Do druhého roku môjho pedagogického účinkovania som vstúpil s novými predsavzatiami a nadšením zaviesť do praxe algoritmické vyučovanie. Súčasne som musel začať rozširovať moje poznanie o doplňujúce pedagogické štúdium. Dostal som tri nadpočetné hodiny a jedno triednictvo. To všetko boli nové výzvy k tomu, aby svoje pedagogické majstrovstvo som si zdokonalil. Hneď na prvom rodičovskom združení, poučený o potrebe získať u žiakov prirodzený rešpekt, som rodičov zoznámil s mojou predstavou o spolupráci učiteľa, rodiča a školy. S rodičmi som si dohodol podmienky vzájomnej spolupráce, ktoré som uzavrel vyhlásením: „Vaše deti budem vychovávať ako svoje vlastné. Podľa mojej výchovnej stupnice. Mojím osobným príkladom im budem vzorom. Na odklon od tohto prejavu ich upozorním. Ak to nepomôže, rázne im dám najavo svoju nespokojnosť aj s odôvodnením odklonu od zaužívanej etikety. V takom prípade určite zvýšim aj hlas. Ak ani takéto upozornenie nebude postačujúce, použijem primeraný fyzický trest. Je niekto z prítomných proti takémuto postupu?“.

Na tvárach niektorých rodičov som spozoroval prekvapenie. Možno to bol i nesúhlas. Ale nikto z prítomných proti môjmu vyhláseniu nedal námietku. Koniec môjho prvého rodičovského združenia sa skončilo dokonca potleskom. Moju pedagogickú prax som úspešne odštartoval. S čistým svedomím môžem povedať, „som na ňu hrdý“! Vďaka nej som dokázal neprispôsobivých prispôsobiť kolektívu, a kolektívu umožnil nájsť cestu, po ktorej sa dá ísť k spoločnému cieľu.

Zastupovanie chýbajúceho učiteľa učiteľom, ktorý má voľnú hodinu, je bežná prax. Dostalo sa mi zastupovať kolegu, ktorý vyučoval odborný predmet. O tomto predmete som nemal žiadne znalosti. k dispozícii ani učebný plán a prípravu na vyučovaciu hodinu Nakoľko to bolo náhle suplovanie, nebol k dispozícii učebný plán a príprava na vyučovaciu hodinu, ktorú som mal kolegovi odučiť. Hodinu som otvoril štandardne a žiakov vyzval, aby si každý pripravil samostatnú prácu podľa vlastnej potreby. „Ja mám svoju prácu, vy si tiež pripravte svoju pre zostávajúcu časť dňa. Budeme sa pri tom správať tak, aby sme sa vzájomne nevyrušovali!“, spresnil som.

Zdalo sa, že všetko prebieha v duchu môjho návrhu, že všetci pochopili moju požiadavku. Až na jedného žiaka. Chvíľu som pozoroval jeho správanie. Pobehoval po triede z miesta na miesto. Pri jednom premiestňovaní sa naše pohľady stretli. Vstal som, podišiel pred katedru a poprosil ho, aby si našiel miesto, na ktorom bude sedieť do konca vyučovania. Poslúchol ma a usadil sa. Otočil som sa a išiel ku katedre. Určite ten pocit poznáš, kedy sa niečo za tebou deje a vnútorný hlas ti našepkáva „otoč sa“. Tak som sa otočil. Mládenec už stál s rukou hore a posmešnou opičkou smerom ku mne chcel niečo naznačiť. Pomaly som k nemu podišiel a uštedril mu podľa mojej normy už štandardnú, výchovnú facku. V momente si sadol na miesto, pri ktorom stál. V tom istom momente sa v triede rozľahlo absolútne ticho. Hodina prebehla úplne vzorovo. Minútu pred jej ukončením som žiakom poskytol informáciu o mojom cykloturistickom krúžku, ktorý som na škole založil, ktorý mal už svoje druhé stretnutie.

