Hyenizmus

Takmer by som zabudol na úctu k tým, čo nemali toľko šťastia ako ja. Vilo Rozboril nezabudol. Ale každý sme jedinečný. Preto aj moja jedinečnosť s tou Vilovou sa nestotožňuje. Možno ani s tou tvojou, ak sa dotýka témy, ktorej chcem tu dať možnosť rozkvitnúť. Pripomenul mi ju spolupacient na liečení. Zo dňa na deň stratil zrak. Mal šťastie. Bol ženatý a jeho manželka ho neopustila. Aj na liečení bola sním. Dal som sa s nimi do reči. Pred očami sa mi začal odvíjať už časom vyblednutý úsek mojej životnej cesty. Krátka odbočka na míľniku 1986 so značkou: „Tor a Sloníčatá“. Odbočka nezabudnuteľných zážitkov pokropených slzami. Začalo to štartom v Kyjeve a pokračovalo pod Spišským hradom. Tam sa k nášmu zoskupeniu BFP pridala skupina bicyklistov z USA a Kanady. Vtedy to bol vo mne len náznak pučania mojich pocitov, ktoré chceli von ako para z tlakového hrnca. Tento tlak, pre moje city nezabudnuteľných zážitkov, spustila na radnici v Prešove skupina detí známa ako Prešovčatá. Tá nás tu privítala. Návšteva pamätníka obetiam nacizmu v Lidiciach naplno uvoľnila cestu tomuto stavu u každého, kto bol v tom čase prítomný pri pamätníku so mnou. Dokazovali to slzy v našich očiach. Úprimné slzy. Také, ktoré v mojich očiach sú i dnes, lebo otvárajú spomienky na chvíle, kedy túžba pomôcť radosti a šťastiu bola úprimná, subjektívna. Nebola iba pozláteným obalom ponúkajúcim ilúziu radosti a šťastia.

Američania priviezli so sebou na podujatie BFP tandem. Z väčšej časti s niekým som na ňom jazdil ja. V Bostone sa za mňa posadil Tor. Poloslepý Nór, ktorý v roku 1983 pripravil prvé podujatie BFP. To vtedy viedlo z Moskvy cez Helsinky do Washingtonu. Neviem aké mal zrakové postihnutie, ale na každej zastávke sa dokázal pustiť do rozhovoru s tou naj osobou nežného pohlavia. Rozlúčili sme sa v New Yorku. Nie nadlho. O polroka ma požiadal o pomoc pri zabezpečení prejazdu hluchoslepých cyklistov z Nórska do Ríma Československom. Cieľom bola audiencia u pápeža. V máji, v Prahe, som si s jedným z nich sadol na tandem a sprevádzal skupinu až na hranicu s Rakúskom do Znojma. Stretnutie s nimi bolo pre mňa jedinečným zážitkom, prekvapením a ponaučením súčasne.

Čakal som utrápených ľudí, ktorí potrebujú neustále povzbudzovanie a prejavy súcitu  k utrpeniu, ktoré ich postihlo. Byť hluchý aj slepý som považoval za diagnózu nezlučiteľnú so životom. A zrazu deväť cyklistov, ktorí dávali optimizmus žiť a nevzdávať sa mne! Nie ja im. Prekvapilo ma vzájomné dorozumievanie sa s nim: na dlaň mne prideleného cyklistu som napísal prstom anglické slovo, ktoré on síce s ťažkosťami, ale zrozumiteľne povedal. A tak veľmi rýchlo som pochopil ich signály, ktoré sme potrebovali pre spoločnú jazdu na tandeme. Potom to už bolo len o vzájomnej komunikácii. V Znojme som si s mojím spolu tandemistom vymenil telefónne číslo. „A k čomu Ti bude?“, napísal som mu otázku.

„Zavolám Ti.“

Nebol som si istý či som dobre porozumel odpovedi, preto som Torovi položil kontrolnú otázku: „Ako mi chce zavolať?“.

