Od diktatúry k proletariátu

Nerád chodím okolo horúcej kaše. Ak je navarená, treba ju jesť. Treba ju servírovať chutnú a v správnej teplote. S touto filozofiou to moji rodičia nemali so mnou ľahké. Na všetko som mal svoju odpoveď. Ak som bol v neistote, pýtal som sa. Rodičia nie vždy „jasne, farebne a nahlas“ odpovedali. Niekedy to sekli. „Daj pokoj.“ Voči tomu sa nedalo postaviť. Bola to tvrdá „diktatúra“. Cítil som ju, ale ešte nerozmýšľal o tom ako sa postaviť voči nej. Stále som bol pod vplyvom objektívnej reality, v ktorej platilo: „Rodičov treba poslúchať, oni majú vždy pravdu“! Pokoj nastal, ale nepokoj vo vnútri zostal.

Rástol som, dospieval, rodičov vystriedali ďalšie autority. Učiteľka v škôlke a v prvej triede, predsedníčka triedy, pionierska vedúca, farár, pán prezident, komunistická strana… Začalo byť toho veľa a ja stále, okrem brata, som nemal komu veliť. Aj to len tajne. V prípade publikovania mojej aktivity došlo k nepochopeniu dobre mieneného predsavzatia. Mama a jej varecha dali vždy konečné usmernenie. Pochopil som, kým sa nestanem komunistom, musím diktatúru na všetkých stupňoch rešpektovať. Už v rannom veku som pochopil, že cesta k cieľu je dlhá. Sprevádza ju množstvo križovatiek, prekážok a zastavení, na ktorých je potrebné rozhodnúť sa správne. Tie, na ktorých nesmiem zaváhať, mali označenie: pionier, zväzák, komunista; s nastavenou prekážkou od V. I. Lenina: učiť sa, učiť sa, učiť sa. Svetielkom nádeje bola iba vidina „komunizmu“. Vtedy, ako hovorila pani učiteľka, bude všetko zadarmo.

„Aj bakelitová loďka za 25 korún?“ Tú som chodil obdivovať do výkladu hračkárskeho obchodu.

„Aj tá.“

Pani učiteľka nemala pravdu. Miesto komunizmu prišiel rok 1968. Sním Rusi. Skončila moja túžba stať sa komunistom. Prestal som rešpektovať diktatúru na všetkých stupňoch. Dianie, spolu s kamarátmi, som zobral do vlastných rúk. Tlačil letáky, písal heslá po domoch a cestách, prekladal smerovníky cieľových miest, likvidovali telefonické linky spojencov. Dokonca som sa odvážil ísť zlomiť vrtuľu na helikoptére Maďarskej armády, ktorá u nás „bratsky“ vypomáhala. Nepodarilo sa. Našťastie Maďari usúdili, že Tintítko so svojimi 45 kilami sa chce na vrtule len pohojdať. To je aj príklad, ako neznalosť a naivita produkujú hlúposti. Tie postačovali na vylúčenie mami zo strany, ale k novej kariéra tým, čo moje „záškodnícke“ aktivity podporovali a usmerňovali. To rozhodlo.

„Rusov nie! Komunistov nie! Chcem demokraciu!“

V ponuke boli aj iné magické slová a zaklínadlá. Federácia, liberalizmus, trhová ekonomika, konfederácia… Nerozumel som im. Filozofia ešte stále nemala ku mne otvorené dvierka. Postupne tiet slová bledli. Situácia sa „normalizovala“, diktatúra proletariátu sa znovu upevňovala. Ale ja som ju už nevnímal ako ideál, za ktorým je potrebné kráčať ako hluchý, slepý a nemysliaci komunista. Rok šesťdesiatosem ma vytrénoval v triedení ľudí na dobrých, zlých a pochlebovačov. So zlými som si vedel poradiť. S pochlebovačmi to bolo komplikované.

