Peter Jahn

Nie je dobré žiť v strachu. Je potrebné zbaviť sa všetkého nepríjemného. Je potrebné žiť tak, aby som sa nemusel hanbiť za to, ako som žil a ako žijem. Je potrebné poznať svoju minulosť, aby som nezopakoval chyby, ktoré urobili moji predkovia. Aby som sa vedel z nich poučiť a predvídať ich. Pokiaľ je to v mojich silách mal by som chcieť ich napraviť. Mal by som chcieť ukázať prstom na tých čo ma nútia zmeniť smer mojej správnej cesty. Aj to, prečo a ako to dokážu.

Poznanie mojej minulosti mi odhalilo mnoho súvislostí s mojím konaním a správaním. Prinútilo ma zamyslieť sa nad množstvom otázok, ktoré môjmu rozhodovaniu dávali na životných križovatkách zelenú, hoci to nebola cesta, po ktorej som chcel ísť za vysnívanou budúcnosťou.

To čo ma formovalo bola katolícka viera a dogma, označovaná ako „dedičný hriech“. Našťastie jeho zmysluplnosť som si v plnej sile uvedomil až neskôr. V detstve nedopadol na mňa tento hriech tak tvrdo, ako hrozne znie skutočná sila jeho významu. Môj postoj k nemu sa ustálil na vnímaní tejto skutočnosti ako  prekážky zakódovanej v DNA, ktorú je potrebné prekonať. Je to dedičstvo, ktorého zlo musíme potlačiť a to dobré v ňom obsiahnuté znásobiť. Nedá sa to bez poznania minulosti, s ňou previazaných súvislostí a chuti chcieť to uskutočniť. Malo by to platiť nie len v rodine, ale v každom zoskupení ľudí, ktoré chce dosiahnuť určený cieľ s mojou spoluúčasťou.

„Každá minca má dve strany. Na jednej je panna, na druhej lev“. Aj moje duchovné dedičstvo je také. Aj geneticky daný hriech. Na jednej strane nešťastná pôrodná asistentka s vytúženým „miliónom“. Na druhej matka, ktorej zutekala dcéra, zabil sa syn a ušiel manžel. Ženy, ktoré sa nevzdali. Svoj osud zobrali do vlastných rúk, aby ich deti žili a prežili. Verili, že deti vychovajú tak, aby ten „dedičný hriech“ nezopakovali. Ale zrejme sa to nedá. Ten ich odkaz sa v našom rodokmeni ďalej nesie a odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Možno práve ty nám poradíš, ako sa dá na tom našom genetickom kódovaní niečo zmeniť?

Rozprávka začína
Po praslici mám robotnícky pôvod. Do mne známeho pokolenia moji potomkovia boli spojení s prácami okolo cukru a cukrovej repy. Starý otec bol cukrovarnícky robotník a vášnivý rybár. Takými boli všetci chlapi v Šuranoch. Väčšina starších i dnes je takých. Stará mama a jej tri dcéry, teda aj moja mama, boli krajčírky. Nevyučené, ale s praxou, ktorú matka odovzdávala dcéram ako kultúrne dedičstvo rodiny spolu so šijacím strojom. Ten bol neoddeliteľnou súčasťou i našej domácnosti. Základ zabezpečenia neveľkých, ale stabilných príjmov. Symbol neustálej komunikácie s okolím, s cieľovou skupinou zákazníkov. Tú tvorili klienti, ktorí si mohli dovoliť kúpiť látku určitej kvality. Cena služieb bola stabilná. Rovnaká pre robotníka cukrovaru aj pre jeho riaditeľa.

Práca v cukrovare bola sezónna. Peňazí nebolo veľa. Preto sa muselo šetriť, rozumne utrácať a svojpomocne si prilepšiť ako sa dalo. Záhrada, zvieratá, hydina. To všetko bolo súčasťou domácnosti. Bolo to zázemie, ktoré dávalo istotu a prinášalo úžitok. Súčasne obmedzovalo voľný čas a voľnú zábavu. Prinášalo spory, nedorozumenia a nerozlučné priateľstvá. Pomáhalo sto percentne naplniť biblický odkaz: „kto nepracuje nech neje“. Dotýkal sa rovnako detí, ako aj dospelých bez akéhokoľvek komentára. Nepomáhať, alebo len tak postávať a sťažovať si, nikto netoleroval. Stačilo len chvíľku sa tak tváriť a prejav nudenia, alebo lenivosti, bol okamžite zažehnaný. Okolo domu bolo vždy dosť roboty. Ako vravela moja mama, „deti mali od mala okruh svojich činností pre daný vek presne daný“. To platilo i o ich rovesníkoch. Ak sa chceli spolu hrať, museli si vzájomne pomáhať. A tak hra bola súčasťou ich pracovných povinností.

