Už som napísal, že som dokončil moju auto reflexiu „Cesta od prameňa k smrti“. Moju 26645 dňovú cestu životom. Zatiaľ som nenašiel vydavateľa, ktorý by chcel, a mal odvahu zverejniť ho. Už len preto nie, že som jeden z tých, ktorí už nechcú voliť menšie zlo. Neviem ako sa dá zvoliť „malé dobro“, ale som presvedčený, že moja 26645 dňová cesta bola k nemu, a stále je, nasmerovaná. Dnes už mám svoje poznanie, múdrosť a filozofiu. Nezlučiteľnú stým menším zlom, ktoré si včera väčšina Slovákov zvolila. Jedna menšina sa z toho bude tešiť. A tá druhá, moja menšina, ktorú odhadujem na cca 2000 mojich čitateľov, bude naďalej smutná. Nie z toho ako dopadli voľby, ale z toho, že stále sa množia takí naši spolucestovatelia, ktorým sa nechce myslieť. Ty medzi nich nepatríš. Preto Ti ponúkam dve moje diela. Bezodplatne! To prvé, Reflexná metóda, v tlačenej forme, dostaneš ak ma navštíviš a prejavíš oň záujem. To druhé: Križovatky života, alebo cesta „Od prameňa k smrti“; budeš mať na tomto mojom blogu dovtedy, kým ho niekto nestopne. Od dnes, a potom následne každých desať dní, zverejním pár stránok na pokračovanie. Celkove ich bude 200. Poteší ma, ak zistím, že tvoja reakcia na môj text bude dokazovať, že okrem čítania dokážeš aj subjektívne myslieť…

Peter Jahn, na Králikoch, 1.10.2023

Križovatky života, alebo cesta „Od prameňa k smrti“

Králiky, február 2021

Peter Jahn

Úvod aj začiatok

Boris Filan, Žena z Marsu, 321 slov. Postupnosť, ktorá otvorila tento projekt. Jeho hrdinom som Ja. Rástol som v presvedčení, že som bezvýznamný človek. Bol to omyl. Dnes viem, že patrím medzi výnimočných Slovákov. Nie tak výnimočných ako Einstein, Štefánik, Murgaš, Tajovský, Musilová. Ale porovnateľný s tými, čo môžu voliť, byť volení, robiť hlúposti a tváriť sa, že nič sa nestalo. Tiež s tými, ktorí sú zdvorilí, múdri, priateľskí a pripravení vždy pomôcť. Možno som na konci tohto radu. Ďaleko za tebou. A to je dôvod, prečo môj príbeh stojí za to priblížiť ti ho. Určite i tvoj je zaujímavý. Ale odvahu zverejniť svoju „dokonalosť a mylnosť“, si ešte nenabral. Ja áno. Vďaka Borisovi Filanovi. Boris vo svojom programe predstavil príbeh Michaeli Musilovej. Zaujala ma podobnosť jej životných príležitostí a spôsob prekonávania vzniknutých prekážok s mojimi. U mňa je veľa podobného s Michaelininou rozprávkou. Ona má však tridsať, ja sedemdesiat. Koľko máš ty?

Neodpovedaj. Nie je to podstatné. Podstatné je zamyslenie sa, či už máš jasný cieľ. Michaela ho má vo svojej tridsiatke. Ten môj sa začal zreteľne formovať až po päťdesiatke. Ani toto ešte nie je podstata toho, čo ti chcem touto knihou povedať. Lebo podstatný nie je vek, ale čas. Ten čas, ktorý si venoval v prospech niečoho užitočného a zmysluplného. Niečoho, čo po tebe zostane večne. Alebo aspoň nejaké to storočie. Napríklad myšlienka.

