Dôstojník, poverený rozdelením absolventov, nás sústredil do učebne. V nej nám oznámil dôvod stretnutia a svoj plán. „Je tu deň, kedy budete pridelení k jednotlivým útvarom Československej ľudovej armády. Vzdialim sa na polhodinu. Na tomto stole vám nechám zoznam útvarov s potrebným počtom absolventov pre každý z nich. Dohodnite sa, do ktorého útvaru kto bude preradený. Váš výber napíšte na tabuľu tak, aby počty absolventov pre jednotlivé útvary boli naplnené!“

Uplynulo päť minút chaosu. Nevydržal som. Podľa vzoru môjho otca som sa ujal iniciatívy. Zvolal som rázne: „Na chvíľu sa upokojte!“ Potom už pokojne: „Navrhujem: aby ako prví sa na tabuľu zapísali tí, ktorí sú ženatí a majú deti; ako druhí tí, čo sú ženatí; ako poslední tí, ktorým je to jedno. Ja sa zapíšem ako úplne posledný.“ Na chvíľu skutočne nastal pokoj. Možno dvaja, alebo traja, sa zapísali. Po nich anarchia nabrala novú dimenziu. Z tabule zmizli aj mená tých prvých zapísaných. Pokoj nastal až návratom dôstojníka. Jediný, komu sa podarilo naplniť ponúknutú formu rozdelenia, som bol ja. Bol som posledný, koho dôstojník zaradil na chýbajúce miesto do vojenského útvaru  Plzeň – Líne.

Cesta, po ktorej som sa dostal do miesta určenia, bola kľukatá. Trvala dva mesiace, kým som dorazil na miesto určenia mojej základnej vojenskej služby. Na odlúčené stanovište, ktoré zabezpečovalo leteckú prevádzku vojenského letiska. Od jeho centra sme neboli vzdialení viac ako kilometer, ale pomenovanie „odlúčené stanovište“ bolo presné. Boli sme odlúčená rota, ktorá jedenkrát týždenne bola zásobená potravinami a všetkým potrebným pre plnenie obranyschopnosti Varšavskej zmluvy na hranici s Bundeswérom. Sem tam neohlásená kontrola, cvičný poplach, alebo opušťák. Inak normálny vojenský život narušený stredou. Dňom fasovania potravín.

Ako absolventi sme mali od mazákov, starších vojakov, ktorí už boli na vojne minimálne rok, pokoj. Nespravodlivosť som pociťoval jedine v stredu. Vtedy mali starší vojaci hody. Biftek s vajcom a iné špeciality. Tie boli na jedálnom lístku v stredu dostupné výhradne pre mazákov. Odlúčené stanovište nemalo jedáleň. Tú nahradzovala spoločenská miestnosť na konci chodby s výdajným okienkom na dverách, cez ktoré sa vhádzalo do príručného skladu a kuchyne. Tie boli v stredu otvorené pre mazákov dokorán. Streda bola dňom mazákov. Okrem výnimočnej stravy, mali možnosť predvádzať svoje kuchárske grify a nuansy. Niečo ako dnešná kuchárska reality show. Po dvoch týždňoch som sa rozhodol.

„Prineste mi jeden biftek s vajcom!“, nariadil som kuchárovi roty.

„To nejde, to si pripravujú mazáci sami zo svojho prídelu.“ Dostal som spresňujúcu informáciu od kuchára.

„Ak je tak, potom si idem zo svojho prídelu pripraviť tú moju porciu!“, a podľa vzoru mazákov som vkročil do priestoru kuchyne. Kuchár, mazák, sa mi postavil do cesty, pričom mi začal citovať príkaz, ktorý na rote nikto nedodržiaval: „do priestoru kuchyne nemáte povolený vstup“. Niekto z mazákov ešte stihol doplniť ponaučenie: „kuchára si nesmieš rozhnevať“, ale to som už uplatnil natrénované. Prehodil kuchára ponad moje plecia z kuchyne cez kuchynské dvere na chodbu s vysvetlením, „dnes si svoju absolventskú porciu pripravím sám“. S pridaním sily na hlase som pokračoval: „od budúcej stredy budeš pre každého absolventa pripravovať mazácku porciu skôr, než začnete finalizovať týždenný rozpis prídelu stravovacích zásob! Jasné“. Neodpovedal, ale jasné to bolo už od večere.

