Včely a kradnutie

Pravidelne v júni som dostával od brata v starej mliekarenskej kanve med. Zásoba mi vystačila na celý rok. Dokonca pár kilogramov som mohol podarovať kamarátom. V jeden rok s kanvou medu prišli i dva úle s oznámením: „Bráško, tu máš odo mňa poslednú kanvu medu a dve včelie rodiny. Ak sa o ne budeš dobre starať, donesú Ti minimálne dve takéto kanvy ročne. Dodávky medu týmto dňom odo mňa končia!“

Medu, ako daru od brata, som sa už nedočkal. Pochopil som, že nešlo o vyhrážku. Išlo o cieľavedomý výchovný procese. Duchovný odkaz skutočných včelárov: „získať za seba aspoň dvoch ďalších náhradníkov. Vychovať ich s láskou pre včelárenie. Nie s láskou pre podvod a kradnutie!“. Takto ma brat donútil včeláriť síce bez motivácie a záujmu, ale s upozornením: bez práce nie sú koláče!

Našťastie ma nenechal napospas osudu. Pre začiatok mi pomohol s potrebným materiálnym vybavením. Stal sa mojím učiteľom a príkladom včelára, ktorého už nemám šancu prekonať. Vďaka bratovi nepovažujem včelu za nepríjemný, ktorý štípe a pichá. Za zdroj lahodného produktu, na ktorom sa dá dobre zarobiť. Brat má zásluhu na formovaní mojej osobnej filozofie. Tá, vďaka včelám, prijala potrebu neustálej zmeny uhla pohľadu na tú istú vec. Na toho istého živočícha. Na človeka. Na Existenciu bytia. Musel som prijať skutočnosť, že zmeniť názor je prirodzené. Je to dobrá vlastnosť. Lebo zmena názoru signalizuje zmenu rozsahu môjho poznania. Signalizuje vystúpenie z doliny nevedomosti na blízku vyvýšeninu. Signalizuje objavenie nového horizontu poznania.

Za úplnú samozrejmosť som pokladal prijať všetko to, čo je príjemné, bez ďalšieho zvažovania. Tak isto aj to, čo je zadarmo. Neuvažovať o tom, ako sa to príjemné ku mne dostalo, alebo prečo je zadarmo niečo, čo mohlo vzniknúť len pričinením niekoho. Jeho prácou.

Obzor mojej nevedomosti o včelách mi vtedy ešte nedovolil ani len tušiť o kvalitatívnej zmene môjho pohľadu na „kradnutie dobra“. Ale v dvoch úľoch pred sebou som už mal náznak cesty k zodpovedaniu otázky, na ktorú ešte stále hľadám správnu odpoveď:

„Čo bráni ľuďom žiť život v harmónii? V stave, v ktorom si dokážeme vzájomne prejavovať úctu. Zodpovedne pristupovať k plneniu zverených povinností a ku všetkému tomu, čo je vôkol nás“.

Brat začal včeláriť krátko po tom ako sa oženil. Mal svokra, ktorý ho zaučil do tajov včelárenia. Párkrát som mu pomáhal a vtedy aj naznačil, že do tejto aktivity by som sa tiež chcel pustiť. Bol to taký výkrik do tmy. Bez udania času, miesta i ostatných súvislostí. Preto bratov aktívny prístup, k mnou vyslovenej zabudnutej myšlienke, ma zaskočil. Ale ďakujem mu. Včelárenie mi predstavil ako systém existencie bytia. Nie ako aktivitu podnikania založenú na predávaní medu a včelích produktov.

Pre včely je základom rodina a práca. Jedna rodina má viac ako dvadsať tisíc včiel. Do tisíc trúdov a jednu kráľovnú. Tá má jedinú funkciu. Klásť vajíčka. Keď sa kráľovná vyliahne, z úľa vyletí. Spári sa s niekoľkými trúdmi, ktorých semenníky vsaje do seba.  Potom sa vráti späť do úľa, aby celý život kládla vajíčka. Sama rozhoduje o tom, či vajíčka budú oplodnené, alebo nie. Z tých neoplodnených vajíčok sa vyliahnu trúdy. Z oplodnených včely, alebo nová kráľovná. Ale tá iba vtedy, ak včely zistia, že novú kráľovnú potrebujú.

