To prvé, na ktoré som bol pripravený, bolo stretnutie s mojimi priateľmi. Pri ich návšteve u mňa v Banskej Bystrici zahrali perfektné divadlo. Ako som sa dozvedel, oni boli poverení výberom zástupcov Slovenska na tomto podujatí. Ich cieľom bolo nikomu nič nepovedať, aby mali istotu, že určite medzi štyrmi zástupcami budú oni dvaja. Neboli, boli sme len traja. Lebo dvoch ďalších náhradníkov, pre krátkosť času a nedostatočný záujem zo Slovenska, doplnil Slovenský cyklistický zväz. Čechov, z tristo prihlásených, pozvali do výberu tridsať. Neviem aké boli kritériá tohto výberu, ale polovica z prítomných sa prihlásila na základe oznamu v novinách, alebo sa sprostredkovane o ňom dozvedela od priateľov.

Druhým prekvapením bola atmosféra, ktorá na tomto dvojdňovom sústredení vládla. Zdalo sa, že sa všetci poznáme. Nemal som pocit, že sme rivali, ktorí za každú cenu chcú toho druhého prevalcovať. Cítil som sa ako na štarte Krkonošskej sedemdesiatky. Tú som tiež párkrát absolvoval. Postupne môj negatívny pocit z výberu účastníkov tohto podujatia začal miznúť. Začala nastupovať obava, či v prípade, ak sa stanem členom desaťčlennej reprezentácie Československa na tomto podujatí, dokážem túto zodpovednú úlohu naplniť. S týmto pocitom som absolvoval prijímací pohovor pred prítomnou komisiou. S týmto pocitom som aj na výberovom sústredení zaspával.

Tretím prekvapením bol test fyzickej výkonnosti. Môj bicykel nemal konkurenciu. Cez jeho stav vnímalo okolie i mňa. Niečo, ako keby na štart pretekov „Formule 1“ som sa postavil s ojazdenou Škodovkou. Takto orientovaných poznámok som si pred štartom vypočul niekoľko. Ráno o deviatej sme sa postavili na štart. Dostali sme základné informácie o trase. Upozornili nás, že približne päťdesiat kilometrový úsek z Mladej Boleslavy do Neratovíc musíme zvládnuť do 10:00, lebo tridsať minút po našom štarte tento istý úsek bude absolvovať Československá cyklistické špička. Pre tú bol tento úsek kontrolným testom pripravenosti na preteky Varšava – Berlín – Praha. Štart tohto populárneho cyklistického preteku sa mal uskutočniť 8. mája. To, že cyklisti budú tiež štartovať z Kyjeva, nikto z nich, ani z nás, netušil. Zmenu miesta nášho, aj ich štartu, ovplyvnil výbuch elektrárne Černobyľ. Že došlo k výbuchu v deň príchodu na naše sústredenie som sa dozvedel až po návrate domov. Ako katastrofu som to nevnímal. Hrôzu som si uvedomil až po vzhliadnutí filmu Černobyľ pred pár dňami. Len vtedy som si uvedomil, ako ľahko je možné manipulovať s našimi životmi. S tým mojím to až tak kritické nebolo. Ale tým, čo štartovali 9. mája, by sa niekto mal ospravedlniť. Neospravedlnil sa. A neospravedlnia sa ani tí, čo rovnakým spôsobom s našimi životmi hazardujú i dnes!

