Baňa

Veľký Krtíš je dnes okresné mesto. Pre mňa je to stále len periféria vzdialená od dediny jeden a pol kilometra chôdze cez pole žita, kukurice, alebo zemiakov. Záležalo na tom, čo družstevníci v danom roku nasadili. Boli sme rozdelení na dedinčanov a sídlišťanov. Nejaké veľké spory medzi nami neboli. Spájali nás školské aktivity, šport, výlety a baňa. V nej prevažná väčšina našich rodičov pracovala. Na sídlisku bolo kino, bábkové divadlo a banícke učilište. Pre mňa bolo banícke učilište výchovný strašiak. Aktuálna výstraha nebezpečenstva.

„Ak sa nebudeš učiť pôjdeš za baníka. Dáme Ťa na učilište.“

Vtedy som sa výrokmi a logikou našťastie nezaoberal. Inak by som bol v rozpore s tým, prečo náš sused baník zarába štyrikrát toľko ako náš ocko. Prečo má auto a farebný televízor. A prečo každý baník  je nám dávaný za príklad. Našťastie som bol len na začiatku rozvoja môjho myslenia. V ňom platilo: „To čo rodičia označia za zlé, zlé je. To čo označia za správne, správne je!“. Pán farár to upevnil desiatimi prikázaniami s dôrazom, že rodičov si treba ctiť nadovšetko. Zmes týchto duchovných podnetov a maminej výchovnej varechy, hrôzu baníckeho učilišťa dotvorili. Veď každý, kto v škole nedosahoval dobré výsledky, išiel za baníka, murára, hnojára, alebo za učňa do nejakej „čiernej“ profesie.

Okolo baníckeho učilišťa som chodil so strachom. Učni mali výzor a správanie zodpovedajúce verbálnej reklame. Pili, fajčili, kliali a boli potetovaní. Tetovania mali  menej ako dnešné mediálne hviezdy, ale pod výchovným tlakom rodičov a okolia každá vytetovaná bodka vzbudzovala hrôzu. To mi zostalo. Vtedy som dospel k rozhodnutiu, že si nikdy nič vytetovať nedám a tiež, že nebudem nikdy piť. Tohto predsavzatia som sa držal i potom, keď už strach z baníckych učňov sa zo mňa vytratil. Sila miznutia môjho strachu bola úmerná vzdialenosti, ktorá delila moje voľno časové brigády od úpadnici. Tak sa volal tunel,  hlavná chodba, ktorá smerovala z povrchu do podzemia.

V septembri som mal osemnásť. To bola podmienka pre vstup do podzemia a pre  prácu v ňom. Začal som otca lámať, aby mi dohodol na prázdniny nejakú brigádu v bani. Mal veľa dôvodov, prečo tomuto predsavzatiu nechcel vyhovieť. Ale ak som si ja niečo zaumienil, nebolo to ľahké odhovoriť ma od toho. Veď v bani sa dalo zarobiť viac ako na povrchu. Vyplatená mzda bola porovnateľná s peniazmi, ktoré zarobili moji kamaráti pri natieraní vysokonapäťových stožiarov. Konečne ten deň prišiel. Na banskej príprave potrebovali pred vianočnými sviatkami a po nich, na výpomoc brigádnika. Bol som práve doma na uhoľných prázdninách. Na prvú zmenu som musel ísť šesť kilometrov peši cezpoľným chodníčkom. Bola zrejme jedna z tých sobôt, ktoré neboli pracovné. Preto i začiatok zmeny a jej koniec boli netypické. Tak ako i to decembrové ráno. Slnkom zaliaty les, 15°C, nikde ani len náznak po snehu. Zrejme prvé príznaky zatiaľ neznámeho globálneho otepľovania. Bol som na sekundu presný. Na vrátnici ma už čakal predák razičov. Odviedol ma do šatne a odtiaľ úpadnicou do hlavnej chodby k mašinke. Banskému vláčiku, ktorý nás odviezol do blízkosti miesta, na ktorom sa razila „vetračka“. Tak sa zas volala chodba, ktorou sa mal privádzať vzduch na pracovisko nového ťažobného úseku.