Kráľovná sa dožije viac ako štyri roky. Včely, na rozdiel od kráľovnej, žijú len štyridsať dní. Ale v tomto čase majú presne rozdelené úlohy. Presne vedia kde, kedy a čo bude ktorá robiť. Mladá včela začína ako čistička plástov a úľa. Potom je krmičkou, vychovávateľkou a ošetrovateľkou súčasne. V tridsiatom dni života sa stáva staviteľkou a strážkyňou na letáči. Ku koncu života prevezme funkciu lietavky, zberačky a prieskumníčky. Aby rodina včiel prežila, musí mať: zásoby, dostatok včiel a zdravé potomstvo. Iba tak je možné zabezpečiť pokračovanie generáciami overeného systému práce včiel v úle a mimo neho. Odovzdať ich  štafetový kolík, ich posolstvo ďalej.

Každú prekážku a hrozbu narušenia systému ich existencie včely dokážu okamžite vyriešiť. A aj okamžite riešia. Tou najextrémnejšou je hrozba zániku rodiny. Ak je zvonku, tak sa bránia i za cenu ukončenia svojho života. Ak je chyba v rodine, môže za to kráľovná. Vymenia ju! Z oplodnených vajíčok si vychovajú novú kráľovnú. Starú donútia z úľa odísť, alebo sa sama rozhodne tak učiniť. To urobia aj s trúdmi, keď sa blíži jeseň. Je to jeden z nekonečného množstva príkladov pre zachovanie existencie života, v ktorom je potrebné sa zbaviť všetkého zbytočného a neschopného skôr, ako dôjde k zániku ich samotnej existencie.

Systému práce včiel ma prekvapil. Žiadna včela neurobí niečo, čo by mohlo včelej rodine uškodiť. Dokonca ani vtedy nie, keď už cíti, že pre rodinu nemôže byť užitočná. Úľ opustí a uhynie mimo neho. Tu je určite prameň ľudovej múdrosti: buď to točíš s nami, alebo z kola von! Aj v tomto mi je včela príkladom. Stala sa mi vzorom. Asistentom mojej filozofie.

Brat určite netušil ako jeho rozhodnutie zmení môj pohľad na včelárenie, jedenie a predávanie medu. Ako zmení môj pohľad na podstatu tejto aktivity z materiálnej na duchovnú. Z objektívnej na subjektívnu. Na takú, ktorej cieľom je stať sa súčasťou rodiny, v ktorej „Existencia bytia“ je prvoradá. Tá kraľuje nad všetkým ostatným.

Žiadne privilégiá. Žiadne uprednostňovanie. Žiadne vymýšľanie nesystémových zmien. Žiadne ospravedlňovanie lenivosti, neschopnosti, alebo  tolerovanie výhovoriek. Jedine práca a rešpektovanie systému zakódovaného v ich duchovnom odkaze. To je algoritmus stability a poriadku, ktorý nám ľuďom včely už tisícročia prezentujú. Napríklad aj to ako sa bránia, alebo ako prekonávajú nestability dané zákonitosťami vesmíru. Včely vyliahnuté pred zimným obdobím vydržia do jarného obdobia. Upravia svojho zaužívaný cyklus. Žijú viac ako šesť mesiacov. Nie iba 40 dní. Pre prípad ohrozenia sú vybavené osobnou zbraňou. Žihadlom s obsahom jedu. Jeho použitím uhynú. Včela bez zaváhania vie, či má útočiť individuálne, alebo sa pridať k zoskupeniu, ktoré sa sformuje v priebehu niekoľkých sekúnd. Použitá taktika je súčasťou genetickej výbavy spoločenstva. Nie vždy je možné byť na všetko pripravený. Zlikvidovať každého útočníka. Vtedy rodina uhynie. Ak ju nahradí iná rodina, život pokračuje. Ak nie, dozrel pre nás čas zastaviť sa!

