Peter Jahn

Stabilita, pravda, realita a mnoho ďalších slov. To všetko vyprodukovalo naše myslenie. Cieľom je dostať do priestoru zlátaninu niečoho skrytého v nás len preto, aby sme dosiahli pocit spokojnosti, radosti a potešenia. Ale každá palica má dva konce. Aj palica „Spokojnosti, radosti a potešenia“ má druhý – ukrytý koniec, „Nespokojnosť, beznádej a utrpenie“.

„Kde sa nachádza naša pravda?“

Aj to je navádzajúca otázka. Jej cieľom je sústrediť naše myslenie na spoločné rozmýšľaniu o význame slov objektívny a subjektívny.

„Kto nemyslí subjektívne nikdy nič nepochopí.“

Je to výrok, s ktorým môžeme súhlasiť, nesúhlasiť alebo sa vzdať nášho vyjadrenia o ňom – zostať nerozhodní, koktaví. Podľa Re tabuľky dokážeme každý z týchto stavov presne ohodnotiť v  °Re.

„Hladina tohto hodnotenia bude objektívna, alebo subjektívna?

Nová navádzajúca otázka. Cieľom je donútiť každého z nás k spovedi seba samého so sebou samým. Niektorí otázku odignorujeme. Nemali by sme. Je ako kruhový objazd s čerpacou stanicou, odpočívadlom a povinným zastavením pred výjazdom na diaľnicou nášho poznania. Tu sa musíme rozhodnúť, či slovo „subjektívny“ je v našom myslení spojené so správnym pilierom stability. Musíme sa rozhodnúť, ktorým smerom po diaľnici poznania budeme k našej pravde pokračovať ďalej. Na pomoc si zoberieme entitu realita – súhrn všetkého existujúceho vôkol nás. Realita je iba jedna. Tá v ktorej sme. Môže byť objektívna aj subjektívna. Aj moja, aj tvoja, aj naša. Aj taká, ktorú poznáme. Aj taká, ktorú nepoznáme. Ešte to nevieme presne určiť. Ale musíme to vedieť. Okrem Re tabuľky budeme k tomu potrebovať fantáziu podobnú tej, ktorú nám Antoine de Saint-Exupéry ponúkol vo svojom Malom princovi Aj my sa na realitu budeme musieť pozrieť z výšky ako  Malý princ na Zem. Predtým, skôr ako začneme myslieť, je potrebné cítiť tento obrázok, ktorý nahradí tisíc ďalších slov. Skúsme to!

„Zavrime oči – na nič nemyslime – nič nehovorme.“

Predstavme si nás ako nekonečne malý bod v ľubovoľnom mieste priestoru, odkiaľ môžeme náš pohľad záujmu nasmerovať kamkoľvek do reality – do priestoru, o ktorom chceme všetko vedieť. Oči otvorme vo chvíli keď začneme myslieť – keď prídu prvé jednoduché otázky:

„Ktorým smerom?“; „Na ktorý objekt?“; „Prečo?“...

Podľa trojuholníkovej metódy máme vždy tri možné odpovede:

objektívnu – našu;

koktavú, nerozhodnú, váhavú – tiež našu;

subjektívnu, cudziu, navádzajúcu – nie našu.

Dostali sme sa k cieľu. K slovám „objektívny“ a „subjektívny“ – tie nás rozdelia. Môže tomu byť aj preto, že ich nepoužívame správne – nerozumieme im. Sú spojené s iným pohľadom za obzor nami vnímanej reality. S iným pohľadom na ňu. Ten pohľad môže byť dôvodom sporov a nedorozumení. Z komunikácie by sme mali vylúčiť slová, ktorým nerozumieme, ktoré nevieme používať správne. Slovo subjektívny je také. Ak ho nepochopíme správne, nikdy nič nepochopíme. Preto sa pri ňom zastavíme. Najskôr ale  pri realite. Rozdelíme ju na:

Objektívnu – tú, ktorú žijeme, ktorú poznáme, ktorej rozumieme, ktorej chceme rozumieť, ktorú chceme ponúknuť kde komu. Je to najsprávnejšia a najlepšia realita. Je v nás prítomná a nami poznaná – je to naša objektívna realita.

