Založ si blog

Moja cesta – 09

Bolo to v začiatkoch môjho pôsobenia v bani. Vtedy som bol obložený na ručnú stenu. Žiadna mechanizácia, len žľabový dopravník po celej stene. Pracovný cyklus tvorilo navŕtanie steny, strelenie zátinky, vyfédrovanie okolo štyroch ton odstreleného uhlia, zaistenie stropu a zopakovanie toho istého o dva metre ďalej. To sa opakovalo na každej zmene, až kým nebolo celých 90 m steny vyťaženej. Bol som pridelený ako pomocník rubača k Janovi. Nášmu arbitrovi. On predstavoval zákon i normu banskej etikety. Inakosť sa nepripúšťala. Už pred tým som bol svedkom niekoľkých, ním riešených konfliktných situácií. Vždy to začalo jednoduchou, ale presne mierenou otázkou. Nedalo sa kľučkovať, ani tváriť, že dotyčný tomu nerozumie, alebo nevie o čo ide. Jano musel dostať jednoznačnú, priamu a uspokojivú odpoveď. Ak nie, okamžite svojsky reagoval. Komunikácia sním musela byť veľmi opatrná. Jano konal uvážlivo, ale impulzívne na všetko, čo  malo náznak podrazu. Mal prirodzenú autoritu. Ale práve pre impulzívnu reakciu sa mu tí, ktorí mali všelijaké postranné úmysly, vyhýbali. Rubač a pomocník sú na stene dvojica, ktorá musí spolupracovať. Pri Janovi bolo potrebné myslieť rovnako ako on. Zaváhanie malo za následok vypustenie džina hrôzy z fľaše spravodlivosti. Na stene som už nebol nováčikom, preto som sa prideleniu na prácu k nemu nebránil. Trochu som bol tomu aj rád, lebo Janov prístup a filozofia mi boli blízke. Bol som stále len Tintítko a Jano hora. Preto jeho správanie a filozofiu som mohol len obdivovať. Čas, kedy i fyzicky som sa dokázal bez obáv postaviť na stranu spravodlivosti, ešte nedozrel. Teraz tu však bola príležitosť byť v blízkosti „autority“, a to celú zmenu.

Zátinku sme navŕtali v predstihu. Pár dierami sme pomohli susedom. Tí nám zas pomohli naládovať Danubit do dier. Kým strelmajster všetko pripravil na odstrel, mali sme pauzu. Jano sa ma začal vypytovať prečo som tu. Jeho otázky jednoznačne smerovali k tomu, aby si doplnil, a súčasne overil, jemu dostupné informácie o mne. Odpovedal som presne a úsečne, aby náhodou nedošlo k nedorozumeniu. Bol som prekvapený, koľko vedel o mojom otcovi a rodine.

„Tak Ty si inžinier.“

„Ešte nie. Ešte trochu vody potečie.“

„To je jedno. Ty ním budeš, a u mňa si!“

Tomu sa oponovať nesmelo. Prezývka „inžinier“ sa stala súčasťou môjho podzemného pôsobenia, do ktorého som sa dostal  aj touto neoficiálnou cestou. Pokladal som to za česť, a súčasne za povolenie vstupu do Janovej blízkosti. Preto som sa odvážil hneď zareagovať rovnako odvážnymi otázkami.

„Páči sa mi Tvoja férovosť a otvorenosť. Nemáš obavy, že Ťa niekto očierni a pripraví o robotu?“

„O akú robotu? Sem som prišiel z Jáchymova. Odtiaľto sa dá už ísť len naspäť. Nech mi niekto príde oznámiť prečo sa rozhodol ma tam poslať!“

Jano na túto stenu fáral ešte dlho po mojom odchode z nej. Bol to taký krstný otec. Mal prirodzený rešpekt. Nikoho nepodrazil, ale ak chcel niekto hrať proti zásadám rešpektovaným na stene, nepochodil.

