Cesta k môjmu certifikátu mala prívlastok „Vzorná reprezentácia Československa“. Bola patrične ocenená a som na ňu hrdý. Bolo mi umožnené reprezentovať trinásť miliónov občanov spôsobom, ktorý aj dnes pokladám za správny. Nebol som v utajení, ani strážený, iba sledovaný: priateľmi, kolegami, novinármi, rozhlasom, televíziou, širokým okolím. Aj s tými, čo už raz sledovaní boli. Usudzujem podľa toho, že mne pridelený major ma informoval, ako pochvalne sa o mne vyjadril Jozef, Števo, Peter, Karol, Milan, Julo … Len tak mimochodom, i mňa sa pýtal, čo si o nich myslím…

Nedalo mi. Začal som hľadať v zoznamoch mne seberovných: Jozefa, Števa, Petra, Karola, Milana, Jula, Vlada… A tu je zrada. Polovica ich tam nie je. Jozef, Julo a Milan áno. Je tam aj mnoho ďalších rovesníkov, kamarátov i terajších spolupracovníkov. Bez ohľadu na znenie záznamu, mám na každého z nich svoj názor. Ten som si vytvoril na základe môjho sledovania ich správania sa za obdobie, v ktorom ich poznám. Viem, koho kam zaradiť. Operatívne záznamy k tomu nepotrebujem. V mojich očiach sú jasne vyprofilovaní. Tých sa obávať nemusím. Viem, či sa na nich spoľahnúť dá, či sú čestní, či za posledné roky svoje správanie zmenili, a ktorým smerom. Strach mi naháňa tá druhá skupina. Tá, ktorá tam nie je a mala by tam byť. Musí existovať ešte jeden zoznam, na ktorom tie chýbajúce mená sú. Mená tých skutočných „hrdinov“ ŠTB, ktorí rovnako ako major Plecho dokázali bez zábran vniknúť do môjho súkromia, rozvaliť sa do kresla v mojej kancelárii a hrabať v materiáloch na mojom pracovnom stole. Dokonca s úsmevom nahliadnuť do mojej vkladnej knižky, ktorá bola medzi nimi.

Človek počas svojho života musí urobiť mnoho rozhodnutí, ktoré vedú k splneniu jeho túžob, želaní, predsavzatí. Niektoré sú správne, iné nie. Ľuďom verím a nemyslím si, že niekto by chcel vedome škodiť, alebo ubližovať. To ale neznamená, že človek, ktorý robí chyby, je zbavený  viny za ne pykať. Zbavený povinnosti niesť zodpovednosť za vykonané. Každý musí byť pripravený prijať prehru a z nej plynúce nepríjemnosti i obmedzenia. Inak túžba uspokojiť svoje potreby, bez ohľadu na potreby iných, vedie k negatívnym prejavom. Vedie k porušenie „vyššieho princípu mravného“, ktorému sa treba učiť od narodenia a ďalej po celý život. Kto s duchom „vyššieho princípu mravného“ nežije, má sklony k nečestnosti, k arogancii, k potláčaniu osobnej slobody a názoru iných. Potom už je len krôčik k porušeniu zaužívaných noriem spoločenskej etikety, k nedorozumeniam, k násiliu a vojnám. Tomu napomáhame svojou nevšímavosťou, zanedbávaním svojich povinností, pochlebovaním, túžbou uchmatnúť si niečo pre seba. Tiež strachom, ktorý nám bráni postaviť sa do cesty tomu „sedemhlavému drakovi“, ktorý požiera tie naj panny z nášho kráľovstva.

