Už som napísal, že som dokončil moju auto reflexiu „Cesta od prameňa k smrti“. Moju 26645 dňovú cestu životom. Zatiaľ som nenašiel vydavateľa, ktorý by chcel zverejniť ho. Som jeden z tých, čo nechcú voliť menšie zlo. Neviem ako sa dá zvoliť „malé dobro“, ale som presvedčený, že moja 26645 dňová cesta bola k nemu, a stále je, nasmerovaná. Dnes už mám svoje poznanie, múdrosť a filozofiu. Nezlučiteľnú stým menším zlom ku ktorému ma chce dohnať väčšina Slovákov. Tých spoluobčanov, ktorí majú vo všetkom jasno. Tá druhá, moja menšina, ktorú odhadujem na cca 2000 mojich čitateľov, je z toho smutná. Nie z toho ako dopadli voľby, ale z toho, ako sa tej väčšine nechce myslieť. A to je nesprávna Preto vám všetkým ponúkam dve moje diela. Bezodplatne! To prvé, Reflexná metóda, v tlačenej forme, dostane každý, kto oň prejaví záujem. To druhé: Križovatky života, alebo putovanie Od prameňa k smrti; je prístupné na tomto mojom blogu dovtedy, kým ho niekto nestopne. Nakoľko doba pokročila a rozsah môjho poznania tiež, rozhodol som sa toto dielo upraviť a pripraviť jeho druhé vydanie. Preto aj tu korigujem všetky jeho časti tak, aby boli zhodné s obsahom pripravovaného druhého vydania publikácie.

Peter Jahn, Králiky, 11.9.2024

Križovatky života, alebo cesta „Od prameňa k smrti“

Králiky, február 2021

Peter Jahn

Úvod aj doslov k druhému vydaniu,

alebo návod na cestu k múdrosti

Tak ako je nekonečný vesmír, je nekonečný aj pocit istoty, že to čo konáš v prítomnom okamihu je určite správne. Čas ťa presvedčí o tom, že tomu tak nie je. To správne v tejto chvíli už v nasledujúcej minúte správne nemusí byť. Preto tento úvod a doslov k prvej časti druhému vydaniu tohto diela.

„Putovanie od prameňa k smrti“ som napísal s úmyslom pozdvihnúť sebavedomie každého jedného občana tejto Zeme tak, aby sa cítil byť jej významnou súčasťou. Tak, aby svoje dni života žil ako Človek a nie ako bezduchá osobnosť. Aby žil plodne, šťastne, vyrovnane. S pocitom uspokojenia a istoty, že jeho rozhodnutia boli múdre. Boli uskutočnené pod vplyvom správnej filozofie.

Tak tomu bolo aj v mojom prípade celých 26664 dní môjho života. Ale čas je neúprosný. Donútil ma priznať si moje omyly. Priznať si, koľko mnou vyprodukovaných múdrostí múdrosťami neboli. Boli hlúposťami produkovanými s dobrým úmyslom, ktoré ubližovali. Hlúposťami ktoré z dôvodu mojej nevedomosti nemohli naplniť želaný cieľ. Nemohli zo mňa urobiť Človeka, ktorým som sa túžil stať. Oni ma dohnali k potrebe zdokonaľovať moje poznanie. K potrebe hľadať zmysluplnosť mojich túžob. Hľadať múdrosť skrytú v odkaze mojich predkov a urobiť niečo pre to, aby ten odkaz som zdokonalil, odovzdal ho vám a hlavne tebe, kto túžiš tiež stať sa Človekom.

Je to ťažké rozhodnutie. Ja som k nemu potreboval 26664 dní pozemského života. Na ich konci bola cesta do Ríma, biela kniha, úmrtie nášho syna a kňazom sprostredkované posolstvo. To všetko mi dodalo energiu k úprave prvej časti môjho diela. K začatiu prác na jeho druhej časti. Istotu, že som si zvolil správnu cestu. Vieru, že moje dielo aj tebe dodá odvahu ísť tiež po nej. Ale najskôr sa s ňou zoznám. Pouč sa z nej a zostaň sám sebou. Jedinečný ako zrnko piesku v nekonečnom vesmíre.