Hneď po štarte v Mladej Boleslave odpadlo zo desať záujemcov. Nemali skúsenosti s jazdou v peletóne, ani potrebnú výkonnosť a vhodný bicykel. Nasledujúcich dvadsať kilometrov sme sa držali spolu. Nasadené tempo dávalo tušiť, že všetci ho nedokážu ustáť. Priateľova manželka bola vytrénovaná, mala dobrý bicykel, ale tempo pre ňu bolo privysoké. Spolu s jej manželom sme sa snažili dotlačiť ju do „balíka“. Darilo sa nám to, ale odrazu som zostal na dotláčanie sám. Po asi treťom raze som usúdil, že po Prahu je ešte ďaleko. Sám mám problém dotiahnuť sa do skupinky s mojím exotickým strojom. Ak manžel nemá záujem, treba to rešpektovať. Skončil som s mojou dobročinnosťou. S ťažkosťami som dohnal skupinu, v ktorej už vládla pravá cyklistická nálada. Môj bicykel bil do očí a bolo potrebné ho z tímu vylúčiť. Galuskáči, tak som si nazval každého s galuskovým bicyklom, vymýšľali kade čo, aby sa ma zbavili. To ale nevedeli kto je Tintítko. Ustál som ich útoky. Dokonca aj hromadný pád predo mnou. Kto bol autorom si nespomínam, ale do Neratovíc som dorazili v desaťčlennom balíku pred stanoveným limitom.

Na druhé sústredenie do Nespek u Prahy, sme boli pozvaní všetci desiati vrátane dvoch dodatočne nominovaných náhradníkov za Slovensko. Dosiahol som nemožné. Stal som sa členom reprezentácie Československa. Členom družstva, ktoré sa pätnásteho júla 1986 postavilo na štart druhej medzinárodnej cyklistickej jazdy mieru – BFP. Nie v Moskve, ale v Kyjeve! Bez účasti reprezentácie zo zámoria. Tí si na nás museli počkať v Prešove. Spôsobil to Černobyľ.

„A moji priatelia?“, správali sa tak, ako i dnes sa správajú im podobní. Nepriznali svoj podraz. Aby obhájili čistotu svojho štítu, nečestnosť namierili voči mne. Ale ďakujem im. Na osudovej križovatke mi ukázali cestu, po ktorej je možné dostať sa k cieľu. Boli mi vzorom a zostali vzorom. Na nimi postavenom základe som sa snažil začať budovať cykloturistickú infraštruktúru v mojom okolí a organizovať športové podujatia doma i v zahraničí. Urobili toho hodne užitočného. To čiastočne kompenzuje chyby, ktorých sa dopustili. Aby nerobili ďalšie, na tom mám i ja svoj podiel viny. Možno aj ty. Lebo s kým ísť, koho si vybrať ako vzor, aký život chcem žiť a ako má znieť, si určujeme každý sám. Veľakrát tým aj život iným. Maja s Janom mi boli vzorom. Môj príbeh ovplyvnili. Ja tiež ich. Mrzí ma, že nie smerom, v ktorom to dobré v nich by sa znásobilo v prospech nás všetkých. Znásobila sa v nich len zloba a nenávisť.

Niekedy sa správam rovnako. Ťažko mi je priznať svoju vinu, či chybu. Hlavne vtedy rozhodne nie, ak použité argumenty vychádzajú z mojej neznalosti. Keď odporujú mojej logike. Keď nezmyselnosť môjho konania prináša úžitok, ale nie tomu, kto si želá, aby ho prinášal práve jenu. Aby z neho, práve jemu, sa dostalo o trochu viac a v lepšej kvalite…

     ŠTB Certifikát

Na našej pobočke detašovaného pracoviska SAV sme mali bar. Taká malá zasadačka v podzemí. Tu sme sa denne stretávali na káve, čaji, na oficiálnych aj neoficiálnych posedeniach. Každý zamestnanec navštívil bar aspoň raz za deň. Pichacie hodiny, ktorých prostredníctvom bola kontrolovaná naša dochádzka, mali byť umiestnené v tomto priestore. Mimochodom, neboli vôbec potrebné. Nadčasov sme mali toľko, že odchody sme radšej zaznamenávali predčasne.