„On má pri telefóne takú podložku, na ktorú keď položí ruku, vie zopakovať Tebou povedané slovo.“

Nezavolal. Nemal som možnosť to prakticky odskúšať. Ale odvtedy som začal podporovať hluchoslepé deti a deti maľujúce ústami a rukami.

Už som spomenul moju cestu z Paríža do Moskvy v roku 1989. Ale nespomenul som Petra Wernera, majstra Európy, zápasníka. Mal smolu pri skoku z desaťmetrovej veže do bazéna. Zostal na vozíčku. Už nezápasil, ale na život nezanevrel. Všimol som si ho hneď pred štartom v Paríži. Bol naňho žalostný pohľad, keď sa snažil nastúpiť do Setry, poschodového autobusu, ktorý nás na ceste sprevádzal. Chcel som mu pomôcť, ale predbehol ma niekto z našej 150 člennej výpravy športovcov. A to bolo dobre. Na človeka, ochotného mu pomôcť, spustil lavínu nadávok, ktorej som nerozumel. Z jeho gestikulácie som ale vycítil, že nikoho o pomoc neprosil. Preto nech sa doňho ani nikto nestará. To som hneď pochopil a porozumel mu. Stať sa majstrom sveta chce veľa odriekania, prekonávania vzostupov i pádov. Aj Tintítko ich muselo prekonať zopár, kým sa dostalo do Paríža až k Petrovi Wernerovi, Helene Fibingerovej, Ľudvíkovi Danekovi, Sajchudžinovi… Nestalo sa majstrom sveta, ale nejaký osobný vrchol predsa len dosiahlo. Tintítku šťastie prialo. Nestal som sa invalidom na vozíčku ani hlucho slepým, či úplne ochrnutým človekom odkázaným na špeciálne vyrobené zdravotné pomôcky. Ale mohlo sa mi. A stále sa mi môže stať.

Byť na vozíčku je jedinečnosť. Ten, kto na ňom nie je, môže si len domýšľať, čo by ten, kto na ňom je chcel a potreboval. Môže si len domýšľať!!! Nikdy nebude vedieť čo v danom okamžiku, na danom mieste, invalid skutočne chce a potrebuje. Petrova reakcia a môj čas strávený sním to potvrdili.

Spolupráca s vozíčkarmi a invalidmi mi nebola cudzia. Hneď po návrate z USA som začal s pomocou redaktora Motyčku, profesora Patúša a tých, čo sa pridali k vznikajúcemu združeniu BURSI, budovať cyklookruh okolo Banskej Bystrice. Jednou z mnohých podmienok realizácie bola požiadavka bezbariérovosti. Dostupnosti občanom odkázaným na invalidný vozík. Jedného takého, ktorý mal prirodzený záujem spolupracovať s nami na tomto projekte som našiel. Už pri absolvovaní prvého kilometra sním som pochopil, koľko dobre myslených hlúpostí v prospech vozičkára dokáže navrhnúť niekto zdravý. To ma donútilo sadnúť si na jeho vozík a absolvovať na ňom každý označený úsek považovaný ním za problémový.

Aj priateľstvo s Petrom Wernerom vznikalo krôčik po krôčiku. Bol neskutočne vytrénovaný. Pri zjazde dole kopcom nemal obavu to spustiť cez štyridsať. Ak hrozilo nebezpečenstvo, dymilo sa z jeho rukavíc aj spod kolies jeho súťažného vehiklu. Môj záujem o jeho vozík, techniku jazdy a dosahovanú rýchlosť nás spojili. Doviedol k taktike, ako vyhrať každú vyhlásenú súťaž. Vlastne všetky nie, ale väčšinu áno. Boli sme zákerní. Nevinne, z úzadia, sme sledovali dianie. Potom, hlavne keď nás čakali novinári a televízia, zaútočili. Petrovi som hodil popruh, čo bol signál na využitie všetkej našej energie k takému úniku pred ostatných, aby ho už nikto nemohol tromfnúť. Samozrejme ani ja. Bola to naša tajná dohoda. Tešiť sa z vydarených „podrazov“. Bolo to v duchu UBUNTU. O nič nešlo a všetci sme mali z toho radosť. Až na jeden prípad, kedy niekto neznámy, chcel tiež Petrovi pomôcť. A to nemal robiť…