V detstve mi za príklad dávali mnoho ľudí. Zväčša takých, ktorí obetovali aj svoj život v prospech poznania nepoznaného. V prospech objavov, vďaka ktorým sme  mohli vymeniť život v jaskyni za snívanie o ceste na Mars. O ceste ku komunizmu, v ktorom bude všetko zadarmo. Na sebavedomí mi to nepridávalo. Rodičovský komentár, ktorý sprevádzal protagonistov minulosti i prítomnosti, mal vždy zabudovaný výchovný cieľ. Ten upozorňoval, že siahať vyššie je nebezpečné. Ak však predsa len som nebezpečenstvo obhájil, nastúpila logická argumentácia. Jej prostredníctvom mi bolo vysvetlené, prečo práve ja nemám predpoklady desaťhlavého draka odstrániť z cesty a zachrániť princeznú. Proste lietať, i keď som bol dostatočne tvrdohlavý, mi dopriate nebolo. Musel som prijať skutočnosť, ktorá ma zaradila medzi obyčajných ľudí, ktorých významnosť sa hviezd nedotkne. Tak, ako som pomaly dospieval, tak som začal vnímať skutočnosť, že bezvýznamnosť a obyčajnosť končí tam, kde túžba byť úspešný a slávny je vyvážená sebectvom. A to je to, o čo sa chcem s tebou podeliť.

Chcem byť súčasťou diela, projektu, rozprávky, ktorú som nazval „Existencia bytia“. Chcem patriť k veľkým osobnostiam, ktoré sa nehanbia zverejniť svoj životný príbeh a ponúknuť ho svetu. O tom je táto kniha. Jej hlavným hrdinom som Ja. Obyčajný bezvýznamný človek. Jeden z osem miliárd jedincov populácie homo sapiens. Cestovateľ planéty Zem, ktorému spoločníkmi sú moji priatelia i nepriatelia, spoluobčania, celá svetová populácia, všetko živé a neživé, a teda ja ty. Niektorí z nich mi boli vzorom. Iní príkladom toho nepekného, čo Existencie bytia na planéte Zem neprospieva. Na strane druhej ale pomáha spoznávať nepoznané. Niektorí ste tvorili, a dodnes tvoríte krovie. Jeho zmysluplnosť vnímam hlbšie ako tí moji priatelia, ktorí vás vnímajú ako niečo, čo je možné kedykoľvek použiť, využiť, a v prípade potreby odstrániť z cesty. Z tej cesty, ktorú si niektorí z nich k svojmu cieľu už vydláždili. Každému jednému cestovateľovi Zeme som v tejto knihe venoval pár riadkov. Niekoho potešia, niekomu až príliš zatnú do živého. Možno aj tebe. No neurážaj sa. O to mi vôbec nejde. Chcem ťa len upozorniť, že práve v tom, čo ťa pichlo, je chyba, ktorú by si mal napraviť. Možno sa mýlim, ale v takom prípade máš určite dostatočné argumenty, ktorými môj útok obhájiš! Práve preto táto kniha môže byť užitočná aj tebe.

Tento môj príbeh je určený všetkým veľkým neznámym ľuďom. Je určený ženám, mužom a všetkým vám onakým, ktorí ste občanmi planéty ZEM, ktorí sa cítite byť a ste „Človekom“. Je určený každému, kto na začiatku svojej životnej cesty nezískal dostatočné sebavedomie k tomu, aby sa stal tým čím chce byť. Je určený tým, čo si ešte stále myslia, že sú obyčajní a bezvýznamní. Že sú len krovím, v ktorom sa nič nedeje. Burinou, ktorú treba odstrániť z cesty tím, ktorí k svojmu cieľu si ju už vydláždili. Ale ty ešte nie. Lebo si „Človek“!

„Prečítaj si ho!“

Kniha Prvá  „Príprava na budúcnosť“

1.   Prameň koreňov

Idem písať o sebe. Je mi to dosť nepríjemné. Ešte som si nezvykol. Záver bude určite v inom duchu. Myslím si to preto, že rozhovory, ktoré vediem vo svojom okolí, spoločne s udalosťami dnešných dní, ma len uisťujú, v akom nesprávnom duchu som žil a tvoril. Samozrejme je to môj osobný pocit, ku ktorému ktokoľvek môže pridať svoj komentár. Do akej miery bude správny a zmysluplný môžeš posúdiť aj ty. Ale len budúcnosť potvrdí moje, aj tvoje, plusy a mínusy. Potvrdí správnosť i nesprávnosť toho, čo som pre budúcnosť Existencie bytia zanechal. Či len niečo na chvíľku pre mňa príjemné, s niečím nepríjemným pre tých, čo prídu po mne. To už by ma nemalo zaujímať. Je potrebné predsa myslieť len na to príjemné. „Ale trochu korenia nikdy nezaškodí.“ To pripájam len ako mierne ospravedlnenie toho, čo budeš vnímať ako nepekné. Ale možno práve to ťa dovedie k rozhodnutiu, myšlienky obsiahnuté v tejto knihe zdokonaliť a posunúť do priestoru budúcnosti. Samozrejme aj druhá alternatíva je správna. Môžeš urobiť všetko preto aby sa tak nestalo…