V roku 1989 témou číslo jedna bola politika. Najväčším politológom bol priateľ, tiež Peter. Typickým znakom môjho dialógu sním bola „systémová nezhoda“. Stav, kedy prekážku sme obaja pomenovali správne, ale v spôsobe, ako ju prekonať, sme nedokázali nájsť zhodu. To skončilo veľakrát nezmyselnou hádkou len kvôli tomu, že sme sa nevedeli dohodnúť na správnom umiestnení čiarky vo vzájomne odsúhlasenej myšlienke, ktorej konečnú podobu sme chceli zverejniť písomne. Tak tomu bolo i v jeden júnový štvrtok. Nešlo o vetu, ale o list, ktorým sme cítili potrebu vyjadriť náš spoločný protest voči kampani „tisíc slov“. Išlo o odozvu na udalosť, ktorej príčinou bolo vystúpenie Alexandra Dubčeka v Maďarskej televízii. Aby predsavzatie neskončilo hádkou, urobili sme dohodu: každý napíše svoj list, ten si dáme vzájomne prečítať, obálky zalepíme a hodíme spoločne na druhý deň ráno do poštovej schránky. Do môjho listu okrem protestu voči odsúdeniu niečoho, o čom som nemal žiadnu informáciu, som ešte pridal aj nesúhlas s požiadavkou odsúdiť znenie obsahu listu Vlasty Chramostovej a Libuše Šilhánovej. Ako sme sa dohodli, tak sme aj učinili. Listy zalepili a hodili do poštovej schránky na hlavnej pošte v Banskej Bystrici v piatok ráno o ôsmej hodine.

Naše odlúčené pracovisko bolo od môjho bydliska vzdialené päť minút chôdze. Obedovať som chodil domov. Šetril som tým čas aj peniaze. Tak tomu bolo aj v tento piatok. Možno bolo aj trinásteho, lebo súhrn a dôsledky toho všetkého by poverčivým postačovali k upevneniu viery, že v takýto deň nie je dobré púšťať sa do výnimočných projektov. List z Ústredného výboru národnej fronty, ktorý ma čakal na stole, takúto ponuku obsahoval. Na stôl k obedu mi ho priložila manželka predtým ako odišla do škôlky, kde chodila upratovať a vypomáhať. Sám som sa musel rozhodnúť ako prekonať prekážku, ktorá narušila môj obedný rituál. List ma neprekvapil. V tom čase som korešpondoval s kdekým. Bol som stálym členom Slovenskej mierovej rady, ktorá bola súčasťou Národného frontu. Nič zvláštne som neočakával. Otvoril som ho a popri jedení začal čítať.

„…Anton Tkáč ochorel a nemôže sa zúčastniť Cyklistickej štafety  mieru Paríž – Moskva. Ak môžete prijať účasť na tomto podujatí, pošlite nám obratom Váš pas, aby sme mohli vybaviť potrebné náležitosti“.

Prestal som jesť. Pred sebou som mal ponuku, ktorá prišla sama od seba. „Pečené kura na tanieri, ktoré bolo treba iba zjesť.“ Ale ako, keď k ponúkanému som si dnes ráno zarúbal cestu listom hodeným do poštovej schránky na adresu denníku Pravda? „Prekážky sú na to, aby sme ich prekonávali.“, je jedna z mojich múdrostí, ktorú som zverejnil nedávno ako dôsledok môjho poznania a skúseností. Aj táto prekážka je dôkazom toho, že k múdrosti vedie dlhá cesta. K účasti na BFP v roku 1986 som sa dostal kľukatou a tŕnistou cestou. Pri tomto podujatí stačí poslať len pas. Ten môj je už dva roky neplatný. Nepokúšal som sa vybaviť nový. Načo. Nepredpokladal som, že v mojich cestovateľských túžbach by sa v nastavenom systéme, ktorý v tom čase ovplyvňoval život spoločnosti, mohlo niečo zmeniť. Počas obedovania moja myseľ bola plne sústredená na nájdenie racionálneho riešenia pre naplnenie túžby v danej situácii. Dôsledkom uvažovania a kombinovania bolo osvietenie. „Záblesk z jasného neba.“ Rozhodnutie zneužiť ponuku spred troch rokov. „Idem navštíviť majora Plechu!“