Na rote nás bolo približne štyridsať. Na starosti sme mali spojovací uzol, zoskupenie rádiolokátorov a autopark. Za nastavený systémom prevádzky odlúčeného stanovišťa zodpovedalo šesť dôstojníkov z povolania. Aj nás, vojakov absolventov, bolo šesť. Približne každých šesť mesiacov dochádzalo k čiastočnej obmene vojakov základnej vojenskej služby. Tí si medzi sebou odovzdávali svoje vojenské zručnosti a skúsenosti z pracovného, i mimopracovného života na stanovišti. Zlomovým obdobím bol odchod mazákov a príchod nováčikov – holubov. Niekoľko dní po takejto výmene došlo k rituálu, ktorého prostredníctvom „jednoročné holuby“, prešli do stavu mazáckeho. Na našej rote som mal možnosť byť účastný na dvoch takýchto „pasovaniach“. Prvýkrát hneď na druhý deň po mojom uvedení sa, ktorým som zabezpečil vylepšenie stravovania pre „absíkov“. Prípravou na „pasovanie holubov“ žila celá rota. Osem čakateľov malo určite pred rituálom bezsennú noc. Ja tiež, keď na priestranstve medzi ubytovňou a autoparkom si čakatelia zo starej vojenskej postele pripravili niečo ako dereš. Potom prišlo ráno druhý deň.

Čakatelia sa postavili na vyhradené miesto v trenkách a bosí. Veliaci mazák predniesol slávnostnú reč a vyzval prvého, či chce byť pasovaný na mazáka. Ten nemal inú možnosť. Rozhodnutie „NIE“ spustilo rovnaký proces ako „ÁNO“, len trval dlhšie. Oslovený si ľahol bruchom na šodroň. Postupne k nemu prichádzali mazáci, ktorí mu na niektorú časť jeho tela uštedrili vojenským opaskom jednu ranu. Jej sila bola rôzna. Bola prienikom obľúbenosti pasovaného, dosiahnutej inteligencie úkon konajúceho mazáka a jeho temperamentu. Po každom údere nasledovalo pomazanie zasiahnutej časti tela štetcom namočeným do niektorej z pripravených esencií: lekvár; motorový olej; vojenská kaki farba; kuchynský výpek; alebo zmes múky a kuchynských korenín. Pasovanie skončilo vyliatím kýbľa studenej vody na holuba. Vlastne už mazáka. Ten teraz mohol vstať, potriasť mazákom pravicou, poďakovať sa im za povolenie vstúpiť medzi nich. Čo si obliecť a ako sa umyť, si každý pasovaný musel  vopred premyslieť. Teplá voda v sprchách bola v tento deň odstavená…

Prvé stretnutie s týmto rituálom ma šokovalo. Hlavne tie údery od mazákov, ktorí svoje právo na úder spojili s prejavom masochizmu ukrytého v nich. Mal som chuť zasiahnuť a stopnúť túto aktivitu. Možno aj ty by si to tak pociťoval, ale nezasiahol som. Ešte roztržka s mazákmi z predošlého dňa bola čerstvá. Nemalo zmysel začať novú. Preto som nezasiahol, ale od tohto dňa som sa  snažil tlmiť prejavy pasovaných mazákov voči novým holubom. Očakávaný úspech sa nedostavil. Druhé pasovanie, ktoré bolo už len 15 centimetrov pred mojím odchodom do civilu, som vnímal s úplne iným pocitom. S pocitom schvaľovania „skrytej výchovy“, šikanovania. Tu, na našej rote, to bol proces, ktorý dokázal stmeliť rôznorodý kolektív a zabezpečiť v požadovanej kvalite plnenie zverených úloh. Dnes určite viem, že aj šikanovanie je ako minca, ktorá má dve strany. Zmeniť funkčný procesu bez zoznámenia sa s druhou stranou mince je nesystémové. Je to hazard prameniaci z roztočenej mince kedy neviem, na ktorú stranu padnem. Odvtedy viem, že chcieť zmeniť systém podmieňuje poznanie všetkého toho čo s roztočenou mincou súvisí.