„Dnes je streda. Pokiaľ niekto z vás by mal o cykloturistiku záujem, príďte na bicykli o 15:00 pred školu.“ Hneď sa prihlásil potrestaný nezbedník.

„Pán učiteľ a môžem prísť aj ja?“

„Áno, môžeš, a budem veľmi rád ak aj vydržíš čo najdlhšie.“ A vydržal. Bol to najaktívnejší bicyklista mojej mimoškolskej aktivity.

Zo suplovanej hodiny som išiel do zborovne odovzdať triednu knihu. Pri priehradkách bola aj triedna učiteľka triedy, kde som zastupoval neprítomného kolegu.

„Erika, v triede máš nejakého Džinsa. Musel som mu dať jednu výchovnú. Vyrušoval.“

„Čoó!? Ty si dal Džinsovi facku? Veď to je najväčší grázel Bratislavy.“

„No čo. Na tom už nič nezmením. Už som mu dal. Daj mi prosím Ťa adresu jeho rodičov.“

Erika mi dala. Tú adresu. Navštívil som matku. Žila so synom sama. Ako povedala, na ZDŠ-ke hral šach. Bol majstrom Bratislavy. Priznala, že si nevie sním dať rady. Rozlúčili sme sa s tým, že ak by som mohol, a bude to v mojich silách, rád jej pomôžem. Nepožiadala.

Z Bratislavy som odišiel. Na pár rokov som prerušil aj moje účinkovanie v školstve. Ale do Bratislavy som sa stále vracal. Pri jednej z mojich služobných ciest som cestoval preplnenou električkou. Niekde v okolí centrálneho trhoviska sa medzi davom cestujúcich náhlivo pretláčal mladík s montážnou brašnou prehodenou cez plece. Keď došiel na moju úroveň zastal, sňal z hlavy svoju šiltovku a s úklonom šľachtica predniesol pre mňa nezabudnuteľný pozdrav: „Dobrý deň, pán učiteľ.“. Vzápätí vystúpil. Aj toto je jedna z mojich nezabudnuteľných spomienok na mojej ceste životom. Spomienka na  posledné stretnutie s Džinsom.

Len nedávno som stretol v susedstve muža, ktorý vekovo patril do skupiny mojich žiakov z učilišťa. Pomáhali sme kamarátovi a pri práci rozprávali o svojich zážitkoch z mladosti i o tom, kto čo v živote dosiahol. Rozhovoril sa i o škole. O tom, ako učitelia mali strach mu niečo prikázať. Ako dal učiteľovi facku. Očakával, že to ocením ako niečo výnimočné. Neocenil som.

„Mal si šťastie, možno nešťastie, že si sa v tom čase nestretol so mnou!“, a porozprával som mu historku, ktorá bola situačne blízka udalosti, kedy sa on rozhodol dať učiteľke facku!

Na stavebnom učilišti som mal polovičný pracovný úväzok a administratívne na starosti chemické laboratórium. Okrem základov elektrotechniky som vyučoval i základy technického kreslenia. Traja učni mali problém s motiváciou a zrejme mi chceli dokázať, že majú väčšiu trpezlivosť ako ja. Vyhrali. Aspoň na prvých dvoch hodinách tohto mnou vyučovaného predmetu. Na treťom stretnutí, po zadaní pracovnej úlohy, trojica odvážnych pokračovala v preukazovaní svojej dominancie zameranej na inú oblasť. Tá nesúvisela s obsahom predmetu. Navyše bola nezlučiteľná so štandardom mnou uznávaných zásad etikety. Chlapcov som požiadal, aby ma nasledovali do chemického laboratória. Cestou od triedy k laboratóriu mali plno vtipných poznámok. Reč stratili v okamžiku, keď dvere laboratória som znútra zamkol a prehovoril: „Tak, a teraz sme tu sami. Nemusíte sa predvádzať pred triedou, teraz máte možnosť dokázať svoje hrdinstvo sami pred sebou. Začnete vy, alebo mám začať Ja?“. Priamym pohľadom do očí som si premeral jedného po druhom. Ten posledný prehovoril s mierne pohŕdavým tónom:

„Vy ale máte odvahu, pán učiteľ.“

„Teraz nebudeme debatovať o odvahe. Reč je o tom, kto začne?“

Nastala dlhá pauza. Navzájom sme sa premeriavali, ale evidentne nikto nemal záujem situáciu dohnať do krajnosti. Ja určite nie.