Začať každú prácu je ťažké. Aj písanie osobnej bibliografie, ktorej začiatok je odo dňa môjho narodenia vzdialený niekoľko tisícročí. Nikto žijúci sa na to nepamätá. Preto je možné vymyslieť si všakovaké rozprávky. Dať si ich „ušiť“ na mieru. Dať si ich ušiť pre rôzne príležitosti tak, aby som mohol zo seba robiť človeka dokonalejšieho ako sám Pánboh. V tejto mojej rozprávke tomu tak nebude. Skôr naopak. Vďaka nej sa možno práve ty môžeš dozvedieť, že máme veľa spoločného. Možno aj predkov z nedávnej minulosti. O môj pôvod a mojich predkov som sa začal zaujímať dosť neskoro. Považoval som to len za výmysel modernej doby. Dnes mám na históriu, ako globálnu vedu o poznaní minulosti, iný pohľad. Týka sa aj minulosti mojej rodiny. Dejiny sa nedajú vrátiť späť rovnako, ako sa nedá vrátiť premeškaný a stratený čas.

Mama o svojej rodine hovorila často a otvorene. Otec veľmi zriedkavo a hmlisto. Uňho to vždy boli len prilepené útržky spomienok k pekným okamžikom detstva. Na prvý pohľad sa zdalo, že nepekné okamžiky ani neexistujú. Vlastne vďaka tomu som vnímal, a dodnes vnímam, život pozitívne. Nelamentujem nad ťažkosťami. Prekážky sa snažím prekonávať vlastnou silou. Od samého začiatku mne známych, a poznaných súvislostí, boli komplikácie súčasťou rodinného zázemia na matkinej i otcovej strane. Zvykne sa hovoriť problémy. Tomuto slovu sa však vyhnem. Problémy pokladám za prekážky, ktoré sa nedajú prekonať. To, že som, dokazuje, že prekážky moji predkovia prekonali a dali mi šancu byť.

Spoznávanie histórie našej rodiny vyvolával vo mne rozpačitý pocit. Bolo v ňom cítiť tajomstvo, napätie, ale aj pokoj a lásku. Okamžik môjho „vzniku“ bol požehnaný povinnosťami a  udalosťami dní povojnového obdobia. Obdobia budovania socializmu. Túžbou po lepšej budúcnosti. To čo bolo pred týmto obdobím okomentovala moja sesternica slovami: „Nechaj mŕtvych na pokoji!“ Nenechal som. Dva roky pred smrťou mojej mamy som si začal hľadať svoju históriu. Bol najvyšší čas. Moju predstavu o rodinnej histórii som postavil na zaužívanom rodovom strome. Z kmeňa tvoreného minulosťou mojich rodičov, vyrástla poriadna húština haluzí a konárov. Aj o nej ďalej čo to poviem. Tu teraz začnem jemne prečesávať korienky maminej rodiny.

Mama bola najmladšia z piatich detí. Zomrela ako tretia v poradí. Stihol som ešte z jej spomienok čo to vierohodné, a dôležité zozbierať. Od jej súrodencov po jej smrti som sa už veľa nedozvedel. Hlavnými prekážkami bol ich vek a iný pohľad na skutočnosti, ktoré ma zaujímali. Pod tie sa už podpísal vlastný životný príbeh každého jedného z nich.

Koreň maminej strany čerpal silu v cukrovarníckom prostredí devätnásteho storočia. Moja prababka bola pôrodná asistentka. Vraj veľmi pekná a šikovná. Vedela si vo všetkom poradiť. Moja mama, akoby jej bola vraj z oka vypadla. A to nie len vzhľadom, ale tiež vrodenými vlastnosťami a schopnosťou vedieť si so všetkým poradiť. Vedieť prekonať každú prekážku, pred ktorú ju život postavil.