Úvod aj začiatok

Boris Filan, Žena z Marsu, 321 slov. Postupnosť, ktorá otvorila tento projekt. Jeho hrdinom som Ja. Rástol som v presvedčení, že som bezvýznamný človek. Bol to omyl. Dnes viem, že patrím medzi výnimočných Slovákov. Nie tak výnimočných ako Einstein, Štefánik, Murgaš, Tajovský, Musilová, Fabián. Ale porovnateľný s tými, čo môžu voliť, byť volení, robiť hlúposti a tváriť sa, že nič sa nestalo. Tiež s tými, ktorí sú zdvorilí, múdri, priateľskí a pripravení vždy pomôcť. Možno som na konci tohto radu. Ďaleko za tebou. A to je dôvod, prečo môj príbeh stojí za to priblížiť ti ho. Určite i tvoj je zaujímavý. Ale odvahu zverejniť svoju „dokonalosť a mylnosť“, si ešte nenabral. Ja áno. Vďaka Borisovi Filanovi. Boris vo svojom programe predstavil príbeh Michaeli Musilovej. Zaujala ma podobnosť jej životných príležitostí a spôsob prekonávania vzniknutých prekážok s mojimi. U mňa je veľa podobného s Michaelininou rozprávkou. Ona má však tridsať, ja sedemdesiat. Koľko máš ty?

Neodpovedaj. Nie je to podstatné. Podstatné je zamyslenie sa, či už máš jasný cieľ. Michaela ho mala vo svojej tridsiatke. Ten môj sa začal zreteľne formovať až po päťdesiatke. V tom je podstata toho, čo ti chcem touto knihou odovzdať. Nie vek, ale čas, ktorý si venoval v prospech niečoho užitočného a zmysluplného je dôležitý. Vtedy po tebe niečo zostane večne. Alebo aspoň nejaké to storočie. Napríklad myšlienka hodná nasledovania.

V detstve mi za príklad dávali mnoho ľudí. Zväčša takých, ktorí obetovali aj svoj život v prospech poznania nepoznaného. V prospech objavov, vďaka ktorým sme  mohli vymeniť život v jaskyni za snívanie o ceste na Mars. O ceste ku komunizmu, v ktorom bude všetko zadarmo. Komentár, ktorý sprevádzal protagonistov prítomnosti a minulosti mal vždy zabudovaný výchovný cieľ. Ten upozorňoval, že siahať vyššie je nebezpečné. Ak však predsa len som nebezpečenstvo obhájil, nastúpila logická argumentácia. Jej prostredníctvom mi bolo vysvetlené, prečo práve ja nemám predpoklady desaťhlavého draka odstrániť z cesty a zachrániť princeznú. Proste lietať, i keď som bol dostatočne tvrdohlavý, mi dopriate nebolo. Musel som prijať skutočnosť, ktorá ma zaradila medzi obyčajných ľudí, ktorých významnosť sa hviezd nedotkne. Na sebavedomí mi to nepridávalo, ale ani nebránilo myslieť. Preto som mohol začať vnímať podstatu bezvýznamnosti a obyčajnosti. Podstatu sebectva. Túžby byť úspešný a slávny. To je to, o čo sa chcem s tebou podeliť.

Chcem byť súčasťou rozprávky, projektu, diela, ktoré som nazval „Existencia bytia“. Chcem patriť k ľuďom, ktorí sa nehanbia zverejniť svoj životný príbeh a ponúknuť ho svetu. O tom je táto kniha. Jej hlavným hrdinom som Ja. Obyčajný bezvýznamný človek. Jeden z viac ako osem miliárd jedincov populácie homo sapiens. Cestovateľ planéty Zem, ktorému spoločníkmi sú moji priatelia i nepriatelia, spoluobčania, celá svetová populácia, všetko živé a neživé. Teda ja ty. V tom všetkom som nachádzal moje vzory. Tiež prejavy toho nepekného, čo Existencie bytia na planéte Zem neprospieva. Ale na strane druhej pomáha spoznávať nepoznané. Pomáha z krovia, ktoré tvoríme, tvoriť novú budúcnosť. Jej zmysluplnosť vnímam hlbšie ako tí, ktorí to krovie vnímajú ako niečo, čo je možné kedykoľvek použiť, využiť, zneužiť a v prípade potreby odstrániť z cesty. Mnohí sa tomu nebránime. Vyhovuje nám pohodená kosť, vďaka ktorej si tí šikovnejší dokázali vďaka našej nevšímavosti, ľahostajnosti a nevedomosti vydláždiť cestu k svojmu cieľu. Ide o šikovnosť, alebo o podraz? Odpoveď je jednoduchá. Ide o zneužitie pravidiel, „vyššieho princípu mravného“. Ide o zneužitie nevedomosti a núdze iného v prospech sebectva. v prospech osobnej nenásytnosti!