„Zdá sa mi, že začať nechce nikto. Urobíme teda dohodu. Ja odomknem dvere, vy sa vrátite do triedy a budete sa správať tak ako ostatní vaši spolužiaci. Ak nie, budem si vás sem vodiť po jednom. Platí?“

Neodpovedali, ale bolo vidno ako im odľahlo. Odomkol som dvere a spolu sme sa vrátili do triedy. Nikto nič nehovoril, ale aj tak sa informácia o tomto pohovore po učilišti rozšírila ako blesk. Po celý čas môjho pôsobenia na tejto škole som nemal so žiadnym žiakom konflikt, ktorý by nebolo možné vyriešiť bežným napomenutím.

„Možno aj Tebe by stačilo mierne napomenutie k tomu, aby si hodnoty Tvojho hrdinstva meral iným metrom. Možno nie. Možno by si bol začal. Ale to by už bolo len o tom, kto z nás by utrpel väčšiu ujmu.“

Ukončil som rozprávanie o jednom z mojich stretnutí so študentmi, ktorí si plnenie pracovných povinností v škole vykladali po svojom.

Samozrejme nebola to bodka za rozhovorom, ktorý sme začali. Využil som prekvapenie z neuznania jeho školskej neprispôsobilosti. Moje vyznanie, poznačené profesijnou deformáciou, bolo doplnené o výchovný cieľ.

„Pre mňa bolo vždy zmysluplnejšie svoju dokonalosť, prednosti, alebo výnimočnosť prejavovať tak, aby prinášali úžitok. Za hrdinstvo som považoval a stále považujem taký prejav, ktorý je vzdialený sebectvu. Ktorý vyvoláva obdiv nad schopnosťou dokázať využiť svoju jedinečnosť na prospech komunity. Nie na prospech posilnenia zla a prejavov samoľúbosti v nej. Môžeš mi dať vysvetlenie prečo si myslíš, že Tebou spomenutý prejav z minulosti je hodný úcty a nesledovania? Ten môj by Ti určite zanechal celoživotnú spomienku. Míľnik, pri ktorom by si sa mohol zastaviť vždy, keď v podobnej situácii by si chcel konať,  a nevedel sa rozhodnúť, či je to správne. Dať facku učiteľovi je nerozum. Platí to aj v opačnom smere. Je veľmi málo situácií, kedy je to ešte na strane učiteľa akceptovateľné. Na strane žiaka nikdy! Správnosť rozhodnutia potvrdí len čas. Zrejme si nemal dobrých učiteľov. Inak dnes svoje hrdinstvo by si okomentoval inak. Ja stále rovnako. Aj dnes som ochotný s Tebou ísť do toho chemického laboratória…“

„Výchova je dlhodobý, zložitý, neustále sa meniaci a vyvíjajúci proces. Je to sústava nekonečného množstva vstupných premenných ovplyvňujúcich správanie konečného počtu objektov vo vzájomnej interakcii. Bez poznania dominantných vplyvov subjektívnej podstaty a účinnej spätnej väzby je nefunkčný.“

Možno pre teba je to zložitá definícia. Nemusíš ju chápať, ale nepúšťaj sa do výchovných experimentov, ak tomu, o čom hovorí jej obsah, si neporozumel.

