Srdce dokorán

„Nežná revolúcia, rozvod, blížiaca sa päťdesiatka, krtinec nesplnených túžob pod hlavou a v srdci otvorené dvierka“… To všetko na mňa nepôsobilo nežne. Naopak. Pod tlakom plynutia času novej doby a konania ľudí, moja bublina sklamaní a nesplnených očakávaní praskla.  Vytvorila vo mne podhubie pre hľadanie pravdy o tom: kto som, čo chcem a ako žijem. Vo vnútri som bol iný ako som to navonok prezentoval. Túto dvojtvárnosť dobra a pravdy som potreboval vyjadriť tak, aby zlo, ktoré sprevádzalo moje túžby a prejavy, bolo mojimi spolupútnikmi akceptovaná s prípustnou dávkou tolerancie.

Možno sa pousmeješ, ale ruku na srdce. „Myslíš si, že práve ty si ten jedinec, ktorý je bez viny?“ Nepoznám takého. A tých, ktorých poznám, ktorí si myslia, že práve „oni“ takí sú, je potrebné vyviesť z omylu. Preto som začal písať. Zverejňovať podstatu skutočností. Formovať myšlienky, aby tých, čo nafúkli balón mojich nesplnených túžob a očakávaní som doviedol k diskusii o obhajovaní správnosti ich konania. Ale aj o správnosti konania okolia, ktorého som súčasťou. Ono, spolu so mnou zodpovedá za omyly a dôsledky prijatých rozhodnutí. Nie priamo, ale zamlčaný nesúhlas je potvrdením súhlasu o spoluúčasti.

Vyjadriť nesúhlas a zverejniť to, čo ma ťaží, je nepríjemné. Tým, možno nechtiac, zaútočím aj na teba. Za takýto subjektívny dopad sa nebudem ospravedlňovať, ale som pripravený niesť zaň zodpovednosť. „Nechcem a nesmiem hovoriť niečo, a správať sa inak. To čo napíšem musí byť neodvolateľné. Niečo také ako odkaz naveky vtesaný do kameňa!“ Bola moja nová zásada. Rozhodnutie, s ktorým som začal písať moje prvé blogy a zbierku „Srdce dokorán“. Nebolo to jednoduché. Predchádzala tomu príprava. Taká vnútorná spoveď seba samého, vrátane prijatia trestu, odpustenia a prísľubu: budúce konanie bude pozbavené toho nepekného, i zla mnou konaného v minulosti.

Mal som toho rozpísaného viac. Ale na míľniku 1999/2000 sa objavila žena. Tá urýchlila moje rozhodnutie navariť z toho všetkého, rokmi pripravovaného, guláš mojej dvojtvárnosti. Kotol myšlienok, túžob a filozofie, v ktorom každý kto chce so mnou aspoň chvíľku tráviť spoločné chvíle, nájde tú moju jedinečnú gulášovú príchuť. Tú, ktorú je nemožné zmeniť. Ktorá musí chutiť! Jedine ak by tú chuť dokázal vylepšiť skvalitnením môjho obzoru subjektívneho poznania.

„Je veľa krásnych slov, do ktorých zabalíš slzy, bôľ, aj chamtivosť.“ Aj toto je príchuť mojej jedinečnosti v mojej prvotine. Štipľavá príchuť, ktorou som otvoril moju Pandorinu skrinku každému. I tebe. A mne doživotne. Pripomína mi, že každá myšlienka, vyslovené slovo a napísaná veta, nikdy nie je čistá. Nikdy nie je a nebude rýdza ako kryštál. Že i keď chcem a túžim byť bez viny, vždy moje konanie niekomu, niečím, nejako ubližuje. Neprináša mu radosť a uspokojenie.