   Výchova prácou

Dlho som hľadal spôsob, ako opísať môj pohľad na prácu. Prácu pokladám za fenomén. Nesprávne pochopenie jej významu vedie k deformáciám v správaní jednotlivca, rodiny a tým aj celej spoločnosti. Samozrejme, ten môj pohľad jej vnímania je najdokonalejší. Ak ten tvoj je lepší, zverejni ho. Ja ťa nasledovať nebudem. Ak ma však o jeho dokonalosti presvedčíš, pomôžem ti aspoň uviesť ho do života. Niekto sa už o to pokúšal. Zverejnil to v biblii. Napísal: „bez práce nie sú koláče“, ale aké koláče, aká práca? Preto ťa musím zoznámiť s cestou, po ktorej som sa dostal k dokonalosti môjho pohľadu na prácu a ku koláčom, ktoré mi priniesla.

S prácou a koláčmi som bol v tesnom spojení od narodenia. Prvý oficiálny záznam v mojej pamäti by som umiestnil do štvrtého roku života. Pamätám si na deň, kedy mi mama dala do ruky formičku. Jej prostredníctvom mi dovolila vykrajovať z cesta koláčiky. Odmenou bolo mamine poďakovanie s komentárom: „teraz to už vieš. Aj nabudúce mi budeš môcť pomáhať.“ Tešil som sa. Asi veľmi, keď si to tak živo pamätám. Pomáhať mame bolo vyznamenaním. Uznaním, že som postúpil na rebríčku spoločenskej významnosti. Tak nejako som to vnímal približne do piateho, alebo šiesteho roku života. Potom som zistil, že práca má veľa odtieňov. V podaní mamy len jeden správny. Určoval ho algoritmus: mama sa musí poslúchať; odvrávať sa nesmie; spraviť sa musí a ihneď. Pomoc začala naberať na intenzite, objeme i vyhodnocovaní kvality. Ale stále to nebola tá správna práca. Bolo to len akési pomáhanie. Správna práca začala, keď k práce pribudla aj odmena za ňu. Keď peniaze sa stali jej súčasťou. Nestalo sa tak zo dňa na deň. Začalo to nevinne.

Mama usúdila, že som dostatočne zrelý k tomu, aby plody jej práce som odniesol do susedstva. Nespomenul som, ale šila pre deti na našom baníckom sídlisku šatočky, konfekciu. To boli plody jej práce. Mama nimi skromne vylepšovala našu finančnú situáciu. Cena výrobku bola variabilná. Od nič po desať korún. Prvá moja pokusná donáška bola za nič. Osvedčil som sa. Pár ďalších bolo rovnako úspešných, pričom vzdialenosť donášky sa rozšírila na vedľajší činžiak. To už som sa začal vracať s otázkou od neuspokojeného klienta. „Čo sme dlžní?“ A tak mama musela k môjmu povereniu „Doručiť!“, pribaliť odpoveď na položenú otázku. Tá u klientov vyvolala rôzne reakcie. Najviac som obľuboval tú, kedy klient povedal:  toto daj mame a tu máš Ty korunku do kina.