Každému jednému cestovateľovi Zeme v tejto knihe venujem pár riadkov. Niekoho potešia, niekomu zatnú do živého. Možno aj tebe. No neurážaj sa. O to mi vôbec nejde. Chcem ťa len upozorniť, že práve v tom, čo ťa pichlo, je chyba, ktorú by si mal napraviť. Možno sa mýlim, ale v takom prípade máš určite dostatočné argumenty, ktorými môj útok obhájiš! Práve preto ti táto kniha môže byť užitočná.

Rovnako užitočná môže byť ženám, mužom a všetkým vám onakým, ktorí sa cítite byť občanmi planéty ZEM, ktorí sa cítite byť „Človekom“, ktorí sa ním chcete stať. Ale aj vám, ktorí ste na začiatku svojej životnej cesty nezískali dostatočné sebavedomie k tomu, aby ste sa stali tým čím ste chceli byť. Je určený vám, čo si myslíte, že ste obyčajní a bezvýznamní. Že ste len krovím, v ktorom sa nič nedeje. Burinou, ktorú treba odstrániť z cesty tím, ktorí k svojmu cieľu si ju už vydláždili. Ale ty ešte nie. Lebo si „Človek“!

Preto si túto knihu prečítaj a svoj príbeh porovnaj s tým mojím.

Prvé putovanie

Príprava na budúcnosť

1.         Prameň koreňov

Idem písať o sebe. Je mi to dosť nepríjemné. Ešte som si nezvykol. Záver bude určite v inom duchu. Myslím si to preto, že rozhovory, ktoré vediem vo svojom okolí, spoločne s udalosťami dnešných dní ma uisťujú, v akom nesprávnom duchu som žil a tvoril. Samozrejme je to môj osobný pocit. Ktokoľvek môže pridať k nemu svoj komentár. Do akej miery bude správny a zmysluplný môžeš posúdiť aj ty. Ale len budúcnosť potvrdí moje, aj tvoje, plusy a mínusy. Potvrdí správnosť i nesprávnosť toho, čo som pre budúcnosť Existencie bytia zanechal. Či len niečo pre mňa a teba na chvíľku príjemné, s niečím nepríjemným pre tých, čo prídu po mne a po tebe. To už by ma nemalo zaujímať. Lebo je potrebné myslieť len na to príjemné a v prvom rade na seba. „Trochu korenia nikdy nezaškodí.“ To pripájam len ako mierne ospravedlnenie toho, čo budeš vnímať ako nepekné. Ale možno práve to ťa dovedie k rozhodnutiu zdokonaliť myšlienky obsiahnuté v tejto knihe. Posunúť ich obohatené o tvoju múdrosť do priestoru budúcnosti. Samozrejme aj druhá alternatíva je správna. Môžeš urobiť všetko preto aby sa tak nestalo…

Začať každú prácu je ťažké. Aj písanie osobnej bibliografie, ktorej začiatok je odo dňa môjho narodenia vzdialený niekoľko tisícročí. Nikto žijúci sa na to nepamätá. Preto je možné vymyslieť si všakovaké rozprávky. Dať si ich ušiť na mieru. Dať si ich ušiť pre rôzne príležitosti tak, aby som mohol zo seba robiť človeka dokonalejšieho ako sám Pánboh. V tejto mojej rozprávke tomu tak nebude. Skôr naopak. Vďaka nej sa možno práve ty môžeš dozvedieť, že máme veľa spoločného. Možno aj predkov z nedávnej minulosti.

O môj pôvod a mojich predkov som sa začal zaujímať dosť neskoro. Považoval som to len za výmysel modernej doby. Dnes mám na históriu, ako globálnu vedu o poznaní minulosti, iný pohľad. Týka sa aj minulosti mojej rodiny. Dejiny sa nedajú vrátiť späť rovnako, ako sa nedá vrátiť premeškaný a stratený čas.

