Ubehol prvý mesiac. Plánované tržby kancelárie klesli o 60%. V druhom mesiaci nestačili ani na zaplatenie telefónov. Začal som hľadať niekoho, kto by chcel pokračovať v poskytovaní služieb agentúry SPEDIk. Za lákadlo som považoval možnosť používať moje obchodné meno, priestory, zabehnutú ponuku a kompletné materiálne vybavenie bez nároku na finančnú kompenzáciu. Ako bonus nový produkt: predaj zmluvne ošetrenej ubytovacej kapacity desiatich top hotelov v okolí Banskej Bystrice. Podmienkou bolo prevziať všetku zodpovednosť za výkon aktivity na svoju osobu, vrátane prevádzkových nákladov. Dôvodom k tejto veľkorysej ponuke bolo udržanie dobrého mena, verných klientov, ale hlavne mať zázemie v prípade, že znovu prídem o zamestnanie. Predstava sa nenaplnila. Záujemca o moju „veľkorysú ponuku“ sa nenašiel. V treťom mesiaci som s Valikou pracovný pomer ukončil, podnikateľskú aktivitu znovu dočasne pozastavil a o dva roky neskôr aj tú ukončil.

Administrácia programu MBA bola oveľa rozsiahlejšia, časovo náročnejšia a dynamickejšia, než to bolo prezentované Emilom pri úvodnom stretnutí. Plánované štyri pracovné hodiny sa ukázali ako výstrel do tmy. Neuskutočniteľný sen. Už po prvom týždni bolo zrejmé, že osem hodín nestačí. Analýza po prvom mesiaci potvrdila predpoklad. Na plné uspokojeniu požiadaviek koordinátora bolo potrebných viac ako šesťdesiat hodín týždenne. Na základe vierohodnej argumentácie koordinátor povolil prijať pomocnú pracovnú silu. Pracovná výkonnosť sa ustálila na sto hodinách týždenne. Stal som sa riaditeľom programu MBA na UMB. Mnou tvorený obrat služieb a zabezpečovaných výkonov dosahoval hodnotu cez 8 miliónov korún ročne. Takýto finančný tok mi umožňoval s pomocou koordinátora vybudovať si na UMB určitú samostatnosť a vážnosť. Získal som služobné auto, vlastnú kanceláriu, samostatné telefóny pre zabezpečovaný program a kontrolu nad mnou tvoreným finančným tokom. Bol to len začiatok mojej novej budúcnosti. Začiatok úseku životnej cesty, na konci ktorého som mal úplne jasno videl rozdiel medzi objektívnym a subjektívnym prístupom k bytiu. Ku všetkému tomu čo vôkol seba vnímam. Odrazu sa MBA stalo pre mňa značkou prieniku kvality a múdrosti.

Filtrom pre vstup do programu MBA boli: prax, poznanie, čas a peniaze. Oni tvorili základ motivácie k absolvovaniu tohto dvojročného štúdia. Záujemca si musel vyčleniť požadovaný objem študijného času k jeho absolvovaniu a uhradiť požadované servisné náklady vo výške pol milióna. Bola to značná čiastka. Ale na druhej strane objem a kvalita poskytovaných služieb tejto čiastke v aktuálnom čase zodpovedali.

Výnimočnosti programu MBA zodpovedala aj klientela uchádzačov o tento program. Išlo o predstaviteľov top manažmentu rôznych podnikov, firiem a organizácií Slovenska. Už len kontakt s nimi bol výnimočný. Pre mňa určite. Mohol som porovnávať kvalitu ich poznania, túžob a prínosu pre spoločnú budúcnosť s tým, čo bolo preosiate mojím sitom. Preto možnosť mať prístup k týmto „bohom“ som si uvedomoval oveľa hlbšie ako ten, kto sa chcel za takéhoto jedinca pokladať bez toho, aby si nastavil aspoň hrubé sito svojich úspechov a toho, čo vyprodukoval. Kvalitu deformácie toho čo chcel a čo pre svoju nevedomosť, pre svoj obmedzený obzor poznania, nemohol dosiahnuť. Už len skutočnosť, že záujemca o toto štúdium sa dobrovoľne rozhodol obetovať svoj čas a nemalé finančné prostriedky na zdokonalenie poznania svojej múdrosti, mi postačovali k uvedomeniu si mojej malosti a obmedzenosti mojich možností vo vzťahu k nim. Tým aj mieru mojej zodpovednosti za naplnenie ich očakávaní, ktoré som im prisľúbil v čase ich rozhodovania, stať sa účastníkom programu MBA na UMB. Tým aj moje hodnoty a systém práce nadobudli iný rozmer.