Od okamžiku vkročenia do „diery“, aj tak volali úpadnicu, som prežíval každý krok s pocitom výskumníka – objaviteľa. Všetko bolo nezvyčajné, tajomné, nové. Pri každom kroku som si premietal všetky historky, tragédie, úspechy, technické riešenia, ale hlavne skutočnosť, že nado mnou je hora, do ktorej chodím zbierať hríby.

„Keď to tu vyťažíme, všetko nad nami klesne o jeden až dva metre.“

Nadviazal na moje myšlienky môj predák, sprievodca a dozor, ku ktorému som bol priradený. Bez zaváhania, s otcovskou starostlivosťou, mi odpovedal na všetko, na čo som sa ho pýtal. I na to, čo som sa nepýtal. Cítil som jeho radosť z toho, že môže „benjamínka“ zaučiť do tajov baníctva, s ktorými je on  prerastený ako naša záhrada pýrom.

Za šesť dní brigády som dostal polovicu maminho platu. Bol to balík, na ktorý som predtým musel robiť celý mesiac. U spolužiakov som už nemusel závidieť ich dobré brigády. Mal som brigádu porovnateľnú s tými najlepšími u mojich spolužiakov. Samozrejme neporovnateľnú na nové zážitky a mieru nebezpečenstva. To s podzemím neoddeliteľne súviselo. Baňa sa stala v nasledujúcich šiestich rokoch súčasťou môjho bytia.

Pred odchodom do školy som sa na bani zúčastnil školenia zamestnancov v podzemí. Platilo jeden rok. V dobe 365 dní bolo potrebné sa do podzemia vrátiť. Potom sa „licencia“ znovu predĺžila o ďalších 365 dní. To bol tiež dôvod, prečo každý rok som si naplánoval počas prázdnin jeden mesiac práce pod zemou. Ak bola príležitosť, sfáral som aj v inom voľnom čase. Zo začiatku len do „zálohy“. Tak sa označovali baníci, ktorí nemali trvalé miesto v žiadnej partii. Dalo by sa povedať „trpení“. Alebo ešte výstižnejšie, čakajúci na príležitosť. Tak ako hokejisti na farme, ktorí čakajú, kedy si ich niekto všimne a vyberie do tímu. Alebo im aspoň umožní zahrať si nejaký zápas, aby sa predviedli a ukázali čo v nich je. Aj v mojom prípade to tak bolo.

Predáci si od „štajgra“ prevzali pokyny na zabezpečenie plánovaných prác a informácie o stave ložiska. Potom prišli k nám, „záložákom“. Obhliadli si nás, ako ovce na trhu, a predáci, podľa zaužívanej priority, si rozobrali ponúkaný „materiál“.

Na prvom „draftovaní“  nebola o mňa bitka. Prvý pohľad na tintítko nedával záruku dobrého výkonu. Ale usmialo sa na mňa šťastie. Z toho, čo bolo v ponuke, som sa zdal Gerčimu predsa len lepší ako nič. Vzal si ma priamo na „stenu“. Bolo to niečo, ako keď dnes zoberú dorastenca a dovolia mu odohrať zápas prvej ligy. Podal som svoj ďalší životný výkon. Domov som sa ledva dovliekol, ale oplatilo sa. Odvtedy bola na draftovaní o mňa bitka.

Keďže do bane som chodil len na občasné brigády, nemohol som byť trvalo obložený na konkrétne pracovisko. Výber „materiálu“ však začínal už na šatni. Ak ma niekto z partie zbadal, už sa informácia niesla baňou. Ešte som sa nedostal ani na pľac a Gerči ma už držal za ruku. Nedovolil, aby som odpochodoval k niekomu inému. Proste stal som sa stenárom. „Hráčom“ kolektívu, ktorý mohol lámať rekordy.