Mama o svojej rodine hovorila často a otvorene. Otec veľmi zriedkavo a hmlisto. Uňho to vždy boli len prilepené útržky spomienok k pekným okamžikom detstva. Na prvý pohľad sa zdalo, že nepekné okamžiky ani neexistujú. Vlastne vďaka tomu som vnímal, a dodnes vnímam, život pozitívne. Nelamentujem nad ťažkosťami. Prekážky sa snažím prekonávať vlastnou silou. Od samého začiatku mne známych a poznaných súvislostí, boli komplikácie súčasťou rodinného zázemia na matkinej i otcovej strane. Zvykne sa hovoriť problémy. Tomuto slovu sa však vyhnem. Problémy pokladám za prekážky, ktoré sa nedajú prekonať. To dokazuje aj to že som. Prekážky moji predkovia prekonali a dali mi šancu byť.

Spoznávanie histórie našej rodiny vyvolávalo vo mne rozpačitý pocit. Bolo v ňom cítiť tajomstvo, napätie, ale aj lásku, pokoj a pohodu. Okamžik môjho „vzniku“ bol požehnaný povinnosťami a udalosťami dní povojnového obdobia. Obdobia budovania socializmu. Túžbou po lepšej budúcnosti. To čo bolo pred týmto obdobím okomentovala moja sesternica slovami: „Nechaj mŕtvych na pokoji!“ Nenechal som. Dva roky pred smrťou mojej mamy som si začal hľadať svoju históriu. Bol najvyšší čas. Moju predstavu o rodinnej histórii som postavil na zaužívanom rodovom strome. Z kmeňa tvoreného minulosťou mojich rodičov, vyrástla poriadna húština haluzí a konárov. Aj o nej ďalej čo to poviem. Tu teraz začnem jemne prečesávať korienky maminej rodiny.

Mama bola najmladšia z piatich detí. Zomrela ako tretia v poradí. Stihol som ešte z jej spomienok čo to vierohodné a dôležité zozbierať. Od jej súrodencov som sa po jej smrti už veľa nedozvedel. Hlavnými prekážkami bol ich vek a iný pohľad na skutočnosti, ktoré ma zaujímali. Pod tie sa už podpísal vlastný životný príbeh každého jedného z nich.

Koreň maminej strany čerpal silu v cukrovarníckom prostredí devätnásteho storočia. Moja prababka bola pôrodná asistentka. Vraj veľmi pekná a šikovná. Vedela si vo všetkom poradiť. Moja mama, akoby jej vraj bola z oka vypadla. A to nie len vzhľadom, ale tiež vrodenými vlastnosťami a schopnosťou vedieť prekonať každú prekážku, pred ktorú ju život postavil.

Mladé pekné dievča, moja prababka, otehotnela. „No čo, stalo sa!“ Okomentovala by takúto situácia väčšina žien dnes. Stodvadsať rokov dozadu to také jednoduché nebolo. Prababka mala šťastie. Určite i vďaka svojej kráse a šikovnosti. S prespankou sa oženil vdovec, cukrovarnícky robotník, môj nevlastný pradedo. Svetlo sveta uzrelo dievčatko, moja stará mama. Určite všetci žili šťastne ako v rozprávke, lebo moja mama na adresu môjho nevlastného prastarého otca nikdy nepovedala nič, čo by mohlo poškvrniť dobrý dojem o ňom. Každá idylka raz skončí. Skončila sa aj táto. Pochovali ju peniaze.

Stará mama pri sezónnych prácach vypomáhala v cukrovare. V jednu jeseň, v čase kampane, si ju k sebe zavolal riaditeľ Šurianskeho cukrovaru. Pustil sa s ňou do rozhovoru.

„Vieš kto som Ja?“

„Áno. Vy ste pán riaditeľ cukrovaru.“

„Nie. Ja som Tvoj otec!“ Pokračovanie rozhovoru nepoznám. Poznám len výsledok.

Milostnému romániku s pôrodnou asistentkou vlastníci cukrovaru nepriali. Syn majiteľov, môj vlastný prastarý otec, to zrejme vnímal zodpovednejšie ako jeho rodičia. Svoju dcéru, moju babku, odškodnil. Dal jej nemalý finančný dar. Nebolo potrebné o ňom hovoriť. Ale v rodokmene máme zakódovanú čestnosť a spravodlivosť. A tak babka s dobrým úmyslom, vo viere v spoločné šťastie, sa pochválila svojim súrodencom i otčimovi. Vtedy všetci jej nevlastní súrodenci pocítili potrebu vlastniť časť odškodnenia. Potrebu využiť ho podľa svojej predstavy.