Zrazu som nemal obmedzenia vyvolané nedostatkom finančných zdrojov, ale ľuďmi, ktorí vytvorený objem zdrojov chceli spravovať podľa svojej predstavy. Nie podľa kritérií poskytovateľa licenčnej zmluvy, ktorý zaručoval na Slovensku kvalitu ekvivalentnú štandardu Britskej univerzity. Vďaka nemu každý študent, lektor a skúšajúci zúčastnení na tomto projekte, mali prístup do celosvetovej vzdelávacej siete. Lektor mal povinnosť jedenkrát za dva roky zúčastniť sa náčuvu svojho modulu na univerzite v Nottinghame s cieľom zdokonaliť svoje zručnosti a poznanie. V spolupráci s „modullídrom“ anglickej univerzity, počas služobnej cesty do Nottinghamu, sa zúčastnil tiež aktualizácii modulu pre nasledujúce obdobie. Dvojnásobná odmena za hodinu výučby lektorovi v tomto programe bola motiváciou pre každého, kto dokázal zvládnuť požadovanú kvalitu a udržať inovačné tempo obnovy poznania obsiahnuté v jednotlivých moduloch programu.

Dvojsečnú moc peňazí v prvom roku môjho administrovania tohto programu som nevnímal. Nasadol som do rozbehnutého vlaku, o ktorom som nevedel vôbec nič. Mal som len tušenie, že vezie pre budúcnosť niečo cenné a užitočné. Už len hodnota informácií a kontaktov, ku ktorým som mal prístup a ktoré som získal, mali väčšiu cenu ako balík, ktorý bol vedený na podúčte UMB, s ktorým som disponoval. Z ktorého som ročne vyplácal odmeny vo výške pol milióna korún ľuďom, z ktorých niektorí len hmlisto tušili prínos programu pre univerzitu a Slovensko. Pred rokom som to nevedel ani ja. Mal som len tušenie, rovnako hmlisté, že finančné toky tu majú iné objemy ako sú tie, čo tečú v našom školskom vzdelávacom systéme. Kvalita práce, systém práce, množstvo práce a tempo práce mi nedovoľovali rozmýšľať nad témou: hodnota mojej práce. Nebol na to čas. Bolo treba pracovať. Nie rozmýšľať o nepodstatnom. Ale prišiel zlom! Požiadal som o priznanie rovnakej odmeny, akú som vyplácal osobe poverenej kontrolou správnosti výkonu mojej administratívnej funkcie na univerzite. Nastalo zhrozenie. Odrazu som chcel niečo, čo mne, obyčajnému asistentovi, nepatrí. Čo patrí len bohom. Len oni majú právo žiadať kúsok zo všetkého, nech je to kdekoľvek.

Trochu som sa k nim priblížil, ale brať zo všetkého som nechcel.

„Ja som len obyčajný človek zvyknutý robiť si svoju prácu, za ktorú očakávam primeranú odmenu. Nie asistentský plat.“

Nepožiadal som o navýšenie môjho tabuľkového platu asistenta na úroveň platu manažéra. Bol som zamestnancom vzdelávacej inštitúcie nie podnikateľského subjektu. Preto som požiadal iba o rovnakú odmenu akú dostávala parazitujúca osoba s manažérskym platom vo vzdelávacej inštitúcii za kontrolou správnosti výkonu mojej práce v zmysle licenčnej zmluvy, o ktorej ona mala len hmlistú predstavu.

„Nepoznávam Ťa. Nikdy si taký nebol.“

Bola spätná reakcia na moju požiadavku, z ktorej bolo cítiť sklamanie z dôvery postavenej na predošlých rokoch vzájomnej spolupráce. Sklamanie z istoty, že moju čestnosť, spoľahlivosť a zodpovednosť zlomili peniaze! No nezlomili. Zlomilo ju kritické myslenie. Poznanie, že si zaslúžim viac, lebo hodnoty vytvorené mnou a mojím manažérskym prístupom sú mnohonásobne väčšie ako hodnoty, ktoré pre danú aktivitu prinášajú tí, čo na nej iba parazitujú!

