Moja cesta – 14

Moje manželstvo trvalo presne dvadsať rokov. Od októbra roku 1976 do októbra 1996. Kolega z Nemšovej mi do svadobného oznámenia napísal, „ak si myslíš, že je to cesta do neba, prajem Ti šťastnú cestu“. Mal pravdu. Nebola to šťastná cesta. Nebola ani do neba. Nebola však nevýznamná. Zrazu sme boli dvaja, traja, štyria a mnohí. Mal som šťastie v nešťastí. Šťastie v tom, že som sa oženil. Nešťastie v tom, že partnerka, s ktorou som chcel životom šťastne letieť, mala v oprávnení pre túto túžbu výstražné upozornenie: samostatne lietať len s výpomocou rodičov! Ignoroval som to. Preto úradne potvrdený sľubu slovíčkom áno nezískal potrebnú silu. Bol iba krehkým obalom, ktorý sa rozpadol. Nemal silu, ktorá je obsiahnutá v odkaze odovzdávanom generáciami. „Byť pripravený s plnou vážnosťou a zodpovednosťou pochopiť zmysluplnosť významu doživotného záväzku. Už pár týždňov po svadbe, pri prekonávaní prvej prekážky, to partnerka potvrdila pre mňa nezabudnuteľnou vetou.

„Veď ja sa môžem aj rozviesť!“

Tu je ten nešťastný míľnik. Ten, ktorý na jednej strane úseku našej spoločnej životnej cesty cestári zabudli pevne osadiť. Ktorý nebol pripravený odolávať zmenám času tak, ako ten na druhej strane cesty. Ten odolával pokušeniam, ktoré chceli vyslovené áno deformovať. Uňho príprava k rodičovstvu v rodine, v škole, v prostredí dedinského sídliska prinieslo dobré ovocie. Filozofiu, podľa ktorej k uzatvoreniu manželského vzťahu je potrebná: milujúcu žena túžiaca porodiť dve, možno tri, možno i viac detí. Žena, ktorá k tomu, aby mala svoju rodinu nepotrebuje úradné dokumenty, ani súhlas rôznych pridružených fenoménov. Potrebuje len presvedčenie, istotu, že má zodpovedného a spoľahlivého partnera, s ktorým spoločne bude schopná prekonať všetko to, čo cesta životom môže priniesť.

Chcel som byť takým partnerom. Veril som, že nájdem partnerku, ktorá taká chce byť tiež. Hľadal som, vyberal, preberal, až jedinečnosť mojej predstavy začal ohrozovať čas. Na mojej strane som mal ešte dostatočnú fyzickú rezervu. Veď otec sa ženil skoro ako štyridsať ročný. Ale moja predstava o ideálnom vekovom rozhraní mojej doživotnej partnerky bola iná. „Nesmie mať viac ako dvadsaťpäť a byť mladšia o viac ako osem rokov odo mňa. Staršia určite nie!“ Za týmto hrubým sitom môjho výberu bol hodnotový rebríček. Ten uprednostňoval vzdelanie, lásku k športu, radosť zo života, pripravenosť prispôsobiť sa vozu i koču. Bolo o päť minút dvanásť keď objekt mojej subjektívnej túžby som našiel. Pred treťou ráno…

 

Skončila rozlúčková zábava. Ona vstala z kresla, v ktorom stočená do klbka driemala. Neviem prečo práve ona začala upratovať jedáleň, keď už takmer všetci sa rozišli. Tiež som chcel odísť. Zaľahnúť. Zotaviť sa pred ranným otvorením kúpaliska, na ktorom som mal zodpovednosť za jeho správu, prevádzku a plnenie povinnosti plavčíka. Slušnosť kázala pomôcť. Pridal som sa. Na upratovanie sme zostali len sami dvaja. Ja s túžbou čo najskôr skončiť a zaľahnúť. Preto, len tak zo zdvorilosti, som sa po skončení upratovania opýtal: „a čo ideš robiť teraz“?