Po návrate z Moskvy som už pomoc postihnutým nevnímal ako pomoc. Oni ju vlastne nepotrebujú. Oni potrebujú, aby sme ich nechali byť takými akí sú. Postihnutými, ktorí sa vedia o seba postarať, ktorí svoj život chcú žiť a dožiť dôstojne tak, ako aj my ostatní, ktorí s nimi bezprostredne existujeme. Nepotrebujú milióny, ani nadštandardné služby. Potrebujú len podmienky, ktoré im umožnia žiť a nie živoriť. Pochopil som, že spropagovaním jedného, dvoch, troch, alebo desiatich osudom postihnutých nič nevyriešim i keď každému z nich dám milión. Skôr naruším ich dobré vzťahy. Aj túžbu iných pomôcť im. „Preto každú takúto individuálnu materiálne orientovanú aktivitu vnímam ako citové vydieranie masy v prospech individualistov!“

Tor a Christopher Senie. Osoby spojené s podujatím BFP1 a BFP2 naštartovali moju túžbu zorganizovať podujatie BFP3. Projekt, ktorý mal v roku 1994 odštartovať vo Washingtone a cez Banskú Bystricu doraziť do cieľa v Hirošime. Vzostupy a pády dali možnosť zrealizovať iba prezentačnú časť. Misiu Washington – Banská Bystrica. Na jej realizáciu som potreboval 500 tisíc korún. Po nedorozumení na najvyšších miestach našej štátnej moci, som sa rozhodol v marci 1994 túto čiastku vyzbierať od občanov Slovenska sám. Podarilo sa. Začiatkom júna som si mohol oholiť moju bradu, ktorá mi za tú dobu narástla.

Na cestách po Slovensku ma stretlo veľa prekvapení. V Prešove míľnik „Sloníčatá“. Pri prvom stretnutí s nimi sa mi vrátili spomienky spred desiatich rokov. Dokonca som bol presvedčený, že je to ten istý detský zbor, ktorý nás v roku 1986 v tomto meste privítal. „Nie, nie, to nie sú Prešovčatá. To sú deti z detského domova v Šarišských Michaľanoch.“, povedal mi zástupca primátora mesta, ktorý ma po Prešove sprevádzal. Vtedy ma napadla ďalšia bláznivá myšlienka. „Tieto deti, ak sa všetko podarí, nás budú vítať v Hirošime“. Hneď som vyhľadal ich vedúcu pani riaditeľku Džodlovú a dohodol sa s ňou na spolupráci. Tá trvala viac ako päť rokov. O tej teraz písať nebudem. Teraz chcem iba zanechať spomienku na obdobie, kedy skupina ľudí sa rozhodla pošliapať jej prácu a úspechy. Kedy samoľúbosť, chamtivosť a egoizmus nemali zábranu poraziť dobročinnosť. Kedy túžba zvíťaziť je spojená s túžbou parazitovať na tom všetkom.

Už neviem či detí v domove bolo štyridsať, alebo viac, ale viem, že každé jedno z nich som bol ochotný si okamžite adoptovať. Poznal som situáciu v mnohých detských domovoch na Slovensku, ale v tomto?! Bola to rodina so štyridsiatimi deťmi a jednou mamou, ktorá ich dokázala vychovať lepšie ako ja moje dve vlastné. Mama, teta Eva, jej dve deti, a určite aj manžel, ktorého som nemal šťastie spoznať, plus štyridsať detí. Detí, na ktoré vlastni rodičia nemali čas, alebo ich odvrhli!!! Oni boli jedna veľká úspešná rodina s dvadsaťštyri hodinovým úväzkom. Samozrejme nevidel som pod pokrievku, neviem čo s deťmi je dnes, ale vtedy tomu určite tak bolo! V tejto rodine bol vytvorený vzorový systém hodný nasledovania. Čo si mám myslieť o ľuďoch, ktorí sa rozhodnú takýto roky budovaný systém narušiť? Čo si mám myslieť o tých, ktorí majú odvahu riadenie tohto systému prevziať bez predošlej praxe, poznania a skúseností? Našťastie neprevzali. Na prekážku, ktorú postavili do cesty, bola Eva pripravená. „Jej materinská láska k štyridsiatim deťom bola silnejšia ako chamtivosť tých, pre ktorých nenachádzam iné označenie ako hyeny. Také osoby, ktorým nezáleží na tom čo zničia. Jediné čo ich ženie dopredu je chamtivosť. Túžba dobre sa nažrať. Doslova: nažrať a nechcieť sa naučiť čo je to byť Človekom!