Príchod do Brna moje myslenie zdemokratizoval. Naučil som sa dokonale „pochlebovať“. O stupeň lepšie lichotiť každému, kto chcel byť klamaný. Ironicky si uťahovať zo schopnosti pochlebovača využiť akúkoľvek zmenu vo svoj prospech. Čerešničkou bolo naočkovanie poznanie, ako je možné aj jeho pritlačiť k múru. Vtedy pochlebovač dostal strach. Prišla neistota, rozhodnutie uhnúť z cesty. Chudák netušil, že práve to bol môj cieľ. Zbaviť sa ho. Vychutnať si krátkodobé víťazstvo. Jirko mi bol v tomto dobrým spoločníkom. Dokázali sme problémovú situáciu dohnať do extrému. Dobre sa zabaviť na bezmocnosti normalizátorov. Aj takto som zabíjal čas a uvažoval o tom, koľko má „čas odtieňov“. Premeškané už nevrátim späť, ale spomienky nesúce ponaučenie vždy áno a s radosťou.

Obdobie vysokoškolského štúdia bolo turbulentným časovým úsekom naplneným do prasknutia. Učenie, tréningy, súťaže, brigády, reparácia televízorov, pomocný výskum a skúšky. Samozrejme aj zábava a stretnutia s priateľmi mali v tomto vláčiku svoje miesto. Vytvárali priestor k snívaniu o dokonalej a neistej budúcnosti. Tu vznikli moje prvé úvahy o tom, či sa môžem stať prezidentom.

„Ty určite nie.“ Boli odozvy na sondy, ktorých prostredníctvom som zisťoval reakcie okolia na moje neisté rozhodnutie. Reakcie, ktoré mali rovnakú silu ako to rodičovské „daj pokoj“. Cúvol som, ale nepokoj vo vnútri zostal. Ak padlo nie, chcel som vedieť aj prečo nie. Prečo uňho áno a prečo u mňa nie?

Trvalo nejaký čas kým poznanie tejto oblasti prekonalo barikádu mojej nevedomosti. Postupne som spoznával ako prístup k informáciám, sila prejavu a schopnosť podstatné nahradiť nepodstatným ovplyvňuje vierohodnú argumentáciu. Ako oponenti tohto typu vedia na sto percent ohodnotiť to, čo je správne, čo je demokratické a čo nie. Dostal som sa na inú cestu. Na hľadanie múdrosti u tých, ktorí moje  istoty zo všetkých strán už ohýbali predo mnou lepšie ako ja v tejto chvíli. Lepšie ako všetci tí „múdri jedineční neomylní demokrati“ okolo mňa, u ktorých som z ich pohľadu vrták a nie demokrat vhodný na prezidenta.

Bojovať proti americkým raketám pred nežnou revolúciou bolo demokratické. Bojovať proti náletom Američanov na Juhosláviu bolo nedemokratické. Chvíľu som mohol do USA cestovať, kedy som chcel. Potom odrazu som už bol nežiaduca osoba. Na otázku „prečo“, som nedostal odpoveď. Dokonca aj na ambasáde USA mi bolo zakázané poopraviť to, čo bolo pretlmočené. Mal som v tom chaos. Mám svoju predstavu o demokracii. Aj v tom, že tú Churchilovu považujem za prekonanú a tú americkú nezlučiteľnú s tým, ako sa demokratickí Američania správajú. Nedá sa to zovšeobecniť. Ale to čo je múdre a hlúpe je možné už v zárodku oddeliť. A v tom to je. Už v zárodku musím mať jasno, na ktorý koniec mojej palice mám zaostriť svoj uhol pohľadu. To musí vedieť tiež ten, kto mi chce vnútiť jeho „demokraciu“. Viem sa dohodnúť s cigáňom, černochom, Maďarom, mohamedánom, väzňom. S kde kým. Dokonca aj s vrahom, pokiaľ v jeho filozofii prevláda dobro nad zlom. Prevláda túžba dopriať ostatným to isté čo chce pre seba. Dopriať to isté aj mne, aj ostatným ľuďom Zeme. Každý sme iní, objektívny. To vnáša potrebu zdokonaliť moje poznanie, zúžiť moju objektívnu nevedomosť. Ak chcem s niekým komunikovať, musím rešpektovať mnoho iných daností, ktoré súvisia bezprostredne stým, čo je predmetom mojich objektívnych túžob, snov a želaní.