To ma doviedlo k nutnosti neustále zdokonaľovať svoje poznanie. Spoznávať nepoznané. Spoznávať mieru mojej nezodpovednosti z dôvodu mojej nevedomosti. Spoznávať kruh nekonečného priemeru, ktorý vnímam ako úsečku ohraničenú dvomi bodmi dobra a zla. Alebo ako palicu, ktorá má dva konce. Alebo ako dúhu, na ktorú si môj jedinečný pohľad nedám nikomu vziať. Už len preto nie, lebo Ja v nej vnímam vietor, slnko, aj dážď. Aj miesto, aj teplo, aj mnoho iných drobností, ktoré ju v danom čase robia krásnou. Pre mňa jedinečnou. Rovnako ako toho, kto ma chce pochopiť, kto chce v mojej blízkosti spolu so mnou tráviť spoločné chvíle. A to je možné len ak na život, na bytie, na existenciu a na dúhu, nájdeme taký uhol pohľadu, ktorý v nás vyvolá zhodný pocit radosti, spokojnosti a šťastia z mixu prítomného okamžiku. Z mixu toho všetkého subjektívneho čo súvisí s radosťou, spokojnosťou a šťastím objektu s označením Ja. Pocit, ktorý vytvorí z teba a zo mňa v tom nekonečnom priestore ten nekonečne malý bod, v ktorom ty a Ja, sme my všetci na Zemi…

O recenziu tejto mojej prvotiny som poprosil pána profesora Zdenka Kasáča. Priateľa, síce o dvadsať päť rokov staršieho, ale človeka, s ktorým sme v Slovenskej únii pre mier a ľudské práva našli spoločnú reč. Urobil mi jazykovú korektúru. Pomohol obyčajnému človeku, ktorý mal z jazyka slovenského vždy štvorku, odstrániť nedostatky. Urazil som ho. Do tiráže zbierky som neuviedol jeho meno. Priamo mi to nepovedal. Ale z jeho pohľadu, pri odovzdaní mu jedného výtlačku ako poďakovanie sa za pomoc a spoluprácu, mi hneď pri otvorení prvej stránky povedal, „Prečo si uviedol, že dielo neprešlo jazykovou úpravou? Veď si ju mal odo mňa!“. Kým odišiel za hranicu našej prítomnosti stihli sme sa spolu párkrát porozprávať pri poháriku koňaku o mieri, ktorý prestal byť mierom. O kolegoch, ktorí pre univerzitu niečo priniesli, ktorí sú hodní úcty, i o tých, ktorí kolegami prestali byť. Aj vtedy mi vždy pripomenul. „Neuviedol si ma tam!“

„Zdenko, neuviedol. Nemal som odvahu použiť Tvoje meno v prvotine štvorkára. V zbierke milého chlapca, ktorý deťom strieľa kamienky do nohavíc. Ale týmto to chcem napraviť. Sľubujem, že pri opakovanom vydaní túto skutočnosť uvediem.“

Ešte jedného staršieho priateľa, kolegu a rovesníka Zdenka Kasáča, musím spomenúť. Ide o pána profesora Júliusa Albertyho. Slovo priateľ nie je celkom správne. Správnejšie je vyjadrenie: „chcený objekt potenciálneho priateľstva“. Pán profesor sa stal súčasťou môjho života len tak, ako aj ty. Rovnako ako všetci susedia vôkol mňa. Viac ako tridsať rokov sme o sebe vedeli, míňali sa a žili si každý svoj život. Boli sme dve rieky, ktoré tiekli každá svojím smerom do oceánu večnosti. Na chvíľu sa stalo, že voda z jeho koryta prenikla do toho môjho. Jeho život dotiekol. V tom nekonečnom oceáne bytia zanechal hlbokú stopu. Kúsok z nej zanechal aj vo mne.

Pán profesor mal deväťdesiat, keď niekto na UMB chcel načrieť do duchovného odkazu tejto inštitúcie. Zviditeľniť jej cenné duchovné dedičstvo prostredníctvom projektu „Stretnutie s tými, čo dali univerzite viac, ako univerzita dala im“. Nevidel som zoznam osobností, ktoré mali byť súčasťou tohto projektu. Ani neviem, či projekt mal pokračovanie. Pán Alberty bol na zozname prvý, lebo navrhovatelia odporučili poradie osobností zoradiť podľa abecedy. Zdanlivo nevýznamné rozhodnutie bolo zárodkom pre vznik križovatky našich ciest životom. Pozvánku na toto významné stretnutie som dostal od jeho rodiny. Prijal som ju. Čiastočne zo zdvorilosti. Z dôvodu udržiavania dobrých susedských vzťahov. Ale hlavne z túžby stretnúť mojim bývalých kolegov.