      ReMe

Je veľa vecí a udalostí vôkol mňa, ktorým nerozumiem. Určite aj okolo teba. Aj táto časť je taká. Tajomná. Pochopiť ju môže len ten, kto chce. Ak nechceš, nezdržuj sa. Preskoč ju. Vráť sa k nej len vtedy, ak niekto ti položí sugestívnu otázku. „Však som konal správne?“ Môžeš tak urobiť aj vtedy, keď máš nutkanie sám takúto otázku položiť niekomu v tvojom okolí. Dokonca aj vtedy, keď takúto otázku chceš položiť sám sebe.

Vždy, keď som takúto otázku položil, nekonal som správne. Lebo ak áno, nepotreboval som sa pýtať. Ak som potreboval, tak len preto, že  o mojom konaní som mal pochybnosti. Potreboval som spoluvinníka, s ktorým v prípade neúspechu bolo možné podeliť sa o nepríjemné. Pre takúto službu som bol vždy dobrým objektom. Vinu som nikdy nehodil na kamaráta. Trpel som spolu sním, alebo som všetko zobral na seba. Preto som bol dobrým a spoľahlivým kamarátom. Prišiel ale čas, kedy „kamaráti“ začali túto moju vlastnosť zneužívať. Kedy som si začal uvedomovať výhody, aj nevýhody, takéhoto konania. Začal som ich vzájomne porovnávať. Začal som uvažovať o tom, či už nedozrel čas vyskočiť z rozbehnutého vlaku. Ale ako?

„Vymyslel som ReMe.“

Vlastne nevymyslel. Zdokonalil som len myšlienku niekoho z internetu. Ten porovnával prostredníctvom tabuľkového procesora Excel niekoľko rôznych udalostí, ktoré mali rozdielny vplyv na konečný výsledok. To ma inšpirovalo vytvoriť takúto tabuľku, zrkadlo túžby, reflexiu osobného chcenia v procese náboru študentov, do mnou zabezpečovaného a ponúkaného programu MBA. Stačilo vyplniť tabuľku, nastaviť priority podľa vlastného uváženia a z množstva existujúcich študijných programov bol záujemcovi odporučený taký, ktorý zohľadňoval všetky jeho požiadavky a obmedzenia týkajúce sa štúdia MBA. Nemusel som vysvetľovať prečo mnou ponúkaný študijný program je pre nášho študenta najlepší. Veď výber bol len odrazom, reflexiou na požiadavky a očakávania určené samotným záujemcom. Preto aj tento spôsob rozhodovania som nazval Reflexnou metódou, ReMe.

Túto metódu, algoritmus, som začal používať aj pri iných činnostiach. Postupne som si ju pre vlastnú potrebu zdokonaľoval, zovšeobecnil a aj publikoval. Vznikli „nástroje“, ktorých prostredníctvom bolo možné tento algoritmus použiť v ktorejkoľvek oblasti spoločenského diania. Moje presvedčenie a idealizmus ma doviedli k vytvoreniu Reme analyzátora. Ten som prostredníctvom aplikácie YouTube ponúkol každému občanovi Zeme. Prirodzene občanovi schopnému komunikovať s internetom. A tak nástroj, po novom aplikácia, „Univerzálny analyzátor ReMe“, vstúpil do sveta.

Prostredníctvom ReMe analyzátora si môžeš z množstva dostupných a ponúkaných možností, podľa vlastných kritérií a priorít, vybrať: partnerku, najvhodnejší model auta, najlepšieho kandidáta pre ovplyvňovanie procesov, o ktorých ty nemáš dostatok poznania. Môžeš získať odobrenie toho, „či konáš správne a prečo“. A toto je to najslabšie miesto celej ReMe, lebo jej prostredníctvom dokážeš skutočne kriticky myslieť. Dokážeš odstraňovať nedostatky a vyhodnotiť mieru užitočnosti logického systému ovplyvňovaného šlovekom. Vyhodnotiť mieru dopadu mnou vyprodukovaných múdrostí, alebo hlúpostí, na existenciu bytia a Zeme. Vyhodnotiť moju a súbežne i tvoju nevedomosť. Neschopnosť ovládať proces, ktorý nám bol, alebo ktorý nám bude zverený. Myslíš, že ťa zaujíma dokázať si svoju neschopnosť?