Do zoznamu ŠTB som sa dostal vďaka tomu, že som túžil stať sa jedným z tých, čo budú reprezentovať v zahraničí Československo. Nie za cenu podrazenia kamarátov, spolupracovníkov, či kohokoľvek iného. Či dokonca za cenu ohýbaniu „vyššieho princípu mravného“, alebo zásad „fair play“. Môj život, moje správanie, názory a konanie boli toho dôkazom pred mojím vycestovaním, i po ňom. To sú moje nezmazateľné stopy života, ktoré som po sebe zanechal. Také zanecháva každý jeden z nás. Podľa nich nás ľudia v našom okolí zaradia medzi tých, ktorých správanie je čestné, jasne čitateľné. Alebo medzi tých nečitateľných, chaotických, špekulatívnych. Tých, ktorí kvôli vlastným potrebám dokážu predať za halier kohokoľvek. Ktorí dokážu svoju popularitu vybudovať na drzosti, klamstve a úlisnosti. Na tom, že väčšina sa bojí povedať to čo si myslí, hanbí sa priznať svoje slabosti, úchylky, nevedomosť. Bojí sa ukázať prstom na toho kto škodí, kto by ho mohol pripraviť o pokoj a výhody, ktoré dosiahol. Radšej prehliadne hrubosť, krivdu, bezprávie.

Neviem kam patríš ty. Neviem aké tipy certifikátov vlastníš. Neviem či by si chcel vlastniť ten môj, ktorého prostredníctvom si hľadám priateľov, ktorí moje dobré myšlienky podporia a obohatia ich tými svojimi. Ktorí dokážu spytovať svoje svedomie a priznať si, že i ich pričinením na správnom mieste sa nenachádzajú tí, ktorí by sa tam nachádzať mali…

      Hoax  a plagiát

„Mám bližšie ku koncu svojej životnej cesty, ako ktokoľvek z mojej blízkosti.“ Je to neoverené tvrdenie, ale je príkladom, ako možno manipulovať ľudí. Tebe môže byť ľahostajné či som na konci, alebo začiatku svojej cesty. Rovnako i to, či je to vierohodné, alebo nie. Spozornieš, ak napíšem: v určitej časti nasledujúceho textu je ukryté telefónne číslo. Nájdi ho! Zavolaj mi naň! Do 48 hodín ti pošlem na tvoj účet 100,- €. Myslíš si, že je to pravda?

Nepátraj! Je to zavádzajúca správa. Hoax. Návnada, ktorá ťa má prilákať. Záleží na tvojej múdrosti, skúsenostiach a praxe či návnadu zhltneš. Či dokážeš obsah rozdeliť na užitočný, nepotrebný, alebo škodlivý. Na tom je postavené tvoje rozhodnutie ponúkané: prijať; neprijať; alebo odignorovať! Pred takýmto rozhodovaním, pri každom svojom kroku, stojí spolu so mnou a s tebou denne každý jeden obyvateľ Zeme. Veľakrát je to naše spoločné rozhodnutie osudové. Z množstva správ, ktoré k nám prichádzajú je veľa takých, ktorých obsah nám úžitok neprinesie. Málo z nich prináša osoh. Mať šťastie, byť zdravý, bohatý, večne mladý; sú najčastejšie lákadla hoaxov. Ponúkané naplnia iba čiastočne, nedostatočne, nekvalitne; lebo adresátom spokojnosti je niekto iný. Niekto, kto nehrá čestne. Kto dokáže dohodnuté pravidlá a zvyklosti upraviť v prospech seba. Presvedčiť mňa aj teba o správnosti jeho konania. Získať nás pre pomoc a spoluprácu sním.

Mnohokrát som si to neuvedomil a podhodenú návnadu prijal. Dokonca sám som bol autorom takýchto zavádzajúcich správ. Nebolo to cielené, bola to chyba spôsobená obmedzeným objemom poznania a životných skúseností. Často je potreba urobiť nový krok spojená s tlakom času. Potom môže vzniknúť náhodný hoax. Zavádzajúca správa nesúca so sebou aj neúnosnú mieru skrytého rizika spojenú s negatívnymi dopadmi. V takých prípadoch som musel byť vždy vnútorne presvedčený, že cesta, ktorú som zvolil, vedie k nášmu spoločnému cieľu. Len neúprosný čas ma presvedčil, že tomu nebolo tak…

Aj preto som sa rozhodol môj príbeh zverejniť a priblížiť ti ho. Ak si mladší tak vo viere, že v ňom nájdeš o niečo skôr túžbu byť lepší, dokonalejší, odvážnejší a múdrejší. Pripravený vždy zodpovednejšie a kvalitnejšie prekonať prekážku, ktorú som už ja prekonal. Ak si mi rovesníkom, chcem v tebe zapáliť túžbu byť pre svet a spoločné ciele ešte čímsi užitočný. Chcieť tak ako včely odovzdať pre spoločné dielo všetko to, čo je v tebe dobré a pre bytie prospešné. Predovšetkým tvoju múdrosť a poznanie.