„Jedine pri hrách sme si mohli vzájomne posťažovať. Priamo v teréne hodnotiť a posudzovať čo je správne, čo dobré a čo užitočné. Tu sme získali všeobecné základné vzdelanie i jazykové znalosti. Mala som šťastné detstvo i keď sme žili skromne“, vravievala mama.

Svetlo sveta som uzrel v Šuranoch. Len pár metrov od cukrovaru a vily, v ktorej  možno i dnes by sa našli stopy po mojej genetickej informácii. Časti múru spomienok a odkazov, ktorým bol cukrovar obkolesený, stoja ešte i dnes. Múry spomínam preto, lebo ako chlapca ma sestra mojej mamy upozorňovala na nápis v jednej jeho časti vždy, keď sme popri ňom prechádzali.

„Zdenka ľúbim Ťa!“

Dôvod jej upozorňovania som začal analyzovať až v dospelosti. Som si istý, že to bola nostalgická spomienka na chvíľu, kedy mama opustila Šurany. Kedy sa rozhodla zobrať svoj život do vlastných rúk. Vyletieť ako osemnásťročná z hniezda, aby začala svoju samostatnú životnú púť mimo rodinného zázemia a zvyklostí. Bola najmladšia, bola miláčik, bola poslušná dcéra. Jej budúcnosť bola nastavená na šurianske cukrovarnícko-krajčírske prostredie. Nestalo sa. Ten zaľúbenec, čo vyznanie napísal, nemal šťastie. Okrem spomienky na múr ma sním nič nespája. Na svet som prišiel bez jeho pričinenia. Znovu sa zopakoval scenár z obdobia mladosti maminej starej mamy. Pôrodnej asistentky…

Múry cukrovaru už miznú pod tlakom novej doby. Nápis tam bol ešte v mojich dvadsiatich rokoch. Zaujímavé, ako dlho vydržia staré múry i omietky. Akú dlhú dobu dokážu uchovávať spomienky.

Podmienky a prostredie, v ktorých vyrastal môj otec, boli iné. Jeho otec, i mama, boli krajčíri. Mali krčmu i módny salón. Kým sa rodina nerozpadla, žili vo Viedni. Šili pre strednú spoločenskú vrstvu. Preto i zdroj príjmov bol inak členený ako v rodine sezónnych cukrovarníckych robotníkov. Chodilo sa do Viedne, Bratislavy i Budapešti. To ovplyvnilo mladosť aj formovanie otcových predstáv o živote. Aj u otcových sestier. Neboli odkázaní na neisté sezónne živobytie tak, ako tomu bolo v rodine mojej mami.

Otec sa narodil v Bratislave. V rodine sa schyľovalo k jej rozpadu. Isté je, že vyrastal ako Bratislavčan. Hlavný výchovný vplyv naňho mali jeho sestry. Mama musela riešiť hmotné zabezpečenie a pravdepodobne ai starostlivosť o seba. Podľa fotografií z mladosti bola krásavica. Poznal som ju len v jej pokročilom veku. Chorľavú, zatrpknutú a nevládnu. Moje spomienky na ňu sú poznamenané vekom a stavom jej zdravia. Škoda, že otec si všetky spomienky zobral so sebou do večnosti. Jej príbeh by bol určite zaujímavý a pútavý nie len pre mňa.

Otcova mama mala tiež tri dievčatá a dvoch synov. Muž ju opustil a tak zostala na výchovu detí a zabezpečenie rodiny sama. Veľa o dianí v tejto rodine neviem. Na túto rodinnú vetvu uvalil otec informačné embargo. Preto vetva po meči je iba poskladaná mozaika s úlomkov mnou zachytených rozhovorov. Vyšlo mi z nej, že deti mali dobrú výchovu aj vzdelanie, ale pre rodinný život neboli pripravené. Otec nemusel manuálne pracovať v takom rozsahu ako moja mama. Ale ak chcel rozvíjať svoje záľuby, musel si korunky zarobiť. Spomínam, ako mi hovoril, „deti v bohatých rodinách boli lenivé. To mi umožňovalo dobre si zarobiť na doučovaní“. Doučoval nemčinu a matematiku. V nemčine bol dobrý. Veď to bol jeho rodný jazyk. O matematike, v porovnaní s mojím súčasným poznaním, mám pochybnosti. Pokiaľ však hovoril o bohatých a lenivých, tak s tým by bodoval i dnes. Bol doslova hypnotizovaný Dunajom, Oravou a Talianskom. Morom, prírodou, horami, južanskými melódiami a fotografovaním. Bol skautom. Presiaknutý filozofiou tejto organizácie na 100%.