Stalo sa! Mladé pekné dievča, moja prababka, otehotnela. „No čo, stalo sa.“ Okomentovala by takúto situácia väčšina žien. Stodvadsať rokov dozadu to také jednoduché nebolo. Prababka mala šťastie. Určite i vďaka svojej kráse a šikovnosti. S prespankou sa oženil vdovec, cukrovarnícky robotník. Môj nevlastný pradedo. Na svet prišlo dievčatko, moja stará mama. Určite všetci žili šťastne ako v rozprávke. Moja mama na adresu môjho nevlastného prastarého otca nikdy nepovedala nič, čo by mohlo poškvrniť dobrý dojem o ňom. Každá idylka raz skončí. Skončila sa aj táto. Pochovali ju peniaze.

Stará mama pri sezónnych prácach vypomáhala v cukrovare. V jednu jeseň, v čase kampane, si ju k sebe zavolal riaditeľ Šurianskeho cukrovaru. Pustil sa s ňou do rozhovoru.

„Vieš kto som Ja?“

„Áno. Vy ste pán riaditeľ cukrovaru.“

„Nie. Ja som Tvoj otec!“ Pokračovanie rozhovoru nepoznám. Poznám len výsledok.

Milostnému romániku s pôrodnou asistentkou vlastníci cukrovaru nepriali. Syn majiteľov, môj vlastný prastarý otec, to zrejme vnímal zodpovednejšie ako jeho rodičia. Svoju dcéru, moju babku, odškodnil. Dal jej nemalý finančný dar. Nebolo potrebné o ňom hovoriť. Ale v rodokmene máme zakódovanú čestnosť a spravodlivosť. A tak babka s dobrým úmyslom, a vo viere v spoločné šťastie, sa pochválila svojim súrodencom i otčimovi. Vtedy všetci jej nevlastní súrodenci pocítili potrebu vlastniť časť odškodnenia a využiť ho podľa svojej predstavy. Zrejme jej mama, moja prababka, už nežila. A tak babka to vyriešila po svojom. Kúpila si šijací stroj, domček a osamostatnila sa. Trvalo roky, kým sa súrodenci ako tak uzmierili. Babka šila, vydala sa, a rodila deti. Dvoch chlapcov a tri dievčatá. Tým posledným bola moja mama.

Otcova minulosť zostala zahalená rúškom neprekonaného tajomstva. Rozhovory na túto tému ukončil vždy slovami „nepamätám sa, nespomínam si“. Nerád sa do minulosti vracal. Svoje súkromie si strážil. Ak niečo spomenul, tak len pekné zážitky. Tie sa dotýkali prírody, skautingu, jeho dvoch sestier a osobných záľub. V nich dominovalo cestovanie, fotografovanie, hudba, lyžovanie, splavovanie Dunaja, futbal. Mal vlastný kajak, ktorým splavil Dunaj z Linca až do jeho delty. Bol účastníkom celosvetového zletu skautov v Gödöllő. Žil zdravo, striedmo a príkladne. Dožil sa v dobrom zdraví 94 rokov. Jeho pamäť bola lepšia než moja v súčasnosti. Prečo mal strach zo svojej minulosti?

Prarodičia pochádzali z Čiech, z pohraničia, z Berouna a Kolína. Starí rodičia sa pohybovali medzi Viedňou a Bratislavou. Mali päť detí. Tiež dvoch chlapcov a tri dievčatá. Môj otec bol najmladší. Najstaršia bola sestra Júlia. O jej existencii som sa dozvedel veľmi neskoro. Rodina ju zavrhla a nikdy nespomínala. Bola vraj veľmi pekná.

V našej DNA máme zakódované živiť sa prácou. Nie špekuláciami a vymýšľaním neužitočných aktivít. Aj Júlie bolo určené od mlada pomáhať v krčme, ktorú starí rodičia vlastnili. Odtiaľ ušla do sveta. Zrejme podľahla jeho radovánkam a neustála to. Musela byť nešťastná.

Prísne dodržiavanie zákonov, morálky a hodnôt, ktoré zaručujú „Existenciu bytia“, sa tiahnu v našom rode ako horolezecké lano. Na jeho druhom konci je túžba získať milión a užiť si sveta. Je to život na hojdačke. Postavený na hrane. Veľmi ľahko sa preklopí na nechcenú stranu. Preto viem Júliu pochopiť. Sám som stál na takýchto križovatkách. Našťastie som sa na nich dokázal vždy rozhodnúť správne.