Okrem ľudí, ktorých som tu spomenul, mi k tomu všetkému, čím chcem nainfikovať aj teba, pomohol šport. Jeho prostredníctvom som našiel priateľov s rovnakou filozofiou a záujmami, ktorých základom je duch férovosti. Návyku pretaveného do deformovania môjho ja tak, aby som neporušil pravidlá, podľa ktorých chceme dosiahnuť spoločný cieľ. Samé od seba sa to neudeje. Neoddeliteľnou súčasťou je potreba neustále trénovať, zdokonaľovať sa. Byť v kontakte so seberovnými a  pomáhať ostatným dostať sa na rovnakú úroveň. Iba potom môže môj svetový rekord, poradie v cieli, či účasť na olympiáde znieť ako zvon.

Tak som sa naučil vnímať aj život. V ňom mi mnohí ponúkali vlastné pravidlá, ktorými sa má život riadiť. Ponúkali mi len to najlepšie čo mi život môže dať. Podsúvali mi zavádzajúce informácie s cieľom urobiť zo mňa hlupáka. Nemysliaceho človeka pripraveného šíriť bludy, zavádzajúce správy ďalej len preto, aby som si mohol spoločne s nimi vydláždiť cestu k dosiahnutiu mojich túžob a k získaniu lepšieho miesta pod slnkom. Pritrafilo sa. Moja nevedomosť a ctižiadostivosť dopomohli k tomu, že som uhol aj na takúto stranu. Ale vždy s vedomím neublížiť a zneužité vrátiť aj s primeraným zadosťučinením. S vedomím niesť zodpovednosť za neúspech, alebo ujmu, ktorú som tým spôsobil.

Hoaxy, zavádzajúce správy, ma sprevádzali v detstve rovnako ako je tomu i dnes. Spory som riešil s rodičmi, vedúcimi krúžkov, s rovesníkmi pri hrách na lúčke za našimi činžiakmi. Bol som manipulovaný okolím, ale vlastný názor som si tvoril z mne známych zdrojov. Formovali ho rodičia, kňaz, učitelia, kamaráti a spoločenstvo ľudí, s ktorými som žil na našom sídlisku. Môj príbeh začínal na juhu Slovenska. Naštartoval a poznačil ho guláš rokov 1949 až 1952. Odvtedy som prešiel svet, spoznal zaujímavých ľudí, rozšíril svoje poznanie. Nestal som sa premiérom, majstrom sveta, ani vrahom. Pritom ľudia z mojej blízkosti sa takými stali. Čo to ovplyvnilo?

„Jednoznačne prostredie, peniaze a láska k múdrosti“.

Základy som dostal v rodine. Tá do mňa naočkovala púčiky správnych túžob a spôsobov ako sa k peniazom a múdrosti dostať. Vždy to bolo podmienené ľuďmi a prácou. A primeraným ocenením. Pritom peniaze neboli vždy tým, čo bolo potrebné považovať za najdôležitejšiu hodnotu ocenenia úspechu a bytia. Dôležitá bola aj vhodná motivácia a jej správne načasovanie. U mňa takým niečím sa stal bicykel. Túžba vlastniť ho ma hnala chodiť každé prázdniny na brigádu. Ale aj premýšľať ako dosiahnuť vytúžený cieľ čo najskôr, s čo najmenšou námahou. Ako pri tom využiť, alebo zneužiť, niekoho iného. Tu je tá zradná križovatka ciest pravdy, klamstva a poznania!