„Spať sa už neoplatí, hádam idem na hríby.“

To bola tá osudová veta. Bola to výzva, pri ktorej sa nedalo zaváhať. Bola pri mne žena, ktorú už niekoľko rokov hľadám. Veď ráno o štvrtej, v neznámom prostredí, ísť do lesa sama… Vidina oddychu sa vytratila. Išli sme na hríby. A potom už všetko malo rýchly spád. Začal som na mnou vysnívanej zelenej lúke budovať šťastnú budúcnosť nášho manželského spolužitia. Materiálny aj duchovný základ pre ňu som už mal presne pripravený. Ale prišla realita. Potreba základy na zelenej lúke prispôsobovať požiadavkám druhých aj tretích strán.

Manželstvo bez sobášneho listu partnerkina strana neodsúhlasila. Romantickú spomienku na zasnúbenie vo dvojici bez svedkov v obyčajnej vieche vymazal čas. Rovnako tak aj očakávanú podporou rodičovských strán pri budovaní rodinného zázemia. Nedošlo k zhode pochopenia môjho duchovna s duchovnom dotknutých. Boli to prvé prekážky, ktorú sme ešte dokázali prekonávať v zhode, o akej sme spolu snívali. Ale zelenú lúku postupne rozorával kde kto. Na vysnívanom pozemku budúcnosti sa mi podarilo osadiť vysnívaný základný kameň. Míľnik, ktorý zo vzdialenej divokej Oravy som preniesol do sto kilometrov vzdialeného Trenčína. Byť vzdialený minimálne 100 km od jedných, aj druhých rodičov, bolo torzo toho všetkého, čo podmieňovalo vyslovenie môjho zodpovedného áno. Vo svojom vnútri naplnenom bezhraničnou láskou, naivitou, idealizmom a vierou absolvovať cestu do neba bez prekážok som netušil, že moja budúca partnerka to až tak úzkoprso nevníma. Vníma a pociťuje to inak. Tak, ako to pár dní po svadbe povedala tou nezabudnuteľnou vetou. Jedine moji rodičia vedeli, že moje predsavzatia v jednote s mojou tvrdohlavosťou sú skalou, ktorú je ťažké rozbiť. Druhá strana tomu chvíľku neverila. Ich cestu nelemovali tak pevne osadené míľniky duchovného odkazu minulosti ako tomu bolo u mňa.

Takým neprehliadnuteľným, ale plytko usadeným, bol od samého začiatku svokor. Bol autoritou doma i v práci. Svokra ma na to taktne upozornila už pri prvej oficiálnej návšteve.

„Nesmieš ho brať vážne. Treba si ho vypočuť a následne si veci urobiť po svojom.“

Túto dobre mienenú radu som za dobrú nepokladal. S mojou predstavou o partnerskom spolužití bola v nesúlade. Rovnako tak aj  svokrovo vtipné konštatovanie o jeho dobrom spolužití s jeho svokrou.

„Ja s mojou svokrou vychádzam veľmi dobre. Ona prichádza a ja vychádzam…“ To tiež u mňa nenašlo pozitívnu odozvu. Nezhodovala sa s tou mojou priamou cestou do neba.

Jeho svokra žila sním v spoločnej domácnosti. Bola tieňovou autoritou, bielym koňom, veľkým bratom. Osobou, ktorá vnímala pozorne všetky príkazy, ale nitky chodu domácnosti a správania sa jej členov mala pevne v rukách. Bola veliteľ, ktorý sa správal presne tak, ako mi to odporučila moja budúca svokra. Všetko si vypočula, prehodnotila a urobila po svojom. Dvojtvárnosť a maskovanie skutočnej reality som vnímal na každom kroku. Už v detstve som u rodičov odsudzoval takéto prejavy správania. Vzormi k príprave mojej šťastnej budúcnosti boli rodiny, v ktorých prejavy dôvery a otvorenosti boli samozrejmosťou. Netúžil som po úskokoch a intrigách, ktoré zabezpečia jednotlivcovi pod rodinným slnkom miesto vyhradené jedine jemu. Sníval som o subjektívnom nastavení rodinného systému dvojicou, ktorá vyslovením spoločného áno nemá pochybností o svojom partnerovi a o cieľoch spoločnej budúcnosti. Bol to idealizmus. Objektívny pohľad na systém zbavený väzieb s príbuzenstvom a duchovným dedičstvom sním previazaným. Bola to kvalitatívna zmena, ktorá nemohla fungovať. Svokor bol toho príkladom. To čo som chcel realizovať ja on už na svojej životnej ceste zrealizoval. Neprekvapuje ma, že tiež v okolí míľnika s číslom desaťtisíc. Dnes ma neprekvapuje ani jeho potreba zakódovaná v duchovnom dedičstve našich predkov. „Túžba žiť s rodinu v tesnom spojení. Udržať ju vo svojej blízkosti.“ Svokor neanalyzoval kvalitatívnu zmenu, ktorú v mladosti spôsobil svojím rozhodnutím odísť z Tisovca do Bratislavy. Bolo to nezlučiteľné s jeho túžbou, ktorú práve teraz chcel prostredníctvom svojich detí a vnúčat napraviť. Nemohol byť úspešný. Bol to objektívny prístup zbavený subjektívnych väzieb. Idealizmus mladosti prenesený do obdobia stretu generácií, ktoré pri osádzaní prvého míľnika na zelenej lúke robia tú istú chybu, z ktorej sa on nepoučil. „Odmietajú byť v tesnom fyzickom spojení s príbuzenstvom.“

