tiež jedna z mojich múdrostí. Hovorí o mojej nedokonalosti ale nie o tom, či je potrebné si priznať vinu. Dať na pranier ľudí, ktorí mi boli priateľmi a sklamali sa vo mne. Či otvoriť škatuľku citlivých tém s osobami, ktoré ma podrazili. Neurobiť to, je ako zamiesť špinu pod koberec. Tváriť sa, že čoho sa dotknem funguje bezchybne hoci všade vôkol cítiť zápach mnou nanosenej nečistoty.

Nikdy nič v živote nejde hladko a bez prekážok. Všetko, čo je zdrojom radosti, je aj zdrojom niečoho nepríjemného prameniaceho z toho druhého konca tej mojej palice. Že tomu tak je nemusíš uveriť. Ale u mňa práve prekážky, konflikty a neúspechy boli tým, čo ma posúvalo vpred za novým poznaním, za túžbou byť aj pre teba užitočný. Prekonaním prekážky problémové situácie nezmizli. Ak, tak iba na chvíľku. Potom, akoby som otvoril dvere do ďalšej miestnosti s množstvom iných dverí. S výzvou otvoriť niektoré z nich a pokračovať ďalej. Potvrdila sa mi stará múdrosť, poznanie: nič nemôže byť tak zlé aby nemohlo byť ešte horšie. Ale aj lepšie. Lebo za mnoho životných neúspechov a prekážok si môžem sám. A to len preto, že som sa rozhodol ísť nesprávnou cestou. Vstúpiť do miestnosti, cez ktorú cesta k mojim cieľom nevedie. Že pootvorené dvere som nezavrel v okamžiku, keď bol ešte čas vycúvať z miestnosti, do ktorej som mal možnosť nahliadnuť.

Tak tomu bolo i vtedy, keď na mojom bankovom účte pristálo päť miliónov. Samozrejme nie náhodou a nie v plnej počestnosti. Predchádzala tomu príprava. Poslaním bolo všeobecne prospešný cieľ realizovať iným spôsobom. Pootvorené dvere som zavrel, ale nemusel. Osobné záujmy a nedostatok odvahy rozhodli, že pre cieľ, ktorý sme ich prostredníctvom chceli realizovať, nie sme dobrý tím. Po týždni som prijatú čiastku previedol späť na účet odosielateľa. Hladina sa upokojila. Z podrazu sa stal omyl. Čas ukázal, že to nebolo dobré rozhodnutie. Moc peňazí bola zneužitá. Nebola využitá v prospech poznania. Dvere sa zavreli aj preto, že nad tým, „čo by bolo keby“, som už nerozmýšľal. Nebolo potrebné zbytočne strácať čas. Bola to cesta pre mňa so zákazom vjazdu, ktorý som neporušil. Zato tí, ktorí ho porušili to určite cítili ako podraz, lebo boli zneužité pravidlá ich nečestnej hry.

„Nikdy si nebol taký! Nepoznávam Ťa!“ Povedala priateľka, keď po rokoch spolupráce som tvrdo požadoval vyplácanie rovnakej odmeny za mnou odvedenú prácu len preto, že zo spoločnej záhradky mi nedopriala zobrať si rovnaké množstvo úrody ako brala ona, i keď o záhradku sa už prestala starať. Dokonca, možno nechtiac, mi škodila len preto, že ju viac hrialo iné slnko…

Túžba a podraz. Dva pocity, ktoré vždy sprevádzali môj neúspech. Obyčajne niekto zámerne niečo sabotoval, nedodržal, nasmeroval do zabudnutia. Naučil som sa na podstatu podrazu okamžite nereagovať. Počkať kým rozbúrené vášne vychladnú, kým čierna farba vybledne, kým výjazdy na kruhovom objazde sa uvoľnia. Kým pocit beznádeje, hnevu a zúfalstva prestanem vnímať ako zamračenú oblohu, cez ktorú lúče slnka už nemôžu nikdy preniknúť! Naučil som sa podraz vnímať ako súčasť života a počítať sním. Očakávať ho s radosťou. Veriť, že je to iba prekážka, k prekonaniu ktorej existuje nekonečne veľa spôsobov. To musí postačovať k tomu, aby som našiel minimálne tri také, ktoré v danom priestore a čase dávajú možnosť pokračovať ďalej k cieľu, ktorý prinesie radosť z toho, že môžeme exitovať a byť.

„Vždy je potrebné sa pripraviť na tú najhoršou situáciu. Všetko ostatné sa už potom zvláda ľahko.“

Len vďaka tejto myšlienke sa mi podarilo zrealizovať misiu Washington – Banská Bystrica.

Podrazov, ktoré ma v období jej prípravy a realizácie sprevádzali, bolo neúrekom. Za ten najväčší pokladám zradu priateľa. Bol starší. Vážil som si ho pre jeho schopnosť dokázať robiť veľké veci. Vždy so sto percentnou istotou. Tá moja, celosvetová aktivita, takú istotu nezaručovala. Ale ak by predsa len, nechával si zadné dvierka. Hádzal mi polená pod nohy. Dokonca ešte i vtedy, keď mnou vedená skupina opustila Slovensko a nabrala kurz USA. Možno práve vďaka tým „polenám“, som po štyroch týždňoch úspešne dorazil naspäť na Slovensko. Do Levíc. Tu, počas oficiálneho prijatia u primátora, za účasti novinárov, som nabral odvahu a prekonal dovtedy u mňa nemožné. Postavil svoju pravdu, na základe vierohodnej argumentácie, proti polopravde prednesenej osobou pre mňa spoločensky významnejšou. Postavil moju samoľúbosť proti tej jeho. Nedokázal som ju ďalej potláčať, keď osobné ambície jedinca začali tlačiť do úzadia  duchovný odkaz myšlienky vybudovanej na daroch občanov Slovenska. Tých občanov, ktorých som dokázal presvedčiť o čistote a úprimnosti môjho idealistického projektu. Projektu, ku ktorému sa pripojil aj prezident Slovenskej republiky. Projektu, ktorý dokázal, že začína plynúť čas, kedy Slováci dokážu ukázať Američanom o čo sú schopnejší než oni.