Od osemnástich som brigádoval v bani. Nechýbali tu tí, čo na úkor iných chceli získať zavádzajúcou správou, podvodom, vlastný prospech. Rubač Jano ma naučil spôsobu ako takúto situáciu riešiť. Autorovi zavádzajúcej správy položil presne mierenú otázku. Ak okolie porozumelo. Musel aj autor hoaxu. Ten mal snahu obhájiť sa v duchu svojej pravdy, potreby a nenaplnených túžob. Ak Jano nedostal uspokojivú odpoveď nestrácal čas počúvaním nezmyslov. Autorovi hneď jednu tresol a prekážka bola prekonaná. Alebo ak mohol, tak pomohol. Bol to náš generálny prokurátor i vykonávateľ trestu. Dva v jednom. Mal prirodzenú autoritu. Vďaka nemu sa všetko vyriešilo hneď, jednoznačne a nahlas. Snaha o zakrivenie cesty k cieľu bola odstránená, alebo upravená.

Život je samá križovatka s množstvom prekážok, obchádzok a obmedzení. Sám si v ňom vyberám aký chcem byť. Čas letí. Preto na prechod križovatkou, aj životnou, musím byť pripravený. Musím na nej reagovať rýchlo a správne. K rozhodnutiu potrebujem istotu, dobrý príklad,  skúsenosti.

V porovnaní s rovesníkmi som mal veľa kvalitných vzorov, ktorým som sa snažil vyrovnať. Pozoroval som, v čom som lepší a dokonalejší ako tí v mojej blízkosti. V čom sa musím zlepšiť. Ako ich prekonať. Bál som sa chváliť. Skôr som priznával chyby, ktoré som spôsobil. Dominovala vo mne túžba byť pre spoločné ciele užitočný. Vedel som priznať porážku, prehrať, ospravedlniť sa a nahradiť škody. To som pokladal za cnosť hodnú prezidenta i majstra sveta. Pomohlo mi to otvárať dvere do bane, do New Yorku, do domácností jednoduchých ľudí i „bohov“. Ale zostal som len obyčajný človekom z Krtíša, ktorého ľudia mali radi. A aj ja ich. Sú ale aj takí, ktorí ma radi nemajú. Viem ustúpiť v ceste múdrejšiemu. Tolerujem mu jeho prešľapy, aj určitú, pre mňa ešte únosnú mieru nečestnosti. So samoľúbosťou, klamstvom, hlúposťou a podvádzaním  je to horšie.

Čím viac som sa na spoločenskom rebríčku dostával vyššie, tým viac sa miera mojej únosnej tolerancie voči nečestnosti zoštíhľovala. Úmerne tomu narastal aj počet takých ľudí, ktorí ma nemali radi. Nebola to náhoda. Prevládali u nich vlastnosti spojené s nečestnosťou nad tými dobrými. Objem ich poznania bol v nesúlade s múdrosťou potrebnou na riadenie systému, ktorý im bol zverený. Riadili ho objektívne, čo postačovalo k uspokojenie ich osobných potrieb a cieľov. Tých mojich nie. Moje poznanie začalo prekážať. Stalo sa hoaxom. Ja aj s mojou múdrosťou už ďalej nepoužiteľný. To všetko mnou vyprodukované bolo k ničomu. Stalo sa bezcenným plagiátom.

Aj to je moderné slovo, rovnako ako hoax. Obe majú niečo spoločné. Ubrániť nevedomosť a neschopnosť jedinca, alebo maskovať jeho chamtivosť, lakomosť a nedôstojné správanie v teritóriu jeho vplyvu. A to ma znepokojuje. Trochu odbočím, ale len preto, aby som sa dostal k podstate.