Na konci steny bola „obratňa“. Výkonný motor, ktorý poháňal pancierový žľabový dopravník. Jeho obsluhu mal na starosti „kapčoš“. Starší a nahluchlý baník. Bol pred penziou a na stene často spôsobil chaos. „Prečo ho Gerči sem ťahá a nezoberie mladšieho“, posťažoval som sa Janovi, keď kapčoš spustil dopravník a moja noha bola pod reťazou. Pritom sme mu dohodnutým svetelným signálom prikazovali „Blokovať! Nespustiť!“. A spustil.

„Keď budeš mať pol roka pred dôchodkom, opýtaj sa sám seba. Báči tu pracuje skoro tridsať rokov. Zaslúži si dobrú penziu. Možno aj o niečo lepšiu.“ Boli to slová, ktorých hĺbku vyslovenej myšlienky si veľakrát pripomínam. Naposledy, keď som do dôchodku odchádzal Ja. Škoda, že typy ako Jano, sú už pred vyhynutím. Možno aj preto, že už zrušili Jáchymov, že všade okolo chýbajú „ozajstní chlapi“.

Práca v bani mi dala pre život veľa nových zážitkov, poznania i skúseností. Spoznal som baníkov, ktorí rástli so mnou, a boli absolventmi baníckeho učilišťa, ktoré bolo mojou životnou výstrahou. Mnohí boli takí, ktorí prišli na základe náboru, alebo rovno z basy. Boli to obyčajní ľudia. Takí ako aj ja. Mali svoje osudy, zmarené príležitosti a túžby. Niekedy nereálne, ale ľahko ovládateľné a zneužiteľné. Ctili si korektné správanie a múdrosť vzdelaného človeka, pokiaľ sa nechcel nad nich povyšovať.  Alebo dokonca ukázať sa múdrejší a skúsenejší než oni s ich niekoľkoročným poznaním a praxou v podzemí. Svojím prístupom a správaním som si získal rešpekt. Dokonca aj u Jana, s ktorým som mohol diskutovať oveľa odvážnejšie ako ktokoľvek iný. Bolo to aj tým, že ani len v myšlienkach mi nenapadlo naštrbiť jeho postavenie kapitána v podzemí. Sním som bol niekto, bez neho len bezvýznamný skrachovaný inžinier, baník.

 

V treťom ročníku som mal prerušené štúdium. Samozrejme, že som sa zamestnal v podzemí. To už som mal vybudované meno, ktoré v prezývke Inžinier skrývalo múdrosť, tolerantnosť, výkonnosť, pracovitosť, odvahu, vytrvalosť a veľa iných cností, ktoré 63 kilového a 167 centimetrov vysokého mladíka „obložili“ na kombajnovú stenu druhého ťažobného úseku. V porovnaní s ostatnými členmi nášho stenárskeho kolektívu som mal len jednu slabosť. Nemohol som sa s nimi porovnávať v pití. Môj rekord bol sedem pív. Tri dni ma po nich bolela hlava. Pritom to bol zanedbateľný výkon proti jedincom našej brigády socialistickej práce.

I keď bola stena kombajnová, niektoré okrajové časti ložiska bolo potrebné ťažiť ručne. Tak tomu bolo i na hydraulike. Raz prišiel na mňa rad spolu s Emilom. To bol môj nový rubač. Sused z bloku osemnásť. Navŕtali sme zátinku, strelili a čakali kým sa chodba vyvetrá. Medzi rečou sa na rad dostalo pár historiek o tom, ako nováčikov bane poslali splniť kde aké nezmyselné úlohy. Tie sa potom stali inšpiráciou pre prezývky, alebo pre rozhovory na voľné chvíle. Tou bola aj táto. Trochu chválenkársky som sa posťažoval, že už som medzi nimi päť rokov a žiadny takýto vtip si so mňa neurobili.

„Vieš, Ty si niečo iné. Teba si vážime. Si Inžinier“, povedal Emil a pobral sa k strelenej zátinke. Nasledoval som ho.