V roku 1993 som bol druhýkrát v USA. Neprekvapilo ma pozitívne konštatovanie priateľov o systéme nášho „socialistického“ školstva. Hlavne nie po tom, keď po debate so študentkou druhého ročníka bostonskej univerzity, odboru elektronika, som musel konštatovať, že jej odborné znalosti nestačili na zvládnutie maturitnej skúšky našej elektrotechnickej priemyslovky. Neprekvapilo ma rozhodnutie priateľa, ktorý sa vrátil v roku 2005 so svojimi dvomi deťmi z Anglicka  s odôvodnením, že nechce, aby jeho deti boli vychovávané v duchu systému, ktorý je zaužívaný v Británii. Ani ja nemôžem súhlasiť s experimentovaním súčasných pedagogických odborníkov, ktorí majú možno aj 15 ročné pedagogické skúsenosti, na ktorých základe určite odsúdia tie moje. Tie socialistické, aj tie, ktoré uviedol do života J. A. Komenský. Oni sú presvedčení, že ich pedagogické majstrovstvo je tak dokonalé, že reformovanie školstva považujú za rovnako jednoduché, ako výmenu výrobného pásu v podniku, za automatizovanú linku novej generácie. Oni veria, že aj do školstva bude postačovať nasadiť robota, ktorý zvládne pedagogické majstrovstvo lepšie, ako Marienka Bunčáková!

       MBA

Skratka MBA zmenila môj pohľad na dianie vôkol mňa, ale hlavne zmenila od základu moje myslenie. Vkradla sa do mňa ako chlad pod vetrovku v sychravom počasí. Chlad mi až tak nevadí. K odolnosti voči nemu ma trénoval otec od narodenia. Tak ako aj ja moje deti. Ak však od neho začnú drkotať zuby, je najvyšší čas začať hľadať nejaký zdroj tepla. Aspoň deku, ak nie je poruke teplejšie oblečenie. Chlad ma donúti uvedomiť si, že moje oblečenie a spôsob obliekania potrebujú zmenu. Že čas sa zmenil, že je potrebné zaujať jednoznačný postoj k vplyvom tejto zmeny.

Blížil sa čas ukončenia môjho pôsobenie na akademickej pôde. Po tretíkrát som sa pustil do pokračovania doktorandského štúdia. Neplánoval som ho dokončiť, i keď som sa k tomu zaviazal. Mal som dosť iných, pre mňa užitočnejších aktivít, pre ktoré akademická pôda a stabilný finančný príjem boli živnou pôdou. Parazitoval som na nich! Jedinou hrozbou tohto vyváženého stavu bola zmluva s fakultou. Obsahovala jednoznačnú podmienku. Do troch rokov úspešne ukončiť doktorandského štúdium. Veľa do jeho ukončenia mi nechýbalo. V každej etape, u každého školiteľa, som nejaký ten krôčik pre naplnenie zmluvnej podmienky učinil. Preto tento krát už zodpovedne a vážne som prijal posledné ultimátum. Vtedy to začalo.

„Dostaneme sem jedinečný program pre špičkových manažérov, MBA. Bude sa dať dobre privyrobiť. Bude to dvojjazyčné vyučovanie.“

„Je to pekné, ale mňa sa to nedotkne“, bolo moje vnútorné konštatovanie, keď som túto informáciu zachytil pri nejakom rozhovore kolegov v  našej kancelárii. Potom vždy, keď som začul MBA, zovrelo mi hrdlo. Bola to prirodzená reakcia na prienik všetkých mne známych objektívnych súvislostí spojených s osobami naviazanými na tento projekt. Ale aj moje subjektívne obmedzenia, ktoré bránili pričuchnúť k tejto túžbe o veľkej neznámej. Preto ten pocit a vnútorné zdôvodnenie nezáujmu o podstatu prístupu k novej forme vzdelávania. Veď načo. Viem, ako končia všetky takéto „veľké a zaujímavé aktivity“. A nemám ani dostatočné jazykové znalosti. Jednoducho prevládol vo mne pesimizmus a negatívny prístup k nepoznanému. Doktorandské štúdium som nedokončil. Samoľúbosť pána profesora narazila na moju. Dohodli sme sa, že niekto z nás musí fakultu opustiť. Nemusíš hádať. Univerzitu som po štvorročnom pôsobení opustil a začal znovu podnikať v mojej prerušenej živnosti. V poskytovaní služieb cestovnej a informačnej agentúry SPEDIk.