Pobyt v prírode, v stane, pri ohni a vode boli obom mojim rodičom blízke. Otcovi, ako skautovi a vodákovi, mame ako najmladšej dcére rybára. Mama bola miláčikom celej rodiny, ale hlavne svojho otca. Môjho dedka. Ten ju vždy brával so sebou k rieke Nitre, k jej ramenám. Neraz s dedkom pri nich strávila celé dni i noci. Jej výcvik a vzťah k prírode bol „natur“. Dokázala prirodzene reagovať na každú situáciu, ktorá pri rieke vznikla, v ktoromkoľvek dni roka. S minimálnym vybavením vedela navariť, ustáť zmeny počasia a využiť všetko to, čo rieka a príroda na danom mieste a okamihu ponúkali. Toto bolo to najsilnejšie puto celej našej novo vznikajúcej rodiny. Vzťahu dozretého muža a rozvíjajúcej sa devy. Puto, ktoré bolo implementované do mňa a môjho brata.

Otec bol ostrieľaný kozák (+1912) a fešák. Mama devätnásť ročná mladica (+1929), tiež krásavica. Ich zoznamovanie bolo krátke, vášnivé a plné očakávaní z lepšej budúcnosti. Stretli sa v Haliči pri Lučenci. Otec tu pracoval v Haličskej textilke ako zástupca riaditeľa a jej likvidátor. Mama prišla za ním na inzerát, ktorý ponúkal pracovné miesto sekretárky. Muselo sa to udiať z trucu. Po hádke s rodičmi. Bola prudká, vznetlivá a tvrdohlavá. Jednoducho taká istá ako ja, keď som presvedčený o svojej pravde. Keď idem tvrdo za svojím cieľom, lebo nechcem strácať čas počúvaním hlúpostí. V každom prípade to zanechalo stopy. Tou najvýraznejšou som i ja.

Bol som počatý z lásky, narodený predčasne, v deviatom mesiaci, v znamení panny. Bol som plánovaný na váhy. Otcovi to v mojom prípade nevyšlo. Ekonomickú matematiku uplatnil s úspechom až pri mojom bratovi. Ten sa narodil presne na jeho štyridsiate prvé narodeniny. Mal som šťastie. Písal sa rok 1950. Keby sa tak bolo stalo na inom mieste a v inom čase, zhodili by ma zo skaly. Nezhodili. Rodičia sa rozhodli  s mojím životom bojovať. Bol som neduživý, chudý, uvrešťaný. Jednoducho „tintítko“. Chodil som po ozdravovniach, liečeniach, rekreáciách, pionierskych táboroch. Rástol som pomaly, priberal ešte pomalšie, ale o to viac dokazoval mojim rovesníkom, že sa im vyrovnám. Nevyrovnal som sa. Prehral som každú bitku, okrem umenia zutekať. To však som nesmel robiť. Utekanie som mal rodičmi zakázané z dôvodu mojej neduživosti! Ak sa na to prišlo, bitku som mal „stereo“. A tak som sa naučil utekať do ústrania. Ukryť sa i s mojou zlosťou kým môj tep nedosiahol hladinu pokoja. Postupom času sa z tejto truc taktiky vyvinula stratégia. Pobyt v ústraní som využíval na filozofovanie, analyzovanie a zdokonaľovanie sa v hľadaní pravdy, a poznávaní seba samého. Zaujímavé je, že v tom istom čase Joseph Luft a Harry Ingham riešili rovnaký problém. Pomenovali ho „Johariho okno“. Mal by som ich zažalovať za plagiátorstvo.

Zdokonalil som sa. Začal som byť úspešný mojou rýchlosťou, tvrdohlavosťou a vytrvalosťou. Necelých sto metrov od činžiaku sme mali náš štadión s komplexným vybavením. „Lúčku pri potoku“. Tam som pri hrách s rovesníkmi predvádzal svoje kúsky a dokonalosť. Že som bol kosť a koža, „tintítko“, vadilo mojim rodičom. Pre mňa to bola samozrejmosť. Konkurenčná výhoda. Tá mi dovoľovala s menšou spotrebou „kalorickej stravy“ behať ďalej a rýchlejšie. Na stromoch som vždy vyliezol vyššie. Až do tých najtenších vetvičiek. Ak som padol, tak prirodzene z väčšej výšky. S väčšími odreninami, ale bez jojkania a sťažovania si. Naučil som sa znášať bolesť, čím som si vyslúžil ďalšie uznanie i rešpekt. Pochopil som, že úctu si môžem získať len niečím výnimočným. O čom sa bude hovoriť, čo dokážem len ja a nik iný. Čo dokážem kedykoľvek zopakovať. A tak som vymýšľal, skryto trénoval, svoju jedinečnosť vo vhodných okamžikoch predvádzal. Hlavne vtedy, keď nejaký chválenkár prezentoval svoju nedokonalú dokonalosť, za ktorú požadoval uznanie, ktoré si priam vynucoval. Vtedy som cítil potrebu dokázať, že jeho dokonalosť je nie ničím výnimočná. Že to dokáže hocijaké „Tintítko“. Tak nejako ma moji rovesníci sem tam nazvali. Nepotreboval som žiadne ocenenia ani uznanie. Plne ma uspokojoval pohľad na chválenkára, ktorý sa musel s dlhým nosom zaradiť medzi nás ostatných, bezvýznamných. Alebo sa  vypoklonkovať. To mi prinášalo radosť a uspokojenie.