Dôvody môžu byť rôzne, konečné rozhodnutia podobné. V mojom prípade k vysloveniu rozhodného nie prispel duch prostredia rodiny, ktorej som sa mal stať neoddeliteľnou súčasťou. Ten vykazoval odklon od hodnôt, ktoré tvorili os vo mne nastaveného systému s cieľom sať sa Človekom. Vtedy som tomu ešte nerozumel. Preto trvalo niekoľko rokov, kým sme so svokrom našli spoločnú reč. Až potom prišlo pekné krátke obdobie, ktoré netrvalo ani rok. Svokor náhle odišiel. Nebolo mi dopriate rozlúčiť sa s ním.

Mnoho životných situácií môžeme preklenúť vtipnou poznámkou s vedomím, že takto to fungovať nemôže. Vtedy je potrebné umiestniť na takéto miesto upozornenie, výstrahu. Osadiť a dobre zabetónovať míľnik. Vtedy on splní požadovanú službu. Upozorní: „Tadiaľto cesta nevedie!“. Rád sa vraciam k takýmto míľnikom. Sú spomienkou na chvíle, kedy na ceste životom vznikli prekážky, ktoré som dokázal prekonať a pokračovať k nášmu spoločnému  cieľu po inej ceste.

 

„Presvedč Petra, aby ste sa presťahovali do Bratislavy. Už som vám zabezpečil jednoizbový byt.“ Bol telefonický oznam svokra manželke po prvom mesiaci nášho manželstva. Určite to nechcel, ale bol to nedomyslený, objektívny útok, ktorý začal nahlodávať krehkosť vzťahu, ktorý s jeho dcérou som uzatvoril subjektívne s podporou úprimnou láskou k nej po odsúhlasením jedinej podmienky: stokilometrovej vzdialenosti od bydliska rodičov. Vedel som, že žena, ktorú som si vybral pre zvyšok života, je silne naviazaná na rodinné prostredie a vzťahy v ňom. Je citlivá, citovo krehká, s ideálnou predstavou o osamostatnení sa spod rodičovskej ochrany. To vedeli i moji svokrovci. Prečo ale zvolili takúto zákernosť? Prečo moju manželku dohnali do stavu, kedy v slzách bojovala sama so sebou proti manželovi, rodičom i súrodencom? V hre nebolo len manželstvo, ale aj zhoršenie manželkinho zdravotného stavu. Stúpla psychická nepohoda, dostavili sa problémy s počatím potomstva. Pocit stresu stúpol vo mne tiež. Dostavil sa rovnaký pocit ako keď zjem niečo nechutné. Vtedy viem, že nestráviteľné musí ísť zo žalúdka preč.

Po mesačnom nátlaku a každodennom psychickom bombardovaní, som sa rozhodol! Odcestoval som navštíviť svokrovcov. Trojhodinový rozhovor so svokrom o podmienkach môjho ultimáta, priniesol ovocie. Spečatil moje rozhodnutie. „Presťahujeme sa do Bratislavy s tým, že ak dozrie čas, v ktorom pominú dôvody, pre ktoré sme boli k presťahovaniu donútení, opustíme Bratislavu. Odsťahujeme sa do stokilometrovej vzdialenosti od vás, i od mojej rodiny!“

 

Trvalo šesť rokov, kým sa rodinné vzťahy upokojili. Manželstvo stabilizovali, splodili vytúžené potomstvo. Jednoizbový byt začal byť tesný. Svokor znovu začal skúšať naplniť svoju túžbu po rodinnom košiari v hlavnom meste. Ale moje stokilometrové rozhodnutie zostalo nemenné. Bolo skalou. Pevným míľnikom zabetónovaným v mieste, kde bol postavený svokrov semafor. Ten ma nútil na mojej životnej ceste hľadať a budovať obchádzky. Svokor veril, bol vnútorne presvedčený, že tak ako on, podľahnem lákadlám veľkomesta a zaparkujem v ňom. Odolal som. Vydržal som čakať na manželkin súhlas a svokrovu kapituláciu.