Takí sa vyskytli aj pri umelcoch maľujúcich ústami a rukami. Aj pri hluchoslepých deťoch. Obdivujem tých, čo sa im dokázali postaviť. Čo pomohli ubrániť dobro, ktoré oni, alebo tak ako teta Eva, poskytovali. Ako tím v Zlobe pri Košiciach. Alebo takí, ktorí majú dosť svojich vlastných starostí a napriek tomu sa neboja na svoje plecia vziať v prospech dobra ďalšiu. Ako pani z Brezna.

Aj táto príhoda súvisí so Sloníčatmi. Mali v Brezne vystúpenie. Sponzorom vystúpenia sa stala firma, ktorá zabezpečovala nákup a predaj zeleniny pre obchodnú sieť mesta. Tá skúpila všetky vstupenky, takže vystúpenie bolo vypredané. Počas vystúpenia prišla za mnou pani so špinavými rukami v montérkach. Poprosila o možnosť vidieť predstavenie detí. Ospravedlnil som sa jej s tým, že sála je plná. „Niet tam voľného miesta, na ktoré by som Vás mohol usadiť.“ Zosmutnela. Aj slová, ktoré povedala, boli smutné. Úmerné skromnosti, s akou prišla. Úmerné  beznádejnosti situácie, ktorú akceptovala.

„Viete, prišli nám vagóny so zeleninou, tak sme ich museli vykladať. Chcela som vidieť vystúpenie, preto som sa nestihla ani prezliecť a umyť. Lístok žiaľ nemám. Všetky som ich rozdala zamestnancom.“

Stretol som kde koho, ale nikoho s takýmto prejavom, kedy pre dobro veci s pokorou by obetoval v prospech ostatných všetko. I účasť na podujatí, ktoré on sponzoroval. I pôžitok z pohľadu na deti, ktoré videl v televízii, ktoré túžil vidieť naživo.

I keď bolo plno, našiel som pre ňu miesto. Po predstavení sme spolu chvíľku posedeli, zoznámil som ju s Evou. Dozvedel som sa, že má dcéru postihnutú slepotou.

„Ak by dievča malo záujem o bicyklovanie, mohol by som jej pomôcť získať partiu, s ktorou by takýto druh športu mohla prevádzať.“

Nedávala môjmu návrhu veľkú nádej, ale nezavrhla ho. Stretnutie sme uzatvorili dohodou, že mi zavolá. Nestalo sa. S odstupom času som sa dozvedel, že zomrela. V tomto prípade sa tiež cítim ako hyena. Ako človek, ktorý zneužil úspech a prácu iných v prospech naplnenia svojich osobných cieľov. Uskutočniť BFP3 a dostať sa do Hirošimy…

Každý z nás je hyenou. Hodnotu hyenizmus je možné si odmerať podľa ReMe jednoduchým testom. Stačí k tomu zakúpiť si miestenku na cestu preplneným vlakom. Už len ten pocit, s ktorý sa rozhodujem zabezpečiť svoje miesto v preprave rozhoduje o mojom množstve dobra, lásky a tolerancie vo vzťahu k svojmu okoliu. Ak v ňom je akceptovaná skutočnosť, že zakúpením miestenky sa anulujú zaužívané zvyklosti zdvorilosti a platnej etikety v priestore kde som a tvorím, mám k označeniu Hyena nastavené zelené svetlo semaforu z križovatky, na ktorej sa momentálne nachádzam…

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 21 (20)