Major Plecho bol pracovník štátnej bezpečnosti. Jeho úlohou bolo preveriť spoľahlivosť každého z našej pobočky SAV, kto išiel služobne do kapitalistickej cudziny. Kým ma nenavštívil prvýkrát, o tejto aktivite som iba tušil. Potom mi už bolo všetko jasné. V súvislosti s mojim vycestovaním sme sa stretli trikrát. Ako ma informoval, moji kolegovia z pobočky sa o mne vyjadrili kladne. Vymenoval mi ich a hneď sa opýtal, či voči niektorému z nich by som nechcel niečo spresniť. Nechcel som. Nemal som čo. Posledné naše stretnutia sa uskutočnili po mojom návrate. Znovu mi položil otázku, či som nepostrehol počas pobytu v USA a Kanade niečo, čo by pre ochranu socialistickej spoločnosti mohlo byť užitočné. „Nič také, čo by nezdokumentoval kameraman a spravodajca našej televízie.“, odpovedal som bez zaváhania, lebo takáto dvojica nás sprevádzala.

„Ale Vy ste si písal aj denník“, chcel ma major prekvapiť. Ale neprekvapil. Od okamžiku, keď som doňho urobil prvú poznámku som vedel, že ho musím písať tak, aby som mu rozumel iba ja. Jednoducho túto otázku som očakával a bol som na ňu pripravený.

„Nič dôležité v ňom nie je. Ak chcete, požičiam Vám ho. Ale mi ho prosím vráťte, lebo sú to poznámky pre vydanie  mojich spomienok na toto podujatie.“

Po troch dňoch mi ho vrátil. Doniesol mi ho na pobočku spoločne s ponukou: „Pokiaľ by ste mal záujem, radi Vás prijmeme medzi seba s dobrým platom a možnosťou cestovania po celom svete. Ak budete s niečím potreboval pomôcť, kedykoľvek sa u mňa zastavte.“ Ten čas práve prišiel!

Zobral som pozvanie, pas a kópiu listu ráno hodeného do schránky. O pätnásť minút som bol na vrátnici Pentagonu. Tak sme volali centrum krajského oddelenia štátnej bezpečnosti.

„Dobrý deň. Potrebujem hovoriť s majorom Plechom“, bola moja požiadavka na dozor konajúceho zamestnanca.

„Počkajte!“ Bola rázna reakcia policajta, ktorý ukázal smerom k rade stoličiek pri vstupe do vestibulu budovy. O malú chvíľu prišli dvaja približne môjho veku.

„Vy hľadáte majora Plechu?“, opýtal sa starší z nich.

„Áno.“

„Tak poďte s nami.“

Sledoval som ich k výťahu. Nastúpili sme. Bez slova ma vyviezli na najvyššie poschodie. Tam do kancelárie jedného z nich.

„Sadnite si! Prečo chcete hovoriť s majorom Plechom?“, bola otázka položená s podtónom príkazu, ktorému nebolo možné klásť odpor.

„Major Plecho bol poverený dohľadom nad mojou osobou, keď v osemdesiatom šiestom som mal ísť na medzinárodné podujatie Kyjev – New York. Po mojom návrate ma major ešte niekoľkokrát kontaktoval. Rozišli sme sa s tým, že ak niečo budem vedieť, alebo budem potrebovať, mám sa uňho ohlásiť. Tak som tu.“

“O čo ide?“, tento krát už bol tón vety miernejší.

„Dostal som pozvanie na medzinárodné podujatie Paríž – Moskva. Mám neplatný pas, ktorý musím v pondelok odoslať. Tu je pozvanie.“ a podal som mu list z ÚV NF.