„Hlboko sme to navŕtali“, prehodil zamyslene s pohľadom na kopu. „Je toho dva krát viac ako som čakal. Tu máš lopaty a pilník. Dobre ich vybrús. Ako britvu. Ja idem zobrať ešte jednu lopatu, aby som chytil dobre spodok. Janovi ukážeme ako sa fedruje. Ak by niekto prišiel nazerať čo robíš. Počkaj na mňa.“

Emil zmizol za strelenou kopou v chodbe steny. Ja som si sadol na jej dno a začal podľa Emilovho odporučenia brúsiť lopaty. Niekto z vrchu strelenej kopy uhliak nazrel do zátinky, kukol na mňa, niečo prehodil, a zmizol. Keď sa to zopakovalo asi po šiesty raz, a úškľabok zvedavca bol stále širší, pochopil som. Vtedy už spoza kopy vyliezol aj Emil so zvyškom partie.

„Dobre. Dostali ste ma.“

To brúsenie mi bolo od začiatku podozrivé. Prešiel som všetky steny ale nikto to nerobil. Mal som chcieť vysvetlenie, ale Emil bol pre mňa akousi zárukou nie len preto, že bol sused, ale patril do mnou zaškatuľkovanej skupiny „baníckych intelektuálov s racionálnym uvažovaním a príkladným prístupom k životu“.

„Emil, zahral si to perfektne. Musím priznať porážku.“

Trvalo dlho, kým z prezývky „Inžinier Brusič“ sa vytratilo to druhé slovo.

 

Plat baníka bol variabilný. Mal svoju pevnú sadzbu a množstvo príplatkov k nej. To umožňovalo dostať na výplatnú pásku od štyroch do dvadsať tisíc. To maximum sa dalo zarobiť pri prekonaní rekordu. Ten zas bolo možné vytvoriť len pri dobrých geologických podmienkach ložiska, a súhry všetkých zložiek od steny, po povrchový výsypník. Taká situácia na našej stene nastala koncom septembra. Vtedy Gerči navrhol, aby sme sa pripravili na rekord. Ako vhodný termín sa javil november. Aj preto, že vo vianočnej výplate by sme mali dobré zárobky. Pre mňa bola každá súťaž výzvou. Tešil som sa na niečo také, čo bude výnimočné, a čoho súčasťou budem môcť byť aj Ja. Samozrejme môj podiel  na tejto aktivite som vnímal ako spoluúčasť myšky na ťahaní babkinej repky. Ale pocit mojej významnosti na spoluúčasti mi nemohol nikto vziať. Prišiel november, a sním štart pripravovaného a odsúhlaseného rekordu. Všade sme mali zelenú. Ani sekunda prestoja. Priebežné plnenie plánu naznačovalo sľubný vývoj. Rubača mi aj vtedy robil Emil.

V pondelok sme sfárali na poobedňajšiu šichtu. Stena bola vyťažená, dopravník posunutý, dorabovať bolo treba stojky zo závalu. Ten bol taký o ničom. Nadložie pevne držalo. Do konca zmeny sme vyťažili pokos a zanechali stenu takú ako sme ju poobede našli, len o meter posunutú. Keď sme prišli v utorok a striedali rannú zmenu, upozornili nás, že strop nepadá. Bude potrebné ho „strieľať“. V preklade to znamená, že nedochádza k prirodzenému zavaleniu vyťaženého priestoru. Aby sa zabránilo vysokému tlaku nadložia, navŕtajú sa do stropu diery, naplnia sa strelivom, a zával sa vyvolá tlakom trhaviny.

Na stene to vyzeralo ako vo vzorne upratanej telocvični. Vyťažená stena, preložený pancier, päť radov oceľových stojok oddeľujúcich pancier od závalu. Ten končí obyčajne hneď za stojkami. Dnes bol vzdialený šesť metrov. Vyzeralo to pekne. Deväťdesiat metrov dlhá tanečná sála. Znalí však mali rozhodnúť, či ťažiť ďalej a risknúť väčší tlak, alebo sa zdržať o jeden pokos, strop navŕtať, streliť a  tým znížiť šancu na prekonanie rekordu. Gerči so štajgrom rozhodli.