Niekoľko rokov ubehlo, kým som pochopil základné minimum z toho všetkého čo sa týka života včiel. Kým som sa zžil so systémom ich práce a genetickým odkazom. Je to úžas ako niečo môže fungovať tak jednoducho. Často pri svojom rozhodovaní hľadám ponaučenie sa od včiel. Preto aj mnou spotrebovaný a ponúkaný med, vnímam ako krádež časti ich medových zásob. Už nepatrím k ľuďom, čo hľadajú spôsob ako sa dostať k príjemnému čo najrýchlejšie, bez námahy a zadarmo. Som včelár, pre ktorého sú včely vzorom spoločenstva, v ktorom vyváženosť príjemného a nepríjemného dokáže po tisícročia zachovať ich existenciu. Spoločenstva, ktoré by nám ľuďom malo byť príkladom. Spoločenstva, ktoré môj uhol pohľadu nasmerovalo na cestu, po ktorej kráča včelár a nie zlodej. Po takejto ceste by mal kráčať každý spotrebiteľ medu. A nielen on. Každý spotrebiteľ! Aj ty ak pociťuješ, že si prijal niečo príjemné. Niečo zadarmo. Niečo, za čo si zostal dlžníkom mne, včelám, alebo niečomu úplne bezvýznamnému. Napríklad i muche, kameňu preloženému na iné miesto v tvojej ceste…

    Výchovná demokracia

Je to dávno, čo  mi syn poslal správu, v ktorej napísal: „Oci, ďakujem Ti, ako si ma vychoval. Bol by som rád, keby aj mne sa to podarilo u mojich detí.“. Potešilo ma to. O to viac, že oznámenie takéhoto znenia som adresoval i ja mojim rodičom s odstupom tridsiatich rokov. Ten okamžik si pamätám.

Na jednej z mojich osudových križovatiek som zostal dlhšie bezradne stáť. Vtedy som sa vrátil v čase späť. V pamäti hľadal situácie, ktoré priamo, alebo nepriamo, mali podobnosť s tou mojou. Vyťahoval som ich. Oprašoval na nich nánosy času, aby som si mohol dať odpoveď na otázku: prečo moji rodičia vtedy konali tak ako konali? To už som vedel o nezmyselnej výchovnej dohode otca s mamou. Za takú som ju vtedy pokladal. Zrejme tiež oprášili minulosť, aby mohli naštartovať nové pokračovanie budúcnosti každý po svojom. Bol to experiment s nejasným výsledkom. Príklad realizovania niečoho, čo sa mi páči bez znalostí súvislostí. Pokus neodborníka zasiahnuť do zložitého procesu, ktorého podstate nerozumie. Kedy ja, objekt múdrosti a dokonalosti, prevalcujem všetko subjektívne vôkol. Išlo o výchovu. Stretnutie dvoch „tektonických zlomov“. Zastaranej metódy maminej varechy nesúcej odkaz predošlých generácií a otcov moderných experiment v podaní Makarenka. Rozdielny pohľad rodičov na výchovu detí vyvolával časté spory a hádky. To vyústilo do nezmyselnej dohody, ktorej výsledkom bolo rešpektovanie pravidla, podľa ktorého otec bude vychovávať brata moderne a mňa naša „mamička“ podľa tradičných zvyklostí. O tejto dohode som sa dozvedel až v dospelosti. Po jej premlčaní! Už som mal svoje deti. Potvrdilo sa to, čo mi nedávalo zmysel. Aj to, aký chaos vyvolávajú rozhodnutia, ktoré nerešpektujú zákonitosti sociálneho správania a jedinečnosti každej živej bytosti. Akú dlhú dobu zostávajú v hlavách detí, deformujú ich správanie a prostredie v ich okolí.

Môj pohľad na výchovno-vzdelávací proces formoval generáciami zdedený odkaz a teoretické minimum potvrdené vysvedčením o zvládnutí doplňujúce pedagogického štúdia. S týmto vybavením v roku 1977 som ako učiteľ odborných predmetov na strednom odbornom učilišti v Bratislave začal svoju odbornú výchovno-vzdelávaciu prax.