Podujatie začalo predstavením osoby pána profesora. Boli to formálnosti prednesené predrečníkmi, priateľmi, kolegami a možno i nepriateľmi. Hladinu môjho vnímania narušili informácie, ktoré mi pripomenuli časť môjho príbehu z roku 1968. Spozornel som. Dostal som sa na vlnu pocitov oslávenca porevolučného obdobia vtedajších a dnešných dní. Živo som videl ľudí, ktorí si dovolili jeho dielo spochybňovať. Videl som paralelný tok vtedajších a dnešných dní. Preto ma prekvapil záver formálnych vystúpení ukončený poďakovaním oslávenca všetkým. Aj tým, ktorí mu jeho život a kariéru znepríjemnili.

Roky sme boli v tesnej blízkosti. Udržiavali štandardné susedské vzťahy. Pritom som vôbec nevnímal veľkosť a skromnosť človeka, ktorý žil len pár metrov odo mňa. Po jeho ďakovnej reči som bol vyliečený z mojej samoľúbosti, s ktorou som na podujatie prišiel. Trvalo chvíľu, kým po oficiálnej časti som nabral odvahu na splneniu si susedskej povinnosti súvisiacej s mojím pozvaním na toto podujatie.

„Pán Alberty, dovoľte mi pripojiť sa k tým, čo žasnú nad Vašou veľkosťou ducha i človeka. Želám Vám dostatok energie a síl, aby Vami vytvorené dielo ste zdokonalil a nastavil možnosti jeho ďalšieho rozvoja. Musím Vám ešte poďakovať za niečo, čo sa do mňa dostalo len dnes vďaka Vám. Že ďakovať treba i neprajníkom, lebo ich prostredníctvom je užitočnosť vytvoreného diela znásobená rovnako ako skaza, ktorú spôsobili!“

Navrhol mi tykanie so slovami, „Peter neprajníci neublížili mne. Ublížili sebe, keď nedokázali využiť v prospech iných to, čo som chcel ponúknuť, ale nemohol odovzdať.“

Mal som v úmysle spolupracovať s ním. Nadviazať na jeho dielo. Poďakovať sa tým čo jemu i mne ublížili. Nepodarilo sa. Július zakrátko po tejto udalosti odišiel.

Zdenko a Július. Dve osobnosti, ktoré som mal možnosť vzhliadnuť podobne ako astronauti Apolla 13 mesiac. Mal som možnosť priblížiť sa do ich objektívnej blízkosti. Tej subjektívnej mi bolo umožnené dotknúť sa neskoro. Bránila mi v tom úcta k ich veľkosti. Keď som ju prekonal, stratili sa v hlbine nekonečna.

Čas, poznanie a uhol môjho pohľadu na tomto horizonte mi dovoľujú  len zanedbateľne zužitkovať duchovný odkaz, ktorý zanechali vo svojom diele. U teba tomu môže byť úplne inak. Pouč sa z toho všetkého subjektívne užitočného pre tvoju prax a naše spoločné putovanie.

     Cesta vesmírom

„Každá žena vie, že kde končia jej nohy, začína vesmír…“ Neber to ako dogmu, ale ako objektívnu múdrosť, ktorú mi odovzdala žena na míľniku, v ktorom som pri plnom vedomí začal tvoriť svoju svetlú budúcnosť. Každá múdrosť sa dá ohýbať a prispôsobovať rôznym podobenstvám, ktoré cesta nekonečným vesmírom prináša. Preto aj začiatok tej mojej cesty „vesmírom“ pripadá na deň zoznámenia sa s mojou bývalou manželkou. Mohol som podľahnúť príťažlivosti slnka a zostať pripútaný k nemu. Vďaka Bohom sa tak nestalo. Oni určili, že mi bolo umožnené nahliadnuť do hlbín tajomného nekonečna a nepodľahnúť poznanému pokušeniu. Bohovia mi dopriali rodičov, ktorí v mojej duši dokázali správne nastaviť semafory prvých životných križovatiek. Vďaka nim  môžem moju cestu životom prirovnať k Odyseovmu návratu domov z Tróje cez prieliv s príšerami Skyllou a Charybdis. Stal som sa kométou, nie satelitom pokušení, ktoré ma sprevádzali. Všetky nespomeniem, ale niektoré mi nedá ti nepriblížiť.