„Pripravte všetko na vŕtanie. Peter s Emilom sú v strede. Odistia šestnásť závalových stojok. Uvidíme, či to náhodou nepovolí.“

A povolilo. Hneď pri štvrtej. Emil držal stojku, ja som sekerou vyrazil druhý klin, keď sa to všetko spustilo. Stojka padla, niečo tupo puklo, a všetky stojky okolo „strelili“.  Vydali zvuk, ako keď sa stlačí spúšť pri dávke zo samopalu. Zaregistroval som, ako strop nad nami klesol  o nejakých desať centimetrov. Reflexívne som sa prikrčil. Emil tiež. Na sekundu, možno dve, všetko ustalo a stíchlo. Usmial som sa na Emila, pozrel hore, on tiež, chceli sme sa narovnať. Vtedy stojky po pravej strane začali guľometnú paľbu po celej stene. Vzápätí i tie vľavo. Keď vlna dorazila na koniec steny paľba pokračovala od vetracích chodieb smerom k nám. Akoby streľbou prenasledovaní utekali chlapi z pravej i ľavej strany smerom do stredu steny, kde to začalo. K nám. Všetci zo steny sme sa stretli v epicentre závalu. Natlačení jeden na druhom, za zvuku neutíchajúcej paľby stojok, ktoré pri každom zatlačení vydali ten hrozivý zvuk. Všetci natlačení jeden pri druhom, sme pozorovali, ako strop nad nami po centimetri klesá za guľometného rachotu zaistených, ale klesajúcich oceľových stojok. Rachot sa zastavil, až keď všetky oceľové stojky zatlačilo na doraz. Trvalo to desať, možno pätnásť sekúnd. Pre mňa to bola večnosť. Nemal som strach. Nebol na to čas. Sledoval som len strop, a pozoroval ako klesá. S absolútnym pokojom som sa sním rozprával ako s vrabcom, ktorý ma pozoroval v mojej jame pri základoch činžiaka, v ktorej ako dieťa som sa hrával.

„Tak kedy sa už zastavíš?“

A zastavil sa. Po štyridsiatich centimetroch. Zo 170 centimetrov vysokej steny, bola zrazu výška len 130. Trvalo pár minút, kým sme si boli istí, že divadlo skončilo. Väčšina chlapov to brala ako normálnu udalosť. Tváril som sa, že za takú ju pokladám i ja. Z týchto riadkov je však zrejmé, že až taká normálna pre mňa nebola. Je však pravdou, že baňa je tvrdá. Tvrdí sú i chlapi v nej. Že ich tvrdosť sa prenesie na každého, kto to raz skúsi. Nestane sa z neho bábovka posypaná cukrom, ale chlap posypaný prachom uhlia a špiny. Tá nie je vábnym obalom, ale pancierom, pod ktorým je skrytá čistá duša.

 

Dni môjho pôsobenia v podzemí boli spočítané. Pomaly som sa už pripravoval na návrat do Brna a na skúšku, ktorú som nemohol urobiť pred prerušením štúdia.

„Od budúceho týždňa budeš preradený na hydrauliku“, oznámil mi štajger pri nastupovaní do mašinky pred vyfáraním. „Budúci mesiac tu budeš poslednýkrát. Tak Ti dáme zarobiť. Aby si vedel, ako sa zarába v bani.“