Stenári boli baníci, ktorí priamo ťažili uhlie. Ťažilo sa tak, že do ložiska sa prerazili dve chodby. Tie na konci uhoľného ložiska boli vzájomne prepojené dobývacou chodbou. Tá sa nazývala stenou, lebo po prvej ťažbe to už nebola typická banská chodba. Jednu jej stranu tvoril zával, ktorý vznikal po vyťaženom priestore, tú druhú stena nevyťaženého uhlia. Uhlie sa dobývalo postupne tak, že sa vyťažil meter široký pás po celej chodbe do výšky sloja. K stene sa pritlačil žľabový dopravník. Priestor za ním sa zaistil a vzniknutá dutina po vyťaženom objeme sa zavalila. Podľa spôsobu ťažby sa steny delili na tri typy. Ručné, na ktorých sme do steny navŕtali diery, do nich vložili strelivo, a odstrelené uhlie ručne vyfedrovali na pás. Druhé, mechanizované, mali dobývací kombajn, ktorý  chodil po dopravníku. Vpredu mal rameno s frézou, ktorá zo steny odrezávala ten meter široký pás uhlia. Na takej stene bolo našou prácou len posúvať dopravník a zaisťovať zával. Mali sme aj steny hydraulické. Na tých nebolo treba robiť nič. Iba poťahovať páčky a hydraulicky posúvať sekcie. Najviac, kto sa na nich narobil, bol kombajnista. Tieto steny boli však len pre „vyvolených“. Zárobok na nich bol výrazne vyšší. Nemalo to logiku. Aspoň z môjho pohľadu nie, lebo som nepatril medzi vyvolených. V tomto sa veľa nezmenilo. Lebo vyvolení, aj dnes, logiku skôr potláčajú, než by jej mali dať zelenú. Takže niekde v ľuďoch musí byť tá chyba, keď myslenie, logika a  matematika sú v nesúlade. Keď všetci to vedia, iba ja nie…

Bolo to v začiatkoch môjho pôsobenia v bani. Vtedy som bol obložený na ručnú stenu. Žiadna mechanizácia, len žľabový dopravník po celej stene. Pracovný cyklus tvorilo navŕtanie steny, strelenie zátinky, vyfedrovanie okolo štyroch ton odstreleného uhlia, zaistenie stropu a zopakovanie toho istého o dva metre ďalej. To sa opakovalo na každej zmene, až kým nebolo celých 90 m steny vyťaženej. Bol som pridelený ako pomocník rubača k Janovi. Nášmu arbitrovi. On predstavoval zákon i normu banskej etikety. Inakosť sa nepripúšťala. Už pred tým som bol svedkom niekoľkých, ním riešených konfliktných situácií. Vždy to začalo jednoduchou, ale presne mierenou otázkou. Nedalo sa kľučkovať, ani tváriť, že dotyčný tomu nerozumie, alebo nevie o čo ide. Jano musel dostať jednoznačnú, priamu a uspokojivú odpoveď. Ak nie, okamžite svojsky reagoval. Komunikácia sním musela byť veľmi opatrná. Jano konal uvážlivo, ale impulzívne na všetko, čo  malo náznak podrazu. Mal prirodzenú autoritu. Ale práve pre impulzívnu reakciu sa mu tí, ktorí mali všelijaké postranné úmysly, vyhýbali. Rubač a pomocník sú na stene dvojica, ktorá musí spolupracovať. Pri Janovi bolo potrebné myslieť rovnako ako on. Zaváhanie malo za následok vypustenie džina hrôzy z fľaše spravodlivosti. Na stene som už nebol nováčikom, preto som sa prideleniu na prácu k nemu nebránil. Trochu som bol tomu aj rád, lebo Janov prístup a filozofia mi boli blízke. Bol som stále len tintítko a Jano hora. Preto jeho správanie a filozofiu som mohol len obdivovať. Čas, kedy na stranu spravodlivosti som sa dokázal bez obáv postaviť i fyzicky, ešte nedozrel. Teraz tu však bola príležitosť byť v blízkosti „autority“ celú zmenu.