Nemal som a nemám rád tých, čo ma obmedzovali. Hnevalo ma to. Bezprostrednou reakciou, spätnou väzbou, bola moja nevôľa. Neochota pridať sa k nim! Ale život je už taký. Vždy je niekto, kto má právo obmedzovať ma. Kedy mojím právom je iba povinnosť toho niekoho rešpektovať a poslúchať . Pochopil som to už v detstve. Ale až postupne, s rozširovaním obzoru môjho poznania som pochopil, že obmedzovanie má dobrý aj zlý dopad. Začal som o tom uvažovať tým viac, čím viac dôvery mi bolo dané k tomu, aby som tiež niekoho obmedzoval. Tým sa môj hnev postupne ustálilo len vo vzťahu k takým situáciám, ktorých cieľom bolo utlmiť dobro, pravdu a užitočnosť. Tieto cnosti zakorenene vo mne výchovou postavenou na logickom myslením, na skúsenostiach, na odkazoch predošlých generácií; som v tomto diele, vo vzťahu k mojej osobe dopodrobna opísal. Ale do cesty sa mi postavil plagiát. Niečo, čo útočí na moju zvyklosť reagovať na myšlienku, ktorá nie je moja, ktorá sa mi páči, alebo nepáči, ale  ktorú dokážem svojím poznaním obohatiť. Rozvinúť ju. Prijať ju za svoju a vytvoriť na jej základe svoje vlastné dielo. Niečo, čo chcem odovzdať svetu tak ako Berners-Lee internet. Bez nároku na licenčné poplatky vo viere, že ty a všetci ostatní ma budete nasledovať. Budete svojimi omrvinkami prispievať k šíreniu dobrého ducha budúcnosti ďalej. Budete pri tom využívať bez nároku na odmenu a honorár i moje poznanie. Moje múdrosti, ktoré pri takejto forme odovzdávania nebudú zneužité v prospech vyvolených. Budú využité na prospech budúcnosti.

Preto aj plagiát vnímam ako aktivitu neschopného dokázať schopnému jeho nevedomosť. Jeho túžbu urobiť zo seba múdreho a dokonalého bez prezentovania svojho vlastného prínosu k téme, v ktorej on objavil iba pôvodnú myšlienku, no neobjavil nadstavbu: Prínos „plagiátora“ k nej…

Tretie putovanie

Spoznávanie kvality prítomnosti

      Míľniky

Veľa ich už niet. Ale pár zabudnutých niekde určite nájdeš. Práve kvôli tomu som si vybral toto slovo k pomenovaniu tejto časti môjho putovania. Nemusíš s tým súhlasiť, ale i tvoj život predstavuje cestu lemovanú míľnikmi. Pevne osadenými kamennými stĺpikmi, ktoré je možné len s ťažkosťami popri ceste vymeniť. Preto si ich mnohí dlho pamätáme. Hlavne tie, pri ktorých sa niečo udialo. Ku ktorým sa viažu nezabudnuteľné spomienky. Oni síce blednú, strácajú sa tak, ako tie kamenné míľniky, ktoré lemovali cesty. Pri každom z nich sa udialo niečo, čo zanecháva spomienku, neopakovateľný zážitok, ktorý odolala času, zmenám doby, i zásahom kde koho, vrátane vyššej moci. Ak na taký míľnik natrafíš zastavíš sa…

Jeden taký, takmer neviditeľný, zavadzajúci, ale nie natoľko, aby niekto z mojich spolucestujúcich ma dohnal k rozhodnutiu odstrániť ho, stojí na začiatku časti úseku mojej životnej cesty, ktorú nazývam „bývalé manželstvo“. Po takejto ceste ty určite nepôjdeš. Aj preto nie, že o tom, ako osadiť prvý míľnik na začiatok cesty tvojho manželstva, ti nikto radiť nebude. Nieže by nechcel, ale ty si určite dosť múdry a zrelý pre takýto projekt. Máš  inú predstavu  o tvojej ceste manželstvom, alebo manželstvami, a tým aj o míľnikoch, ktorými ju olemuješ. Na tej mojej som chcel mať mix všeličoho. Mať maturitu, deti, dom… Mať občiansky, vodičský a pas… Mať auto, vyhrať milión… Byť zdravý, bohatý a múdry… Neklamať, nepodvádzať, byť verný… Mať dobrých priateľov a len jednu celoživotnú partnerku! To bol dobrý základ mojej túžby. Pripravený toho uniesť viac. Nielen to, čo som chcel ja, ale aj to, čo chceli ostatní. Potom nastal boj s časom o tom, čo má prednosť. Čomu a komu  prispôsobiť cestu môjho života tak, aby manželstvo, povinný úsek na nej, naplnilo moje túžby, sny a očakávania. Aby naplnilo aj duchovný odkaz minulých generácií. Ten, pred tým všetkým, podľa môjho myslenia, by mal byť prvoradý. Iba v ňom môžeme nazbierať omrvinky poznania, ktoré prispievajú k formovaniu plnohodnotného človeka.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 14 (13)