Ani dnes neviem, čo bolo toho príčinou, že som bol preradený na stenu, kde mohli pracovať len „bohovia“. Nikoho som o nič neprosil, i keď sme sa vzájomne všetci poznali vrátane manažmentu. Všetci sme boli sídlišťania. Žili spoločný život. Medzi námestníkom a baníkom nebol tak priepastný rozdiel ako ho pozorujeme dnes. Napriek tomu blízku komunikáciu som mal len s tými, čo sme sa stretávali pri práci a pri pive. Jediné, čo mohlo osloviť, bolo moje vystupovanie, správanie, prístup k plneniu si uložených povinností a zmysel pre akúkoľvek spoločnú aktivitu, pri ktorej bolo jedno či som poskok, alebo riaditeľ. A samozrejme zmysel pre korektné správanie, vystupovanie a zodpovednosť. „Budeš mať aj rubačský príplatok. Ale nikomu o tom nehovor“, sprisahanecky mi ešte šepol do ucha štajger predtým, ako mašinkárovi dal povel na odchod.

O mojom preradení vedeli všetci, a všetci, čo so mnou išli z autobusu rovno do hotela, mi to aj zo srdca priali. Aj všetci tí, čo v našom pivárskom depe mali akési prechodné bydlisko. Domov sa išlo až ráno. Náš odchod zastihla aj nočná zmena, z ktorej niektorí do hotela chodili na raňajky. Netušil som, že toto bola aj moja posledná rozlúčka s mojimi baníckymi kamarátmi. Taká ako sa patrí. Taká, na akú boli vždy pri mojom ukončení brigády zvyknutí. Ale i tak zostali u mňa voči nim dve podlžnosti. Jedna známa, ktorú mi dlho nevedeli prepáčiť, a jedna tajná. Dnes už premlčaná. Ten rubačský príplatok.

 

Šesťkrát som sa so stenou lúčil. Vždy s litrovkou borovičky, ktorú som prepašoval na stenu. Piť sa na stene nesmelo, a ani sa nepilo. Keď sa sedelo v mašinke, a už sa išlo von, na zákazy sa už tak veľmi neprihliadalo. Keď pri takej príležitosti Jano, Emil a Inžinier niečo ponúkli, bola to ako recepcia na úrade vlády. A tá sa pri mojom poslednom odchode nekonala. Odbavil som to len sto korunou, ktorú som po Emilovi poslal chlapom na stenu ako odškodné, za nedodržanie zaužívaného zvyku. Litrová borovička stála okolo pätnásť. Na dodatočné večerné posedenie v hoteli to malo stačiť. Sklamanie z takéhoto počinu som počúval pri náhodných stretnutiach s kamarátmi dlho.

„Tou stovkou si nás poriadne nasral!“

Táto veta sa stala doživotnou ozvenou môjho vnútra. Vždy ju počujem, ak mám niečo urobiť, na čo bolo moje okolie u mňa zvyknuté, a ja som to neurobil. Je možné, že i ten rubačský príplatok by nebol, keby sa vedelo, že ten odchod takto „odfláknem“.

„Chlapi stalo sa, neprepáčte. Pošlite Jana nech mi jednu vytne.“

 

 Od Trabanta k Mercedesu

Ak očakávaš kapitolu o motorizme nebude tomu tak. Bude o ceste k hodnotám mojej túžby, na ktorej začiatku bolo niečo jednoduché, a pre mňa rovnako hodnotné ako ten dokonalý stroj, ktorý stál na konci mojej vysnívanej cesty. Reč bude o bicyklovaní a bicykloch, ktorými moja cesta športovej kariéry bola ukončená. Každý z nich niečím dotvoril moje športové Ja. Každý z nich v danom čase bol pre mňa Mercedesom. Hodnotou, ktorej získanie vyžadovalo mnoho odriekania, sebazapierania a ignorovania prejavov tých neprajníkov, ktorí mnou vysnívané hodnoty dokázali získať iným spôsobom. Možno aj v tvojom prípade je tomu tak. A nielen u auta, či bicykla. Je tomu tak vo všetkom. Stačí len zmeniť uhol pohľadu. Potom i ten obyčajný bicykel, čo patrí do šrotu, má cenu zlata. A vôbec, „má zlato nejakú hodnotu?“…