Trenčín, mesto módy. Tak som mal mesto zafixované vo chvíli štartu klonu mojej DNA vesmírom. Bol som mladý idealista, ktorý veril v dobro, čestnosť a úprimnosť. Tieto cnosti boli silnejšie ako vydláždená cesta do stredu galaxie, v ktorej jedna hviezda netušila, že zanikne, a tá druhá že vznikne. Richard, najkrajší lekárnik, mal všetko pod kontrolou. Bol niečo ako Jánošík a Krstný otec Maria Puza. Nehromadil peniaze ale kontakty. Ich prostredníctvom si zabezpečoval v teritóriu svojich záujmov vážnosť, sympatie a prirodzenú úctu. V mnohom som si bral z neho príklad. Vďaka nemu som sa stal súčasťou manažmentu sklárskeho podniku. Vďaka nemu ako mladý, neskúsený inžinier, som poskočil na spoločenskom rebríčku. Tak nejako sa to deje i dnes. Mnohí ma v okolí rešpektovali. Mali zo mňa dokonca strach bez toho, aby vnímali podstatu môjho ja. Bol to dôsledok objektívneho pohľadu na vplyv neviditeľných chápadiel „chobotnice“, ktorého jedným z nich som sa nechcel stať. Bránil mi v tom hlavne pocit, že niekto má mať zo mňa strach. Mojou prednosťou, na ktorej som si zakladal, bolo mať vôkol seba ľudí, s ktorými sa dobre cítim. Ktorí sa dobre cítila so mnou pre moju otvorenosť, pre prirodzený prejav založený na princípoch kritického myslenia, múdrosti, odbornosti, na rešpektovaní poznania múdrosti iného jedinca. Takými sa mi javili i kolegovia od vedľa. Dohliadali nad právom a bezpečnosťou podniku. Bolo nás päť, čo sme našli vzájomnú zhodu i sympatie. Ani mi len nenapadlo, že aj niečo iné môže byť hlavným spojivom nášho zväzku, ktorý sme každý piatok upevňovali litrovkou stolového vína. Po roku som diaľnicu mojej istej rodinnej budúcnosti opustil. Odbočil som na inú, podobne zabezpečenú, do Bratislavy. V pamäti mi ale zostalo Vladovo želanie pri poslednom spoločnom litri vína. Právnická rada k môjmu vstupu do manželstva. „Ak si myslíš, že je to cesta do neba, prajem Ti šťastnú cestu.“

„Zariekaného chleba sa človek najviac naje“,  hovorí ľudová múdrosť. Bratislava je niečo podobné. Narodili sa tu moje deti i môj otec. Mnohých veľkomesto priťahuje, mňa nie. A predsa som v Bratislave pobudol takmer päť rokov. Malo to svoje pozitívne stránky. Bol som nezávislý, slobodne som si tvoril svoje „dobré vzťahy a kontakty“. Vlastne som len po svojom rozvíjal to pozitívne, čo Richo vo mne zanechal. Budoval som svoje zázemie. Svoju chobotnicu s filozofiou založenou na ideáloch dobra a múdrosti. V nej dominovali kontakty na vládu, na umelecké hviezdy, k osobnostiam vrcholového športu. Bol som posadnutý rešpektom ku každému, kto bol na vrchole spoločenskej prestíže. Nemal som túžbu sa niekým takým stať, ale túžil som byť súčasťou ich tieňa.

Nástrahám „malomesta“ som nepodľahol. Svojím smerom som letel ďalej. Už skúsenejší, o trochu realistickejší, ale stále veľký idealista. Už som bol otcom dvoch detí s poznaním rozšíreným o povolenie učiť na stredných školách. Ešte stále som sa nepriblížil k potrebe vnímať prítomnú realitu. Stále bol nado mnou ochranný dáždnik bohov, ktorí môj uhol pohľadu nemali záujem nasmerovať na ideál múdrosti, spravodlivosti a subjektívneho chápania sveta. Skôr ma tlačili k spoluúčasti na pochopení ich objektívneho pohľadu na aktuálnu existenciu bytia. Takto, ešte nevyprofilovaný, som dorazil na stredné Slovensko. Do Banskej Bystrice. Vnímal som to ako medzihviezdny priestor, v ktorom sa moja kométa stratí. Lebo u komét je to tak. Stratia sa a zanechajú spomienku. Chcel som, aby tá moja bola podfarbená múdrosťou. Nie strachom živeným vlastnou nevedomosťou. Práve toto chcenie mi umožnilo nahliadnuť do sveta veľkých. Spoznať ich veľkosť i obyčajnosť. Spoznať nebezpečenstvo, ktoré prináša „sláva“.