Do kina sme chodili vždy v nedeľu poobede. Stretli sme sa tam všetky deti. Ani jeden dospelý. Až teraz si uvedomujem, že to bolo vlastne povinné… Korunku do kina mi dala vždy mama, niekedy otec. Preto bolo prirodzené, že honorár za dielo, spoločne s korunkou do kina, putoval do polievkovej misy. Polievková misa bola našou prechodnou bankou. Miesto mala v kredenci. Rodičia do nej dávali všetky príjmy, ktoré do domácnosti prichádzali. Stále mi je záhadou, akým spôsobom dosiahli to, že z misy môže vyberať potrebnú hotovosť na prevádzku bytia a domácnosti iba rodič. Do misy som peniaze dával, ale nikdy som z nej nič nevyberal. Ani tú korunku do kina. Ale naučil som sa počítať. Vtedy som zistil, že koruniek do kina som doniesol viac, ako bolo predstavení. To už som si chcel kúpiť za dvadsaťpäť korún bakelitovú loďku v hračkárskom obchode. Bola to hlúposť, ale veľmi som ju chcel. Hádam až do štvrtej triedy. Vyliečilo ma rodinné rozhodnutie. „Našetri si!“ A tak korunky do „kina“ začali putovať do mojej „misy“, do plechovej pokladničky. Škatuľky, v ktorej sa predával čaj.

Obzor poznania sa mi rozširoval. Sním aj okruh roznášky, lebo banícke sídlisko sa začalo rozrastať. Pribúdali činžiaky, noví odberatelia, objavili sa kovové korunky. Ja som objavil novú marketingovú stratégiu. Bezprácny zisk. Priživenie sa na práci iného. Bolo to jednoduché. Využil som ochotu niektorých klientov zaplatiť viac, za mamou odvedenú prácu. Prišiel som na to náhodou.

Pri jednej donáške mama neurčila cenu. Tá sa medzičasom ustálila na troch, alebo piatich korunách, ktoré boli papierovými bankovkami. A tak na otázku „koľko za to“, som odpovedal po pravde. „Veru neviem či tri, alebo päť.“

„Tu máš päť. Aj tak je to stále lacné. Odkáž mame, že ďakujeme!“ Odkázal som a do pokladničky mi pribudli od mamy dve kovové korunky. Túto skúsenosť som pokusne párkrát overil a neskôr zovšeobecnil. Na presnú cenu donášky som si častejšie zámerne nespomenul. Fungovalo to bezchybne, ale predsa len som cítil, že na klamstvo, i keď len malé, sa musí prísť. Preto som marketing vylepšil. U každej donášky som cenu navýšil o prirážku, plus jedna koruna. Zisky začali rásť, lebo štyri koruny zväčša každý zaokrúhlil na päť. Niekedy aj na šesť, ak klient dal aj korunku do kina.

Ďalšiemu rastu neprospela otvorenosť podnikania. Výrobca, dodávateľ, prekukol moju taktiku, lebo výšku prijatej hodnoty som vždy po pravde priznal. Uvalil na mňa dane. Povinné poplatky za niektoré ním mne poskytované tovary a služby. Vrátane korunky do kina. Dokonca obmedzil aj môj pracovný výkon doručovateľa. Sen o mojej bakelitovej loďke skolaboval. Nie na dlho. Na pracovnom trhu sa objavil nový zamestnávateľ. Otec.

Sídlisko sa rozrástlo na dvadsať činžiakov. Zo satelitného sídliska začalo byť centrum s viac ako tisíc obyvateľmi. Narástol počet zamestnancov bane, s ním aj potreba kultúrnospoločenského vyžitia. To zabezpečoval otec spoločne s novou aktivitou. Organizovaním nedeľných výletov pre zamestnancov Modrokamenských uhoľných baní do blízkeho okolia. Tiež autokarových zájazdov za poznaním krás Slovenska. O tom všetkom bolo potrebné včas informovať. Dostal som novú prácu. Vylepovať letáky na vchodové dvere činžiakov o aktuálnom dianí. Stal som sa sprostredkovateľom informačných služieb s honorárom stanoveným vzájomnou dohodou na dvadsaťpäť halierov za každý vchod. Tu sa už bezprácne fungovať nedalo. Jediným možným navýšením bola frekvencia vylepovania a pribúdanie nových objektov. To som ale ovplyvniť nemohol. Čo som mohol bolo dojednávanie navýšenia honoráru za každé nové miesto vylepovania v závislosti na jeho vzdialenosti od môjho bydliska. To už bola práca so všetkým tým čo k nej patrí.