 

Korčule, lyže a lopta boli v Krtíši neoddeliteľnou výbavou každého školopovinného dieťaťa. V Šuranoch, kde som sa narodil, patril k výbave aj bicykel a udica. Lyže nie. Ako mi mama hovorila, najvyšším kopcom v jej blízkosti bola kopa hnoja. Preto lyže nepotrebovala. U nás, na Krtíši, zas boli kopce, ale nebola rovina. Preto aj bicykel nebol vecou, ktorá by nám chýbala. Hmlisto si spomínam na trojkolku a drevenú kolobežku. Ešte aj na hojdacieho koníka a kohútikov. To však boli veci na hranie pre deti. Bicykel, ako vhodný dopravný prostriedok, si hľadal cestu ku mne pomaly a rafinovane.

Moja cesta – 22

01.03.2024

Peniaze a hodnota Túžba mať peniaze, a vedieť s nimi narábať, začína v rodine. Aj u mňa tomu tak bolo. V detstve nenásilne, a úplne prirodzene, som dostal základy filozofie vnímania hodnoty peňazí a narábania s nimi. Tento základ mi postačoval na cestu mojím životom až do päťdesiatky. Nebolo ho treba výrazne meniť. Zabezpečoval mi stabilitu i naplnenie túžob, [...]

Moja cesta – 21

24.02.2024

Štvrté putovanie Nájdenie seba Hľadanie Vždy som po niečom túžil a po niečom túžim aj dnes. Kvalitu mojich túžob ovplyvnilo kadečo a kdekto. O tom, do akej miery správne, vždy rozhodol čas. Ten sa ale nedá vrátiť späť. Pokazené je možné opraviť, ale dohnať zdržanie spôsobené naprávaním nedostatkov sa niekde prejaví. Vtedy chcenie a túžby už nie sú vôbec [...]

Moja cesta – 20

17.02.2024

Hyenizmus Takmer by som zabudol na úctu k tým, čo nemali toľko šťastia ako ja. Vilo Rozboril nezabudol. Ale nakoľko každý sme jedinečný, a moja jedinečnosť s tou Vilovou sa nestotožňuje, musím ju opísať. Pripomenul mi ju spolupacient na liečení, ktorý pred tromi rokmi stratil zo dňa na deň zrak. On mal šťastie, bol ženatý, a jeho manželka ho neopustila. Aj na [...]

komár, malária, anopheles fenestus

Podľa zdravotníkov je málo pravdepodobné, že by tigrované komáre v SR šírili dengue či Ziku

05.03.2024 16:03

Základom prevencie je nevytvárať vo svojom okolí podmienky pre liahnutie komárov a predchádzať ich poštípaniu.

gaza, pásmo gazy, humanitárna pomoc

Jordánsko, USA, Francúzsko a Egypt zhodili do Gazy doteraz najväčšiu dodávku humanitárnej pomoci

05.03.2024 15:42

Letecky je však podľa humanitárnych organizácií aj vlád do Gazy možné dopraviť len zlomok potrebnej pomoci.

balón

Poľsko vyšetruje tri neidentifikované balóny nájdené neďaleko Kaliningradu

05.03.2024 15:12

Poľský minister obrany uviedol, že pravdepodobne ide o meteorologické balóny.

česko, Petr Pavel, Emmanuel Macron

Macron vyzval spojencov, aby neboli zbabelí. Rusko nesmie vyhrať, kroky Česka sú významné, povedal v Prahe

05.03.2024 15:05, aktualizované: 15:50

Rusko nesmie zvíťaziť vo vojne na Ukrajine. Je nutné podporovať ukrajinský ľud a tamojšiu armádu tak dlho, ako to bude potrebné.

jahn

...o rodine, zdvorilosti, spoločenskej etikete, osobnom rozvoji a reflexnej komunikácii.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 42
Celková čítanosť: 65728x
Priemerná čítanosť článkov: 1565x

Autor blogu

Kategórie