Mňa áno! Odkedy som vymyslel analyzátor viem veľmi presne ohodnotiť môj i tvoj postoj k akejkoľvek udalosti hodnotou od 1 po 99. Jedna až deväťdesiatdeväť. To je ten môj výmysel: „Štandard ReMe“. Tabuľka, pomocou ktorej každú aktivitu človeka môžem „oznámkovať“ známkou s deväťdesiatdeväť odtieňmi. Nie suchým vyjadrením dobre alebo zle. Alebo známkou od jedna do päť. Ale známkou v rozsahu jedna až deväťdesiatdeväť, ktorá je vygenerovaná na základe jednoznačného odôvodnenia mojich ôsmich nepríjemných otázok dotýkajúcich sa konkrétnej aktivity, alebo procesu:  čo, prečo, za čo, načo, kedy, kde, ako, s kým?

Tomuto Ja hovorím „Kritické myslenie“. Pojem, ktorý dnes mi kde kto ponúka ako čerstvé pečivo. Pečivo, ktoré neupiekol, neochutnal a možno ani nekúpil. Možno doňho len niečo chutné, a možno i niečo zákerné, primiešal. V tom mojom myslení, podľa ReMe, hovorím o takom procese: „ktorého výsledkom je starostlivé a premyslené rozhodnutie o tom, či nejaké tvrdenie prijmem, odmietnem, alebo či sa pre nedostatok poznania zrieknem rozhodnutia o ňom s podmienkou, že moje rozhodnutie sprevádza argumentácia a ohodnotenie stupňa istoty, s ktorým som k takémuto rozhodnutiu dospel“. A ešte niečo je v tomto procese myslenia zamlčané. Či prevláda pri tomto hodnotení myslenie subjektívne, alebo objektívne.

Aj tieto slová používa hocikto. Dnes už správne aj Ja. Postoj k nim odráža filozofiu, ktorou je riadené moje, ale i tvoje vnútro. Lebo myslenie je reflexiou správania, ktorým sa prejavujem a ovplyvňujem bytie v priestore, v ktorom si aj ty. Ním ovplyvňujem proces existencie bytia Zeme. O čom si ty možno presvedčený, že nie zodpovedne a správne. Podľa môjho ReMe hodnotenia, pri subjektívnom vnímaní procesov a filozofie, s ktorou smerujem na koniec mojej životnej cesty, je to na hladine päťdesiatštyri hodnotiacich bodov. Myslíš, že sa zhodneme?

      Čo, prečo, načo

Po nežnej revolúcii som začal podnikať. Túžba živiť sa vlastnou prácou a niesť si za ňu zodpovednosť, mi vŕtala hlavou od roku 1968. Príkladov takýchto aktivít som mal z rodinného prostredia dostatok z minulosti i prítomnosti. Aspoň na začiatku som si to myslel. Neskôr som spoznal, že to bola iba kvapka poznanej túžby. Pozlátený obal, pod ktorým bol skrytý obsah nekonečnej nevedomosti. Nepripúšťal som si zapochybovať o tom, že aktivita, pre ktorú som sa rozhodol, môže skončiť aj neúspechom. Kamarát Ľubo ma na začiatku môjho podnikania vystríhal: „Pustiť sa do niečoho nového je podobné, ako gúľanie snehovej gule. Zo začiatku je krásna, malá a čistá. Zo začiatku sa zvykne i rozpadávať, ale potom, keď už má svoje jadro, nabaľuje sa na ňu stále viac a viac snehu. Aj všeličoho iné. Aj špina, ktorú sneh dokonale ukryl.“.

„Podnikanie je zlodejstvo!“ Povedal mi priateľov svokor v čase návštevy spojenej s hľadaním odbytu pre produkt mojej firmy. Tón a spôsob, akým to povedal, nebol prejavom súcitu. Ani prejavom spolu precítenia ťažkostí súvisiacich s okolnosťami, kvôli ktorým som prišiel navštíviť priateľa. Naopak, bol prejavom akejsi radosti nad prekážkami, ktoré ma v mojej podnikateľskej praxi stretli. Urážalo ma to. Lebo cesta, po ktorej som sa rozhodol ísť, mala základ vydláždený kockami čestnosti, spoľahlivosti, zodpovednosti…

Program MBA ukončil moje podnikanie, ale umožnil mi mnohonásobne zväčšiť obzor môjho poznania. Naučil ma, prečo je potrebné získať pred naštartovania každej novej aktivity čo najviac dostupných informácií. Pri rozhodnutí študovať, stať sa inžinierom, som na túto nedbalosť už raz takmer doplatil. Napriek tejto skúsenosti, som takúto chybu zopakoval ešte niekoľko krát. Len v jednom prípade mi to prinieslo šťastie. Stalo sa tak pri prijatí ponuky administrátora MBA. Obzor môjho poznania, v tom čase, deformovala nevedomosť a negatívne nastavený uhol pohľadu.  Bol som uväznený v hlbokej doline nevedomosti. To by podľa ReMe moje rozhodnutie zmenil v môj neprospech. Nedospel by som k poznaniu kedy, a ako, sa treba pýtať, aby moje rozhodnutie bolo správne. Naplnilo očakávania a ciele, ktoré som chcel dosiahnuť. V tom čase moje rozhodovanie ovplyvňovalo len jediné objektívne kritérium. Možnosť stabilného príjmu do obdobia dosiahnutia dôchodkového veku!