Subjektívnu – tú, ktorej súčasťou je aj naša objektívna realita  a realita:  ktorej nerozumieme; ktorej sa prispôsobujeme; ktorú nepoznáme; ktorú môžeme spoznať – pod jej vplyvom meníme náš pohľad na objektívnu realitu. Pod jej vplyvom formujeme a deformujeme naše správanie aj konanie. Pod jej vplyvom sa snažíme prispôsobiť a porozumieť tomu, čomu iní rozumejú, pre čo žijú, čo ponúkajú ostatným.

Absolútnu – tú, ktorá zlučuje subjektívnu reality so všetkým tým čo bolo, je a zostane nami nepoznané – priestor Zeme a nekonečna.

Teraz otvorme oči. Prestaňme snívať! Z toho nekonečne malého bodu absolútnej reality – priestoru ktorým môžeme lietať, do ktorého sme sa naším snením dostali – zaostrime náš pohľad na niektorú oblasť priestoru našej objektívnej reality. Niekam až na hranicu obzoru nášho poznania.

„Do ktorého smeru a pod akým priestorovým uhlom zaostríme náš pohľad?“

Ten uhol pohľadu v danej chvíli, v danej sekunde, v hodine, v roku, v dobe ktorú žijeme rozhoduje o tom aký sme, ako konáme, ako sa správame, ako myslíme, ako odpovieme na navádzajúcu otázku:

„Kedy sme objektívny, kedy subjektívny, aký kedy chceme byť?“

Všetko čo nás obklopuje vnímame prostredníctvom našich zmyslov. Niečo nie, ale vieme, že to je. To všetko môžeme ovplyvňovať a aj ovplyvňujeme. Nie všetci môžu rovnako ovplyvňovať všetko. Všetkých aj všetkého je veľa. Preto v tom všetkom vládne chaos, zmätok – mnohí to tak cítime, ale nie je tomu tak. Je to systém, v ktorom existujú pravidlá – zákony. Niekto im rozumie, niekto nie – je ich nekonečne veľa. Systém vždy tvoria objekty. Tie sú vzájomne previazané najrôznejšími väzbami. To spôsobuje, že objekty na seba vzájomne pôsobia, ovplyvňujú sa. Aj tomu niekto rozumie a niekto nie. Do toho vstupuje čas, vesmír a nekonečno. A sme na konci reality…

Niekto z toho všetkého dostane závrat, depresiu, túžbu chcieť nič nevedieť. Niekto naopak, získa túžbu chcieť vedieť. Túžbu chcieť poznať, chcieť objavovať, chcieť ovplyvňovať chaos. Chcieť zmeniť zákonité správanie systému. Chcieť nastaviť nové – logické pravidlá, podľa ktorých chaos bude ovládateľný. Vtedy realitu začneme vnímať inak!

„Ovplyvňujeme ju dobre, alebo ako?“

A sme na začiatku objektívnej reality. Pred našou vstupnou bránou do nej. Pred entitou – dogmou, ktorú v  reťaze našich múdrostí nazývame poznanie. Ono aktivuje druhú entitu – druhú dogmu našej stability – myslenie. Ich prostredníctvom sme prijali za základ stability metódu triangulácie – metódu troch entít. Potrebu prijať tretiu dogmu našej stability – filozofiu. Poznanie, myslenie a filozofia sú spojené nádoby našej objektívnej reality. Určujú či v našom správaní, konaní a rozhodovaní prevláda stav subjektívny alebo objektívny. Či tento stav je v danej chvíli: dobrý, zlý, alebo koktavý.

„To dokáže presne určiť iba ideálny – subjektívny pozorovateľ, ktorého pohľad záujmu je zhodný s obzorom subjektívnej reality. Iba on dokáže vidieť kde sa nachádza jadro nám vlastnej objektívnej reality. Iba on dokáže hovoriť o hraniciach obzoru nášho záujmu – o tom, čo všetko tento záujem pokryje. Iba on dokáže počúvať a myslieť subjektívne – dokáže byť kritický.“

Meradlom našej schopnosti pozorovať, myslieť a hovoriť je Re tabuľka. S jej pomocou sme schopní vyhodnotiť stav hladiny objektívnej reality. S pomocou Re tabuľky vieme ohodnotiť množstvo prítomného dobra, nádeje a zla v nej. S pomocou Re tabuľky vieme rozhodnúť, na ktoré miesto našej objektívnej reality sústredíme náš pohľad záujmu. Vieme sa rozhodnúť ako na to. Prečo nič nepochopíme ak v nás nebude prevládať túžba byť subjektívni.

Peter Jahn