Prvou skutočnou prácou, bola moja päťdňová brigáda na družstve v Šuranoch. Mal som už desať rokov. Spoločne s bratrancom a sesternicou sme pomáhali pri žatevných prácach. Mal som niečo pod 140 cm a nie viac ako 36 kg. Nosili sme snopy vyhadzované samoviazačom do miesta, kde ich družstevníčky ukladali do krížov. Snop bol o pár centimetrov vyšší ako ja. Váha bola hrozná. V páľave júlového slnka sme robili od ôsmej do štvrtej popoludní. Pri sile ma držala len vidina, že za zarobené peniaze si kúpim bicykel Favorit. Tento cieľ ma motivoval k rannému vstávaniu do ďalšieho pracovného dňa. Následne k tomu, že každý rok som jeden mesiac z letných prázdnin trávil brigádou v nejakom podniku. Dohnal som k tomu môjho otca, ktorý mi nejakú brigádu na prázdniny vždy zabezpečil.

Mať dobrú motiváciu, mať správny cieľ, je základ každej aktivity. Ale aj túžba cieľ čo najskôr dosiahnuť. K nej sa viaže prirodzená vlastnosť každej živej bytosti, dosiahnuť cieľ s čo najmenšou námahou. Tu začína križovatka pravdy a klamstva.  Už som sa s ňou stretol, ale „veľký brat“, v podobe rodičov, klamstvo a podvod netolerovali. Okamžite zakročili. Robili regulovčíka, ktorý mi okamžite udal smer, ktorým treba ísť. Ale život má veľa križovatiek. Každú niekto riadi. Alebo aj nie. Alebo zámerne inak ako to okolie chce. Preto sa stalo, že občas som aj zablúdil. Získal niečo na úkor využitia, alebo zneužitia niekoho iného. Na úkor niečoho, čo som ja už poznal a iný ešte nie.

Prvú takú skúsenosť som získal pri zbere malín u tety v Sedliciach pri Blatnej. Tam som občas chodieval na skutočné prázdniny. Ich súčasťou musela byť aj možnosť privyrobiť si. Tú ponúkali lesy v blízkom okolí. Sám, alebo s kamarátmi, som chodil na zber kuriatok a malín. Aj oni mali rovnaký cieľ: našetriť si pár korún na niečo výnimočné. Rovno z lesa sme „úlovok“ nosili do Jednoty. Obchodu, v ktorom bolo všetko, aj vysnívaný Favorit za 750 korún. Korunky sa hromadili. Aby ich bolo viac prišiel niekto s myšlienkou kuriatka namočiť do vody a až potom ich odniesť do zberne. Prišiel som k tete s plným košíkom a aj s novým nápadom. Znovu sa zopakovala chyba, ktorej som sa mal vyvarovať. Prezradil som tajomstvo! Miesto pochvaly prišlo pokarhanie s výstrahou. Pri malinách som bol opatrnejší. Deci vody v kanvičke nikto nezbadal. Trochu ma hrýzlo svedomie, ale túžba po korunkách podvod prekryla. Odvtedy som bol pri mojich pracovných aktivitách vždy na hrane. Mierne naklonený na stranu čestnosti, alebo pripravený sem tam si niečo uchmatnúť cez dieru v plote, ktorá vznikla, alebo ktorej som spolu s kamarátmi pomohol trochu vzniknúť.

Túžba zarobiť si čo najviac koruniek ma doviedla až do podzemia. To už som mal osvojený hodnotový systém, v ktorom o dobre platenej práci rozhodovali predovšetkým fyzické, duševné a kvalifikačné predpoklady zvládnuť prácu v požadovanom rozsahu a kvalite za určený čas! Ale aj mierne pokrivenie  hraníc pravdy a čestnosti…

Peter Jahn

vydanie 13.9.2024 časť: 8 (07)