Pravdepodobne jej mama, moja prababka, už nežila. A tak babka to vyriešila po svojom. Kúpila si šijací stroj, domček a osamostatnila sa. Trvalo roky, kým sa súrodenci ako tak uzmierili. Babka šila, vydala sa, a rodila deti. Dvoch chlapcov a tri dievčatá. Tým posledným bola moja mama.

Otcova minulosť zostala zahalená rúškom neprekonaného tajomstva. Rozhovory na túto tému ukončil vždy slovami „nepamätám sa, nespomínam si“. Nerád sa do minulosti vracal. Svoje súkromie si strážil. Ak niečo spomenul, tak len pekné zážitky. Tie sa dotýkali prírody, skautingu, jeho dvoch sestier a osobných záľub. V nich dominovalo cestovanie, fotografovanie, hudba, lyžovanie, splavovanie Dunaja, futbal. Mal vlastný kajak, ktorým splavil Dunaj z Linca až do jeho delty. Bol účastníkom celosvetového zletu skautov v Gödöllő. Žil zdravo, striedmo a príkladne. Dožil sa v dobrom zdraví 94 rokov. Jeho pamäť bola lepšia než moja v súčasnosti. Prečo mal strach zo svojej minulosti?

Prarodičia pochádzali z Čiech, z pohraničia, z Berouna a Kolína. Starí rodičia sa pohybovali medzi Viedňou a Bratislavou. Mali päť detí. Tiež dvoch chlapcov a tri dievčatá. Môj otec bol najmladší. Najstaršia bola sestra Júlia. O jej existencii som sa dozvedel veľmi neskoro. Rodina ju zavrhla a nikdy nespomínala. Vraj tiež bola veľmi pekná. Poznačená kódom našej rodinnej DNA „živiť sa prácou“. Nie špekuláciami a vymýšľaním neužitočných aktivít. Aj Júlie bolo určené od mlada pomáhať v krčme, ktorú starí rodičia vlastnili. Odtiaľ ušla do sveta. Zrejme podľahla jeho radovánkam a neustála to. Musela byť nešťastná.

Prísne dodržiavanie zákonov, morálky a hodnôt, ktoré zaručujú stabilitu bytia, sa tiahnu v našom rode ako horolezecké lano. Na jeho druhom konci je túžba získať milión a užiť si sveta. Je to život na hojdačke. Postavený na hrane. Veľmi ľahko sa preklopí na nechcenú stranu. Preto viem Júliu pochopiť. Sám som stál na takýchto križovatkách. Našťastie som sa na nich dokázal vždy rozhodnúť správne.

Aj od Júlie o trochu mladší brat Oskár, na ktorého sa zas podobám Ja, to nemal ľahké. Padol z lešenia a zabil sa. Vraj nie celkom triezvy. Nepríjemné životné situácie pokračovali. Starý otec sa zamiloval, rodinu opustil a stratil sa medzi Stupavou a Breznom. To už ale bolo po druhej svetovej vojne. Stará mama ešte pred ňou, už sama, opustila Viedeň, a s deťmi odišla do Bratislavy. Tu si otvorila svoju krajčírsku dielňu, ktorú jej znárodnili.

Výchovu otca zabezpečovala ulica. Tá ho zdokonalila v maďarčine i slovenčine. Čeština a nemčina boli v otcovej rodine materinskými jazykmi. Doba bola iná ako je tomu dnes. Preto môj otec, hoci Bratislavčan, nestal sa malomeštiakom. Staršia aj mladšia sestra dohliadali nad tým, aby ich Jožko úspešne ukončil obchodnú akadémiu a neuhol dobrým mravom. Táto trojica mala veľmi pekný vzájomný vzťah. Ich životné príbehy už tak idylické neboli. Pekné a trpké okamžiky sa striedali tak ako ročné obdobia. Možno práve toto bol dôvod, kvôli ktorému otec chcel nepríjemné okamžiky minulosti zažehnať. Kvôli ktorým celý život žil v strachu, že príde deň, kedy to čo chcel utajiť, sa utajiť nepodarí. Že sa odhalia skutočnosti, ktoré budú v rozpore s jeho príkladnou čestnosťou, zdvorilosťou a charizmatickým vzťahom k okoliu.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 (časť:00-1)