Časom som pochopil, že korene môjho rodokmeňu patria tvrdému a odolnému drevu. To je možné použiť na všeličo. Na zbrane, lode, nábytok. Na pušku, ktorá zabíja, ale aj na časť nábytku, ktorý sa dostane do komnaty panovníka. Je len na mne, aby na mojej životnej ceste som sa nechal tvarovať tak, aby moje použitie bolo pre moje okolie užitočné. Nie pre chválenkára, ktorý si dokáže na úkor mojej bezvýznamnosti vybudovať svoju vlastnú, pre Zem nahraditeľnú významnosť…

Detstvo
Narodil som sa v Šuranoch, ale svoje detstvo som prežil vo Veľkom Krtíši. Mohol by som hovoriť aj o Haliči pri Lučenci, lebo na Haličskom zámku som urobil prvé svoje kroky. Ale o tom viem len z rozprávania. Nepamätám sa na to. Prvá skutočná spomienka týkajúca sa detstva je spojená s rozoberaním  činžiaka. Mohol som mať tri roky. Musel to byť jeden z posledných pekných, teplých, slnkom zaliatych letných dní. Krtíšske sídlisko v tom čase tvorilo desať činžiakov. Z nich šesť bolo obývaných. Zvyšok sa k obývaniu pripravoval. Vedľa zadnej strany nášho bloku, tesne pri jeho základe, bola jama s pieskom. Do nej som sa chodil hrať. Samozrejme bez dozoru. Ak mama zakričala, vystrčil som hlavu a pokračoval v premiestňovaní materiálu. Prechod medzi základom a murivom bol vyliaty asfaltom. Ten v horúcich dňoch vytekal. Ja som ho paličkou vyškrabával, obaľoval vyťaženým pieskom a robil z neho koláčiky.

„Ak sa budeš takto činiť za chvíľu nám celý barak spadne na hlavu“, ozval sa za mnou káravý hlas. Vyskočil som a vystrašený bežal domov do kútika k mojim hračkám. Mama šila. Ani nezbadala, že som prišiel. V kútiku som si urobil ohrádku z leporela a čakal v nej na svoj ortieľ. Nerozumel som obsahu toho čo bolo vyslovené tým strašným hlasom. Neviem ani kým to bolo vyslovené. Ale ten okamžik hrôzy a zdesenia, v kontraste s pocitom blaha vyvolaného dopadom teplých slnečných lúčov, cítim ako ľadovú sprchu aj teraz.

Dom nespadol. Zostal stáť. Vo mne zas zostalo poznanie, skúsenosť: „nerob zlé veci, lebo i keď trest nepríde, čakanie na to kedy príde je horšie, ako prijať okamžité potrestanie za nesprávne konanie“.

Pokarhanie, trest, ospravedlnenie a pochvala. To boli prejavy, ktoré som začal od tohto zlomu môjho detstva rozpoznávať každý deň o nejaký ten stupeň s vyšším kvalitatívnym nárastom. Možno to bolo od narodenia, ale od okamžiku odhalenia mojej záškodníckej činnosti pri búraní baraku, som si okolie aj svoju aktivitu začal všímať a analyzovať zodpovednejšie. Odpozoroval som, že som pod dohľadom a kontrolou všetkého živého. Dokonca aj z vrabca na streche som začal mať strach, ak sa na mňa dlhšie zadíval. Ten pocit vymizol, keď s tým vrabcom som sa mohol s čistým svedomím porozprávať: „Nesleduj ma, nič zlé nerobím. Nikomu neubližujem. Nemám sa za čo hanbiť!“.

Často som sa nahlas rozprával so všetkým čo ma obklopovalo. Aj s tehlami rozhádzanými okolo činžiaku. Preto môžem zodpovedne, dokonca s hrdosťou povedať, že dôležitou súčasťou mojej výchovy bola ulica. Aj cudzí ľudia, ktorí zodpovedne sledovali každý môj krok. Potom moji rovesníci, s ktorými sme si spoločne v mojej pieskovej jame vymieňali poznanie o dobrom a zlom. Nakoniec ešte tí, o málo starší rovesníci, ktorí sa s „malými“ nehrali, ale o dobrom, zlom a zakázanom vedeli viac ako my ostatní dokopy. Až potom boli rodičia. Aké šťastie, že pod ich dohľadom sme boli iba pár hodín denne.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť:2 (01)