Jano s Majou nasmerovali moje túžby spoznávať svet. Obohatili ich aj o túžbu spoznávať svet veľkých. Úplne malý podnet postačoval k tomu, aby sa mi otvorili dvere za ostnatý drôt, do OSN, k olympijským víťazom, majstrom sveta a k skutočnému prezidentovi. Už som nabral dostatočnú rýchlosť, skúsenosti a objem poznania. Získal to všetko potrebné na prekonanie príťažlivosti veľkých velikánov mne dostupnej časti pozemskej sústavy. Zrazu som dostal chuť nahliadnuť za jej hranice. Nahliadnuť do priestoru, z ktorého je jasnejší pohľad na stred galaxie. Nie vesmíru! Ten stále prenechávam Bohom. Preto som zbieral poznanie, energiu potrebnú na bezpečné putovanie priestorom, v ktorom príťažlivosť slnka až tak dôležitá nie je. Vyrástol som. Začali sa otvárať ďalšie dvere. Prichádzali nové podnety. Cestu mi skrížil Emil.

Stretli sa dvaja jedineční. O tej mojej som nepochyboval. Dokonca ani o mojej dokonalosti. Moja a Emilova samoľúbosť sa stretli v správnom čase. V okamžiku, kedy mi bolo umožnené vnímať jeho dokonalosť len z jedného uhla pohľadu. Nemal som šancu. Doslova ma prevalcoval vo všetkom čo sa týkalo úseku životnej diaľnice, na ktorú som sa nečakane dostal bez diaľničnej známky. Naše spoločné záujmy a blízka filozofia neustále rozširovali obzor môjho poznania. Tým aj uhol pohľadu na spôsob prekonávania vzniknutých prekážok. Našli sme spoločný pohľad na dúhu, ktorý obrúsil hrany našej dokonalosti. Otvoril naše okná otvorenosti a utajovanej objektívnosti dokorán. Práve tento nový pohľad, v ktorom sa objavila i miera našej vzájomnej nedokonalosti, ma doviedol k poznaniu, že existujú medzi nami mimoriadne schopní jedinci, ktorí majú pre Existenciu bytia mimoriadny význam. Ale na druhej strane majú aj množstvo negatívnych prejavov. Tie si takíto jedinci nepripustia. Bránia sa zaradiť ich do zoznamu svojich zlých vlastností, lebo oni také nemajú. To ich síce posúva dopredu k stredu galaxie, ale súčasne zanecháva ich nezmazateľnú stopu. Tá priťahuje kde koho, kto sa nachádza v medzihviezdnom priestore. Aj Emil patrí do tejto skupiny. Do skupiny, v ktorej len jeden zo sto tisíc má takýto dar. Dar, ktorý môže z nich urobiť bohov rovnako ako diablov. Tí potom môžu pohltiť všetko tak ako vesmírna čierna diera. Keďže títo jedinci si svoj omyl a obmedzenosť nepripustia, nie sú ani schopní postrehnúť skutočnosť, že slnko, ktorým sa stali, začína chladnúť…

Stretol som mnoho sĺnc, i niekoľkých diablov. Nebol medzi nimi veľký rozdiel. Všetci majú nadmernú dávku samoľúbosti a plne uspokojenú túžbu po poznaní. Ich múdrosť im dovoľuje prestať vnímať Boha a obmedzenosť existencie. Majú pocit jazdca po diaľnici, ktorý má právo jazdiť všade bez obmedzení. Nevnímajú možnosť náhlej zmeny a z nej plynúcich dôsledkov. Napriek tomu ich potrebujeme. Oni posúvajú našu existenciu dopredu rovnako ako k záhube. Preto sme tu my, nedokonalí, ktorých na jedného diabla musí byť minimálne sto tisíc. Takým som vždy chcel byť. Byť rozhodcom, ktorý dohliada nad dodržiavaním pravidiel čistej hry! Ale o tom musím najskôr presvedčiť teba a zostávajúcich deväťdesiatdeväť tisíc pripravených na takúto mimoriadne zodpovednú aktivitu…

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 16 (15)