Tu to zvyčajne všetko stroskotá. Prezentovaná dokonalosť, genialita a naj myšlienka má toľko nedokonalostí, vrátane tej osobnej, že genialita demokracie je pre mňa neakceptovateľná. Tí, čo sa snažia mi ponúknuť to ich úžasné dobro nechápu, prečo si myslím, že ich snahou je mi ho vziať. Mám na to jednoduché vysvetlenie. Vlastne jednu múdrosť, asi plagiát, ktorý je vo mne neustále aktívny.

„Všetci nemôžeme mať všetko, lebo všetkých je veľa a všetkého je málo“.

Uvedomenie si tejto skutočnosti ma doviedlo k túžbe žiť preto, „aby Zem mohla žiť“. Je to múdrosť, alebo  blúznenie?

Je to jedna strana roztočenej mince života, ktorý som žil a dožívam. Dnes môžem povedať, že správne. Viem, na ktorú stranu padnem. Vieš na ktorú stranu padneš ty?

     Nestal som sa prezidentom

Niekoľkokrát som na svojej ceste životom uvažoval o možnosti uchádzať sa o niektorú významnú verejnú funkciu, prostredníctvom ktorej je možné ovplyvňovať osudy ľudí a existenciu bytia. Boli chvíle, kedy som uvažoval aj o možnosti stať sa kandidátom na funkciu hlavy štátu. Prvýkrát, ešte počas vysokoškolského štúdia, to bol len taký výkrik do tmy. Druhýkrát to bolo vážne zamyslenie sa so všetkými dôsledkami toho čo chcem, môžem a mal by som ako hlava štátu prezentovať. Vtedy moju úvahu k tejto téme som aj zverejnil vo forme blogu: „Kedy ste si položili otázku týkajúcu sa vašej smrti“. Parafrázoval som kňazove slová, ktoré v tom čase adresoval nám živým, na poslednej rozlúčke s našou zosnulou priateľkou. Kňaz nás chcel doviesť k zamysleniu sa nad skutočnosťou, že uplynul čas, kedy ona mala možnosť tvoriť a my možnosť pomáhať naplniť jej ciele, ktoré dnes sú už len jej duchovným odkazom pre nás.

„Opýtal si sa seba, koľko toho užitočného do tvojej smrti ešte stihneš vykonať a kto tvoj duchovný odkaz bude nasledovať?“

To už nie sú kňazove slová. To je moje zamyslenie sa nad prítomnosťou. Nad mojou schopnosťou byť užitočný. Byť pripravený dať a plniť len také sľuby, ktoré naplnia očakávania tých, čo si ma zvolia za prezidenta. Zamyslenie sa nad tým, koľko ľudí ma bude voliť s presvedčením pomáhať mi. S túžbou pokračovať v mojom diele…

Slovo prezident v mojom detstve bolo spojené s predstavou dokonalosti, neomylnosti, sto percentnej úcty a pokory k takejto osobe. Bol to pre mňa reprezentant so svätožiarou dokonalosti spomedzi nás ostatných. Ten opar svätožiary spojenej s týmto slovom začal vo mne postupne miznúť tak, ako pribúdalo prezidentov na rôznych stupňoch spoločenského diania. Ale i tak úcta k hlave štátu zostala u mňa naplnená presvedčením, že prezident je pre nás, obyčajných ľudí, osoba nedotknuteľná. Chránená rešpektovaním výnimočnosti. Tá mi zabraňuje priblížiť sa k nej, ak ja sám takúto výnimočnosť aspoň čiastočne nedosahujem. Preto si zaslúži môj rešpekt a pokoru.