„Keď nechcete zostať v Bratislave súhlasím s tým, aby ste si byt v Bratislave vymenili za byt vo Zvolene alebo v Banskej Bystrici.“

Presťahovali sme sa. Opustili bezpečné parkovisko. Začali si  budovať svoju vlastnú cestu do našej šťastnej budúcnosti. Ale prišiel rok 1986. Na mojej životnej ceste, vyhradenej úseku manželstva, sa objavil míľnik s nápisom BFP. To už moje ja bolo previazané s množstvom najrôznejších ľudí, ktorí mi dávali nádej naplniť môj nejasný cestovateľský cieľ. Ponúkali bezpečnú diaľnicu bez míľnikov, s plným servisom. So zvodidlami i oplotením. S perspektívou toho najlepšieho pre mňa i pre našu štvorčlennú rodinu. Títo bohovia presne vedeli, že cesta, po ktorej chcem ísť, je nie tá správna! Ponúkali iný uhol pohľadu na to ako život funguje a môže fungovať. Ponúkali zvýhodnené odbočenia bez poplatkov a obmedzení. Nevedel som sa stotožniť s tou dobrotou. S upozorňovaním na moju neznalosť, naivitu a idealizmus vždy, keď som moje myslenie a pohľad uprel na druhú stranu „mince“. Celkom som tej dobrote nerozumel. Bránil som sa jej. Cítil som tie hrozivé zuby krokodíla, ktorý ma láka čistiť mu jeho zuby po každom výdatnom obede. Dokonca tých krokodílov bolo niekoľko. Dalo sa vyberať.

Nezaváhal som. Rozhodol som sa rýchlo. Presne tak, ako ma to učil môj tréner. „Musíš vždy zhodnotiť situáciu. Rozhodnúť sa, či sa chceš biť a či zutekať.“ Zutekal som. Nepustil som sa do bitky, v ktorej som mohol byť kráľom. Vždy som sa rozhodol tak, ako veľakrát predtým. „Zostal som verný svojim zásadám. Tvrdohlavý, s chybami, za ktoré som si sám niesol zodpovednosť.“ A urobil som dobre. Neopustil som cestu, ktorej smer určovali moje míľniky. Preto dnes nemusím obhajovať chyby tých, čo chceli dať mne a svetu to svoje úžasné dobro.

Vlastne všetci stále hráme tú istú hru. Sme rybičky v jazere plnom krokodílov. Premávame sa medzi ich otvorenými papuľami a chválime sa kúskom jedla, ktoré sa nám podarilo uchmatnúť z ich zubov. Občas sa niektorá tá papuľa zavrie spoločne s nenažraným nešťastníkom a život ide ďalej. Tak ako moje manželstvo.

 

Bolo príkladom tolerancie, harmónie, obety hmotného v prospech formovania toho najcennejšieho. Uchovanie existencie bytia, rodiny a filozofie rodinného zázemia postavenej na duchovnom odkaze našich predkov. Neskoro som pochopil, že to, čo som chcel a cítil ja, druhá strana nie celkom chcela. Moja predstava o jednote ducha, myslení a uspokojovaní potrieb rodiny, nebola vôbec v jednote s tým, čo sme žili. Mal som iba pocit, že pre nás všetkých chcem len to najlepšie. Že obeta z mojej strany pre rodinu je oveľa výraznejšia ako očakávania, ktoré členovia rodiny bez mojej spoluúčasti môžu chcieť a mať. Nezhoda mojich pocitov s túžbami a očakávaniami ostatných rodinných príslušníkov, dosiahli vrchol pri míľniku s označením 1989. Obzor poznania z neho nebol ružový. Bol presne taký ako ho charakterizoval bývalý priateľ, ktorému míľnik s označením 1989 umožnil zmeniť smer a odbočiť na diaľnicu. Na jej konci mohol naplno využiť nadobudnuté poznania v prospech svojho objektívneho prejavovania sa. Mne po ňom zostalo len ružové potešenie.