Mojim uvádzajúcim učiteľom sa stal 60 ročný učiteľ židovského pôvodu Juraj Marle. Časť života prežil v koncentračnom tábore, čoho dôkazom bolo vytetované číslo na jeho ruke. Pohľad tohto životom ostrieľaného takmer penzistu na výchovu stredoškolákov, bol v ostrom kontraste s pohľadom ambiciózneho mladého inžiniera. Asi v podobnom, ako tomu bolo pred tridsiatimi rokmi, keď moja mama a otec sa dohadovali o správnej výchove ich detí. Bol plný rozporov a protirečení. Preto skúsenosti ostrieľaného pedagóga nemohli zabrániť mne, mladému nadšencovi, experimentovať a búrať barikády postavené na poznatkoch a skúsenostiach starých učiteľov. Bol som posadnutý inovovaním. Odstraňovaním všetkých prekážok. Hlavne tých, ktoré som vnímal ako staré, ako nepotrebný prežitok minulosti, ako brzdu pokroku a rozvoja súčasnosti. Samozrejme s vnútorným presvedčením, že jedine moje rozhodnutia sú správne. Určite som tento objektívny prístup k zavádzaniu výchovných inovácií zdedil po otcovi. On si výchovu podľa Makarenka odskúšal na svojom synovi, ja som pokročil ďalej. Moju testovaciu vzorku tvorilo tridsať študentov. Ale mal som šťastie. Experimentovať som sa rozhodol len v jednej triede prvého ročníka. Mojím cieľom bolo dokázať, že so študentmi je možné vytvoriť si priateľský vzťah. Rovnocenný vzťahu rodiča s dieťaťom. Bol som presvedčený, že vytvoriť takúto väzbu je možné v každom sociálnom prostredí. Jurkovi sa nepodarilo presvedčiť ma o mojej naivite. Mne zas jemu dokázať, že stredoškolák je dospelý človek, ktorý vie byť zodpovedný, ktorý dokáže racionálne uvažovať o dobrom, prospešnom a užitočnom.

Čo sa nepodarilo Jurkovi, podarilo sa študentom v mojej experimentálnej triede. Oni ma veľmi rýchlo presvedčili, že demokracia do školy nepatrí. Do školy patrí úcta a rešpekt k učiteľovi, ktorý rozumie tomu ako žiakom, ktorí mu boli zverení, dokáže odovzdať to, čo chce a čo potrebujú. To je to umenie, pedagogické majstrovstvo, ktorého výsledný efekt sa dostaví až po rokoch pedagogickej praxe. Samozrejme nie u každého, lebo k tomu je potrebné mať poznanie, dostatok praxe a vzor. Minimálne taký, akým bola pre mňa Marienka Bunčáková, kolegyňa z učilišťa, slovenčinárka, etalón pedagogického majstrovstva. Moju pedagogickú prax som ukončil na UMB tesne pred dôchodkom. K majstrovstvu Marienky  som sa nikdy ani len nepriblížil…

S mojím neúspešným výchovným experimentom som sa zdôveril kolegovi telocvikárovi. K telocvikárom som mal veľmi blízko. Stále som bol výkonnostne aktívny, trénovaný a posadnutý myšlienkou na bicykli obísť celý svet.

„Jano, poraď mi. V triede, kde som začal  experimentovať s možnosťou zavedenia  systému rodinnej komunikácie, mám problém. Učni  sa správajú až veľmi rodinne. Uvoľnene. Dnes polovicu vyučovania sme hľadali moje kľúče od kabinetu. Jeden učeň ich schoval a ostatní sa k schovávaniu pridali. Po štvrť hodine ich jeden z odvážnych „slušákov“ hodil ku mne.“

„Hovoril som Ti. Demokracia na učňovku nepatrí. Ukážem Ti, ako takéto situácie riešim ja.“

Práve bola veľká prestávka. Čas, kedy všetci študenti  mali povinnosť opustiť triedu a prechádzať sa na školskej chodbe. Služba v triede mala povinnosť počas prestávky triedu vyvetrať. Jano otvoril dvere na zborovni, zamával na jedného z učňov. Pokynom ruky mu naznačil aby vošiel dnu. Zavrel dvere do zborovne, pozrel chlapcovi do očí a dal mu poriadnu facku. Znovu otvoril dvere na zborovni a vyprevadil ho so slovami: „nech sa to viackrát neopakuje“!