Rodičia ma viedli k dokonalosti a poslušnosti. Ale v smerovaní mojej výchovy neotvorili škatuľku s podmienkami, za akých by som sa i ja mohol stať takouto neobyčajne významnou osobou. Proste upevňovali moju bezvýznamnosť. Nie poznanie, že takouto osobou môže byť každý jeden z nás. Preto o takejto možnosti som uvažoval veľmi opatrene. Pre prípadné vystúpenie na piedestál som si začal pripravovať  vlastný manuál. Na jeho konci bola kňazom položená otázku v trochu pozmenenej forme: „Zamyslel si sa, kedy by si mohol byť prezidentom nášho štátu?“, tým som jednoznačne nastavil obmedzenia, ktoré musím prekonať, ak sa chcem uchádzať o funkciu hlavy štátu. Takéto rozhodnutie musí mať vo mne najvyššiu hodnotu. Rovnakú ako život a smrť. Okamžikom rozhodnutia sa dobrovoľne zbavujem svojho ja, ktoré musím v plnej jeho veľkosti odovzdať v prospech národa a jeho budúcnosti.

Mal som o tom hmlistú predstavu, ale i z tej sa mi jasne črtal balík vybavenosti a pripravenosti pre takúto funkciu. Základom rozhodnutia nemôže byť objektívny záujem prebudený vo mne z jedného dňa na druhý. Musí to byť dlhodobý systémový proces, v ktorom moja cesta životom od momentu môjho „vzniku“, do rozhodnutia odovzdať sa „národu“, musí mať výnimočný nábeh. Nesmie mať biele miesta na mape môjho života. Rovnako ani čierne. Len vtedy sa môžem postaviť na štart, na ktorom už možno stoja mne seberovní. Bielym miestom na mojej ceste životom bola vždy nevedomosť. Všetko ostatné bolo v súlade s tým, čo v danej chvíli, na danom mieste, som pokladal za správne. Iba nevedomosť mohla odhaliť moje čierne miesta, moje omyly, moju neschopnosť vykonávať funkciu, pre ktorú som sa dobrovoľne rozhodol.

Čas rozšíril obzor môjho poznania. Sním aj ostrosť uhla pohľadu na moju neschopnosť a na schopnosť niekoho iného zaplniť to prázdno v priestore, ktoré by som chcel zaplátať, ale z dôvodu mojej nedokonalosti nedokázal to ovplyvňovať správne! Začal som si uvedomovať môj idealizmus, moju obmedzenú schopnosť prekonávať vzniknuté prekážky rovnako, ako analyzovať systémové zmeny neprijateľné pre existenciu bytia.

„Dokážem svoj národ presvedčiť, že základom môjho snaženia je rodina schopná plodiť, vychovávať a pripravovať pre život zdravé potomstvo? Potomstvo schopné myslieť tak, aby medzi subjektívnym a objektívnym vedelo na každej životnej križovatke nájsť správne odbočenie?“

Uvedomil som si, že nedokážem. Že nedokážem zlo rozdeliť na menšie a väčšie, ani hlúpych označiť za múdrych a dávať ich za príklad. Preto nemôžem byť prezidentom! A dnes už vôbec nie, lebo môj čas sa už naplnil!

Ja som si na kňazovu otázku odpovedal. Ak si tak ty ešte neučinil je čas, aby si to urobil. Sú na to dva dôvody. Možno zistíš, že práve ty si pre náš kmeň tou osobou, ktorá je z nás najvhodnejšia zastávať túto významnú a zodpovednú funkciu. Ak to takto pociťuješ, potom nesmieš váhať ani sekundu. Je tvojou povinnosťou voči nám, tvojim spoluobčanom, občanom Európy, i občanom Zeme, uchádzať sa o tak dôležité postavenie v spoločnosti. A v tom ti chcem pomôcť.

Ja vždy, keď sa začali objavovať mená prvých predskokanov, kaskadérov, dobrodruhov, podvodníkov, ale tiež občanov s vysokým kreditom morálnym, som cúvol. Na otázku: „Či by som mohol byť prezidentom?“, som si musel odpovedať záporne. Vždy bol medzi nimi niekto schopnejší, dokonalejší a drzejší ako ja. A nielen medzi nimi. Aj priamo v mojej blízkosti. Ale vždy sa niekde stala chyba. Tí schopnejší neuspeli a tí čo uspeli nič nezmenili. Život k svojmu sebazničeniu stále pokračuje ďalej. „Hlúposť prekvitá a rozum nie!“ To nie je správne. Myslíš, že na tomto sa spolu zhodneme? Ak áno, Potom by sme to mali chcieť spolu odstrániť. Mali by sme tomu trochu pomôcť. Dať spolu šancu múdrosti rásť, byť a prekvitať!