„Dobre si nás reprezentoval. Ale my Slováci nie sme takí. Ty si nás reprezentoval takých, aký chceš aby sme boli!“

Naše priateľstvo sa začalo strácať na sile rovnako ako aj naše manželstvo. Základy našich vzťahov boli postavené z dvoch rozdielnych materiálov spojených tmelom s obmedzenou dobou životnosti. Muselo sa rozpadnúť. Nežná revolúcia tomu tvrdo dopomohla. Pre mňa to bola najväčšia rana môjho života. Dostal som sa na začiatok mojej cesty. Do obdobia, kedy Joseph Luft a Harry Ingham uviedli do života svoje okno. Začal som hľadať zmysluplnosť existencie života a bytia, nedeliteľnosti ducha a tela, pravdu o živote a smrti. Dostal som sa na cestu, ktorej pevne osadený a zabetónovaný míľnik mal označenie „láska k múdrosti“.

 

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 15 (14)

Moja cesta – 28

13.04.2024

Dodatok k ukončeniu blogu a diela Moju rozprávku, moje „PUTOVANIE od prameňa k smrti“, rozdelenú na 28 častí, som začal zverejňovať ako blog vo viere, že nájdem niekoho, kto vydá jeho ucelenú časť knižne. Nenašiel sa. Vlastne áno. Našiel sa distribútor, ktorý bol ochotný sprostredkovať záujemcom predaj zverejneného diela. Vašou odmenou za to, že ste sa [...]

Moja cesta – 27

04.04.2024

„My sme ale prepadli ilúzii darvinizmu.“ Upozorňuje Mnislav Zelený vo svojej práci, s obsahom ktorej súhlasím. Uvádza v nej: „Všetko ide cestou boja o prežitie. Násilie a agresia sú cestou evolúcie. Ospravedlňujeme nimi našu chamtivosť, vodcovstvo i agresiu. Právo prežiť majú len tí najagresívnejší, bohatí. Tí čo nerešpektujú zákony a duchovný odkaz predkov. [...]

Moja cesta – 26

29.03.2024

Výročná správa, celkové zhodnotenie, bilancovanie. To všetko sú aktivity, ktorých prostredníctvom je ukončený proces. Skončená cesta, na začiatku ktorej bola túžba dosiahnuť stanovený cieľ. Na jej konci je konštatovanie: „a to čo sa malo urobiť a neurobilo sa, sa urobiť nedalo“! Hovorí sa tomu aj spätná väzba. My, technici, ku ktorým tiež patrím, veľmi citlivo [...]

Tatranský ľadový dóm, Hrebienok, mReportér

Ľadová nádhera, z ktorej mrazí. Ako vyzerá tento rok Tatranský dóm vo Vysokých Tatrách?

15.01.2025 05:00

Dve známe stavby sú úzko späté so životom najpopulárnejšieho pápeža Jána Pavla II.

Jun Sok-Jol

Vyšetrovatelia sa znovu pokúsili zatknúť prezidenta Juna. Došlo k fyzickým stretom, hlásia ranenú osobu

14.01.2025 23:22

Súd naňho vydal zatykač v súvislosti s decembrovým vyhlásením stanného práva.

Caribbean / Cuba /

USA vyradia Kubu zo zoznamu štátov sponzorujúcich terorizmus. Rozhodnutie zrejme zvráti Rubio

14.01.2025 23:06

Washington sa tiež zaviazal, že zníži ekonomický tlak voči Havane.

China police

Čínski policajti zatiaľ v Maďarsku nehliadkovali, tvrdí celoštátne veliteľstvo. Dohodu o tom uzavreli vlani

14.01.2025 22:04

Maďarsko sa s Čínou dohodlo, že polícia oboch krajín bude spoločne hliadkovať počas turistickej sezóny a počas masových podujatí.

jahn

...o rodine, zdvorilosti, spoločenskej etikete, osobnom rozvoji a reflexnej komunikácii.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 48
Celková čítanosť: 82065x
Priemerná čítanosť článkov: 1710x

Autor blogu

Kategórie