„Dokázali ste, že diplomacia sa dá robiť aj bez zbraní. Na bicykli.“ Tak mi to v Hazletone pretlmočili priatelia, ktorí nás v pôsobisku Jozefa Murgaša sprevádzali. Vtedy som ešte netušil, ako ľahko sa dá všetko otočiť. „Že skutočná diplomacia sa robí tak, aby na cestu do pekla sa každý tešil“. Netušil som, že práve takáto filozofia nasmeruje moje kroky na akademickú pôdu.

Vstup do akademického prostredia bol podmienený zmluvne potvrdeným prísľubom doplniť si formou doktorandského štúdia vzdelania o ekonomický smer. Prísľub som ohýbal do prasknutia. Z plánovaných troch rokov štúdia bolo päť. Viac sa nedalo. Dostal som posledné ultimátum. Poslednú šancu zotrvať v akademickom prostredí a udržať nastavený cieľ. Do odchodu na dôchodok mať stabilný príjem. To bolo moju hlavnou motiváciou, kvôli ktorej som začal tvrdo pracovať na získaní posledných troch zápočtov. Kosa narazila na kameň. Tento krát na samoľúbosť pána profesora. Dodnes si ho vážim ako človeka, ktorý pre rozvoj cestovného ruchu Slovenska odviedol obrovský kus práce. Zanechal výraznú stopu, duchovný odkaz. Stovky študentov, ktorí pokračovali vo zveľaďovaní jeho diela. V mojom prípade sa tak nestalo. Neprijal som jeho kritickú argumentáciu. Nezapadla do môjho konceptu myslenia. Nezapadla ani do štruktúry spoločenskej etikety, ktorej bol pán profesor autorom, ktorú som prednášal. Náš rozchod bol dramatický. Na mojej strane pokojné rozhodnutie ukončiť stabilný finančný tok príjmov, na druhej strane obhajovanie kvalitatívnej nesprávnosti prístupu k hodnoteniu mojej poslednej práce venovanej cestovnému ruchu.

Ale pánovi profesorovi ďakujem. Otočil moju životnú cestu za poznaním smerom, ktorý naplno rozvinul vo mne všetko driemajúce. Všetko to, čo je pre existenciu bytia Zeme dôležitejšie ako ekonomika, ako cestovný ruch, ako tridsať titulov autorov, ktorí moje myslenie deformujú v neprospech užitočnosti pasažierov mojej, tvojej i jeho planéty. Tu je ten paradox. Skúsenosť, že práve táto zmena spustila procesy, vďaka ktorým rozsah a kvalita môjho poznania dosiahli úroveň mnohonásobne vyššiu, než by sa tomu tak stalo v prípade získania titulu PhD. Vďaka pánu profesorovi vznikla moja Reflexná metóda. Jej prostredníctvom si môžem vyhodnotiť moju i tvoju spoločenskú hodnotu. Prínos nás dvoch, i pána profesora, pre spoločnosť. Môžem si ohodnotiť všetko to, čo spôsobilo, že som robil „podrazy a nečestnosti“. Môžem si ohodnotiť dopady takýchto mojich aktivít. Ale hlavne ty a Ja môžeme o všetkých týchto procesoch a dopadoch spolu komunikovať z pohľadu subjektívneho i objektívneho.

Podstata nášho spoločného cestovania na planéte Zem je podmienená vzácnosťami. Pokiaľ sa pozriem do histórie musím priznať, že materiálne statky v rôznej podobe mali prvoradé postavenie. Žiaľ i dnes je tomu tak. Paláce, zlato, bankové konto a iné. To všetko sú symboly moci. Sú však aj symbolom kultúrneho dedičstva. Odkazu múdrosti, šikovnosti a schopnosti dokázať si poradiť s prekážkami spôsobenými novou dobou, ľudskou hlúposťou a vyššou mocou. V tomto všetkom sa skrýva hodnota spoločenského prínosu v prospech bytia a existencie. Asi preto vnímam drobné podrazy ako súčasť života. Som na ne dokonca pripravený. Asi by  sa mi ani žiť nerátalo, keby neboli. Sú korením, ktorým si môžem dochutiť jedlo. Sú podnetom k tomu, aby som sa posunul o krok vpred.

Tie moje omyly a podrazy zasiahli hlboko do môjho života. V mojej pamäti sa netratia. Vŕtajú v nej. Nútia uvažovať o situáciách, v ktorých by proces mohol preukázať aj oveľa horšie správanie. V takom prípade mi dobre padlo, ak za tým zlým bol niekto iný a Ja tým, čo tieto negatívne dopady utlmil. Ale pocitu viny a zodpovednosti som sa ani v takýchto situáciách nedokážem zbaviť. Čas ma nútil zamyslieť sa, aký podiel na tom nepríjemnom mám sám. Preto nemôžem byť bez viny a zlomiť tú palicu na bielom konci. Veľa neúspechov a vzniknutých prekážok je spojených aj s mojím menom.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 20 (19)