Mojím papierovým zamestnávateľom sa stala znovu slovenská univerzita, ale na kvalitu mnou zabezpečovaných služieb a na kvalitu vyhodnotenia úspešnosti poskytovaného štandardu našimi lektormi vzdelávania, dohliadali Angličania. Boli otravní. Neustále sa na niečo pýtali. Rôznymi kľučkami sa uisťovali o tom, čo už bolo na sto percent zabezpečené.

„Myslíš, že je to v poriadku?“

„Áno.“

„A prečo si myslíš, že je?“

„Asi celkom to v poriadku nie je.“

„A prečo si myslíš, že nie je?“

Takýto štýl komunikácie medzi nami trval dva roky. Až potom som pochopil, že ich cieľom nie je ma „buzerovať“. Ich cieľom bolo mať skutočnú istotu, či veci, ktoré pre nich robím, robím správne. Trvalo dva roky kým som pochopil, že ak niečo chcem pokladať za správne, musím vedieť obhájiť svoju istotu v každej chvíli. Aj v prípade vzniku nepredvídaných okolností. Preto musím v tíme prekonzultovať všetky pochybnosti. Musím sledovať a hľadať informácie, ktoré rozšíria moje poznanie. Ktoré pomôžu odhaliť nedostatky, rozptýliť pochybnosti, prijať správne rozhodnutia. Takýto prístup nazývali „kritické myslenie“.

Bol to nekonečný proces. Trval od prijatia rozhodnutia k finálnej realizácii do okamžiku jej priebežného hodnotenia. Potom začal  nový cyklu s tradičnou otázkou.

„Peter a prečo si myslíš, že je to tak?“.

„Lebo!“, odpovedal som si v duchu pre seba tak, ako mi zvykla odpovedať dcéra keď  mala nejaké dva rôčky. A ešte, samozrejme len tak pre seba, som pridal aj dôvetok: „Vy otravní Angličania!“.

Otázka „prečo“ bola len začiatkom komunikácie, ktorej cieľom bolo dosiahnuť spokojnosť na oboch zúčastnených stranách. Vopred som si musel pripraviť dostatok vierohodných podkladov, aby do priebehu prezentovanej skutočnosti neboli vnesené pochybnosti. Vzájomná komunikácia mala vždy množstvo pod otázok a nepodstatných odbočení od základnej témy. Začal som ich sledovať. A „filozofovať“ o nich. Začal som sa zamýšľať nad obsahom toho o čom sa hovorí a ako sa hovorí. Koľko sa povie toho podstatného, koľko nepodstatného a koľko času to stojí na strane prípravy i na strane počúvajúcich.

Tak ako moja dcéra aj Ja som po dvoch rokoch začal spoznávať, prečo na „prečo“ nestačí iba sucho odpovedať „lebo“. V zálohe je potrebné mať aj priestor pre zodpovedanie doplňujúcich otázok: kedy; kde; ako; s kým?

To už vo mne štartoval proces uvedomovania si kvality seba samého. Proces, kedy sám sebe som si začal klásť mojich osem kontrolných otázok. Na štartovacej čiare stál základ môjho otravného komunikačného súboru, ktorý dostával mnohých dokonalých do vývrtky. Tých dokonalých, ktorí miesto hľadania odpovede na položené otázky hľadali výhovorky. Ktorí ma začali nemať radi. Ktorí k upevneniu svojej argumentácie používali zaručené tvrdenia z internetu, novín, televízie… Hoaxy, ktoré ich presvedčili.

Ozaj, ako by si ty odpovedal na moju osmičku: Čo?, Prečo?, Začo?, Načo?, Kedy?, Kde?, Ako?, S kým?. Napríklad v súvislosti s témou týkajúcej sa…

Peter Jahn

vydanie 13.9.2024 časť: 19 (18)