„To nie je problém. Dajte sem pas.“,  zobral ho a podal kolegovi s gestom, ktoré jednoznačne naznačovalo: „Tu máš, vybav to!“ a obrátil sa ku mne so slovami, „Major Plecho už u nás nepracuje. Bolo zistené, že svoje povinnosti si plnil povrchne. Mnohé aktivity vykazoval len formálne, vrátane výkazov. Vôbec na nich nebol prítomný. Celú jeho agendu som prevzal Ja.“

„V takom prípade Vám musím odovzdať ešte jeden list. Ten som dnes ráno hodil do poštovej schránky na hlavnej pošte.“, a podal som mu kópiu obsahu ráno hodenej obálky. „Musím aj priznať, že za obsahom napísaného si stojím.“

List zobral a začal ho pozorne čítať. Medzitým prišiel kolega s pasom, ktorý mi ho odovzdal so slovami, „Máte to vybavené“. Jeho nadriadený dočítal, vrátil mi oba listy a s priateľským úsmevom dodal: „pokojne choďte do Paríža a o tom, čo ste napísali, sa porozprávame po Vašom návrate. Ja si Vás vyhľadám. Ukážem Vám materiály a dôkazy, ktoré rozptýlia Vaše pochybnosti.“ Rozlúčili sme sa a viac sa už nestretli. Udalosti nasledujúcich mesiacov nabrali tak rýchly spád, že na „zbytočnosti“, ani u štátnej bezpečnosti, nebol čas. Nežná revolúcia už búšila na dvere našej novej budúcnosti…

Každý za sebou zanechávame stopy dobra, zla, užitočnosti, utrpenia. Nie som výnimkou. Snáď iba v tom, že nedokážem nikomu cieľavedome ubližovať. Jedine v sebaobrane áno. To je ale stav, kedy hodnoty vyššieho princípu som neporušil ja, ale niekto iný. Niekto, kto má iné poznanie, myslenie a uhol pohľadu na tú istú situáciu ako ja. Tu je tá hranica konfliktu, ublíženia a ponaučenia. Nepredpokladám, že niekto by chcel konať nezodpovedne, alebo dokonca niekomu vedome ubližovať. Ak taký pocit mám predpokladám, že dotyčný nemá dostatok informácií, jeho poznanie je pod úrovňou toho môjho,  je orientované na niečo pre mňa bezvýznamné, nedávajúce zmysel. Ak to je zdrojom ublíženia, alebo škodenia, cítim povinnosť, potrebu dotyčnému pomôcť pozdvihnúť úroveň jeho poznania. Poučiť ho a upozorniť na to, že koná nesprávne. Že ubližuje nie len mne, ale aj iným vo svojom okolí.

Niečím takým bolo aj moje zaradenie majorom Plechom do zoznamov spolupracovníkov ŠTB. Nesprávna aktivita, ktorú zneužil pán Cibuľka. Predpokladám, že s dobrým úmyslom chcel dať ponaučenie všetkým tým „majorom“, ktorí si svoje povinnosti nesplnili zodpovedne. Chcel im dať nálepku, hviezdu, certifikát s označením eštebák. Ani on, tak ako major Plecho, si moje dovolenie nepýtal. Na stránke http://www.upn.gov.sk/regpro zverejnil ucelený zoznam ním udelených certifikátov. Našiel som sa tam. Nahnevalo ma to, ale upokojil som sa. Dopomohol mi k tomu film Krokodíl Dundee odkazom na terapiu domorodcov v pralese. „Ak máš problém zver ho šamanovi, ten ho roztrúbi po celom pralese a je po probléme.“ A tak pánovi Cibuľkovi ďakujem. Tým že všetko vytrúbil zbavil ma problému, hoci som ho o to vôbec nežiadal. Horšie je na tom bývalý kolega, dôverný kamarát, s ktorým som písal ten nešťastný list. On v zozname nie je. Zostalo by to bez povšimnutia, keby nás všetkých s udeleným Cibuľkovým certifikátom sa nerozhodol znovu, na stretnutí kolegov SAV, lustrovať. To je dôvod, prečo s takým odstupom času cítim potrebu mu pomôcť a dať ponaučenie. Samozrejme nie len jemu. Každému, kto nerozmýšľa o dôsledkoch ním poskytnutej a dobre myslenej „medvedej služby“.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 13 (12)