Moju túžbu byť najdôležitejším v rodine, v obci, v práci, v štáte, vo svete a kdekoľvek inde, vždy sprevádzalo veľmi silné vnútorné rozhodnutie obetovať časť svojho ja na prospech Existencie bytia. Rozhodnúť sa medzi mojim bytím a bytím budúcnosti. Medzi „životom a smrťou“. Medzi tým, že na určitý čas sa stanem bohom. Človekom, ktorý v najbližšom období sa rozhodne zbaviť svojho Ja. Človekom, ktorý všetko to, čo v ňom dobré je, použije na prospech tých, ktorí to so životom, bytím a Zemou myslia rovnako úprimne. Bohom, u ktorého je vždy prítomné uvedomovanie si svojej obmedzenosti a nedokonalosti. Skutočnosti: že čas prekoná moje i tvoje poznanie; že žiaci i neprajníci prekonajú horizont môjho poznania, zručností a schopností; že práve oni dokážu efektívnejšie a účinnejšie narábať stým, s čím ja už nedokážem. Čo ale na rozdiel od nich dokážem je byť dobrým včelárom: bohom, ktorý vo svojom úle dokáže zabezpečiť tichú výmenu matky a nie rojivú náladu! Dokáže vo svojom úle vytvoriť silnú a produktívnu rodinu. Nie roj, ktorý v neznámom priestore sa chystá vytvoriť svoju novú neistú budúcnosť.

Recept na to, ako sa dostať až sem, už poznáš. Vďaka nemu som precestoval množstvo krajín, spoznal najrôznejších ľudí, priateľov po celom svete. Vďaka nemu som si udržal dobré zdravie, fyzickú i duševnú pohodu, získal bohaté znalosti, praktické aj teoretické skúsenosti. Vďaka nemu nemám nepriateľov. Nemám obavu prekročiť už dnes hranicu večnosti a povedať o sebe všetko to, čo očakávam, že by mi mal o sebe povedať ten, kto chce byť mojím bohom, prezidentom, kráľovnou v mojej rodine, „v mojom úli“!

Mal by si to dokázať i ty, ak chceš na mnou položenú otázku odpovedať kladne. Samozrejme, aj pri zápornej odpovedi to neznamená, že si už môžeš robiť čo chceš. Si jedným z viac ako sedem a pol miliardovej populácie Zeme. Si jedným z mojich spolucestujúcich Zeme, od ktorého sa očakáva dodržiavanie rovnakých pravidiel hry. Ja od teba očakávam vzájomnú toleranciu; úctu; pripravenosť zanechať niečo duchovné pre uchovanie DNA našej budúcnosti. Inak si len parazit, ktorý požiera plody tých, čo pripravili prítomnosť tvojej existencie! Preto som hrdý, že nad uvedenou otázkou som sa zamyslel. Nepripravil o čas a peniaze tých, odo mňa schopnejších, ktorí to mnou iba plátané miesto dokážu zaplniť. Preto aj ty sa zamysli, či aj vďaka tebe sa niekde nestala tá chyba…

Som idealista. Stále verím, že raz sa takto bude správať každý občan. Človek, ktorý chce na adresu „kráľovnej“ odoslať svoju pripomienku. Nie komentár. Ten som si dovolil predniesť len vtedy, keď som si bol vedomý, že hodnota jeho obsahu je užitočná pre nás všetkých. Že na križovatke nerozhodnosti pomôže môjmu šamanovi, pre mňa spoločensky najvýznamnejšej osobe, ušetriť jej drahocenný čas, lebo môj šaman, moja „kráľovná“, môj prezident, má inú prácu. Musí sa vedieť rozhodnúť kedy a aké vajíčka bude znášať. My, včely, máme len dve možnosti. Ktorá z nich je správna…?

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 24 (23)