„Áno pán učiteľ“, pokorne odpovedal skoro o hlavu vyšší učeň cestou von. Bol som zaskočený. Vedel som, že dochádza i k takýmto výchovným praktikám, ale okrem jedného prípadu na ZDŠ-ke som sa nikdy osobne sním nestretol.

„Čo vlastne urobil?“, položil som Janovi otázku.

„Ani neviem. To je taký grázel, ktorému môžeš vyťať jednu hocikedy a vždy vie kvôli čomu si to zaslúžil! Ak tak neurobíš, bude sa správať ako odtrhnutý vagón. Ako pes, ktorý nekontrolovane opustí koterec.“

Jano mi naočkoval vakcínu, o ktorej som bol presvedčený, že používať sa nemá. Ale stupňovanie prejavov nezdvorilosti a vzájomnej agresivity na hodinách môjho predmetu v experimentálnej triede umožnili chrobákovi v hlave vŕtať intenzívnejšie. Až nastala situácia, kedy chrobák sa prevŕtal k cieľu. Kedy som učňa vykázal z vyučovania a nariadil mu zotrvať na lavičke pri dverách triedy.

Hodina skončila, učeň na lavičke nebol. Zbadal som ho ako sebavedomým krokom mi išiel oproti z druhého konca školskej chodby. Stretli sme sa priamo pri dverách môjho kabinetu. Vtedy som sa rozhodol. Otvoril som dvere kabinetu, chlapca vtiahol dnu, dal mu výchovnú facku a vystrčil na chodbu. Vo mne zúril uragán. Nebol to stav zúrivosti. Nebol to stav človeka, ktorý prestal ovládať svoje emócie. Bol to stav človeka, ktorý budoval niečo, ktorému sa to vybudované niečo zrútilo. Ktorý v tom momente nevedel, ako s tým všetkým pokračovať ďalej.

V kabinete so mnou sedel kolega, ktorý s úsmevom celý proces sledoval. Z tváre bolo možné bez akéhokoľvek ďalšieho komentáru vyčítať prirodzený záujem o dôvod mnou predvedeného vystúpenia. Bez akejkoľvek otázky som mu popísal situáciu i dôvod mojej reakcie. Súbežne s rozprávkou o demokratickej triede a neposlušnom študentovi v nej som hľadal spôsob, ako vzniknutú problémovú situáciu doviesť dokonca. Potreboval som nájsť riešenie, ktoré nerozhodný stav otočí v môj prospech.

„Musím nájsť kontakt na rodičov a navštíviť ich. Informovať ich o situácii, ktorej si bol svedkom.“ Úplne prirodzene vyšlo zo mňa rozhodnutie, ktorým som ukončil rozprávku, ktorej koniec videl kolega naživo. Čakalo ma prekvapenie.

Chlapec bol reprezentant. Majster Slovenska vo svojej kategórii v karate. Keď som navštívil rodičov, bol na tréningu. Osamote som s nimi prebral vzniknutú situáciu a tri úrovne mojej výchovnej stupnice. Neboli nadšení. Hlavne jeho mama nie. Otec mi dal povolenie k pokračovaniu v prípade podobného správania. S chlapcom som si na druhý deň pohovoril aj o tom, čo je duch džuda, ktorého som zas ja bol vyznávačom i trénerom. Odvtedy sme viac konfliktov spolu nemali. Dokonca trieda akceptovala disciplínu, ktorú som požadoval. V triede sme prešli na vykanie. K sebe sme sa správali úctivo. Tak, ako by to medzi dospelými ľuďmi malo byť. Napriek tomu dozvuky z neúspešne ukončeného experimentu ma ešte dlho sprevádzali. Prejavovali sa ako nepríjemné napätie. Ako už spomenutý tlak vyvolaný v žalúdku po konzumácia pokazeného jedla. Kým ho nedostanem z tela von, nie som schopný robiť akúkoľvek činnosť poriadne. Do normálu som sa vrátil až okamžikom odchodu posledného učňa tejto triedy z našej školy.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 17 (16)