Aj Oskár, od Júlie o trochu mladší brat, na ktorého sa zas podobám Ja, to nemal ľahké. Padol z lešenia a zabil sa. Vraj nie celkom triezvy. Nepríjemné životné situácie pokračovali. Starý otec sa zamiloval, rodinu opustil a stratil sa medzi Stupavou a Breznom. To už ale bolo po druhej svetovej vojne. Stará mama ešte pred ňou, už sama, opustila Viedeň, a s deťmi odišla do Bratislavy. Tu si otvorila svoju krajčírsku dielňu, ktorú jej znárodnili.

Výchovu otca zabezpečovala ulica. Tá ho zdokonalila v maďarčine i slovenčine. Čeština a nemčina boli v otcovej rodine materinskými jazykmi. Doba bola iná ako je tomu dnes. Preto môj otec, hoci Bratislavčan, nestal sa malomeštiakom. Staršia sestra dohliadali nad tým, aby ich Jožko úspešne ukončil obchodnú akadémiu a neuhol dobrým mravom. Táto trojica mala veľmi pekný vzájomný vzťah. Ich životné príbehy už tak idylické neboli. Pekné a trpké okamžiky sa striedali tak ako ročné obdobia. Možno práve toto bol dôvod, kvôli ktorému otec chcel nepríjemné okamžiky minulosti zažehnať. Kvôli ktorým celý život žil v strachu, že príde deň, kedy to čo chcel utajiť, sa utajiť nepodarí. Že sa odhalí skutočnosť, ktorá pochová jeho príkladnú čestnosť, zdvorilosť a charizmu vo vzťahu k okoliu.

Nie je dobré žiť v strachu. Je potrebné zbaviť sa všetkého nepríjemného. Je potrebné žiť tak, aby som sa nemusel hanbiť za to, ako som žil a ako žijem. Je potrebné poznať svoju minulosť aby chyby, ktoré urobili moji predkovia, som nezopakoval. Aby som sa ich vyvaroval. Pokiaľ je to v mojich silách mal by som chcieť ich napraviť. Mal by som chcieť ukázať prstom na tých, čo ma k tomu donútili, a prečo som im podľahol.

Poznanie mojej minulosti mi poodhalilo mnoho súvislostí s mojím celkovým správaním. Prinútilo ma zamyslieť sa nad súborom otázok, ktoré môjmu svedomiu dávali na životných križovatkách zelenú, hoci to nebola cesta, po ktorej som za budúcnosťou  existencie bytia Zeme chcel ísť.

Formovala ma katolícka viera a skutočnosť, označovaná ako „dedičný hriech“. Našťastie význam tohto spojenia som si v plnej sile uvedomil až neskôr. V detstve nedopadol na mňa tento hriech tak tvrdo, ako hrozne znie skutočná sila jeho významu nadobudnutá posunom obzoru môjho poznania dnes. Postoj k nemu sa ustálil u mňa na vnímaní tejto skutočnosti ako  prekážky zakódovanej v DNA, ktorú je potrebné prekonať. Je to dedičstvo, ktorého zlo musíme potlačiť, a to dobré v ňom obsiahnuté znásobiť. Bez poznania minulosti a chuti chcieť to uskutočniť, sa to nedá. Malo by to platiť nie len v rodine, ale tiež všade tam, kde skupina ľudí chce dosiahnuť vytúžený spoločný cieľ.

„Každá minca má dve strany. Na jednej je panna, na druhej lev“. Aj moje duchovné dedičstvo je také. Aj geneticky daný hriech. Na jednej strane nešťastná pôrodná asistentka s vytúženým „miliónom“. Na druhej matka, ktorej zutekala dcéra, zabil sa syn a ušiel manžel. Ženy, ktoré sa nevzdali, a svoj osud zobrali do vlastných rúk, aby ich deti žili a prežili. Verili, že deti vychovajú tak, aby ten „dedičný hriech“ nezopakovali. Ale zrejme sa to nedá. Ten ich odkaz sa v našom rodokmeni ďalej nesie a odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Možno práve ty nám poradíš, ako sa dá na tom našom genetickom kódovaní niečo zmeniť?