Program agentúry už nebol tak rozsiahly ako v predošlom období. Bol poznačený vplyvmi rozšíreného obzoru poznania o múdrosti odborníkov na cestovný ruch, ktorí na Slovensku formovali jeho základy. V ponuke som si ponechal moju srdcovku, „Splavovanie Hrona“. Bol som prvou komerčnou požičovňou, ktorá po nežnej revolúcii na hornom toku Hrona zabezpečovala vodákom kompletný servis vrátane poradenstva a organizovania splavov. Na jeden z nich sa prihlásil aj Angličan so svojím synom. Ukázalo sa, že Angličan je Slovák žijúci v Británii. Dokonca človek, ktorý na našu univerzitu Britský program MBA dotlačil, ktorý je koordinátorom tohto programu. V Hronskom Beňadiku sme splav ukončili a rozlúčili sa. On so synom pokračoval po Hrone ďalej.

Leto skončilo. Angličan zo splavu sa stal prorektorom. Mne sa podarilo uzatvoriť obchodné zmluvy s desiatimi najlepšími hotelmi v okolí. Moje podnikanie začalo celkom sľubne naberať na sile. Napriek tomu som neustále hľadal možnosť niekde sa zamestnať. Zvykol som si na pravidelný a stabilný príjem. Ten nebolo možné mojím prístupom k podnikaniu a neustálym upravovaním zákonných podmienok pre živnostníkov zabezpečiť. „O čom ale snívaš každý deň sa splní.“ A stalo sa! Koncom apríla 2005 s koordinátorom MBA, prorektorom pre zahraničné vzťahy, s Emilom, sme sa znovu stretli.

„Nevieš o niekom šikovnom, kto by vedel robiť administratívne zabezpečenie programu MBA na UMB? Jeho riaditeľka k prvému máju končí a musíme ju nahradiť.“

Požiadavka, ktorú Emil vyslovil, bola skôr zdvorilostnou frázou,  informáciou na rozlúčenie. Emil neočakával, že môže padnúť na úrodnú pôdu. Priniesť ovocie, ktoré by chutilo.

„Takým šikovným som aj Ja. Čo od administrátora očakávaš?“, zareagoval som pohotovo na položenú otázku.

„Ide len o administratívne práce v rozsahu štyroch hodín denne.  Nikto Ti nebude brániť, ak sa budeš popri tejto činnosti venovať i svojim aktivitám“,  ubezpečil ma Emil.

To sa nedalo odmietnuť. Ponuku som prijal aj s podmienkou nástupu hneď po prvom máji. Objektívne bola túžba naplnená obojstranne. Subjektívne iba hmlisto. Pre mňa to znamenalo vzdať sa minimálne na jednu sezónu mojej znovu rozbehnutej podnikateľskej činnosti.

Od detstva som bol vedený k zvyku vedieť si s každou prekážkou poradiť. Preto aj doplnenie môjho dvadsaťštyri hodinového cyklu o novú aktivitu bolo len bežnou výzvou. V nej prioritou číslo jedna sa stala potreba nájsť okamžite človeka, ktorý by bol schopný zastúpiť ma v agentúre. Podarilo sa na prvýkrát. Pani Valiku som rýchlym školením zasvätil do tajov tvorby ponuky a komunikácie s klientom. Tiež do tajomnej vety: „Dajte mi vaše telefónne číslo a do 10 minút sa vám ozveme späť.“. Tú pani Valika musela použiť vždy, ak si s niečím nevedela poradiť. Okamžite mi musela telefonovať, aby som rozhodol, ako prekonať vzniknutú prekážku. Vždy bolo mojou zásadou poskytovať služby tak, aby očakávanie klienta boli plne uspokojené. Nie odmietnuté! Klient nesmel zapochybovať o tom, že na trhu môže byť niekto lepší ako my. Že niekto dokáže jeho požiadavku uspokojiť lepšie a efektívnejšie. Na tom bola postavená moja konkurenčná výhoda. Moja stratégia.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 18 (17)