Zátinku sme navŕtali v predstihu. Pár dierami sme pomohli susedom. Tí nám zas pomohli naládovať Danubit do dier. Kým strelmajster všetko pripravil na odstrel, mali sme pauzu. Jano sa ma začal vypytovať prečo som tu. Jeho otázky jednoznačne smerovali k tomu, aby si doplnil a súčasne overil, jemu dostupné informácie o mne. Odpovedal som presne a úsečne, aby náhodou nedošlo k nedorozumeniu. Bol som prekvapený, koľko vedel o mojom otcovi a rodine.

„Tak Ty si inžinier.“

„Ešte nie. Ešte trochu vody potečie.“

„To je jedno. Ty ním budeš, a u mňa si!“

Tomu sa oponovať nesmelo. Prezývka „inžinier“ sa stala súčasťou môjho podzemného pôsobenia, do ktorého som sa dostal  aj touto neoficiálnou cestou. Pokladal som to za česť a súčasne za povolenie vstupu do Janovej blízkosti. Preto som sa odvážil hneď zareagovať rovnako odvážnymi otázkami.

„Páči sa mi Tvoja férovosť a otvorenosť. Nemáš obavy, že Ťa niekto očierni a pripraví o robotu?“

„O akú robotu? Sem som prišiel z Jáchymova. Odtiaľto sa dá už ísť len naspäť. Nech mi niekto príde oznámiť prečo sa rozhodol ma tam znovu poslať!“

To a ako to povedal nebola vyhrážka. Bola to len v krátkosti zhrnutá filozofia jeho správania, postojov a cesty, na ktorej nebol ochotný povoliť vybudovať žiadne odbočenie k cieľu, ktorý chcel aby bol aspoň nám baníkom spoločný.

Na konci steny bola „obratňa“. Výkonný motor, ktorý poháňal pancierový žľabový dopravník. Jeho obsluhu mal na starosti „kapčoš“. Starší a nahluchlý baník. Bol pred penziou a na stene často spôsobil chaos. „Prečo ho Gerči sem ťahá a nezoberie mladšieho“, posťažoval som sa Janovi, keď kapčoš spustil dopravník a moja noha bola pod reťazou. Pritom sme mu dohodnutým svetelným signálom prikazovali „blokovať! Nespustiť!“ a spustil.

„Keď budeš mať pol roka pred dôchodkom, opýtaj sa sám seba. Báči tu pracuje skoro tridsať rokov. Zaslúži si dobrú penziu. Možno aj o niečo lepšiu.“

Boli to slová, ktorých hĺbku vyslovenej myšlienky si veľakrát pripomínam. Naposledy, keď som do dôchodku odchádzal Ja. Škoda, že typy ako Jano, sú už pred vyhynutím. Možno aj preto, že už zrušili Jáchymov, že všade okolo chýbajú „ozajstní chlapi“.

Jano na túto stenu fáral ešte dlho po mojom odchode z nej. Bol to taký krstný otec baníkov a bane. Mal prirodzený rešpekt. Nikoho nepodrazil. Ak ale niekto chcel hrať proti zásadám rešpektovaným na stene, nepochodil.

Práca v bani mi dala pre život veľa nových zážitkov, poznania i skúseností. Spoznal som baníkov, ktorí vyrastali so mnou. Boli absolventmi baníckeho učilišťa, ktoré bolo mojou životnou výstrahou. Mnohí boli takí, ktorí prišli na základe náboru, alebo rovno z basy. Boli to obyčajní ľudia. Takí ako aj ja. Mali svoje osudy, zmarené príležitosti a túžby. Niekedy nereálne, ale ľahko ovládateľné a zneužiteľné. Ctili si korektné správanie a múdrosť vzdelaného človeka, pokiaľ sa nechcel nad nich povyšovať.  Alebo dokonca ukázať sa múdrejší a skúsenejší než oni s ich niekoľkoročným poznaním a praxou v podzemí. Svojím prístupom a správaním som si získal rešpekt. Dokonca aj u Jana, s ktorým som mohol diskutovať oveľa odvážnejšie ako ktokoľvek iný. Bolo to aj tým, že ani len v myšlienkach mi nenapadlo naštrbiť jeho postavenie kapitána v podzemí. Sním som bol niekto, bez neho len bezvýznamný skrachovaný inžinier, baník.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 9 (08)